Drahí čitatelia, už je to istý čas, čo som sem nepísal zážitky z koncertov a že sa toho udialo hodne Vám asi nemusím vysvetľovať. Zažil som obrovský koncert Queens of the Stone Age v Prahe, fenomenálny koncert Kamchatka v Budapešti, kde som sa mohol stretnúť a hodiť reč s jedným z mojich gitarových idolov, taktiež som sa zúčastnil úžasného koncertu Janky Kirschnerovej v Nitre ako aj dvojkoncertu kapiel Longital a Lenky Dusilovej s Baromantikou. Nehovoriac o vlastných koncertoch, ktorých síce nebolo neúrekom, no bolo ich tak akurát. Proste som svoj blög tak "trochu" zanedbával. Diali sa veci.
19.12.2015 sa konalo Mini Blues Jamboree pod taktovkou Feriho Sajtosa. Festival na počesť pamiatke Andora Oláha sa netradične konal v Zemnom v príjemnom prostredí rekonštruovanej budovy Dom Károlyi.
Robi a ja z Kiero Grande sme sa postarali o dovezenie a nastavenie ozvučenia a osvetlenia. Do Zemného sme dorazili o jednej po poludní, mierne uťahaní, nachladnutí no v dobrej nálade, že znova pracujeme na jednom z našich obľúbených festivalov. Čas ubehol dosť rýchlo a kým Robi dolaďoval zvukárske záležitosti, ja s Feriho dcérou sme pripravili výstavu fotografií z desiatich ročníkov Jazz Blues Jamboree v oddelenej miestnosti. Napichať do korkových tabulí asi 500 špendlíkov je asi tak príjemné ako jesť puding s čiernym korením, ale výsledok stál za to. Fotky zachytávali atmosféru a posolstvo všetkých ročníkov a akosi sa v nich odrážali spoločenské udalosti. Zo začiatku v rokoch 2005 až 2008/9 keď mal festival veľa sponzorov a bolo viac peňazí, festival hostil viaceré zahraničné kapely na vysokej úrovni v noblesných priestoroch kultúrneho domu v Nových Zámkoch, či v Kine Mier a trval dva dni. Príchodom finančnej krízy sa však opasky museli utiahnuť a bolo treba ubrať na obrátkach tak skvelo rozbehnutého vlaku. Oduševnenie však nepoľavilo a finančné záležitosti sa ukázali len v tom, že sa kruh účinkujúcich upriamil na interpretov a kapely z Čiech, Maďarska, Poľska a výnimočne aj zo vzdialenejších krajín. Za takýmito festivalmi sú odhodlaní ľudia, ktorí vydržia skúšku času najmä preto, že neprestanú za žiadnych okolností. Starosta obce Zemné, Ján Bób vykonal milé gesto, keď zasponzoroval istú časť festivalu a poskytol mu aj miesto konania, za čo sme mu všetci veľmi vďační.
Festival sme otvorili práve my s Kiero Grande v plnom zložení: Ja Ady Kelemen na speve a gitare, Robi Gajdošík na basovej gitare a za zvukárskym pultom, Vojto Száraz za bicími, Vlado Kanás na gitare a vokáloch a Radoslav Múdry na ústnych harmonikách. Viem, že to nie je prvý raz, čo sme hrali na Blues Jamboree, no v našom sete sme ponúkli mnoho nových vlastných skladieb...viete, som už pol roka nezamestnaný a nemám čo robiť, tak skladám skladby a maľujem. Výsledkom je, že máme už okolo dvadsať vlastných skladieb, ktoré by trebalo nahrať, no peniaze máme asi tak na 8-9 kusov prinajlepšom. Zosúladiť 5 členov kapely na nahrávanie je však dosť obtiažne tak sme už koncom tohto roka zrušili asi 3 možné termíny nahrávania..."snáď v januári". Hralo sa nám skvele a aj odozva ľudí bola skvelá. Prišlo veľa priateľov a známych, ktorí boli pravidelnou súčasťou aj bývalých ročníkov, no prišli aj nové tváre. Bol "full house". Keďže festival bol venovaný pamiatke Andora Oláha, známeho zosnulého harmonikára z Maďarska, ktorý bol častým účastníkom aj organizátorom podobných festivalov a podujatí a môžeme mu vďačiť aj za našu účasť na fenomenálnom festivale SZiGET v Maďarsku, tak sme hrali mnoho harmonikárskych skladieb. Milo prekvapili ovácie Boboša Procházku po harmonikovom sóle nášho Radiho. Takéto maličkosti prinášajú úsmev na tvár. Potešilo ma aj, keď mi po koncerte Matyi Pribojszki povedal, že miluje skladby ako je naša "Living a Lie", že sú to jeho srdcovky. Občas sa bojím ľuďom ponúknuť našu tvorbu na takejto scéne, bo neviem, čo od nich čakať, no po takýchto reakciách spávam trocha kľudnejšie.
Druhým zoskupením boli Dura & Blues Klub v zložení Juraj Turtev a Ivan Tomovič, s hosťami Bobošom Procházkom a Mátyásom Pribojszkim, v pár skladbách s nimi hral na bicích jeden mladík, akýsi Michal, ktorého priezvisko som žial nezachytil. Začiatok ich predstavenia mi pripomínal akúsi omšu, bluesovú omšu. Robi pri mixpulte vypol podmazovú hudbu pre prestávky, zavládlo ticho. Ivan, Ďuro, Mátyás aj Boboš bez pohybu sedeli zamyslene hľadiac do podlahy pódia osvetlení farebnými svetlami. Nebolo to divadlo, pripravovali sa na hudbu - hudenie. Toto improvizované zoskupenie ponúklo vysoko-kvalitnú porciu bluesovej hudby s Ďurovým charizmatickým spevom a hrou na gitare. Osobne sa vždy teším na momenty, keď sú Boboš a Matyi na jednom pódiu, sú to momenty z mojich obľúbených čo sa živej hudby týka. Pobavila ma reakcia členov ďalšej kapely v zákulisí, keď sa jeden z nich vrátil z hľadiska neveriacky krútiac hlavou po počutí Bobošovho sóla hovoriac "...ja neverím, to čo títo robia, je to jak z iného sveta". Úprimne som sa zasmial :D Čo sa týka Ivanovej hry na gitare, mnoho ľudí ho nechápe a vyslovene sa im nepáči čo robí, stretávam sa s takými reakciami často. Treba však vedieť, že Ivan je právom jednou z významných osobností slovenských gitarových kruhov. Ja jeho štýl hrania volám "gitarové abstrakcie" a keď som ho spoznal, tiež sa mi to nepáčilo, no postupom času, ako som sa začal viac venovať aj výtvarnému umeniu som pochopil. Hrá ako nikto iný koho poznám, techniku má skvelú, tón úžasný, no nenachádza ani jednu klasickú gitarovú frázu, ktorú by ste našli v talóne snáď každého gitaristu. Hrá unikátne a jeho hudbu možno považovať za avantgardný obraz, impresionistický by som povedal. Neponúka fakty, ale dojmy, explózie emócií a nápadov. Keď si tieto veci poslucháč uvedomí, pochopí v čom je Ivan Tomovič geniálny. Dura samozrejme nesklamal ani v sfére alikvótneho spevu, kde mu pozorným uchom Robi spoza mixpultu pohotovo primiešaval viac ozveny, čím podčiarkol efekt, ktorý speváci týmto spôsobom spevu chcú docieliť a tým dotiahol alikvótne momenty do dokonalosti. Dura & Blues Klub teda ponúkli presvedčivú bluesovú omšu. Po skončení ich koncertu znova zavládol všeobecný ruch občerstvujúcich sa ľudí.
Hviezdna formácia večera, Stoni Blues Band z ďalekého maďarského Pécsu v zložení Tátrai Antal János - gitara/spev, Máhonfai Csaba - basová gitara/spev a Sár József - bicie, ponúkla zemitý blues rock v štýle Lance-a Lopeza alebo Jimiho Hendrixa. Presvedčivý americký fíling, uveriteľný spevácky prejav a príslušná vizáž. Títo chlapíci hrajú už nejaký ten piatok, či sobotu, sú to profíci s menedžmentom a vlastným fotografom, no sú to milí chlapíci. Na miesto dorazili prví a mali sme dosť času sa s nimi s Robim spoznať a dobre sme sa bavili. Ovácie po každej skladbe boli oprávnené a rešpekt o to večší, že Stoni celý koncert skvelo odspieval aj so zápalom pľúc. V jednej skladbe úplne spontánne vybehol zo zákulisia Matyi Pribojszki a pridal sa ku kapele a odohral famózny kus sóla. Bolo to predstavenie na úrovni, no nevedel som sa mu plne venovať, keďže som sa venoval aj ľuďom v zákulisí, pitnému režimu a obžerstvu.
Posledným zoskupením bol takmer tradičný Bonzo & The JointVenture. Takmer preto, bo prišiel aj skvelý, vždy pozitívne naladený Filip Puchert - ústna harmonika a do zostavy sme prvý raz pozvali aj skvelého gitaristu Dávida Kytku. Bolo nás teda na pódiu požehnane, a to ešte neostali Boboš a Matyi aby sa pridali, hoc' sme pre nich pripravili aj mikrofóny, to by len bola zábava. Ja osobne si vychutnávam tieto monštrózne zostavy s Bonzom, bo sú to jediné príležitosti, keď sa môžem venovať mnou obľubovanej minimalistickej doprovodnej hre a "makačku" nechávam na ostatných. Akordické akcentovanie rytmického bubna, možno nejaká basová linka a občas sólo keď to situácia vyžaduje. Bol to skvelý jamming a Dávid sa osvedčil ako výborný parťák. Tomi Fekete dostal dosť priestoru, aby vynikla jeho úžasná hra na klávesy. Ako je to zvykom pri hraní s Bonzom, aj sme sa dosť nasmiali a bolo nám všetkým výborne.
Po párminútovej pauze sme si ešte dali 4 skladby v zložení Mikey, Feri, Stoni (János Tátrai), Tomi Fekete, Filip Puchert a ja, aby sme splnili dávne prianie Stoniho zajammovať si s Ferim. Bolo mi ľúto, že sa program tak pretiahol do neskorých hodín. Tá pauza po poslednej kapele bola dosť dlhá na to, aby diváci zvážili svoje sily a mnohí dospeli k záveru, že uprednostnia spánok. Ľúto mi to bolo aj preto, lebo v hľadisku ostalo ešte pár skvelých muzikantov, ktorým by som bol doprial zahrať si so skvelou partiou, no bolo už neskoro na takéto radovánky. Reálnejšie scenáre by to boli pri dvojdňovom festivale. Snáď nabudúce. Po posledných tónoch sa aj zvyšky publika rozpŕchli ako myši pri zažatí svetla a s Robim sme sa mohli pustiť do tej menej príjemnej časti muzikantského/zvukárskeho života. Niečo po druhej rannej sme sadli do dodávky a pustili sa do zahmlenej noci. pred pol štvrtou ma štekotom privítali naše psy. Nevediac zaspať od únavy rozmýšľajúc nad uplynulým dňom som konečne spočinul až takmer o pol piatej. Bol to skvelý ročník Blues Jamboree, ten pravý druh so srandou s muzikantmi v zákulisí, super divákmi a skvelou muzikou. Live the Blues, play the Blues!
Fotografie zhotovil a upravil Kristián Mészáros.
