SITNO BLUES 2019

Už tretí krát nám bolo dožičené zúčastniť sa festivalu Sitno Blues. Keď sme prichádzali pod Sitno, strážnik na spodnom parkovisku nás už z diaľky varoval, že nieto miesta, no ja mu z okna vravím: „Ale my tu dnes hráme, zaparkujem za pódiom“ „jáj, no dobre, a s kým že hráte?“ „Kiero Grande“ „A tí tu už tuším hrali zopár razy, moc fajná muzička, to ste hrali aj keď si tu Kirschnerka odo mňa kúpila pončo a vystrájala do rána. Ja som starý rocker, 1200 platní zbierku mám doma. Keby mi žena nedá lyžicu do ruky a tanier predo mňa, tak sa ani nenajím. No bežte teda a bavte sa dobre!“. Hneď takto zvesela od brány. Pri pódiu už bol čulý organizátorský ruch. Postupne sme podochádzali všetci, vyložili sme si veci a pred zvukovkou sme stihli aj obed v neďalekom penzióne.

Festival otvorila veselá energická partia DOBRÉ RÁNO BLUES. S chalanmi sa poznáme z rôznych koncertov v Česku a stretli sme sa s nimi aj v Nórsku. Vít Kopecký predviedol svoju virtuozitu na novej rezofonickej gitare. Predviedli super show a slušne sa rozrastajúci dav pripravili na piatkový program plný bluesovej hudby.

Po americko-českom triu nasledovalo to naše. Levická partia zvukárov sa postarala o skvelý pódiový zvuk, takže sa mi hralo veľmi dobre a zo všetkých koncertov, ktoré sme na Sitne hrali sme mali tento rok najviac divákov. Atmosféra bola výborná a myslím, že naše nové skladby boli prijaté vrúcne. Rešpekt divákom, že aj napriek občasným prehánkam zotrvali na lavičkách a povzbudzovali hudobníkov počas celého festivalu. Naozaj, aj pre mňa je vždy koncert iba tak dobrý, aké je publikum a tento rok bolo to sitnianske super.
Napoli zmoknuté pódium (vrátane môjho komba...zase) sme vystriedali so srbskými THE GAMBLERS. Tam na juhu proste musia niečo dávať do vody, inak si to neviem vysvetliť. Fantastická zostava s tým najlepším Chicago bluesom, aký široko-ďaleko nájdete. Proste blues deluxe ako sa patrí, musel som si kúpiť CDčko a keďže som veľa hotovosti nemal, vzal som iba jedno. To prvé, z 90tych rokov, podomácky napálené a fixkou popísané, no o nič menej excelentné ako koncert, takmer 30 rokov po jeho nahratí. Blue Family v zostave z cca 2008 a The Gamblers sú zrejme moje obľúbené Chicago bluesové kapely a to že sú obe zo Srbska, nemôže byť náhoda. Pre mňa top tohto dňa.

Pódia sa zhostil majster PETER LIPA. Sú ľudia, ktorí ho majú už plné zuby, alebo ho považujú za preceneného, no ja sa na jeho koncertoch stále bavím J Aj keď, tú novú skladbu mi už Rádio Slovensko stihlo znechutiť neustálym opakovaním, ale na koncerte za mohutnej podpory divákov zabávajúcich sa pod pódiom to bola pecka! Pán Tariška bol očividne v top forme, asi najlepšej v akej som ho mal možnosť vidieť. Táto banda muzikantov rozhodne vie, ako dostať divákov na nohy a vyčariť im úsmevy na tváre. Samozrejme, aj dážď sa priebežne hlásil o slovo, ale nedali sme sa rušiť.

Nasledoval DANI ROBINSON so svojou Hendrix show, ale žiaľ, bol som z neho veľmi sklamaný. Jednak s ním bol nový bassgitarista, s ktorým ešte asi nebol tak zohratý ako s predošlým a na poslednú chvíľu mu hospitalizovali bubeníka. Hrdinskú záchranu ponúkol bubeník Reného Lacka, ktorý poznal celý repertoár. Pre ľudí, ktorí Daniho videli prvý krát to bol isto zážitok, ale moje fajnšmekerské ucho mu nevedelo odpustiť, že miesto lampového aparátu si doniesol digitálne znejúce malé kombo, ktoré spôsobovalo zahuhňanie zvuku z pódia. Ono,  takto kritický som preto, lebo kedysi dávno som Daniho videl s pôvodnou kapelou v Tvrdošovciach a to bolo úplne iné kafe. Vtedy som mal fakt pocit, že vidím a počujem The Jimi Hendrix Experience. Ale aby som mu nekrivdil, vyššie spomenuté okolnosti by aj u mňa spôsobili diskomfort. Dani je fakt unikátny úkaz a skvelý showman, beriem to tak, že asi nemal svoj deň. Zvládol to však super a ľudia si to užívali aj medzi kvapkami. Počas jeho koncertu sme sa však veľmi dobre porozprávali s Durom Turtevom pri pive. Životné filozofie, karma a veci tomu podobné. Bol to taký triezvy moment prozreteľnosti, myšlienkový ostrov duchovna v rozbúrenom mori okolitého diania. Bol to fakt príjemný pokec, díki Juraj.
Už sme boli dosť unavení, ale RENÉho Lacka som si nechcel nechať ujsť a spravili sme dobre. Energia divákov trocha upadala po Daniho koncerte, no DOWNTOWN držali plynový pedál prikovaný o podlahu. Popolnočné tanečky nemalej skupinky vytrvalcov dobíjali baterky štvorici muzikantov, ktorí neúnavne odplácali každý potlesk ďalšou skvelou skladbou. Velice decentná bodka za bluesovým večerom Sitno Bluesu.
Zo spárov upršaného rána sme sa však museli vymaniť a pobrať sa domov, lebo večer nás doma čakal koncert pred Petrom Cmoríkom v rámci osláv obecných dní. Tiež to dopadlo super, ale to je už iný príbeh J Dovidenia na budúci rok.