Our Stories + The Ills /// Hidepark (NR) 14.7.2018

4. júla mi volal okolo siedmej večer môj kamoš Tomáš, či nejdem von. Zhodou okolností som nemohol, lebo som čakal s Luciou v 80-tisícovom dave v Prahe pred pódiom na Pražský Výběr, ktorý bol predkapelou The Rolling Stones, ale o tom možno v inom článku. Dohodli sme sa teda na inom, bližšie nešpecifikovanom termíne. Tým termínom sa stal 14. júl. Pôvodne som mal v pláne ísť prvý raz okúsiť Vrbovské Vetry, stanovať tam, ale popravde ma to až tak nelákalo. Šico ma pozval na The Ills do nitrianskeho Hideparku a vedel som, že sa chystá aj Dušan, tak som pritakal. Vyrazili sme z Kýru dačo po 20:00. Čakal som menej parkovacích miest, ale nebol problém. Vstup stál iba 4 eurá, čo sa neskôr ukázalo ako zadarmo vzhľadom k nádelu, ktorý som za ne dostal. Vzali sme si pitie a zvítali sa s Dušanom, ktorý už čakal na „tribúne“ s fotoaparátom. Pokecali sme o hudbe, o Tomášovom živote v Dánsku, prebrali sme The Beatles aj Stones. O predkapele som vedel len, že sú zo Šale. Potešilo ma, keď som zbadal Jakuba Spiszaka, ktorého sme s Kiero Grande spoznali keď sme pred pár týždňami hrali v Prahe na festivale United Islands of Prague. Vtedy sme dorazili na miesto činu a na pódiu hrala skvelá hudba, zdravý mix stoner rocku, post-rocku a nejakej alternatívy, energické vystupovanie mladého, dlhovlasého rockera s kvalitnou podporou kapely, nápadité songy. Zdržali sme sa niečo vyše skladby a šli sme sa pomotať po festivale. Keď sme sa vrátili k stejdžu, tak sa akurát balili a počuli sme ich baviť sa po slovensky, tak som sa im prihovoril, že by som kúpil album, ale nemali, tak som ich pochválil za produkciu a spýtal sa kto sú, a oni že „Smalltown Life, zo Šaľe“ :D skoro som vybuchol do smiechu. Chalani bývajú do pol hodiny od nás a my sa stretneme až v Prahe. Vedel som teda, že sa v Nitre chystá niečo kvalitné. OUR STORIES vyzvali ľudí k pódiu a tak sme sa postavili do prvej línie. Nevedel som čo mám čakať, ale poviem vám, že som ostal v nemom úžase...teda nie tak nemom, skôr euforickom. Jednak hral Jakub miesto gitary na bicích (a vôbec nie špatne, pripomenul mi energiou Maria Rubalcabu z Earthless, ale zvukár ho mohol nazvučiť lepšie, páčilo by sa mi to omnoho viac so zvukom Jacka White-a z The Dead Weather, ale to sú iba moje nonsensy) a potom samozrejme zvyšok kapely. Na gitaru a všemožné pedále hral Beni Starý a na bassgitaru Tomáš Kompaník. Ešte na strednej som počúval dosť post-rocku, Isis, Explosions in the sky, God is an astronaut a podobné, ale potom som na to zanevrel, zunovalo sa mi to a pripadalo mi to monotónne. Títo traja š(i)alenci však primiešali aj trocha iného korenia, štipku math-rocku, trocha groovu, všetko v správnych momentoch. Najviac ma prekvapila slušná dávka blackmetalového blast-beatu od Jakuba, to som naozaj nečakal. So Šicom sme boli jak malé deti, vysmiati od ucha k uchu, k eufórii isto prispelo aj famózne 14-kové pivo, ale asi až tak neskresľovalo moje vnímanie, keďže po každej skladbe kapela schytávala obrovské ovácie od prítomného davu, na hidepark dosť slušného. Po koncerte som bol jak mladá fanynka, musel som ísť pochváliť chalanov a potriasť im rukami, neviem čo som tým chcel dosiahnuť, ale proste sa to stalo, tešil som sa z ich hudby, sú vážne skvelí.

Po krátkej pauze už boli na pódiu pripravení THE ILLS. V prestávkach som s nimi videl aj Ninu, dievčinu, ktorú som videl raz v živote v Ružomberku. Vyzerá to tak, že sa ešte stále vozí s Illsákmi. Dušan aj Tomáš boli ohromení informáciou, že som The Ills ešte nevidel ani nepočul. Bol to pre mňa panenský moment ich vidieť. Kto ich pozná, vie, že sú kapelou už nie len slovenského formátu, ale dá sa povedať cezkontinentálneho, keďže hrali už aj na Islande a iných vzdialených miestach. „Nahype-ovali“ ma, že to bude super famózne svetové a všelijaké, ale pravdupovediac som bol po prvej skladbe veľmi sklamaný. Chýbala tam tá energia Our Stories, ktorá ešte nestihla vyprchať, ba aj ovácie boli trošičku menšie. Kapela bola štvorčlenná, dve gitary, basa a bicie, tiež bez spevu. Keď som sa však udomácnil v ich zvuku, tak musím uznať, že to už bolo oveľa lepšie. Ich vyhratosť a skúsenosti sa odrážali v krásnych kompozíciách, dve gitary sa navzájom príjemne dopĺňali. Bicie a basa ma až tak nechytili ako u predošlej kapely, ale kompozične to bolo na výbornej úrovni. Klobúk skladám pred pánom zvukárom, všetko znelo fantasticky. Výhodou oboch kapiel je, že nemajú spev, čo im otvára brány od sveta a prajem im obom veľa úspechov, majú výrazný potenciál do dotiahnuť ďaleko. Viac krát som v ten večer zopakoval frázu „som tak rád, že nie som teraz na vetroch, ale tu“. Rozlúčili sme sa s ľuďmi, ktorých mená poznám, naposledy pokecal chvíľu s Jakubom o nahrávaní ich budúceho albumu a pobrali sme sa do nočnej Nitry. Do postele som padol dačo po polnoci. Bol to super večer.

Blues Aperitív 2018

Znova raz ubehol rok od posledného „bluesového prípitku“ a pol roka od Slovakian Blues Challenge. Priazeň nám bola naklonená a mali sme príležitosť za ten rok spoznať mnoho skvelých ľudí a zahrať na skvelých koncertoch. Skúsil som šťastie a prihlásil som teda dve kapely, v ktorých hrám na Blues Aperitív. The JointVenture , kvinteto z okolia Nových Zámkov a Kiero Grande, trio z Veľkého Kýru. Vravel som si, čo ak motyka vystrelí, za skus nedám nič. Tak som teda kontaktoval vždy-pohotovú Michaelu Horákovú, ktorá s prehľadom zvláda všetky administratívne útrapy okolo organizácie festivalu a prihlášky boli na svete. Konkurencia bola neskutočná, ak som dobre zachytil, tak to boli desiatky prihlásených, no postúpiť mohlo len 7 kapiel. Porota sa rozhodla dať KIERO GRANDE ešte jednu šancu, čo sme zobrali ako silný záväzok a intenzívne sme pracovali na nových skladbách. 

Blues Aperitív 2018 sa konal 10. marca. S chalanmi a našimi krajšími polovičkami sme z Kýru vyrazili už po deviatej ráno a do Šumperku sme dorazili živí a zdraví kúsok pred štvrtou poobednou. Losovanie poradia sa konalo tradične o piatej. S Vojtom sme srandovali, že minulý rok som potiahol číslo 7 a nedopadlo to kto-vie ako, tak sme nominovali Robiho, nech ťahá tentoraz on. A veru aj potiahol číslo 1. Znamenalo to pre nás pohodlnú zvukovú skúšku, na ktorú sme mali až 30 minút, oproti ostatným kapelám, ktoré mali len niečo okolo 5 minút. Nepotrebovali sme však veľa času a dali sme z našej polhodinky aj chalanom z druhej kapely. ktorí mali aparátu viac. Žehnám zlaté ruky majstra Emila Kóňu, ktorý mi v priebehu uplynulého roka opravil zdanlivo neopraviteľné kombo, ktoré zlyhalo aj počas minulého ročníku a bol som prinútený hrať na záložnom kombe. Hralo sa mi skvele, aj keď som bol asi hlučnejší (60w lampák na hlasitosti 4,5 smerom k publiku), ale pohotový stage-zvukár Kuba to zvládol prisunutím obrovského racku pred moje kombo. V uplynulom týždni sme mali až tri skúšky s kapelou, a pred tým pár koncertov, čiže sme boli nesmierne zohratí a uvoľnení, čo ľudia aj patrične oceňovali potleskom. Prišli dokonca aj naši verní fanúšikovia z minulého ročníka. Extrémne veselá a dobre naladená partia, som rád, že prišli. 

Zahrali sme 5 vlastných a dve prevzaté skladby a ešte nám zvýšilo 5 minút, ktoré sme dali do talonu kapele FORSAL z Poľska. Frontman Jakub hrajúci na ústnu harmoniku okrem toho, že je veľmi priateľský a pohoďácky človek, ohúril publikum nielen hrou na diatonickú aj chromatickú harmoniku, ale aj presvedčivým speváckym prejavom. Mňa najviac oslovili dve skladby spievané po poľsky. Aj keď po poľsky veľa nerozumiem, veril som mu každé jedno slovo :D Nemenej skvelí boli aj ostatní členovia tejto 5-ky, pohybovo najvýraznejší klávesák Dariusz, ktorého som aj osobne pochválil za vkusný doprovod kapely. Obľubujem ten štýl hry aký praktizuje on, „Serve the song!“. Po ich koncerte sme krátko pokecali v ich šatni a vymenili sme si albumy. Boli mojimi favoritmi. 

Nasledovala formácia SILESIAN HAMMOND GROUP taktiež z Poľska. Najvýraznejšími osobami tejto megakapely bola galantná speváčka Joanna Kaniewska a ostrielaný varhaník Jacek Zając, ktorý je tvorcom kapely. Zneli veľkolepo, americky, malo to úroveň, každý vedel, kde je v tej zmesi jeho miesto aby vznikol dokonalý súzvuk. Publikum jasalo a vychutnávalo si verzie známych skladieb, ako aj tých vlastných. Mňa osobne najviac prekvapila hneď prvá, soulová verzia  skladby Whole Lotta Love od Led Zeppelin, výborná! 

Od obedu v Otrokovickej Besede ubehlo už takmer 8 hodín a všetkých nás zmáhal hlad, tak sme sa šli najesť do reštaurácie kultúrneho domu. Medzičasom však začal hrať už prvý český protagonista, JAN FIC. Veľa o ňom žiaľ neviem, ale určite to je dôsledný hudobník, ktorý dbal aj na vizáž o ktorej by vám viac povedali diváci, ktorí sa zúčastnili celého vystúpenia, ale doprevádzal ho na rumpli Lukáš Čech. Bolo to najkomornejšie vystúpenie večera, avšak nad produkciou tejto dvojice sa vznášalo akési temné estetično. Pravdovravné české texty, kritika spoločnosti, uveriteľné blues. Z toho čo som videl a počul ma najviac zaujal tón jeho gitary. Akási kópia telecastra (Fender Telecaster – známy model gitár) ale znela skôr ako od výrobcu menom James Trussart, ktorý svoje gitary vyrába celé z kovu. Tón mal ako Lianne La Havas, jedna z mojich obľúbených soul/bluesových speváčok. Prezradím už takto dopredu, že Jan Fic si vyslúžil cenu divákov.

Po dokončení večere sme sa vrátili akoby do iného sveta, alebo aspoň na iný festival. Na pódiu už boli chlapi z kapely DOBROZDÁNÍ. Iné to bolo tým, že ich jednak bolo veľa, neviem, asi aj šesť či sedem, všetci sedeli a vyžaroval z nich kľud a pohoda. Večne usmiaty Jura Bosák nakazil svojou dobrou náladou hádam každého v sále, vrátane mňa. Prepracované a predsa jednoduché pesničkárske skladby, niečo na štýl Crosby, Stills and Nash krížení s J.J. Cale-om s českými textami. Veľmi chytľavé, trocha folkové, ale v príjemnom duchu.

Okolo desiatej pódium ovládli naši jediní krajania na festivale, BIG CIGARS z ďalekého Prešova. Viete, existuje mnoho odnoží blues, delta, texas, new orleans, chicago a iné, ale ešte som sa nestretol s tým, aby niekto blues osadil do westernovej atmosféry...ak to teda môžem takto poňať, možno sa mýlim. Bolo to najprv mätúce, ale nakoniec sa mi to aj celkom páčilo. Dbali samozrejme aj na vizáž. Frontman harmonikár Braňo Jedinák spočiatku pôsobil strnulo, no ako si nasadil široký čierny klobúk a čierne okuliare, ocitol sa za hereckou maskou a naplno sa odviazal až v zemitej skladbe, v ktorej spieval do skresleného mikrofónu, do ktorého hral na harmonike. Texty v slovenčine v bluese síce neznášam, ale poslednou dobou sa objavujú kapely, ktorým to predsa len  svedčí, naposledy to boli Blues Generation na Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch a teraz Big Cigars. Som rád, že som sa konečne niečo bluesové dozvedel aj z východu Slovenska, divokého východu. Slušné vystúpenie.

Posledná kapela bola pre mňa jednak sklamaním, ale aj príjemným prekvapením. Sklamaním v tom, že som čakal, že príde spievať Matej Ptaszek, ktorého spev mám veľmi rád, no miesto neho prišiel Američan, Brynn Stephens, ktorý ma viacerými vecami iritoval, ale to si nechám tentoraz pre seba. Príjemným prekvapením však bol virtozny gitarista s famóznou technikou a tónom, Vít Kopecký. Ako som sa tak poobzeral po sieti, Vít má toho za ušami až až, odporúčam trocha posliediť, možno sa rovnako prekvapíte. Na pódiu vystúpili ako DOBRÉ RÁNO BLUES BAND, v ktorom trojicu dotváral hyperaktívny a veselý perkusionista/rumpľár Vladislav Sosna, ktorý pobehal ešte aj publikum. Trio ponúklo plnohodnotnú zábavu plnú rytmu a melódií, až tak, že objemná masa ľudí obsadila veškeré voľné miesto pred pódiom a podporovala kapelu tancom. Malo to fakt „grády“. Aj keď Vít hral kopák pomocou tzv. boombox-u (drevená škatuľka na podlahe so vstavaným snímačom, po dupaní po nej vydáva zvuk podobný kopáku) skoro na každú dobu a v kombinácii s neúnavným Vladislavom to už miestami pripomínalo akustické techno, ale všetko som im to odpustil, lebo Vít je fakt gitarista par excellence. Hral predovšetkým na akustickú 12-strunovku,  ale potešil nás aj rezofonickou gitarou. Klobúk dole. Správna bodka za večerom. 

Zostalo už len hodnotenie poroty. Ako som už spomenul, diváci rozhodli v prospech Jana Fica. Trojčlenná porota to však mala ťažšie, pretože tento rok bola zostava veľmi pestrá a na vysokej úrovni. Z toho dôvodu sa rozhodli, že zvíťazia rovno tri kapely miesto obvyklých dvoch. Ako prvých vyhlásili kapelu FORSAL, ktorým som fandil aj ja. Druhé meno bolo SILESIAN HAMMOND GROUP. V dave už začalo šušťanie a popodfúzové skandovanie mien favoritov. V kútiku duše som už vedel, že isto povedia Dobré Ráno Blues Band, fandil som aj im, bola by blbosť keby nepostúpili, ale čo čert nechcel, začuli sme KIERO GRANDE. S Robim sme pozreli na seba, chvíľku sme nevedeli ako reagovať až kým sme nevybuchli do radostného smiechu. Možno si to neuvedomujem ešte ani teraz, skoro dva dni po udalosti. Ozvali sa samozrejme aj ovácie našich starých ale aj novopribudnuvších fanúšikov, ktorým zo srdca ďakujeme za priazeň. Samozrejme ďakujeme aj porote, za druhú šancu, ktorej sme sa mohli chopiť. Sľubujeme, že na postupových festivaloch Blues Alive v novembri v Šumperku a poľskom Chorzowe ponúkneme to najlepšie čo máme. Som vďačný za tento víkend. 550 km odjazdených bez problémov, kopec nových aj starých priateľov, veľa úsmevov a v neposlednom rade víťazstvo v Blues Aperitív, ďalšom z míľnikov našej kapely.



foto: Jindřich Oplt (More Blues)