Woodstock 2014 - Považská Bystrica

Márnosť márnivá, človeku aby sa víkend začal už vo štvrtok. Po napísaní páru strán k mojej diplomovke som bol večer vonku v príjemnej partii v Huberte s Vladom, našim gitaristom, ktorý mal celkom náhodou meniny. Partia ľudí bola super, nasmiali sme sa a čo to sme aj vypili...žial ráno to už nevyzeral byť dobrý nápad :D malinká opica, nechuť do jedla, no tak či onak som musel byť o 11-ej v skúšobni. Odchádzali sme totiž na najvzdialenejšiu cestu kapely Kiero Grande, do Považskej Bystrice na festival Woodstock 2014. Podľa niekoľkých svedkov som dlhý jak týždeň pred výplatou a s nevoľnosťou v žalúdku a bolesťou hlavy bojujúc so stiesnenými prestormi piatimi ľuďmi narvanej Škody Octavie sa mi spočiatku cestovalo hrozne, no niekde na dialnici som zaspal v akejsi krkolomnej pozícii a keď som sa zobudil v cca 180 km vzdialenej Považskej Bystrici, už bolo všetko v poriadku. Ano, uvedomujem si, že to bola dlhá a syntakticky zložitá veta, ale ruky mi idú na autopilota pričom sledujem dokument o slonoch a deťoch na ČT24.
Prvý človek, ktorý nás privítal na festivale bol prekvapivo novozámčan :D keďže sme tiež z novozámockého okresu, tak nás to príjemne prekvapilo. Bol to Patrik, stály návštevník koncertov v Blues Pube, a mal so sebou ešte ďalšiu partiu zámčanov. Na pódiu už hrala Mirka Miškechová, ktorú sme mali česť vidieť v Nitre na Čokofeste ( http://cokofest.sk/ ). Kto ju už počul, vie aké dômyselné chytľavé texty to dievča má. Je skvelá, no bolo by to chcelo lepšie publikum, pardon, početnejšie. Publikum bolo skvelé, aj ekď pochopiteľne o 14:00 v piatok poobede tam ešte veľa ľudí nebolo. Ale situovať Mirkino vystúpenie do času pôvodného Woodstock festivalu s aspoň 100 000 divákmi, nechalo by to v nich stopu. Jednoduchý folk so šibalskými textami, niekedy stačí aj toľko.
Privítali nás aj organizátorsky zaangažovaní chalani z kapely The Seventh Weapon, ktorí nám boli nápomocní v čom sme potrebovali. Andrej by nepôsobil neprirodzene ani v ´69-om :D Takže všetko v poriadku aj u nich. Náš čas prišiel okolo tretej. Slnko pražilo akurátne, pivo chutilo skvele a na pódiu som sa konečne dočkal peržského koberca!!! To fakt človek musí cesovať tak ďaleko aby simohol zahrať na koberci?! :D Ani sa nepamätám, že by sme nejak riešili monitory na pódiu a už aj sme hrali. Teda, ešte nás uviedol Milan "Yeti". Vtipný charakter, dačo ako kráľ festivalu :D Mal ešte pár pripomienok pre niektorých neporiadnych návštevníkoch, ale po chvíľi nás uvieol a mohli sme hrať.
Hralo sa mi skvele a mal som úsmev na tvári. Počul som všetko poriadne, čo ma teší, odozva ľudí bola skvelá, dokonca si aj zatancovali, vznikol spontánny vláčik a takmer sme mali aj flautové sólo v podaní jednej diváčky :D no nekonalo sa. Odohrali sme asi hodinu a už nám bolo avizované skončiť, aj keď sme mali byť na pódiu o pol hodinu dlhšie, neľutujem, mal som tak akurát...ako večer pred tým drinkov.

Po koncerte sme si ešte dali pivo a hamburger s cigánskou pečienkou. Nasledovala kapela The Bright Eye. Bola to žánrovo skôr rocková alternatíva, ale našťastie nie tá otrepaná, ktorú počuť na festivaloch v našom regióne. Podobalo sa to skôr na Kings of Leon. Spevák mal fest podobný hlas :) páčilo sa mi to. Skreslená basa, modulovaná gitara a klávesy imitujúce analógové zvuky, miestami oragan hammond, miestami zvuk ako z mojich obľúbených funkových skladieb, ba až ten moog-ovský zvuk ako mal klávesák z Barabás Tamás Trio na Jazz Blues Jamboree v 2012, ach to vám bol koncert. Spaäť k Bright Eye. KeĎ som ich počúval, akoby som videl do hlavy speváka, presne som pochopil čo má za ľubom, čo z tej muziky chce vytiahnuť a cítil som to. Samozrejme, festivalový zvuk je taký aký je, aj keď musím pochváliť zvukárov, spravili celkom slušný zvuk. Nahral som asi 16 minút ich produkcie. Snáď to raz spraví niekto aj na našom koncerte, aby som mohol zhodnoti čo znie dobre, a na čom sa ešte dá popracovať. Vtipným doplnkom ich koncertu bol (mnou pomenovaný) Enkidu (kríženec anjela a zvieraťa z eposu o Gilgamešovi). Dlhovlasý chlapík v AC/DC tričku a číňankách po ceý koncert VKUSE headbangoval (triasol hlavou a vrtel vlasmi) štvornožky...ano, Woodstock nebol známy len skvelou hudbou :D Aj tu boli rôzni hipisáci, dievčatá s kvetinami vo vlasoch, polozvery a opilci :) Jemné vône omamné. All-in-all, cítil som sa tam skvelo a ako Slnko klesalo, tak aj divákov sa viacej zberalo. Žial, tento ročník sa neobišiel ani bez tragickej nehody. Milan nám porozprával o smutnej smrtelnej nehode z predošlej noci, keď v noci pod kolesami vlaku našiel svoj osud jeden z návštevníkov, ktorý vraj ešte aj pomáhal skladať pódium a aparát. Česť jeho pamiatke. Nuž, festival Woodstock pri vlakovej trati a stanici, z druhej strany objímaný krásnou ale nebezpečnou (s pár promile alkoholu v krvi) riekou Váh nie je zrovna najbezpečnejšou alternatívou, ale toto priniesol život.

Odhliadnuc od tohto, tento trojdňový festival mi príjemne pripomenul náš Čerdafest a aj preto dúfam, že v ostatných rokoch ich sponzori neopustia ako sa im to stalo tento rok a že budú vedieť tvoriť túto idilickú atmosféru plnú dobrej hudby a kultúry aj v ďalších rokoch. Nech to fičí!

Je super vrátiť sa zo 180 kilometrovej cesty v čase a byť doma ešte včas a vychutnať si rodnú dedinu v takzvanom "golden hour", keď slnko zapadá a farbí všetko do zlatista. Vôňa poliatej záhrady, hranie sa so psami na terase, idylka.

Najlepšia slovenská bluesová kapela v Múzeu Obchodu

Prišlo to ako facka, kysol som na internátnej izbe a učil sa na skúšku, keď tu sa mi pod nos pribabral leták o koncerte kapely ZVA 12-28 v Múzeu Obchodu v Podunajských Biskupiciach. Pozrel som friško spoje mestskou linkou a ani strašidelných 22 zastávok ma neodradilo a povedal som si, že si doprajem kvalitný oddych od učenia (čo nakoniec skončilo nespravením skúšky, ale na rozdiel od skúšok, koncerty nemajú opravné termíny) na super mieste pri super hudbe. Na miesto som dorazil pár minút pred začatím koncertu, tak som si ešte dal "Najčerstvejšie múzejné pivo" a vôbec nebolo zlé. Keď už ľudí vpustili do múzea, všetci si pred koncertom mohli vychutnať krásne exponáty z čias, keď aj obyčajný leták, alebo etiketa, boli umením a nie len akýmsi hnacím motorom kapitalizmu. Teda, aspon sa bolo na čo dívať.
Ano, znelo to možno trocha namyslene a povýšenecky, keď hostiteľ Marcel Juck uvádzal "Najlepšiu slovenskú bluesovú kapelu, ZVA 12-28 zo Zvolena", ale iba pre tých, ktorí ešte na ich koncerte neboli. Ja som to šťastie mal už zopár krát a vedel som, že Marcel nepreháňa. Otázka "čo je vlastne blues?" by bola na mieste. Clapton a jeho aparát za pár miliónov dolárov na pódiu? Alebo praskajúca nahrávka Roberta Johnsona s jednou gitarou z roku 1935? Je to jedno... keď je to z duše, je jedno či je človek študovaný virtuóz, alebo iba človek s ťažkým osudom a ako-takou schopnosťou dačo zahrať.
Odhliadnuc od predsudkov, kapela ZVA 12-28 pod velením majstra Nora Červenáka má akési tajomné čaro, ktoré u väčšiny slovenských kapiel postrádam. Akosi cítiť, že majú svoje texty vpísané až do kostí a každý jeden verš je na základe skutočných udalostí. Samozrejme Norov humor a "rozprávkový" zjav je neodmysliteľnou súčasťou každého ich koncertu. Títo chlapi sa na nič nehrajú, otrhané šaty, strniská, fúzy až po uši, či strapaté vlasy...nehovoriac o tom, že Noro hrá na starú lubovú Jolanu. Prvý pohľad u mnohých ľudí môže byť "banda opilcov" povedzme si pravdu :D No čo poslucháčov čaká od zaznenia prvých tónov je jeden obrovský dôvod na prehodnotenie názoru. Skladby mali taký ráz a groove, že snáď každý tancoval na svojom zadku a iba nápis "strikný zákaz tancovať" (zrejme kvôli exponátom, preskleným stenám a pružiacej podlahe) udržal ľudí od toho aby sa to tam zmenilo na veselicu. Vtipné texty z každodenného života spodnej vrstvy obyvateľstva, do ktorých sa vie vžiť väčšina slovesnkého ľudu výrazne zvyšujú náchylnosť ľudí na komunikáciu s interpretom. Pri skladbe "Hrubá múka" netrebalo nikoho prosiť. "Ani toto (Noro ukazuje na mikrofón...), ani toto (...na basu...), a ani toto (...bicie...) ...nie je...múka. Čooo je to za múúúka toto?" a ľudia bez rozmýšľania: "Hrúúúúúbaaaaa" a už to šlapalo. Poobzerajúc sa po svojom boku mali ľudia úsmev na tvári a nemohol som si pomôcť, nadchol ma pocit, že "teraz a tu" je to správne miesto pre mňa.
Aj keď nebolo dosť miesta, mladí nezávisláci si posadali aj na zem pred pódium a jeden zachytil následky rezonančných frekvencií pódia spôsobených perkusívnou prácou Norových nôh (polopate,divákovi padol na hlavu stojan mikrofónu). Ale dopadlo to úsmevne a hralo sa ďalej :) Atmosféra bola skvelá, no musel som sa pobrať na posledný riadny autobus smerom na intrák. Bol to skvelý večer v príjemnej spoločosti.

ZVA 12-28 sú:
Noro Červenák - spev/gitara

Stanislav Fakan - husle/perkusie Ladislav Červenák - kontrabas Peter Krško - bicie http://www.zva12-28band.sk/

Trojkoncertový víkend - január 2014

Niet lepšieho zakončenia prvého úspešného semestra na STU BA, ako si dať tri fajn koncerty tri dni po sebe s troma rôznymi formáciami. Samozrejme práve na mňa dolieha únava, ale posnažím sa aspoň stručne opísať posledné tri koncerty.

PiatoQue: Osud priniesol tak, že nastal koncert Bonza Radványiho v Stardust Blues Pube v Nových Zámkoch. Zostava bola zaujímavá, na gitarách sme hrali ja a Bonzo a tiež sme spievali, na basovej gitare sa vystriedali Feri Sajtos a Robi Gajdošík, na ústnej harmonike skvelý Filip Puchert a za bicími bluespubový nováčik, Peter Muzika, čo však neznamená, že je nováčik aj za bicími. Má široký záber a množstvo napočúvaných jazz bluesových vecí...priznám sa, že viac než ja snáď kedy vôbec budem mať :D Bol to fajn koncert aj napriek tomu, že sa začal presilovkou, skončil celkom úspešne.

Sabath: Prituhlo, zasiahol nás mráz v podobe jemných mínus sedem a pól, pričom sme s Kiero Grande vyrážali do Tvrdošoviec. Na cestu sme si niesli aj tekutý vyhrievač. V tvrdošovskom Harley Davidson pube u Mikiho sme nehrali už dva roky a našťastie sa toho veľa nezmenilo, možno iba to, že vynikajúci guláš jeho manželky nahradila v peci pečená pizza :)
Ako prvá hrala mladá miestna kapela Infinity. Podľa ich vlastných slov to bol ich prvý koncert a na ich kabátoch som si pri príchode všimol zelené stužky :) Vspomenul som si vtedy na naše začiatky s Csukamáj Olaj, síce naše prvé koncerty začali keď som mal ja 16 a Robi 25 v roku 2007. Tuším až v roku 2008 sme hrali prvý raz u Mikiho a vždy sa nám tam hralo skvelo. Infinity, mladí nádejní punkrockeri s repertoárom Nirvana, Black Sabath, Metallica, Slash, ba dokonca aj s vlastnými skladbami so sebou priniesli aj kopec mladých fanúšikov, ktorí sa na svižnú hudbu aj patrične bavili ako sa patrí. Vtedy som si teiž spomenul, ako som v roku 2007 so spolužiakom Marekom ulietal na koncerte v Brezovom Háji v Nitre skupiny Underdose a Fallin´ Lift... ach tie časy mladé :D Ich set bol plný energie a dosť početné publikum už bolo dostatočne naladené. Priznávam, trocha som sa obával, že mladí punkáči nepochopia blues, ale opak bol pravdou, tiež si zatancovali ako aj ostatní :) V HD pube je skvelé hrať preto, lebo po dosiahnutí trestnej hladiny alkoholu v krvi za volantom ľudia začínajú tancovať a sú spontánni, čo je super, lebo sa s nimi potom dá komunikovať. Odohrali sme dve dosť dlhé kolá, ľudia ich samozrejme pretancovali a nechýbala ani neodmyslitelná dvojica Otto a Ivett, ktorí to tam roztancovali,  a samozrejme miestna dvojica Breki a Robi, ktorí nám to tam zútuľňovali schvaľujúcim prikyvkávaním po každej skladbe :D Nechceli nás odtiaľ pustiť, ale po poslednej skladbe som bol už tak unavený z tej energie, že som porste nevládal so šťavou. Samozrejme predošlé pokusy o výhovorky typu "Musíme dať pauzu, bo mi suší hrdlo" skončili troma natiahnutými rukami s pivom pred mojou tvárou :D Hralo sa mi fantasticky...jak vravievam, čím lepšie publikum, tým lepší koncert, a chalani z Infinity sú tiež super pohoďáci, tak im prajem ešte veľa skvelých koncertov. Cestou domov tekutý vyhrievač už nechutil tak dobre :D

Nie delá: Na začiatok dňa sa nejak nepamätám...jaj...aha, no aparát so sebou vzal do Nových Zámkov ráno otec, keď šiel do roboty a ja som do mesta šiel večer vlakom, zašli sme s milou na pizzu a odkráčal som do športovej haly Millenium. Myslel som si, že toto bude najmenší koncertích z troch, no keď som zbadal to gigantické pódium a svetelnú techniku, až potom mi zaplo, že koncerty toho večera sú na prezentáciu firmy, ktorá vlastnila ozvučovaciu a svetelnú techniku. Na začiatku bol jeden menší zádrhel s klávesami, ale skupina Komárňanský Dixieland aj keď s takmer hodinovým meškaním odštartovala večer skvelými evergreenmi. Po ich koncerte som sa vschopil aj ja a aj s kapelou The JointVenture sme nastúpili na pódium. Hralo sa nám skvele, zvuk bol na pódiu čistý a zrozumiteľný a svetelná technika povzbudzovala umeleckú myseľ na vyššiu úroveň s večším oduševnením. Dymostroje, svetelné skennery či malé kamery, ktorých zábery sa striedali na veľkej vizuálnej ploche za nami. V poslednej skladbe nášho setu dochádza k dosť veľkej gradácii a vtedy osvetľovač zapol stroboskopy, ktoré ešte viac pridali na vystupňovanej atmosfére, milujem, keď sú vnímaví osvetľovači....chvala bohu nie som epileptik. Po nás hrali ešte História a Takáts Tamás Blues Band, ktorí odpálili skvelý bluesrockový koncert.
Vlak domov som stihol s minutovou rezervou a čakala ma ešte 10minutová prechádzka v treskúcej zime a 10 minút jazdy na bycikli...zaspal som ani neviem jak :)

foto:
 Stardust & Millenium - Dušan Teplan
Harley Davidson pub - František Tóth