Sitno Blues 2017

Ako aj minulý rok takmer na deň presne, aj teraz sme posledný júlový víkend strávili na Sitne. S Kiero Grande sme na pľac dorazili hodinu pred našou zvukovou skúškou. Sitno Blues sa stará o svojich hudobníkov naozaj veľmi dobre, vždy pohotoví pomocníci nám ponosili aparát po schodoch hore na pódium. Zvukári si nás pamätali ešte z predošlého ročníka, tak sme sa uvítali a rozhodli sa spraviť zvukovku skôr, nech prípadní diváci nemusia počúvať keci typu „do tohto monitora mi daj ešte toto a tamto“. Koncert oficiálne začal o piatej. Musím priznať, že som mal hlavu plnú bordelu, občas sa to stáva, nahromadené veci zo súkromia vás ovládnu a nevnímate okolie. Ľudí však bolo viac ako by som čakal v piatok poobede, čo bolo veľmi príjemné prekvapenie. Hral s nami okrem základnej trojice aj Patrik Décsi na saxofóne. Je pre mňa skvelé mať v kapele schopného sólistu. Pri jednom z jeho sól som však na bosých nohách zacítil vlhko, poobzeral som sa a zbadal, že začalo pršať, alebo skôr liať. Z boku prášilo na pódium a moje kombo stálo v mláke, celé mokré. Hrôza sa ma zmocnila a hneď som podišiel k Patrikovi a povedal mu aby ho posunul do sucha, v zmätku však zabudol preložiť aj mikrofón, takže vznikla úsmevná situácia. Úcta patrí však divákom. Ako sardinky v konzerve, tak boli navtesnaní pod bufetový stánok a odtiaľ bolo vidieť iba ich úsmevy J Pár „skalných“ ostalo sedieť v pršiplášti v lejaku pred nami, za čo im patrí moja poklona. Vraj keď začalo pršať, ako by ma vymenili a tiež to tak vnímam. Vrátil som sa hlavou do prítomnosti a hralo sa mi zrazu skvele. Posledné skladby boli síce upršané, ale o to lepšie. Slnko si prerazilo cestu spomedzi mrakov.

 Štafetu po mne na poste frontmana na pódiu prevzal René Lacko s The Downtown. Ponúkli energickú bluesrockovú show s odkazmi na velikánov tejto odnože. Ľudí prekvapilo hranie na gitaru zubami, či poza chrbát. René má tieto akrobacie v malíčku a rytmická sekcia mu bola tou najlepšou oporou. Reného slová, že sú už starci, beriem teda s rezervou. Zenit je ešte ďaleko. Ľudí sa zbiehalo čoraz viac a aj lavičky postupne schli, amfiteáter sa plnil a vzduchom sa roznášala vôňa dobrôt, či už to boli podymníky, cigánske pečienky, alebo párance. Festival ponúkal naozaj širokú škálu pochutín.  Chuťovkou pre mňa bola kapela ZVA 12-28 Band, moja obľúbená slovenská bluesová kapela. Autentická, jednodúchá a predsa chytľavá, prízemná, že sa v nej nájde ktokoľvek. Taká je ich hudba. Mnoho ľúdí, ktorí tam boli kvôli iným kapelám a ZVA pred tým nepoznali ostali zaskočení s úsmevom na tvári. Zopár ľudí aj tancovalo. Vskutku skvelý koncert. Nemal som toľko času pokecať s nimi. Peťovi som predstavil Patrika a s Norom som prehodil len pár slov o jeho novej vizáži. K mohutným fúzom totiž tento rok pribudla aj nemenej mohutná brada. Keby nebol, bolo by ho treba vymyslieť.
Slnko zapadlo a na pódium prišlo druhé. Dorey Lynn Lyles s Johnnie Shepperd Band-om. Dorey som spoznal pár rokov dozadu v Nových Zámkoch. S Jančim Pásztorom (Johnnie Shepperd) sa poznám cez voľakedajšiu kapelu Canned Heat Revival. Dorey je neskutočne milá a priateľská dáma. Typická černošská „big mamma“. Na pódiu predviedla veľmi uveriteľný prejav, keďže bola jediná z anglicky hovoriacej krajiny, tak aj tie slová zneli úprimnejšie. Kapela za ňou bola samozrejme tuho zohratá, vkusné aranžmány aj známych štandardov, ako aj vlastné skladby s nádychom funku a soulu, to všetko ponúkli. Mr. Shepperd sa tentoraz zdržal siahodlhých virtuóznych sól, no jeho fanúšikovia si prišli na svoje, keď dostal v skladbe priestor. Piesne Dorey boli odmeňované ováciami a potleskom, zaslúžene.

Únava ma už zmáhala, tak som sa pomaly poberal na penzión, kde sme mali ubytovanie. Organizátor Peter Spodniak sa o nás totiž vo všetkých smeroch dobre postaral, či už strava po koncerte v backstage-i, alebo ubytovanie v neďalekom penzióne. Začínal však koncert Jimi Barbiani Band-u a bol som zvedavý, čo ponúkne nízky Talian v obleku s vlasmi vylízanými dozadu. Klávesák mal na pódiu serióznu výbavu a aj pravé Leslie (reproduktor točiaci sa v drevenej skrini s meniteľnou rýchlosťou otáčania, vlniaci sa/vibrujúci zvuk známy najmä z gospelu) a Fender Rhodes piano. Na klávesy hral špeciálny hosť kapely, Pietro Taucher. Kto tam bol, isto mu padla sánka. Moja však padla od pána gitaristu. Nevedel som, čo od neho čakať, nepozrel som si ho pred tým na internete. Logo mali v štýle „Jimi Hendrix Experience“, tak som si myslel, že príde ďalší imitátor, ale ako vravím, sánka na podlahe. Mohutný rockový zvuk, kombo Fender Bassman, gitara Gibson Les Paul Custom Black Beauty. Gitaristi vedia, čo tá gitara predstavuje a musím povedať, že pán Barbiani si tú pomyslenú korunku večera zaslúžil. Nečakal som, že bude hrať slide-om, a už vôbec nie tak dobre. Sonny Landreth a Derek Trucks dokopy. Nekonečné gradácie a melodickosť, akú som naposledy naživo zažil asi iba na Jazz Blues Jamboree v 2009 na koncerte Ľuboša Andršta. Ten pocit napätia v sóle, ktorý vás dvíha zo sedadla, v mojom prípade z postele. Zvyšok koncertu som si užíval už v posteli počúvajúc cez okno.

Ďalší deň sa začal túrou na Sitno a pokračoval koncertom N3O akustika. Sobotné kapely boli viac z populárneho súdka, vzdialenejšie od bluesu, ale takto si každý prišiel na svoje a vôbec to nebolo na škodu, ba naopak. Koncert N3O som žiaľ prespal, ale môžem našťastie podať autentické svedectvo, lebo dva dni pred tým som ich koncert absolvoval v nitrianskom hideparku. Partia veľmi pozitívnych ľudí a s príjemnou nevtieravou muzikou, úprimné texty o jednoduchých maličkostiach života. Veselý koncert a môžem ich odporučiť každému, kto rád odchádza z koncertov s úsmevom na tvári. Arzén som taktiež prespal...náročná túra no. Ich nepoznám a veľa som z nich ani nepočul, tak sa žiaľ neviem vyjadriť. Čo ma však katapultovalo z postele bol hlas speváčky z českej kapely Gingerhead. Doslova, na nohy a ide sa na kopec. Alternatívny rock a krásne melodické linky, zmysluplné texty na úrovni. Kapela tiež skvelá, premakané aranžmány. Pre mňa asi najväčšie prekvapenie festivalu. Priznávam, že som si síce klasicky zahundral, tentokrát na ich vizáž, ale čo môže čakať človek od speváčky vo vysokom štádiu tehotenstva v teple na letnom koncerte. Šortky a obtiahnuté tričko. Nie najšťastnejší výber, ale čo už, aspoň som neostal dlžný svojej povesti hundroša. Klobúk dole inak, skvelá hudba.

Pódium prevzali Iné Kafe. Obrovitánske rackové bedne plné aparatúry,  plexisklo pred bubeníkom, svetlá. Pop-punkrockové hviezdy Slovenska veď. Ľudia, od ktorých by ste to ani nečakali, v publiku spevali ich texty s nimi. Dobre známe skladby z éteru, hitovka za hitovkou. Nemalo to až takú šťavu ako na majálesi v Seredi, ale šľapalo to slušne. Nemôžem si pomôcť, nebolo to nič pre mňa. Gitary aj spev boli dosť často falošné. Diváci sa im však tešili, najmä mladé tínédžerky, takže všetko v poriadku.
Nasledovali Korben Dallas, bez pochyby najväčší ťahák festivalu. Amfiteáter bol plne obsadený, ľudia stáli aj vpredu pre pódiom a každý mal upriamený zrak na Juraja Benetina. Už som absolvoval viacero koncertov Korben Dallas, ale toto bol zatiaľ najväčší. Sklamalo ma, že neprišiel aj Ľubo Petruška, ich stály hosť na gitare, ale isto koncertoval so svojou domovskou kapelou Chiki-Liki Tu-A (či ako) alebo novou bokovkou Satin Lead. Koncerty s ním sú famózne, bez neho iba skvelé. To však ľuďom stačilo. Ozov skladateľský potenciál skondenzovaný do počuteľnej formy obdaroval divákov veľmi príjemným zážitkom. Nový album „Stredovek“ je naozaj šťavnatý a chlapi z KD určite nevymäkli.

Večer opäť uzavreli Medial Banana, ktorých som však už presýtený a tematika ich skladieb ma akosi obchádza. Minulý rok spravili obrovskú show a ľudia boli ako sfanatizovaní. Profesionálne vystúpenie, roztancuvávacie rytmy, dobrá nálada. Isto to boli aj atribúty tohtoročného koncertu, ktorý som však už absolvoval v mäkkej posteli.

Súčasťou tohto festivalu je aj jarmok remesiel. Stretli sme aj remeselníkov, ktorých sme videli aj na Drienku. Krásne práce, drotárske, kováčske i rezbárske. Od výmyslu sveta, každý si došiel na svoje.
Peter to má zvládnuté velice fajn, ľudia si to tiež pochvaľujú a to prostredie pri jazere Počúvadlo, paráda. Ďakujeme za príležitosť.