Priznám sa, že pár detailov som už pozabudol, lebo je predsa už 5.12. keď píšem tento článok, ale pokúsim sa vám priblížiť druhý deň JBJ 2011.
Po príchode na miesto činu som bol milo prekvapený delta bluesovým prejavom Gál "Boogie" Csabu (foneticky: Gál Bugi Čaba) v sprievode s Andorom Oláh-om z Maďarska. Boogieho si pamätám spred pár rokov z maďarskej verzie Superstar, kde si ma získal svojim netradičným bluesovým prejavom, expresívnym vokálom a nespútanou hrou. Odvtedy sa zrejme veľa nezmenil a nemám mu to za zlé. Hral na rezofonickú gitaru, žiaden overdive ani efekty, ako vravím, poňal to úplne "oldschoolovo" a myslím že sa nemá začo hanbiť. Keďže Boogieho Fender vypovedal službu, musel hrať cez Andorov aparát a ten zas zrejme trocha sklamaný musel hrať napriamo do mixpultu, apsoň tuším. Nepočul som, pre neho príznačný, prikreslený lampový zvuk ústnej harmoniky. Jedno je však isté, chlapci navodili veľmi špecifickú príjemnú atmosféru. Zatial som sa povítal s Bonzom a inými osobnosťami bluesovej scény a s priateľkou sme tuším niečo vypili pri pulte, zrejme zase strik. Bol som z predošlého dňa a týždňa už dosť unavený a pôsobil som skôr prizabito, ale snažil som si užívať každý jeden okamih, či už v publiku, alebo s láskou poboku.
Na pódiu A ako prvý vystúpil mladý, výnimočne talentovaný Dávid Hodek s kapelou (dvaja Petrovia na klavíri a kontrabase). Dávida ste mohli vidieť v televízii keď pred pár rokmi ohuroval hudobný svet svojou famóznou hrou na bicie už ako 5-ročný. Aj teraz sa ešte musel síce stavať na špičky aby sa mohol pozdraviť do mikrofónu,ale akunáhle sadol za bicie a spravil prvý ťah, vedeli sme, že sa máme na čo tešiť. Hrali skladby velikánov (napr. Buddy Miles) ale taktiež aj vlastné skladby ako "My first tooth". Človek si mohol klásť otázku "Kde na to ten chalan chodí, veď je tak mladučký, na jazz treba mať sakramentský feeling!". Bude to zrejme muzikantskou rodinou a skúsenosťami napr. z Bratislavksých Jazzových Dní, kde si myslím predminulý rok zahral s velikánmi a nemal sa vôbec za čo hanbiť. Samozrejme musím pochváliť aj jeho dvoch súdruhov, vynikajúcich inštrumentalistov a improvizátorov.
V prestávke na pódiu B znova hrali Mississippi Big Beat ešte stále v duo rozložení, ale hrali už svižnejšie veci a šou bola už oveľa lepšia, keď Csaba vošiel medzi ľudí (ku gitare nemal kábel ale vysielací port) a spieval bez mikrofónu. Málokrát sme tu v Nových zámkoch mali expresívnejší delta blues, ja osobne som si to užíval aj s priateľkou. Chvíľami sme si aj celkom slušne zatancovali, čiže groove nechýbal.
Po prestávke sme saznova presunuli na pódium A, kde už zvučili Johny Shepperd Band & Errol Linton (kapela Jančiho Pásztora zo Štúrova). Jančiho som spoznal ako gitaristu vtedy ešte fungujúcej kapely Feriho Sajtosa, Canned Heat Revival band. Pamätám sa na to ako keby to bolo včera, keď mi padla sánka od jeho virtuóznej hry na gitrau, s prehľadom a úsmevom na tvári hrajúc prstami veľmi podobným štýlom ako hrá Richie Kotzen alebo Albert Lee (oboch vrelo odporúčam). O Errolovi Lintonoci treba zas vedieť toľko, že bol tri krát označený za harmonikára roka vo Veľkej Británii. Kapela začala hrať inštrumentálne a po pár sekundách sa zo zákulisia objavil aj sám Errol. Elegantne prikráčal chôdzou pripomínajúcou Sonnyho B. Williamsa, chopil sa mikrofónu a nefalšovaným hlbokým černošským hlasom zahlásil "Good evening, I hope you´ll have fun" a spustil sólo na ústnej harmoniky. O Johnym viem, že bol vždy pokrokový a originálny a so svojou kapelou poskladali veľmi chytlavé skladby, vymykajúce sa štandardu, ba aj neštandardu. Všetci sme si zaplesali na skladu v ktorej zamiešali aj trochu reggae hudby. Celý ich koncert mal neskutočne príjemnú uvoľnenú atmosféru. Som rád, že som si ich mohol naživo vypočuť (nemám rád štúdiové nahrávky bluesových kapiel, proste to nie je ono).
V prestávke sa k Mississippi Big Beat pridali aj zvyšní dvaja, mierne netradiční hudobníci. DJ a bicák s elektronickými bicími. DJ scratchoval, samploval a vkladal Boogiemu do hlasu všelijaké efekty, prípadne púšťal drum n´ bass-ové sekvencie. Ja osobne si myslím, že by to bola vhodná hudba na oživenie klubovej tanečnej scény. Veďel som si to predstaviť ako z amerického filmu, kde v podzemnom bare tancuje dav ľudí na drum n bassový rytmus s rezofonickou gitarou a bluesovým spevom do toho. Veľmi zaujímavá alternatíva, na ktorú som počul pozitívne aj negatívne ohlasy. Samozrejme ešte by na tej elektronickej časti bolo čo učesať a poriadne, ale myslím, že ak to chalanom vydrží, tak by mohli byť priekopníkmi nového žánru.
Pobrali sme sa potom do veľkej sály pozrieť si legendárneho Charlie-ho z Maďarska. Je to muzikant najvyššieho kalibru, ktorý pocestoval celý svet, má mnoho známych skladieb ...ale úrpimne, keby vedľa mňa nesedela priateľka, ktorej som sa potajomky mohol venovať, nebavilo by ma to. Nie že by to nebola kvalitná hudba, ale použijem Feriho výraz, je pre mňa "sterilná". Príliš čistá...ale berte to ako silne subjektívny dojem. Nostalgická generácia jasala pri akždej jednej skladbe a spievali texty s ním. Sála bola myslím viacmenej plná, čo ma veľmi tešilo. Medzičasom som sa zo sály vyparil, keďže som musel pripraviť aparát na afterparty jamsession, ktorú sme hrali s Bonzom. Všetci sme mali už cekom dosť, či už alkoholu v krvi alebo únavy, ale dopyt bol jednoznačný trebalo hrať. Po pár skladbách ma na gitare vystriedal Johnny Shepperd a na pódium prišiel aj Errol Linton , po pár skladbách som ja už nemal silu hrať tak som tam poslal môjho bratranca Miška z Hajlok Blues Band-u (ktorý je momentálne neaktívny) a hra na môj stratocaster mu veľmi pristala a s úsmevom som sa prizeral a tešil z doznievania veľmi úspešného ročníka Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch. V ten večer som spal veľmi kľudne. Toľko o JBJ. Ak ste si to nechali ujsť tento rok, môžete to napraviť snáď nabudúce, posledný novembrový víkend :) Vidíme sa tam, ale do vtedy určite aj niekde inde. Hojte a buďte na seba dobrí!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára