SITNO BLUES 2019

Už tretí krát nám bolo dožičené zúčastniť sa festivalu Sitno Blues. Keď sme prichádzali pod Sitno, strážnik na spodnom parkovisku nás už z diaľky varoval, že nieto miesta, no ja mu z okna vravím: „Ale my tu dnes hráme, zaparkujem za pódiom“ „jáj, no dobre, a s kým že hráte?“ „Kiero Grande“ „A tí tu už tuším hrali zopár razy, moc fajná muzička, to ste hrali aj keď si tu Kirschnerka odo mňa kúpila pončo a vystrájala do rána. Ja som starý rocker, 1200 platní zbierku mám doma. Keby mi žena nedá lyžicu do ruky a tanier predo mňa, tak sa ani nenajím. No bežte teda a bavte sa dobre!“. Hneď takto zvesela od brány. Pri pódiu už bol čulý organizátorský ruch. Postupne sme podochádzali všetci, vyložili sme si veci a pred zvukovkou sme stihli aj obed v neďalekom penzióne.

Festival otvorila veselá energická partia DOBRÉ RÁNO BLUES. S chalanmi sa poznáme z rôznych koncertov v Česku a stretli sme sa s nimi aj v Nórsku. Vít Kopecký predviedol svoju virtuozitu na novej rezofonickej gitare. Predviedli super show a slušne sa rozrastajúci dav pripravili na piatkový program plný bluesovej hudby.

Po americko-českom triu nasledovalo to naše. Levická partia zvukárov sa postarala o skvelý pódiový zvuk, takže sa mi hralo veľmi dobre a zo všetkých koncertov, ktoré sme na Sitne hrali sme mali tento rok najviac divákov. Atmosféra bola výborná a myslím, že naše nové skladby boli prijaté vrúcne. Rešpekt divákom, že aj napriek občasným prehánkam zotrvali na lavičkách a povzbudzovali hudobníkov počas celého festivalu. Naozaj, aj pre mňa je vždy koncert iba tak dobrý, aké je publikum a tento rok bolo to sitnianske super.
Napoli zmoknuté pódium (vrátane môjho komba...zase) sme vystriedali so srbskými THE GAMBLERS. Tam na juhu proste musia niečo dávať do vody, inak si to neviem vysvetliť. Fantastická zostava s tým najlepším Chicago bluesom, aký široko-ďaleko nájdete. Proste blues deluxe ako sa patrí, musel som si kúpiť CDčko a keďže som veľa hotovosti nemal, vzal som iba jedno. To prvé, z 90tych rokov, podomácky napálené a fixkou popísané, no o nič menej excelentné ako koncert, takmer 30 rokov po jeho nahratí. Blue Family v zostave z cca 2008 a The Gamblers sú zrejme moje obľúbené Chicago bluesové kapely a to že sú obe zo Srbska, nemôže byť náhoda. Pre mňa top tohto dňa.

Pódia sa zhostil majster PETER LIPA. Sú ľudia, ktorí ho majú už plné zuby, alebo ho považujú za preceneného, no ja sa na jeho koncertoch stále bavím J Aj keď, tú novú skladbu mi už Rádio Slovensko stihlo znechutiť neustálym opakovaním, ale na koncerte za mohutnej podpory divákov zabávajúcich sa pod pódiom to bola pecka! Pán Tariška bol očividne v top forme, asi najlepšej v akej som ho mal možnosť vidieť. Táto banda muzikantov rozhodne vie, ako dostať divákov na nohy a vyčariť im úsmevy na tváre. Samozrejme, aj dážď sa priebežne hlásil o slovo, ale nedali sme sa rušiť.

Nasledoval DANI ROBINSON so svojou Hendrix show, ale žiaľ, bol som z neho veľmi sklamaný. Jednak s ním bol nový bassgitarista, s ktorým ešte asi nebol tak zohratý ako s predošlým a na poslednú chvíľu mu hospitalizovali bubeníka. Hrdinskú záchranu ponúkol bubeník Reného Lacka, ktorý poznal celý repertoár. Pre ľudí, ktorí Daniho videli prvý krát to bol isto zážitok, ale moje fajnšmekerské ucho mu nevedelo odpustiť, že miesto lampového aparátu si doniesol digitálne znejúce malé kombo, ktoré spôsobovalo zahuhňanie zvuku z pódia. Ono,  takto kritický som preto, lebo kedysi dávno som Daniho videl s pôvodnou kapelou v Tvrdošovciach a to bolo úplne iné kafe. Vtedy som mal fakt pocit, že vidím a počujem The Jimi Hendrix Experience. Ale aby som mu nekrivdil, vyššie spomenuté okolnosti by aj u mňa spôsobili diskomfort. Dani je fakt unikátny úkaz a skvelý showman, beriem to tak, že asi nemal svoj deň. Zvládol to však super a ľudia si to užívali aj medzi kvapkami. Počas jeho koncertu sme sa však veľmi dobre porozprávali s Durom Turtevom pri pive. Životné filozofie, karma a veci tomu podobné. Bol to taký triezvy moment prozreteľnosti, myšlienkový ostrov duchovna v rozbúrenom mori okolitého diania. Bol to fakt príjemný pokec, díki Juraj.
Už sme boli dosť unavení, ale RENÉho Lacka som si nechcel nechať ujsť a spravili sme dobre. Energia divákov trocha upadala po Daniho koncerte, no DOWNTOWN držali plynový pedál prikovaný o podlahu. Popolnočné tanečky nemalej skupinky vytrvalcov dobíjali baterky štvorici muzikantov, ktorí neúnavne odplácali každý potlesk ďalšou skvelou skladbou. Velice decentná bodka za bluesovým večerom Sitno Bluesu.
Zo spárov upršaného rána sme sa však museli vymaniť a pobrať sa domov, lebo večer nás doma čakal koncert pred Petrom Cmoríkom v rámci osláv obecných dní. Tiež to dopadlo super, ale to je už iný príbeh J Dovidenia na budúci rok.

Our Stories + The Ills /// Hidepark (NR) 14.7.2018

4. júla mi volal okolo siedmej večer môj kamoš Tomáš, či nejdem von. Zhodou okolností som nemohol, lebo som čakal s Luciou v 80-tisícovom dave v Prahe pred pódiom na Pražský Výběr, ktorý bol predkapelou The Rolling Stones, ale o tom možno v inom článku. Dohodli sme sa teda na inom, bližšie nešpecifikovanom termíne. Tým termínom sa stal 14. júl. Pôvodne som mal v pláne ísť prvý raz okúsiť Vrbovské Vetry, stanovať tam, ale popravde ma to až tak nelákalo. Šico ma pozval na The Ills do nitrianskeho Hideparku a vedel som, že sa chystá aj Dušan, tak som pritakal. Vyrazili sme z Kýru dačo po 20:00. Čakal som menej parkovacích miest, ale nebol problém. Vstup stál iba 4 eurá, čo sa neskôr ukázalo ako zadarmo vzhľadom k nádelu, ktorý som za ne dostal. Vzali sme si pitie a zvítali sa s Dušanom, ktorý už čakal na „tribúne“ s fotoaparátom. Pokecali sme o hudbe, o Tomášovom živote v Dánsku, prebrali sme The Beatles aj Stones. O predkapele som vedel len, že sú zo Šale. Potešilo ma, keď som zbadal Jakuba Spiszaka, ktorého sme s Kiero Grande spoznali keď sme pred pár týždňami hrali v Prahe na festivale United Islands of Prague. Vtedy sme dorazili na miesto činu a na pódiu hrala skvelá hudba, zdravý mix stoner rocku, post-rocku a nejakej alternatívy, energické vystupovanie mladého, dlhovlasého rockera s kvalitnou podporou kapely, nápadité songy. Zdržali sme sa niečo vyše skladby a šli sme sa pomotať po festivale. Keď sme sa vrátili k stejdžu, tak sa akurát balili a počuli sme ich baviť sa po slovensky, tak som sa im prihovoril, že by som kúpil album, ale nemali, tak som ich pochválil za produkciu a spýtal sa kto sú, a oni že „Smalltown Life, zo Šaľe“ :D skoro som vybuchol do smiechu. Chalani bývajú do pol hodiny od nás a my sa stretneme až v Prahe. Vedel som teda, že sa v Nitre chystá niečo kvalitné. OUR STORIES vyzvali ľudí k pódiu a tak sme sa postavili do prvej línie. Nevedel som čo mám čakať, ale poviem vám, že som ostal v nemom úžase...teda nie tak nemom, skôr euforickom. Jednak hral Jakub miesto gitary na bicích (a vôbec nie špatne, pripomenul mi energiou Maria Rubalcabu z Earthless, ale zvukár ho mohol nazvučiť lepšie, páčilo by sa mi to omnoho viac so zvukom Jacka White-a z The Dead Weather, ale to sú iba moje nonsensy) a potom samozrejme zvyšok kapely. Na gitaru a všemožné pedále hral Beni Starý a na bassgitaru Tomáš Kompaník. Ešte na strednej som počúval dosť post-rocku, Isis, Explosions in the sky, God is an astronaut a podobné, ale potom som na to zanevrel, zunovalo sa mi to a pripadalo mi to monotónne. Títo traja š(i)alenci však primiešali aj trocha iného korenia, štipku math-rocku, trocha groovu, všetko v správnych momentoch. Najviac ma prekvapila slušná dávka blackmetalového blast-beatu od Jakuba, to som naozaj nečakal. So Šicom sme boli jak malé deti, vysmiati od ucha k uchu, k eufórii isto prispelo aj famózne 14-kové pivo, ale asi až tak neskresľovalo moje vnímanie, keďže po každej skladbe kapela schytávala obrovské ovácie od prítomného davu, na hidepark dosť slušného. Po koncerte som bol jak mladá fanynka, musel som ísť pochváliť chalanov a potriasť im rukami, neviem čo som tým chcel dosiahnuť, ale proste sa to stalo, tešil som sa z ich hudby, sú vážne skvelí.

Po krátkej pauze už boli na pódiu pripravení THE ILLS. V prestávkach som s nimi videl aj Ninu, dievčinu, ktorú som videl raz v živote v Ružomberku. Vyzerá to tak, že sa ešte stále vozí s Illsákmi. Dušan aj Tomáš boli ohromení informáciou, že som The Ills ešte nevidel ani nepočul. Bol to pre mňa panenský moment ich vidieť. Kto ich pozná, vie, že sú kapelou už nie len slovenského formátu, ale dá sa povedať cezkontinentálneho, keďže hrali už aj na Islande a iných vzdialených miestach. „Nahype-ovali“ ma, že to bude super famózne svetové a všelijaké, ale pravdupovediac som bol po prvej skladbe veľmi sklamaný. Chýbala tam tá energia Our Stories, ktorá ešte nestihla vyprchať, ba aj ovácie boli trošičku menšie. Kapela bola štvorčlenná, dve gitary, basa a bicie, tiež bez spevu. Keď som sa však udomácnil v ich zvuku, tak musím uznať, že to už bolo oveľa lepšie. Ich vyhratosť a skúsenosti sa odrážali v krásnych kompozíciách, dve gitary sa navzájom príjemne dopĺňali. Bicie a basa ma až tak nechytili ako u predošlej kapely, ale kompozične to bolo na výbornej úrovni. Klobúk skladám pred pánom zvukárom, všetko znelo fantasticky. Výhodou oboch kapiel je, že nemajú spev, čo im otvára brány od sveta a prajem im obom veľa úspechov, majú výrazný potenciál do dotiahnuť ďaleko. Viac krát som v ten večer zopakoval frázu „som tak rád, že nie som teraz na vetroch, ale tu“. Rozlúčili sme sa s ľuďmi, ktorých mená poznám, naposledy pokecal chvíľu s Jakubom o nahrávaní ich budúceho albumu a pobrali sme sa do nočnej Nitry. Do postele som padol dačo po polnoci. Bol to super večer.

Blues Aperitív 2018

Znova raz ubehol rok od posledného „bluesového prípitku“ a pol roka od Slovakian Blues Challenge. Priazeň nám bola naklonená a mali sme príležitosť za ten rok spoznať mnoho skvelých ľudí a zahrať na skvelých koncertoch. Skúsil som šťastie a prihlásil som teda dve kapely, v ktorých hrám na Blues Aperitív. The JointVenture , kvinteto z okolia Nových Zámkov a Kiero Grande, trio z Veľkého Kýru. Vravel som si, čo ak motyka vystrelí, za skus nedám nič. Tak som teda kontaktoval vždy-pohotovú Michaelu Horákovú, ktorá s prehľadom zvláda všetky administratívne útrapy okolo organizácie festivalu a prihlášky boli na svete. Konkurencia bola neskutočná, ak som dobre zachytil, tak to boli desiatky prihlásených, no postúpiť mohlo len 7 kapiel. Porota sa rozhodla dať KIERO GRANDE ešte jednu šancu, čo sme zobrali ako silný záväzok a intenzívne sme pracovali na nových skladbách. 

Blues Aperitív 2018 sa konal 10. marca. S chalanmi a našimi krajšími polovičkami sme z Kýru vyrazili už po deviatej ráno a do Šumperku sme dorazili živí a zdraví kúsok pred štvrtou poobednou. Losovanie poradia sa konalo tradične o piatej. S Vojtom sme srandovali, že minulý rok som potiahol číslo 7 a nedopadlo to kto-vie ako, tak sme nominovali Robiho, nech ťahá tentoraz on. A veru aj potiahol číslo 1. Znamenalo to pre nás pohodlnú zvukovú skúšku, na ktorú sme mali až 30 minút, oproti ostatným kapelám, ktoré mali len niečo okolo 5 minút. Nepotrebovali sme však veľa času a dali sme z našej polhodinky aj chalanom z druhej kapely. ktorí mali aparátu viac. Žehnám zlaté ruky majstra Emila Kóňu, ktorý mi v priebehu uplynulého roka opravil zdanlivo neopraviteľné kombo, ktoré zlyhalo aj počas minulého ročníku a bol som prinútený hrať na záložnom kombe. Hralo sa mi skvele, aj keď som bol asi hlučnejší (60w lampák na hlasitosti 4,5 smerom k publiku), ale pohotový stage-zvukár Kuba to zvládol prisunutím obrovského racku pred moje kombo. V uplynulom týždni sme mali až tri skúšky s kapelou, a pred tým pár koncertov, čiže sme boli nesmierne zohratí a uvoľnení, čo ľudia aj patrične oceňovali potleskom. Prišli dokonca aj naši verní fanúšikovia z minulého ročníka. Extrémne veselá a dobre naladená partia, som rád, že prišli. 

Zahrali sme 5 vlastných a dve prevzaté skladby a ešte nám zvýšilo 5 minút, ktoré sme dali do talonu kapele FORSAL z Poľska. Frontman Jakub hrajúci na ústnu harmoniku okrem toho, že je veľmi priateľský a pohoďácky človek, ohúril publikum nielen hrou na diatonickú aj chromatickú harmoniku, ale aj presvedčivým speváckym prejavom. Mňa najviac oslovili dve skladby spievané po poľsky. Aj keď po poľsky veľa nerozumiem, veril som mu každé jedno slovo :D Nemenej skvelí boli aj ostatní členovia tejto 5-ky, pohybovo najvýraznejší klávesák Dariusz, ktorého som aj osobne pochválil za vkusný doprovod kapely. Obľubujem ten štýl hry aký praktizuje on, „Serve the song!“. Po ich koncerte sme krátko pokecali v ich šatni a vymenili sme si albumy. Boli mojimi favoritmi. 

Nasledovala formácia SILESIAN HAMMOND GROUP taktiež z Poľska. Najvýraznejšími osobami tejto megakapely bola galantná speváčka Joanna Kaniewska a ostrielaný varhaník Jacek Zając, ktorý je tvorcom kapely. Zneli veľkolepo, americky, malo to úroveň, každý vedel, kde je v tej zmesi jeho miesto aby vznikol dokonalý súzvuk. Publikum jasalo a vychutnávalo si verzie známych skladieb, ako aj tých vlastných. Mňa osobne najviac prekvapila hneď prvá, soulová verzia  skladby Whole Lotta Love od Led Zeppelin, výborná! 

Od obedu v Otrokovickej Besede ubehlo už takmer 8 hodín a všetkých nás zmáhal hlad, tak sme sa šli najesť do reštaurácie kultúrneho domu. Medzičasom však začal hrať už prvý český protagonista, JAN FIC. Veľa o ňom žiaľ neviem, ale určite to je dôsledný hudobník, ktorý dbal aj na vizáž o ktorej by vám viac povedali diváci, ktorí sa zúčastnili celého vystúpenia, ale doprevádzal ho na rumpli Lukáš Čech. Bolo to najkomornejšie vystúpenie večera, avšak nad produkciou tejto dvojice sa vznášalo akési temné estetično. Pravdovravné české texty, kritika spoločnosti, uveriteľné blues. Z toho čo som videl a počul ma najviac zaujal tón jeho gitary. Akási kópia telecastra (Fender Telecaster – známy model gitár) ale znela skôr ako od výrobcu menom James Trussart, ktorý svoje gitary vyrába celé z kovu. Tón mal ako Lianne La Havas, jedna z mojich obľúbených soul/bluesových speváčok. Prezradím už takto dopredu, že Jan Fic si vyslúžil cenu divákov.

Po dokončení večere sme sa vrátili akoby do iného sveta, alebo aspoň na iný festival. Na pódiu už boli chlapi z kapely DOBROZDÁNÍ. Iné to bolo tým, že ich jednak bolo veľa, neviem, asi aj šesť či sedem, všetci sedeli a vyžaroval z nich kľud a pohoda. Večne usmiaty Jura Bosák nakazil svojou dobrou náladou hádam každého v sále, vrátane mňa. Prepracované a predsa jednoduché pesničkárske skladby, niečo na štýl Crosby, Stills and Nash krížení s J.J. Cale-om s českými textami. Veľmi chytľavé, trocha folkové, ale v príjemnom duchu.

Okolo desiatej pódium ovládli naši jediní krajania na festivale, BIG CIGARS z ďalekého Prešova. Viete, existuje mnoho odnoží blues, delta, texas, new orleans, chicago a iné, ale ešte som sa nestretol s tým, aby niekto blues osadil do westernovej atmosféry...ak to teda môžem takto poňať, možno sa mýlim. Bolo to najprv mätúce, ale nakoniec sa mi to aj celkom páčilo. Dbali samozrejme aj na vizáž. Frontman harmonikár Braňo Jedinák spočiatku pôsobil strnulo, no ako si nasadil široký čierny klobúk a čierne okuliare, ocitol sa za hereckou maskou a naplno sa odviazal až v zemitej skladbe, v ktorej spieval do skresleného mikrofónu, do ktorého hral na harmonike. Texty v slovenčine v bluese síce neznášam, ale poslednou dobou sa objavujú kapely, ktorým to predsa len  svedčí, naposledy to boli Blues Generation na Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch a teraz Big Cigars. Som rád, že som sa konečne niečo bluesové dozvedel aj z východu Slovenska, divokého východu. Slušné vystúpenie.

Posledná kapela bola pre mňa jednak sklamaním, ale aj príjemným prekvapením. Sklamaním v tom, že som čakal, že príde spievať Matej Ptaszek, ktorého spev mám veľmi rád, no miesto neho prišiel Američan, Brynn Stephens, ktorý ma viacerými vecami iritoval, ale to si nechám tentoraz pre seba. Príjemným prekvapením však bol virtozny gitarista s famóznou technikou a tónom, Vít Kopecký. Ako som sa tak poobzeral po sieti, Vít má toho za ušami až až, odporúčam trocha posliediť, možno sa rovnako prekvapíte. Na pódiu vystúpili ako DOBRÉ RÁNO BLUES BAND, v ktorom trojicu dotváral hyperaktívny a veselý perkusionista/rumpľár Vladislav Sosna, ktorý pobehal ešte aj publikum. Trio ponúklo plnohodnotnú zábavu plnú rytmu a melódií, až tak, že objemná masa ľudí obsadila veškeré voľné miesto pred pódiom a podporovala kapelu tancom. Malo to fakt „grády“. Aj keď Vít hral kopák pomocou tzv. boombox-u (drevená škatuľka na podlahe so vstavaným snímačom, po dupaní po nej vydáva zvuk podobný kopáku) skoro na každú dobu a v kombinácii s neúnavným Vladislavom to už miestami pripomínalo akustické techno, ale všetko som im to odpustil, lebo Vít je fakt gitarista par excellence. Hral predovšetkým na akustickú 12-strunovku,  ale potešil nás aj rezofonickou gitarou. Klobúk dole. Správna bodka za večerom. 

Zostalo už len hodnotenie poroty. Ako som už spomenul, diváci rozhodli v prospech Jana Fica. Trojčlenná porota to však mala ťažšie, pretože tento rok bola zostava veľmi pestrá a na vysokej úrovni. Z toho dôvodu sa rozhodli, že zvíťazia rovno tri kapely miesto obvyklých dvoch. Ako prvých vyhlásili kapelu FORSAL, ktorým som fandil aj ja. Druhé meno bolo SILESIAN HAMMOND GROUP. V dave už začalo šušťanie a popodfúzové skandovanie mien favoritov. V kútiku duše som už vedel, že isto povedia Dobré Ráno Blues Band, fandil som aj im, bola by blbosť keby nepostúpili, ale čo čert nechcel, začuli sme KIERO GRANDE. S Robim sme pozreli na seba, chvíľku sme nevedeli ako reagovať až kým sme nevybuchli do radostného smiechu. Možno si to neuvedomujem ešte ani teraz, skoro dva dni po udalosti. Ozvali sa samozrejme aj ovácie našich starých ale aj novopribudnuvších fanúšikov, ktorým zo srdca ďakujeme za priazeň. Samozrejme ďakujeme aj porote, za druhú šancu, ktorej sme sa mohli chopiť. Sľubujeme, že na postupových festivaloch Blues Alive v novembri v Šumperku a poľskom Chorzowe ponúkneme to najlepšie čo máme. Som vďačný za tento víkend. 550 km odjazdených bez problémov, kopec nových aj starých priateľov, veľa úsmevov a v neposlednom rade víťazstvo v Blues Aperitív, ďalšom z míľnikov našej kapely.



foto: Jindřich Oplt (More Blues) 

Jazz Blues Jamboree 2017

Trinásty ročník venovaný spomienke Etty James. Po pár rokoch sa konal znova v Nových Zámkoch na pôde čerstvo renovovaných priestorov Kina Mier. Projekt Feriho Sajtosa s jeho požehnaním prevzalo mesto pod koordináciou mladej krvi kultúrneho diania Nových Zámkov, Libora Onderjčíka a iniciatívnej partie ľudí okolo neho. Festivalu JBJ sa dostalo toľkého mediálneho priestoru ako už dávno nie a odrazilo sa to aj na účasti divákov. Tento večer bol pre mňa vždy veľkým sviatkom, už od roku 2008, kedy som ho prvý raz absolvoval. Je to lepšie ako Vianoce. Na chodbe stretnete všetkých svojich starých známych, priateľov z koncertov, ľudí, s ktorými máte zažitých veľa hudobných udalostí. Zaspomínate, spoznáte nových ľudí a na 7-8 hodín stratíte pojem o čase a o problémoch každodenného života.

S malým meškaním o 18:15 odštartovali večer JAZZSONS TRIO. Trojica zrejúcej generácie moderného jazzu na Slovensku. Tamás Fekete za klávesmi je zodpovedný za väčšinu harminických plôch a nápadov, zložitých, ale predsa ľúbivých koncepcií vo virtuóznej kvalite hodnej študenta VŠMU. Rytmickú sekciu tvorí geniálny mladý bubeník Timotej Rajnoha a pracovitý samouk Oliver Kucharovič na basovej gitare. Chalanov poznám už nejaký ten rôčik, dá sa povedať od ich základov, no už dlhšiu dobu som nemal šancu si ich vypočuť z plného dúška naživo. Na veľkom pódiu pôsobili zohrato a profesionálne, hudobnícky prejav úprimný a dôverihodný. Páčili sa mi Oliverove nové melodické koncepcie pri sólovaní, ktoré boli vždy odmenené intenzívnym potleskom publika. Zdalo sa mi, že hrali iba vlastné skladby. Na ich koncerte však nečakajte štandardný jazz, každopádne však sklamaní neodídete. Po burácajúcom potlesku nasledovala prestávka.

V prestávkach, ako tomu bolo vždy zvykom, hrala na vedľajšom pódiu kapela k pivu a k pokecu, kým sa na veľkom pódiu chystala ďalšia kapela. Prvú prestávku vychytala čerstvá šamorínska partia PP BAND, ktorá vznikla na základe pravidelných týždenných jam session v šamorínskom Šup Šup Presso. S kapelou si zahral aj Juraj Turtev, ktorý sa pri speve striedal so skvelým Martinom Výbochom. Premenlivý repertoár PP Bandu tvorený prevažne prevzatými vecami ľudí príjemne bavil, no netrvalo dlho a ďalšia kapela pod premietacím plátnom bola pripravená.

Pódium ovládli energickí Poliaci.  MAKAR & CHILDREN OF THE CORN. Andy Makarewicz, Grzegorz Świerk a Kamil Olesiński to na nič netušiace publikum odpálili hneď od prvej skladby. Hutný, tvrdý a ťažkotonážny bluesrock, podľa ich slov „tex-mex“ v štýle chlapov ako Wes Jeans alebo Lance Lopez, s malinkou štipkou niečoho, čo z diaľky pripomínalo country. Koženné klobúky a tmavé cowboyské oblečenie celému predstaveniu dodali ten správny šmrnc. Gitarový tón Makara bol slasťou v každom momente. Hral na gitaru značky Burns, ktorú len tak po svete už nenájdete a bolo to niečo neskutočné. Nizučký, ale o to hyperaktívnejší basák Grzegorz zas pobehoval hore-dole a človek mal pocit, že 20 metrové pódium mu nestačí. Hral na netypickej, osemstrunovej bassgitare značky Hägstrom so zdvojenými strunami, čiže to znelo akoby mali v kapele ešte jedného gitaristu a malo to neskutočný ráz. Bol to síce netypický bluesrock, no diváci sa v tom našli a energickú šou ocenili ováciami.

Ako na veľkom pódiu cowboyi, tak na malom prišla zahrať na akustickej gitare folk/bluesová BARBORA ČERNÁ, ktorú som prvý raz stretol práve v tento večer. Hrala v doprovode Jána Húshegyiho z kapely The Butchers. Predstavenie tým pádom bolo komornejšie a ľudia si konečne mohli trocha odýchnuť od rockenrollovej hudby. Barborin spev mi pripomenul známu speváčku Lorettu Lynn a tiež nezanedbala vizáž a na pódiu sa ukázala v krásnych červených šatách.

O pohodlie účinkujúcich sa staral ochotný personál vo VIP sektore, kde bolo k dispozícii bohaté občerstvenie a dobrá nálada. Vypiť som si žiaľ nemohol, bo som šoféroval, ale priatelia a atmosféra bluesového sviatku mi stačili na to, aby som mal skvelú náladu. V zákulisí som takmer nespoznal poliakov, ktorí prepotené cowboyské obleky prevliekli do golfistických zelených tričiek s mestským logom, zasmiali sme sa na tom.

Čo však nasledovalo na veľkom pódiu som nečakal a nebol som pripravený. Za dverami kinosály vznikla iná dimenzia, sólový koncert v rámci festivalu. Po tom koncerte som si povedal, že by už ani nemuselo nič ďalšie prísť a mne by stačilo do ďalšieho ročníka. Možno je to iba mojou slabosťou pre funk a soul 70-tych rokov, ale kapela KÉKNYÚL (Blue Rabbit Hammond Band) ma dostala do eufórie. Maďarský oktet priniesol predstavenie svetovej kvality vyšperkovanej do posledných detailov, ako sú napríklad choreografie dychárskej trojice, či „zamrznutie“ hudobníkov v aktuálnej polohe po dobu asi troch minút, kým  mal geniálny klávesák a líder kapely, András Premecz, sólo na hammond organe. Spevák Andrew Hefler svojou charizmou očaril celé publikum a nechýbali ani tanečné kreácie v štýle Jaggera a Jasona Cheethama (Jay Kay – Jamiroquai). V superlatívoch by som mohol pokračovať, ale to by nemalo zmysel, treba ich zažiť naživo.

V prestávke hrala na malom pódiu kapela BLUES GENERATION, o ktorej žiaľ nič neviem. Viem však, že boli asi prvou kapelou, ktorej blues v slovenčine naozaj sedel. Bolo to vážne príjemné a kvalitné vystúpenie. Samozrejme na festivale takýchto rozmerov sa človek nemôže sústrediť len na jednu kapelu, lebo „atrakcií“ bolo priveľa. Ja som napríklad čas trávil aj s Fekim (Tamás Fekete) a Oliverom v backstage-i, kde sme blbli okolo starého piána a robili sme si srandu.

Koncert charizmatickej černošky menom JUWANA JENKINS v sprievode All-star Mojo Band-u pod vedením Charlieho Slavika z Česka som si moc neužil, pretože v ďalšej prestávke som hral so skupinou The JointVenture. Kúsok som si ale predsa vypočul. Bol to klasický blues so všetkým, čo k tomu patrí, no energia toho úryvku, ktorý som si pozrel sa už nepribližovala predošlej kapele, tak som bol trocha sklamaný. Odhliadnuc však od môjho názoru, diváci Juwanu odmenili burácajúcim potleskom a vypýtali si aj prídavok.

S THE JOINTVENTURE sme sa po vyše mesiaci stretli až tu, na pódiu a pridal sa aj Tomi Fekete a Roman Horváth. Miesto 11:00 sme začali asi o 00:15, no aj tak sme si dovolili zahrať 5 skladieb, prevažne z nášej vlastnej tvorby a myslím, že ľuďom sa to celkom páčilo. Bál som sa, či budem vedieť spievať, bo predošlú sobotu som si na týždeň odpálil hlasivky na koncerte s Kiero Grande a trpím k tomu aj suchým kašľom, ale na moje milé prekvapenie sa mi hralo a spievalo veľmi dobre. Po našom vystúpení som však už promtne musel opustiť festival, lebo v čase keď sme končili, som mal byť už v Nitre, kde dobiehal koncert rockabilly kapely Mr. Teddy & The Sidekicks. Ale to je už iná story.

Srbská kapela Blues Halter mi tým pádom ušla a na priebeh a dojmy z ich koncetu sa musíte spýtať očitých svedkov. Každopádne, Jazz Blues Jamboree sa po pár kolísavých rokoch vrátilo v plnej pompe... aj vďaka mladým nadšencom a ochote vedenia mesta Nové Zámky. Som im za to vďačný a prajem im dlhotrvajúcu úspešnú tradíciu tohto rázu.

Stetson & Bourbon - Otrokovice - 2017

Od BLUES APERITÍV-u v Šumperku ubehlo už pár mesiacov a znova sme sa s kapelou ocitli v Čechách na Morave, v mestečku Otrokovice. 160 kilometrov asfaltu nás doviedlo až ku kultúrnemu domu, no prišli sme zavčasu. Do koncertu nám zostávalo niečo cez dve hodiny a všetkých nás zmáhal hlad, ktorý sme zahnali v neďalekej Selskej Krčme.
Po návrate sme stretli partiu chlapov z kapely Pumpa, ktorá bola hlavným ťahákom festivalu, vyloženého mali aparátu jak keď Guns ´n´ Roses hrali v Tokyu, každý z troch gitaristov mal aspoň dve gitary a aparát vo výške dospelého človeka. Nechýbala však dobrá nálada a hneď sme sa s nimi zvítali. Boli tak milí, že nám zapožičali bicie, za čo sme nesmierne vďační, lebo sme nemuseli obetovať komfort cestovania jedným autom.
Zvítali sme sa aj s Jozefom Huslíkom, organizátorom festivalu STETSON & BOURBON, na ktorom sme sa ocitli. V šatni, ktorú sme dostali sme si s Jozefom porozprávali o histórii festivalu, o kapelách, ktoré sa tu zviditelnili. Je to veľmi príjemný a ústretový chlapík a vidno, že to, čo robí, robí rád. Foajé kultúrneho domu, Otrokovické Besedy, bolo ovešané krásnymi výtvarnými dielami českých umelcov a v barovej sekcii chodby sa už rozoznievali prvé bluesové náreky kapely OLD DOGS z Olomouca. Pre mňa veľkým mínusom kapely boli elektronické biecie a digitálny gitarový zosilovač. Kapela hrala síce z duše, ale chýbala tomu tá hĺbka, ktorú precítite až keď sa do vás oprie zvuková vlna hlasného nástroja. Bol to však nevtieravý podmaz k rozhovorom pri pive medzi jednotlivými vystúpeniami kapiel v hlavnej sále.

 



Priznám sa, že som zažil poriadne déjà vu keď som vstúpil do sály. Takmer identické rozmery, architektúra a koncepcia ako v Šumperku na Aperitíve. S KIERO GRANDE sme hrali prví, bol som trocha nervózny, ako nás príjme publikum, ale po dvoch skladbách nám bolo z reakcií jasné, že sa niet čoho báť. Odohrali sme 12 intenzívnych skladieb, podotýkajúc „južanský feeling“ celého festivalu. Bolo mi neskutočne teplo a ku koncu zo mňa už tieklo, ale hralo sa dobre. Jednu vec som však zanedbal hneď na začiatku a to bola ergonómia môjho priestoru. Maličkosti ako zle otočená trojnožka mikrofónového stojanu, pedalboard príliš ďaleko, kombo pootočené mierne nesprávne... to sú tie drobnosti, ktoré ma udržiavali po celý čas nekľudným, ale nechcelo sa mi nimi zaoberať, ale to sú len muzikantské blbosti :D Odozva na náš koncert bola skvelá, viacero ľudí si prišlo pokecať, vziať si CD, ba dokonca sa aj vyfotografovať, čo mi príde trocha komické, bo nie sme ani hviezdy ani nejakí extra krásavci, ale budiš. S jedným divákom, Frantou, sme napokon strávili celkom hodnú chvíľu pri bare. Spoločnosť mi robila samozrejme aj moja milá, od ktorej som nevediac odplašil nádejného nápadníka v dôchodkovom veku, ktorý si k nej prisadol kým sme hrali, v domnení, že tam je sama na festivale. Úsmevných situácií bolo požehnane.



Druhou kapelou boli KING BEE, ktorých sme už stretli v Šumperku. Hrali rovnako tvrdo ako tam, no tu to už bolo adekvátne vzhľadom na ráz festivalu. V obecenstve potetovaní dlhovlasí motorkári, južanské vlajky hádam ešte aj za ušami, ale zo srdca. Treba pochváliť pánov zvukárov, ktorí odviedli veľmi dobrú prácu. Z King Bee sa mi najviac páčil basák. Precítenie každého tónu v tvári a mohutný zvuk fender p-bass gitary...bolo vidno, že je úplne vnorený v atmosfére skladieb. U kapely som však postrádal komunikáciu s davom.



S tou však určite nemali problém chlapi z Pumpy. Spevák s hlasom kríženým z Briana Johnosona z AC/DC a Kamila Stříhavku „hecoval“ publikum od začiatku a nečudo, že sa pred pódiom začali zberať prví tanečníci. Priznám sa, nevedel som čo mám čakať, toľko aparátu na pódiu som už dávno nevidel. PUMPA to mala zvládnuté do detailov. Imidž, zvuk jak z veľkej knihy AC/DC a v neposlednej rade...ventilátor pred gitaristom, aby mu viali vlasy. Ano, aj toto! Ale bola to zábava, bo s dotyčným som prehodil pár slov v zákulisí a bol očividný srandista s neustálym úškrnom na tvári. Už pri prvých riffoch skladieb som mal na tvári obrovský úsmev, neviem prečo. Možno preto bo som vyrastal na AC/DC a im podobnú kapelu, v porovnatelnej kvalite som naživo ešte nevidel. Dve gitary, basa, bicie a spevák frontman (aj keď v zodratej šiltovke...to nikdy nepochopím) naložili takú show, akú si tento festival vyžadoval. Pred pódiom sa pozbieral celkom slušný dav, no my už sme sa pomaly museli pobrať domov. Pumpa skončila pred polnocou, Jozef a Dixie ešte pred ich vystúpením vylosovali v tombole dva klobúky, výberovku z predošlých ročníkov a jedným CD sme prispeli aj my. Vyrazili sme presne o polnoci, no cesta domov už nebola tak v pohode ako tam. Doľahla na nás všetkých taká únava, že môžeme byť vďační Robiho dlhoročným šoférskym skúsenostiam, že nezaspal za volantom. Ostatní sme boli viacmenej KO. Do postele som padol okolo 3:20...magický to čas.

Cakompak, Stetson & Bourbon v Otrokoviciach bol pre mňa super, aj keď vo foajé som počul všelijaké poznámky na domáce kapely, ale celé to dianie, to miesto mi pripomenulo nostalgiu z voľakedajších ročníkov festivalu Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch, ktorý sa tento rok koná po dlhej dobe znova na domácej pôde. Už teraz sa teším, kapely z Poľska, Maďarska i Srbska, ako za starých časov.

fotoreport: Dixie Dališ - Stetson & Bourbon 2017

Koncert pre Zuzku III - Ne/zabudnuté slová - Straky a Nálezy

Už tretí rok robíme koncert pre Zuzku, fajná akcia. Atmosféra Rajskej Pláže v Zemnom má svoju charizmu, vrele odporúčam.
Ako prví boli na rade Milan Konfráter Band s hosťkou Janou „Džanou“ Fujakovou, známou z kapiel Blues Riders, či Mississippi Mixtape. S Milanom sme tradične prebrali nové trendy ohľadom gitarových serepetičiek, pokecali o svojich gitarách a kúsok po ôsmej hodine aj začali hrať. Hralo mu to neskutočne, čo ma však väčšmi dorazilo bol Janin spev. Vyjadril som sa, že je podľa mňa momentálne najlepšou bluesovou speváčkou širokého okolia. Super hlas, technika i cit a s Konfom jej to svedčalo omnoho viac, ako s ostatnými projektami, aj keď je to možno iba môj názor, ale stojím si za ním. V Zemnom v ten večer bola Dámou medzi Pánmi. Skvelý koncert, Konfa som chválil aj minulý rok, ale bez srandy, jak keby sa stále zlepšoval. Vyhľadajte, okúste!
Druhú kapelu, Strings & Croon, som Dušanovi odporučil ja a myslím, že nedošlo k sklamaniu. Po bluesovom úvode večera duo ponúklo prevzaté akustické verzie skladieb velikánov ako Led Zeppelin, AC/DC, ba dokonca Bon Jovi. Tánička Šťastná a Dávid Kitka tvoria skvelú dvojicu nielen v súkromí, ale i na pódiu. Jej spevácky talent a frázovanie a Dávidove gitarové kúsky ponúkli serióznu dávku hudby aj napriek tomu, že sa jedná „iba“ o akustické duo s dvoma gitarami a jedným spevom. Bolo to príjemné intermezzo pred našim koncertom s Kiero Grande. Tematicky k celému podujatiu sme začali skladbou Angel od pána Hendrixa, no počas skladby v dôsledku prievanu počas spotených dní v kombinácii so studeným pivom (výborné 12ky...nie bluesové), sa mi niečo stalo s hrdlom, asi hlasivky nezvládli náprah a poľavili. Počas zvyšku večera som nebol schopný zaspievať žiaden falset ani vyššie čisté tóny. Bola to skvelá výzva improvizovaného prispôsobovania sa novej situácii. Bolo to zaujímavé. Jediný spôsob ako zaspievať farebne niečo zaujímavé, bolo vrátiť sa ku svojej starej technike spevu s núteným chrapľákom. Hralo sa nám vskutku úžasne. Viacerí diváci nezávisle od seba nám po koncerte povedali, že sme zahrali svoj životný výkon, ako keby sme hrali o dušu. Neviem či to bolo  tromi dvanástkami, alebo celou tou priateľskou atmosférou, ale bolo to super. Hneď po začiatku koncertu začala búrka no našťastie jediný schopný veľkostan bol pred pódiom a ľudia prišli tam, čiže bližšie k nám (paralela so Sitnom: dážď  =  skvelé hranie ???!) a ich odozva bola skvelá. Prišla aj kopa Kýranov, čo je vždy zárukou dobrej partie, čiže o smiech bolo postarané. Po koncerte som si kecol s Gyuszim (Ďusi) Bukorom z voľakedajšieho Canned Heat Revival-u a nejaký chlapík na margo môjho „fantastického hlasu“(keby len vedel!) mi nasilu chcel objednať kolo. Tak som si dal to čo on. Žiaľ, nevedel som, že je to borovička. Tak som bol dotlačený k exnutiu deci borovičky bez brzdy. Aj taký je blues, veru. Celkovo ale hodnotím tretí ročník Koncertu pre Zuzku, ktorý mimochodom vyšiel presne na deň menín Zuzán, 11.8., ako veľmi vydarený. Voda vo Váhu parádna, piesočná pláž tiež, ľudia super, snáď sa to ešte zopakuje, aby ste mohli zažiť.

Dušan mi dovolil prespať na jeho dome, ktorého prerábka je ešte stále v priebehu. Na dome sme spali viacerí, veselá kopa z rôznych kútov Slovenska. Kecali a smiali sme sa do hlbokej noci až nás „zlomilo“ okolo pol tretej. Spal som na rozkladacej malej detskej postielke, ale naozaj pohodlnej, i keď mi nohy trčali asi 30 cm. Vstal som skoro a šiel sa prejsť na pláž, bola úplne prázdna, celá moja. Prešiel som sa po kolená vo váhu, pozbieral nejaké mušle a šiel som do dediny po nejaké raňajky. Keď som sa vrátil k domu, život bol už v plnom prúde, raňajky, káva a slová.
Slovo sa dostalo k slovu o 10:00 na tom istom pódiu ako v predošlú noc. Konalo sa totiž stretnutie spolku internetových literátov s názvom Ne/zabudnuté slová v dramaturgii Márie Streicherovej. Spisovatelia predviedli svoje básne a myšlienky, pomedzi ktoré sme s Tomášom Garaiom preplietali skladby našej kapely Straky a Nálezy. Naša hudba je tiež zhudobnenou poéziou a tak vznikol vskutku umelecky pôsobiaci koncept sobotňajšieho dopoludnia na Rajskej Pláži.
Niečo na tej pláži je!

Sitno Blues 2017

Ako aj minulý rok takmer na deň presne, aj teraz sme posledný júlový víkend strávili na Sitne. S Kiero Grande sme na pľac dorazili hodinu pred našou zvukovou skúškou. Sitno Blues sa stará o svojich hudobníkov naozaj veľmi dobre, vždy pohotoví pomocníci nám ponosili aparát po schodoch hore na pódium. Zvukári si nás pamätali ešte z predošlého ročníka, tak sme sa uvítali a rozhodli sa spraviť zvukovku skôr, nech prípadní diváci nemusia počúvať keci typu „do tohto monitora mi daj ešte toto a tamto“. Koncert oficiálne začal o piatej. Musím priznať, že som mal hlavu plnú bordelu, občas sa to stáva, nahromadené veci zo súkromia vás ovládnu a nevnímate okolie. Ľudí však bolo viac ako by som čakal v piatok poobede, čo bolo veľmi príjemné prekvapenie. Hral s nami okrem základnej trojice aj Patrik Décsi na saxofóne. Je pre mňa skvelé mať v kapele schopného sólistu. Pri jednom z jeho sól som však na bosých nohách zacítil vlhko, poobzeral som sa a zbadal, že začalo pršať, alebo skôr liať. Z boku prášilo na pódium a moje kombo stálo v mláke, celé mokré. Hrôza sa ma zmocnila a hneď som podišiel k Patrikovi a povedal mu aby ho posunul do sucha, v zmätku však zabudol preložiť aj mikrofón, takže vznikla úsmevná situácia. Úcta patrí však divákom. Ako sardinky v konzerve, tak boli navtesnaní pod bufetový stánok a odtiaľ bolo vidieť iba ich úsmevy J Pár „skalných“ ostalo sedieť v pršiplášti v lejaku pred nami, za čo im patrí moja poklona. Vraj keď začalo pršať, ako by ma vymenili a tiež to tak vnímam. Vrátil som sa hlavou do prítomnosti a hralo sa mi zrazu skvele. Posledné skladby boli síce upršané, ale o to lepšie. Slnko si prerazilo cestu spomedzi mrakov.

 Štafetu po mne na poste frontmana na pódiu prevzal René Lacko s The Downtown. Ponúkli energickú bluesrockovú show s odkazmi na velikánov tejto odnože. Ľudí prekvapilo hranie na gitaru zubami, či poza chrbát. René má tieto akrobacie v malíčku a rytmická sekcia mu bola tou najlepšou oporou. Reného slová, že sú už starci, beriem teda s rezervou. Zenit je ešte ďaleko. Ľudí sa zbiehalo čoraz viac a aj lavičky postupne schli, amfiteáter sa plnil a vzduchom sa roznášala vôňa dobrôt, či už to boli podymníky, cigánske pečienky, alebo párance. Festival ponúkal naozaj širokú škálu pochutín.  Chuťovkou pre mňa bola kapela ZVA 12-28 Band, moja obľúbená slovenská bluesová kapela. Autentická, jednodúchá a predsa chytľavá, prízemná, že sa v nej nájde ktokoľvek. Taká je ich hudba. Mnoho ľúdí, ktorí tam boli kvôli iným kapelám a ZVA pred tým nepoznali ostali zaskočení s úsmevom na tvári. Zopár ľudí aj tancovalo. Vskutku skvelý koncert. Nemal som toľko času pokecať s nimi. Peťovi som predstavil Patrika a s Norom som prehodil len pár slov o jeho novej vizáži. K mohutným fúzom totiž tento rok pribudla aj nemenej mohutná brada. Keby nebol, bolo by ho treba vymyslieť.
Slnko zapadlo a na pódium prišlo druhé. Dorey Lynn Lyles s Johnnie Shepperd Band-om. Dorey som spoznal pár rokov dozadu v Nových Zámkoch. S Jančim Pásztorom (Johnnie Shepperd) sa poznám cez voľakedajšiu kapelu Canned Heat Revival. Dorey je neskutočne milá a priateľská dáma. Typická černošská „big mamma“. Na pódiu predviedla veľmi uveriteľný prejav, keďže bola jediná z anglicky hovoriacej krajiny, tak aj tie slová zneli úprimnejšie. Kapela za ňou bola samozrejme tuho zohratá, vkusné aranžmány aj známych štandardov, ako aj vlastné skladby s nádychom funku a soulu, to všetko ponúkli. Mr. Shepperd sa tentoraz zdržal siahodlhých virtuóznych sól, no jeho fanúšikovia si prišli na svoje, keď dostal v skladbe priestor. Piesne Dorey boli odmeňované ováciami a potleskom, zaslúžene.

Únava ma už zmáhala, tak som sa pomaly poberal na penzión, kde sme mali ubytovanie. Organizátor Peter Spodniak sa o nás totiž vo všetkých smeroch dobre postaral, či už strava po koncerte v backstage-i, alebo ubytovanie v neďalekom penzióne. Začínal však koncert Jimi Barbiani Band-u a bol som zvedavý, čo ponúkne nízky Talian v obleku s vlasmi vylízanými dozadu. Klávesák mal na pódiu serióznu výbavu a aj pravé Leslie (reproduktor točiaci sa v drevenej skrini s meniteľnou rýchlosťou otáčania, vlniaci sa/vibrujúci zvuk známy najmä z gospelu) a Fender Rhodes piano. Na klávesy hral špeciálny hosť kapely, Pietro Taucher. Kto tam bol, isto mu padla sánka. Moja však padla od pána gitaristu. Nevedel som, čo od neho čakať, nepozrel som si ho pred tým na internete. Logo mali v štýle „Jimi Hendrix Experience“, tak som si myslel, že príde ďalší imitátor, ale ako vravím, sánka na podlahe. Mohutný rockový zvuk, kombo Fender Bassman, gitara Gibson Les Paul Custom Black Beauty. Gitaristi vedia, čo tá gitara predstavuje a musím povedať, že pán Barbiani si tú pomyslenú korunku večera zaslúžil. Nečakal som, že bude hrať slide-om, a už vôbec nie tak dobre. Sonny Landreth a Derek Trucks dokopy. Nekonečné gradácie a melodickosť, akú som naposledy naživo zažil asi iba na Jazz Blues Jamboree v 2009 na koncerte Ľuboša Andršta. Ten pocit napätia v sóle, ktorý vás dvíha zo sedadla, v mojom prípade z postele. Zvyšok koncertu som si užíval už v posteli počúvajúc cez okno.

Ďalší deň sa začal túrou na Sitno a pokračoval koncertom N3O akustika. Sobotné kapely boli viac z populárneho súdka, vzdialenejšie od bluesu, ale takto si každý prišiel na svoje a vôbec to nebolo na škodu, ba naopak. Koncert N3O som žiaľ prespal, ale môžem našťastie podať autentické svedectvo, lebo dva dni pred tým som ich koncert absolvoval v nitrianskom hideparku. Partia veľmi pozitívnych ľudí a s príjemnou nevtieravou muzikou, úprimné texty o jednoduchých maličkostiach života. Veselý koncert a môžem ich odporučiť každému, kto rád odchádza z koncertov s úsmevom na tvári. Arzén som taktiež prespal...náročná túra no. Ich nepoznám a veľa som z nich ani nepočul, tak sa žiaľ neviem vyjadriť. Čo ma však katapultovalo z postele bol hlas speváčky z českej kapely Gingerhead. Doslova, na nohy a ide sa na kopec. Alternatívny rock a krásne melodické linky, zmysluplné texty na úrovni. Kapela tiež skvelá, premakané aranžmány. Pre mňa asi najväčšie prekvapenie festivalu. Priznávam, že som si síce klasicky zahundral, tentokrát na ich vizáž, ale čo môže čakať človek od speváčky vo vysokom štádiu tehotenstva v teple na letnom koncerte. Šortky a obtiahnuté tričko. Nie najšťastnejší výber, ale čo už, aspoň som neostal dlžný svojej povesti hundroša. Klobúk dole inak, skvelá hudba.

Pódium prevzali Iné Kafe. Obrovitánske rackové bedne plné aparatúry,  plexisklo pred bubeníkom, svetlá. Pop-punkrockové hviezdy Slovenska veď. Ľudia, od ktorých by ste to ani nečakali, v publiku spevali ich texty s nimi. Dobre známe skladby z éteru, hitovka za hitovkou. Nemalo to až takú šťavu ako na majálesi v Seredi, ale šľapalo to slušne. Nemôžem si pomôcť, nebolo to nič pre mňa. Gitary aj spev boli dosť často falošné. Diváci sa im však tešili, najmä mladé tínédžerky, takže všetko v poriadku.
Nasledovali Korben Dallas, bez pochyby najväčší ťahák festivalu. Amfiteáter bol plne obsadený, ľudia stáli aj vpredu pre pódiom a každý mal upriamený zrak na Juraja Benetina. Už som absolvoval viacero koncertov Korben Dallas, ale toto bol zatiaľ najväčší. Sklamalo ma, že neprišiel aj Ľubo Petruška, ich stály hosť na gitare, ale isto koncertoval so svojou domovskou kapelou Chiki-Liki Tu-A (či ako) alebo novou bokovkou Satin Lead. Koncerty s ním sú famózne, bez neho iba skvelé. To však ľuďom stačilo. Ozov skladateľský potenciál skondenzovaný do počuteľnej formy obdaroval divákov veľmi príjemným zážitkom. Nový album „Stredovek“ je naozaj šťavnatý a chlapi z KD určite nevymäkli.

Večer opäť uzavreli Medial Banana, ktorých som však už presýtený a tematika ich skladieb ma akosi obchádza. Minulý rok spravili obrovskú show a ľudia boli ako sfanatizovaní. Profesionálne vystúpenie, roztancuvávacie rytmy, dobrá nálada. Isto to boli aj atribúty tohtoročného koncertu, ktorý som však už absolvoval v mäkkej posteli.

Súčasťou tohto festivalu je aj jarmok remesiel. Stretli sme aj remeselníkov, ktorých sme videli aj na Drienku. Krásne práce, drotárske, kováčske i rezbárske. Od výmyslu sveta, každý si došiel na svoje.
Peter to má zvládnuté velice fajn, ľudia si to tiež pochvaľujú a to prostredie pri jazere Počúvadlo, paráda. Ďakujeme za príležitosť.