4. júla mi volal okolo siedmej večer môj kamoš Tomáš, či
nejdem von. Zhodou okolností som nemohol, lebo som čakal s Luciou
v 80-tisícovom dave v Prahe pred pódiom na Pražský Výběr, ktorý bol
predkapelou The Rolling Stones, ale o tom možno v inom článku. Dohodli
sme sa teda na inom, bližšie nešpecifikovanom termíne. Tým termínom sa stal 14.
júl. Pôvodne som mal v pláne ísť prvý raz okúsiť Vrbovské Vetry, stanovať
tam, ale popravde ma to až tak nelákalo. Šico ma pozval na The Ills do
nitrianskeho Hideparku a vedel som, že sa chystá aj Dušan, tak som
pritakal. Vyrazili sme z Kýru dačo po 20:00. Čakal som menej parkovacích
miest, ale nebol problém. Vstup stál iba 4 eurá, čo sa neskôr ukázalo ako
zadarmo vzhľadom k nádelu, ktorý som za ne dostal. Vzali sme si pitie
a zvítali sa s Dušanom, ktorý už čakal na „tribúne“
s fotoaparátom. Pokecali sme o hudbe, o Tomášovom živote
v Dánsku, prebrali sme The Beatles aj Stones. O predkapele som vedel
len, že sú zo Šale. Potešilo ma, keď som zbadal Jakuba Spiszaka, ktorého sme
s Kiero Grande spoznali keď sme pred pár týždňami hrali v Prahe na
festivale United Islands of Prague. Vtedy sme dorazili na miesto činu a na
pódiu hrala skvelá hudba, zdravý mix stoner rocku, post-rocku a nejakej
alternatívy, energické vystupovanie mladého, dlhovlasého rockera
s kvalitnou podporou kapely, nápadité songy. Zdržali sme sa niečo vyše
skladby a šli sme sa pomotať po festivale. Keď sme sa vrátili
k stejdžu, tak sa akurát balili a počuli sme ich baviť sa po
slovensky, tak som sa im prihovoril, že by som kúpil album, ale nemali, tak som
ich pochválil za produkciu a spýtal sa kto sú, a oni že „Smalltown Life, zo Šaľe“ :D skoro som vybuchol do smiechu. Chalani bývajú do pol hodiny od
nás a my sa stretneme až v Prahe. Vedel som teda, že sa v Nitre chystá
niečo kvalitné. OUR STORIES vyzvali ľudí k pódiu a tak sme sa
postavili do prvej línie. Nevedel som čo mám čakať, ale poviem vám, že som
ostal v nemom úžase...teda nie tak nemom, skôr euforickom. Jednak hral
Jakub miesto gitary na bicích (a vôbec nie špatne, pripomenul mi energiou Maria
Rubalcabu z Earthless, ale zvukár ho mohol nazvučiť lepšie, páčilo by sa
mi to omnoho viac so zvukom Jacka White-a z The Dead Weather, ale to sú
iba moje nonsensy) a potom samozrejme zvyšok kapely. Na gitaru
a všemožné pedále hral Beni Starý a na bassgitaru Tomáš Kompaník.
Ešte na strednej som počúval dosť post-rocku, Isis, Explosions in the sky, God
is an astronaut a podobné, ale potom som na to zanevrel, zunovalo sa mi to
a pripadalo mi to monotónne. Títo traja š(i)alenci však primiešali aj
trocha iného korenia, štipku math-rocku, trocha groovu, všetko v správnych
momentoch. Najviac ma prekvapila slušná dávka blackmetalového blast-beatu od
Jakuba, to som naozaj nečakal. So Šicom sme boli jak malé deti, vysmiati od
ucha k uchu, k eufórii isto prispelo aj famózne 14-kové pivo, ale asi
až tak neskresľovalo moje vnímanie, keďže po každej skladbe kapela schytávala
obrovské ovácie od prítomného davu, na hidepark dosť slušného. Po koncerte som
bol jak mladá fanynka, musel som ísť pochváliť chalanov a potriasť im
rukami, neviem čo som tým chcel dosiahnuť, ale proste sa to stalo, tešil som sa
z ich hudby, sú vážne skvelí.
Po krátkej pauze už boli na pódiu pripravení THE ILLS. V prestávkach som
s nimi videl aj Ninu, dievčinu, ktorú som videl raz v živote
v Ružomberku. Vyzerá to tak, že sa ešte stále vozí s Illsákmi. Dušan
aj Tomáš boli ohromení informáciou, že som The Ills ešte nevidel ani nepočul.
Bol to pre mňa panenský moment ich vidieť. Kto ich pozná, vie, že sú kapelou už
nie len slovenského formátu, ale dá sa povedať cezkontinentálneho, keďže hrali
už aj na Islande a iných vzdialených miestach. „Nahype-ovali“ ma, že to
bude super famózne svetové a všelijaké, ale pravdupovediac som bol po
prvej skladbe veľmi sklamaný. Chýbala tam tá energia Our Stories, ktorá ešte
nestihla vyprchať, ba aj ovácie boli trošičku menšie. Kapela bola štvorčlenná,
dve gitary, basa a bicie, tiež bez spevu. Keď som sa však udomácnil
v ich zvuku, tak musím uznať, že to už bolo oveľa lepšie. Ich vyhratosť
a skúsenosti sa odrážali v krásnych kompozíciách, dve gitary sa
navzájom príjemne dopĺňali. Bicie a basa ma až tak nechytili ako
u predošlej kapely, ale kompozične to bolo na výbornej úrovni. Klobúk
skladám pred pánom zvukárom, všetko znelo fantasticky. Výhodou oboch kapiel je,
že nemajú spev, čo im otvára brány od sveta a prajem im obom veľa
úspechov, majú výrazný potenciál do dotiahnuť ďaleko. Viac krát som v ten
večer zopakoval frázu „som tak rád, že nie som teraz na vetroch, ale tu“.
Rozlúčili sme sa s ľuďmi, ktorých mená poznám, naposledy pokecal chvíľu
s Jakubom o nahrávaní ich budúceho albumu a pobrali sme sa do
nočnej Nitry. Do postele som padol dačo po polnoci. Bol to super večer.
