Jazz Blues Jamboree 2017

Trinásty ročník venovaný spomienke Etty James. Po pár rokoch sa konal znova v Nových Zámkoch na pôde čerstvo renovovaných priestorov Kina Mier. Projekt Feriho Sajtosa s jeho požehnaním prevzalo mesto pod koordináciou mladej krvi kultúrneho diania Nových Zámkov, Libora Onderjčíka a iniciatívnej partie ľudí okolo neho. Festivalu JBJ sa dostalo toľkého mediálneho priestoru ako už dávno nie a odrazilo sa to aj na účasti divákov. Tento večer bol pre mňa vždy veľkým sviatkom, už od roku 2008, kedy som ho prvý raz absolvoval. Je to lepšie ako Vianoce. Na chodbe stretnete všetkých svojich starých známych, priateľov z koncertov, ľudí, s ktorými máte zažitých veľa hudobných udalostí. Zaspomínate, spoznáte nových ľudí a na 7-8 hodín stratíte pojem o čase a o problémoch každodenného života.

S malým meškaním o 18:15 odštartovali večer JAZZSONS TRIO. Trojica zrejúcej generácie moderného jazzu na Slovensku. Tamás Fekete za klávesmi je zodpovedný za väčšinu harminických plôch a nápadov, zložitých, ale predsa ľúbivých koncepcií vo virtuóznej kvalite hodnej študenta VŠMU. Rytmickú sekciu tvorí geniálny mladý bubeník Timotej Rajnoha a pracovitý samouk Oliver Kucharovič na basovej gitare. Chalanov poznám už nejaký ten rôčik, dá sa povedať od ich základov, no už dlhšiu dobu som nemal šancu si ich vypočuť z plného dúška naživo. Na veľkom pódiu pôsobili zohrato a profesionálne, hudobnícky prejav úprimný a dôverihodný. Páčili sa mi Oliverove nové melodické koncepcie pri sólovaní, ktoré boli vždy odmenené intenzívnym potleskom publika. Zdalo sa mi, že hrali iba vlastné skladby. Na ich koncerte však nečakajte štandardný jazz, každopádne však sklamaní neodídete. Po burácajúcom potlesku nasledovala prestávka.

V prestávkach, ako tomu bolo vždy zvykom, hrala na vedľajšom pódiu kapela k pivu a k pokecu, kým sa na veľkom pódiu chystala ďalšia kapela. Prvú prestávku vychytala čerstvá šamorínska partia PP BAND, ktorá vznikla na základe pravidelných týždenných jam session v šamorínskom Šup Šup Presso. S kapelou si zahral aj Juraj Turtev, ktorý sa pri speve striedal so skvelým Martinom Výbochom. Premenlivý repertoár PP Bandu tvorený prevažne prevzatými vecami ľudí príjemne bavil, no netrvalo dlho a ďalšia kapela pod premietacím plátnom bola pripravená.

Pódium ovládli energickí Poliaci.  MAKAR & CHILDREN OF THE CORN. Andy Makarewicz, Grzegorz Świerk a Kamil Olesiński to na nič netušiace publikum odpálili hneď od prvej skladby. Hutný, tvrdý a ťažkotonážny bluesrock, podľa ich slov „tex-mex“ v štýle chlapov ako Wes Jeans alebo Lance Lopez, s malinkou štipkou niečoho, čo z diaľky pripomínalo country. Koženné klobúky a tmavé cowboyské oblečenie celému predstaveniu dodali ten správny šmrnc. Gitarový tón Makara bol slasťou v každom momente. Hral na gitaru značky Burns, ktorú len tak po svete už nenájdete a bolo to niečo neskutočné. Nizučký, ale o to hyperaktívnejší basák Grzegorz zas pobehoval hore-dole a človek mal pocit, že 20 metrové pódium mu nestačí. Hral na netypickej, osemstrunovej bassgitare značky Hägstrom so zdvojenými strunami, čiže to znelo akoby mali v kapele ešte jedného gitaristu a malo to neskutočný ráz. Bol to síce netypický bluesrock, no diváci sa v tom našli a energickú šou ocenili ováciami.

Ako na veľkom pódiu cowboyi, tak na malom prišla zahrať na akustickej gitare folk/bluesová BARBORA ČERNÁ, ktorú som prvý raz stretol práve v tento večer. Hrala v doprovode Jána Húshegyiho z kapely The Butchers. Predstavenie tým pádom bolo komornejšie a ľudia si konečne mohli trocha odýchnuť od rockenrollovej hudby. Barborin spev mi pripomenul známu speváčku Lorettu Lynn a tiež nezanedbala vizáž a na pódiu sa ukázala v krásnych červených šatách.

O pohodlie účinkujúcich sa staral ochotný personál vo VIP sektore, kde bolo k dispozícii bohaté občerstvenie a dobrá nálada. Vypiť som si žiaľ nemohol, bo som šoféroval, ale priatelia a atmosféra bluesového sviatku mi stačili na to, aby som mal skvelú náladu. V zákulisí som takmer nespoznal poliakov, ktorí prepotené cowboyské obleky prevliekli do golfistických zelených tričiek s mestským logom, zasmiali sme sa na tom.

Čo však nasledovalo na veľkom pódiu som nečakal a nebol som pripravený. Za dverami kinosály vznikla iná dimenzia, sólový koncert v rámci festivalu. Po tom koncerte som si povedal, že by už ani nemuselo nič ďalšie prísť a mne by stačilo do ďalšieho ročníka. Možno je to iba mojou slabosťou pre funk a soul 70-tych rokov, ale kapela KÉKNYÚL (Blue Rabbit Hammond Band) ma dostala do eufórie. Maďarský oktet priniesol predstavenie svetovej kvality vyšperkovanej do posledných detailov, ako sú napríklad choreografie dychárskej trojice, či „zamrznutie“ hudobníkov v aktuálnej polohe po dobu asi troch minút, kým  mal geniálny klávesák a líder kapely, András Premecz, sólo na hammond organe. Spevák Andrew Hefler svojou charizmou očaril celé publikum a nechýbali ani tanečné kreácie v štýle Jaggera a Jasona Cheethama (Jay Kay – Jamiroquai). V superlatívoch by som mohol pokračovať, ale to by nemalo zmysel, treba ich zažiť naživo.

V prestávke hrala na malom pódiu kapela BLUES GENERATION, o ktorej žiaľ nič neviem. Viem však, že boli asi prvou kapelou, ktorej blues v slovenčine naozaj sedel. Bolo to vážne príjemné a kvalitné vystúpenie. Samozrejme na festivale takýchto rozmerov sa človek nemôže sústrediť len na jednu kapelu, lebo „atrakcií“ bolo priveľa. Ja som napríklad čas trávil aj s Fekim (Tamás Fekete) a Oliverom v backstage-i, kde sme blbli okolo starého piána a robili sme si srandu.

Koncert charizmatickej černošky menom JUWANA JENKINS v sprievode All-star Mojo Band-u pod vedením Charlieho Slavika z Česka som si moc neužil, pretože v ďalšej prestávke som hral so skupinou The JointVenture. Kúsok som si ale predsa vypočul. Bol to klasický blues so všetkým, čo k tomu patrí, no energia toho úryvku, ktorý som si pozrel sa už nepribližovala predošlej kapele, tak som bol trocha sklamaný. Odhliadnuc však od môjho názoru, diváci Juwanu odmenili burácajúcim potleskom a vypýtali si aj prídavok.

S THE JOINTVENTURE sme sa po vyše mesiaci stretli až tu, na pódiu a pridal sa aj Tomi Fekete a Roman Horváth. Miesto 11:00 sme začali asi o 00:15, no aj tak sme si dovolili zahrať 5 skladieb, prevažne z nášej vlastnej tvorby a myslím, že ľuďom sa to celkom páčilo. Bál som sa, či budem vedieť spievať, bo predošlú sobotu som si na týždeň odpálil hlasivky na koncerte s Kiero Grande a trpím k tomu aj suchým kašľom, ale na moje milé prekvapenie sa mi hralo a spievalo veľmi dobre. Po našom vystúpení som však už promtne musel opustiť festival, lebo v čase keď sme končili, som mal byť už v Nitre, kde dobiehal koncert rockabilly kapely Mr. Teddy & The Sidekicks. Ale to je už iná story.

Srbská kapela Blues Halter mi tým pádom ušla a na priebeh a dojmy z ich koncetu sa musíte spýtať očitých svedkov. Každopádne, Jazz Blues Jamboree sa po pár kolísavých rokoch vrátilo v plnej pompe... aj vďaka mladým nadšencom a ochote vedenia mesta Nové Zámky. Som im za to vďačný a prajem im dlhotrvajúcu úspešnú tradíciu tohto rázu.

Stetson & Bourbon - Otrokovice - 2017

Od BLUES APERITÍV-u v Šumperku ubehlo už pár mesiacov a znova sme sa s kapelou ocitli v Čechách na Morave, v mestečku Otrokovice. 160 kilometrov asfaltu nás doviedlo až ku kultúrnemu domu, no prišli sme zavčasu. Do koncertu nám zostávalo niečo cez dve hodiny a všetkých nás zmáhal hlad, ktorý sme zahnali v neďalekej Selskej Krčme.
Po návrate sme stretli partiu chlapov z kapely Pumpa, ktorá bola hlavným ťahákom festivalu, vyloženého mali aparátu jak keď Guns ´n´ Roses hrali v Tokyu, každý z troch gitaristov mal aspoň dve gitary a aparát vo výške dospelého človeka. Nechýbala však dobrá nálada a hneď sme sa s nimi zvítali. Boli tak milí, že nám zapožičali bicie, za čo sme nesmierne vďační, lebo sme nemuseli obetovať komfort cestovania jedným autom.
Zvítali sme sa aj s Jozefom Huslíkom, organizátorom festivalu STETSON & BOURBON, na ktorom sme sa ocitli. V šatni, ktorú sme dostali sme si s Jozefom porozprávali o histórii festivalu, o kapelách, ktoré sa tu zviditelnili. Je to veľmi príjemný a ústretový chlapík a vidno, že to, čo robí, robí rád. Foajé kultúrneho domu, Otrokovické Besedy, bolo ovešané krásnymi výtvarnými dielami českých umelcov a v barovej sekcii chodby sa už rozoznievali prvé bluesové náreky kapely OLD DOGS z Olomouca. Pre mňa veľkým mínusom kapely boli elektronické biecie a digitálny gitarový zosilovač. Kapela hrala síce z duše, ale chýbala tomu tá hĺbka, ktorú precítite až keď sa do vás oprie zvuková vlna hlasného nástroja. Bol to však nevtieravý podmaz k rozhovorom pri pive medzi jednotlivými vystúpeniami kapiel v hlavnej sále.

 



Priznám sa, že som zažil poriadne déjà vu keď som vstúpil do sály. Takmer identické rozmery, architektúra a koncepcia ako v Šumperku na Aperitíve. S KIERO GRANDE sme hrali prví, bol som trocha nervózny, ako nás príjme publikum, ale po dvoch skladbách nám bolo z reakcií jasné, že sa niet čoho báť. Odohrali sme 12 intenzívnych skladieb, podotýkajúc „južanský feeling“ celého festivalu. Bolo mi neskutočne teplo a ku koncu zo mňa už tieklo, ale hralo sa dobre. Jednu vec som však zanedbal hneď na začiatku a to bola ergonómia môjho priestoru. Maličkosti ako zle otočená trojnožka mikrofónového stojanu, pedalboard príliš ďaleko, kombo pootočené mierne nesprávne... to sú tie drobnosti, ktoré ma udržiavali po celý čas nekľudným, ale nechcelo sa mi nimi zaoberať, ale to sú len muzikantské blbosti :D Odozva na náš koncert bola skvelá, viacero ľudí si prišlo pokecať, vziať si CD, ba dokonca sa aj vyfotografovať, čo mi príde trocha komické, bo nie sme ani hviezdy ani nejakí extra krásavci, ale budiš. S jedným divákom, Frantou, sme napokon strávili celkom hodnú chvíľu pri bare. Spoločnosť mi robila samozrejme aj moja milá, od ktorej som nevediac odplašil nádejného nápadníka v dôchodkovom veku, ktorý si k nej prisadol kým sme hrali, v domnení, že tam je sama na festivale. Úsmevných situácií bolo požehnane.



Druhou kapelou boli KING BEE, ktorých sme už stretli v Šumperku. Hrali rovnako tvrdo ako tam, no tu to už bolo adekvátne vzhľadom na ráz festivalu. V obecenstve potetovaní dlhovlasí motorkári, južanské vlajky hádam ešte aj za ušami, ale zo srdca. Treba pochváliť pánov zvukárov, ktorí odviedli veľmi dobrú prácu. Z King Bee sa mi najviac páčil basák. Precítenie každého tónu v tvári a mohutný zvuk fender p-bass gitary...bolo vidno, že je úplne vnorený v atmosfére skladieb. U kapely som však postrádal komunikáciu s davom.



S tou však určite nemali problém chlapi z Pumpy. Spevák s hlasom kríženým z Briana Johnosona z AC/DC a Kamila Stříhavku „hecoval“ publikum od začiatku a nečudo, že sa pred pódiom začali zberať prví tanečníci. Priznám sa, nevedel som čo mám čakať, toľko aparátu na pódiu som už dávno nevidel. PUMPA to mala zvládnuté do detailov. Imidž, zvuk jak z veľkej knihy AC/DC a v neposlednej rade...ventilátor pred gitaristom, aby mu viali vlasy. Ano, aj toto! Ale bola to zábava, bo s dotyčným som prehodil pár slov v zákulisí a bol očividný srandista s neustálym úškrnom na tvári. Už pri prvých riffoch skladieb som mal na tvári obrovský úsmev, neviem prečo. Možno preto bo som vyrastal na AC/DC a im podobnú kapelu, v porovnatelnej kvalite som naživo ešte nevidel. Dve gitary, basa, bicie a spevák frontman (aj keď v zodratej šiltovke...to nikdy nepochopím) naložili takú show, akú si tento festival vyžadoval. Pred pódiom sa pozbieral celkom slušný dav, no my už sme sa pomaly museli pobrať domov. Pumpa skončila pred polnocou, Jozef a Dixie ešte pred ich vystúpením vylosovali v tombole dva klobúky, výberovku z predošlých ročníkov a jedným CD sme prispeli aj my. Vyrazili sme presne o polnoci, no cesta domov už nebola tak v pohode ako tam. Doľahla na nás všetkých taká únava, že môžeme byť vďační Robiho dlhoročným šoférskym skúsenostiam, že nezaspal za volantom. Ostatní sme boli viacmenej KO. Do postele som padol okolo 3:20...magický to čas.

Cakompak, Stetson & Bourbon v Otrokoviciach bol pre mňa super, aj keď vo foajé som počul všelijaké poznámky na domáce kapely, ale celé to dianie, to miesto mi pripomenulo nostalgiu z voľakedajších ročníkov festivalu Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch, ktorý sa tento rok koná po dlhej dobe znova na domácej pôde. Už teraz sa teším, kapely z Poľska, Maďarska i Srbska, ako za starých časov.

fotoreport: Dixie Dališ - Stetson & Bourbon 2017