Motörest Boogie 24marcio2012

Tap-tarira-da-ridappa...Hojte. Ako už tradične zorganizovali sme náš prvý koncert tohto roku na domácej pôde v Motoreste vo Veľkom Kýre. Tentokrát si zahrali tri kapely: alternative indie-rocková kapela Nova (V.Kýr) , alternative rocková kapela Imrichova klebeta (Komjatice) a náš Csukamáj Olaj. Ale najprv sa povenujem aj denníčkovej činnosti z predošlého dňa. Koho by zaujímal len koncert samotný, hľadajte sobotu večer ;)

PiatoQue: V piatok nám v škole pán magister oznámil, že test sa z technických príčin odkladá zo soboty na neurčito. Učenie teda ostáva...žial na dnes, ale tým pádom som mohol naplniť pôvodný plán a zájsť do mesta za svojou malinkou. Zašli sme do secondhandov a kým si skúšala všelijaké kúsky, ja som si vymaľovával vymaľovávanku pre deti, keď sa mi v tom prihovoril pohoďácky predavač: "Len kľudne farbi...ale mňa to už prestalo baviť a jednak ma tá stolička už neunesie...a mám len ten jeden obrázok, už ma to nudí. :D zasmiali sme sa pokecali o všeličom, bol to jeden z mála sympatických predavačov s ktorými som sa kedy stretol. Silvina si konečne kúpila svoju prvú dlhú sukňu a je krásna...milujem dlhé sukne. Zašli sme sa prejsť, pobudli sme na námestí, potuľovali sme sa a potom sme zašli domov, kde som obdržal hromadné gratulácie k meninám, dostal som čokolády, konzervy, paštéty a všelijaké dobroty...a svoju druhú rubikovu kocku svojho života O.o nikdy som ju nevedel poskladať, ale hlavolam je to dobrý....jednu stranu poskladám rýchlo, ale ostatné ani nezatnem. Po chvíľkovom oddychu sme znova vyrazili do ulíc na prechádzku, zavolala mi pritom babka, s ktorou som už istý čas nehovoril, lebo sme sa akosi nestretli kvoli môjmu časovému vyťaženiu, bolo to mile. So Silvinou sme pochodili pár pekných miest, zatancovali sme si pri františkánskom kostole, posedeli pri fontáne na námestí, sledovali večerný ruch mesta, kecali sme o všeličom, proste som sa cítil fajn. Potom sme sa šli najesť do Döner Kebabu, kam ná náladu prišli zdevastovať agresívni, hluční a odporní "neprispôspbiví spoluobčania". My sme boli v pohode,jedli sme, ale nechcel som si predstavovať o koľko horšie by to mali chúďatká predavačky, keby je to miesto práve prázdne. Kričali na ňu, boli v presile, spievali a boli agresívni, hlavne "samica". Našťastie sa nič horšie nestalo. Po zastávke doma sme šli na koncert našich kamarátov do vinotéky o uličku ďalej od zeleného domčeka. Hrala skupina PubLick. Poznal som len Tomiho Garaia a Tamása Fekete-ho, ktorého som už spomínal. Hrali tri akustické gitary, perkusie a klavír. Hlavný spev mal Tomi G. a vokály mu robili Tamás a Attila, inak som ich všetkých vídal jak v Blues Pube, tak aj v Hollywoode. Koncert bol veľmi príjemný a atmosféra úžasná...a samozrejme víno fantastické (cenu som sa žial dozvedel až pri pulte). Bolo tam pár Silviných priateľov a atmošku dotvorili aj Otto s Ivett a Mirka Š. svojimi muffinmi :) Kapela hrala veľmi fajn, veci od Doors, Janis Jopplin, The Beatles, Jimiho Hendrixa. Všetko fajne odohrané a aj som si od stola zaspieval :) no pred desiatou som sa musel pobrať na vlak. V Kiero Grande som vystúpil asi o 23:04 a šiel som na "kopec" na wellcome party pre Coca, ktorý sa vrátil z Anglicka. Vonku horel ohník, pivo tieklo potokom, hrali sa karty, veľa sa smialo a čo-to sme aj zahrali zaspievali, keďže nechýbali staré amatky (Robiho bicie) , Radiho husle, akustická basová aj sólová gitara. Proste čerešnička na torte :) nehovoriac o off-road ceste domov (vyhýbajúc sa zeleným...if you know what I mean). Zaspal som jak...proste som zaspal s pocitom z úspešne zavŕšeného dňa.

Sobota: po krátkom spánku som sa zobudil na matkyno budene do povinností v záhrade. Tak som sa teda pozviechal, naraňajkoval a šli sme si odpracovať nutnú čiastku sedlače okolo fóliovníkov :) Bol krásny slnečný deň. Potom sme mali s rodičmi nie príliš ružovú dišputu o budúcnosti, zmysle života, školy a tak...proste veci, ktoré mi spôsobujú krčenie mozgu a blednutie tváre. Chvíľu sm bol strápený a nesvoj (+pretrvávajúce revné problémy, vraj znova niečo vo vzduchu, prekliate baktérie). Najedol som sa a dal si sprchu, no vtom som na nete prečítal slová jedného svojho obľúbeného moderného filozofa, Eckharta Tolleho, ktoré mi znova dodali potrebnú štipku nádeje. Napísal

Dear Friends,
Author George Eliot wrote: "Nothing is so good as it seems beforehand".
Strange, isn't it? What (or who) we thought would make us happy doesn't quite live up to it's promise turns out to be flawed in some way, or even turns into it's opposite (the honeymoon/divorce syndrome). The reason: we OVERVALUE the future and OVERLOOK the present moment. The GOOD that we look for in the future is actually concealed in the present moment (which of course is all you ever have). It's in every sight and every sound, it's in every breath you take. It's in the aliveness you can feel inside your body, and it's in the light of consciousness itself that is the essence of who you are. I call this: waking up to reality.
With love, Eckhart.

V skratke je to o tom, že žiadna budúcnosť neexistuje, neexistujú problémy, ktoré nás v nej čakajú, resp. je zbytočné sa ňou zapodievať, lebo jediné čo môžeme práve ovplyvnť, je PRÍTOMNOSŤ. To je všetko, čo sa ráta, je to ten najcennejší dar. Chvíľu na to konečne prišla malinká a po káve sme si ľahli len tak rozjímať pri hudbe. Potom zas prišla krutá realita amatérskeho muzicírovania: eskalácia alias nosenie aparatúry, ale to radšej nechcem spomínať, vravel som si, že na tento blog sa pokúsim nepísať negatívne veci, aby som si ich nemohol v budúcne vybaviť. Vrátil som sa domov prezliecť do "slávnostného" a vyrazili sme do Motorestu.
Sobota večer: Nova už hrala, zmeškali sme zrejme len dve skladby, ale nie len na moje milé prekvapenie, celá kapela znela veľmi príjemne a učesane. Priznávam, bál som sa kvôli spevu, korý na skúškach nei vždy ladil, ale ako vravím, koncert znej veľmi fajn, čo som počul od viacerých divákov. Chalani hrajú veľmi zaujímavý a umelecký alternatívny rock z kuchyne frontmana Šica (za bicími Felis, na base Richie a za klávesmi Puco, podarená banda). O zvuk sa v ten večer staral Vlado Žitný a zvládol to veľmi fajn. ďalšou kapelou bola zabehnutá klasika z juhu, Imrichova Klebeta . Priznávam, začiatok nebol príjemný, neviem prečo, ale ešte to nemalo šťavu, tak sme sa šli von nadýchať, ale keď sme sa vrátili bolo to už omnoho lepšie. Rázny gitarový rock so slovenskými textami, rázny nekompromisný rytmus, proste šťavnatý rock :) Otto s Ivett sa užaj roztancovali (my dvaja s malou sme tanovali vonku na ich slaďák pod hviezdami ). A prišiel čas na rock n roll. Csukamáj Olaj. Zostavil som set 13ich skladieb, najmä tých tanečnejších, keďže dopyt po tanci bol cítiť dosť intenzívne. Dlhé zimné mesiace strávené v práci a doma pri televízore...a ako som počul, rodičovský ples dopadol katastrofálne kvôli hroznej kapele. Trebalo to teda zachrániť. Musím podotknúť, že už dávno sa mi nehralo tak fajnovo ako teraz. Ľudia tancovali s úsmevom na tvárach, mal som tam veľa známich a kamarátov, kamarátok, svoju milú, svoju rodinu. Z publika sršala energia a trebalo im to oplatiť. Prechladnutie spred týždňa dodalo môjmu hlasu šťavnatý chrapľák čiže nebolo nič, čo by mohlo narušiť dobrý pocit. Takto by som mohol pokračovať ďalšími superlatívami. Hrali sme do pol jednej a mali sme dosť. Bol aj jeden milý momnet, keď za mnou prišla jedna mamina, že "tie dve malé dievčatká" sa somnou strašne chcú odfotiť :D no ako na to zareagovať, zavolal som ich ku svojmu aparátu, kvokol som si k nim a "cheese". Pobalil som si veci a pobrali sme sa s rodinou domov, dievčinu sme žial museli vyložiť na inom vopred dohodnutom mieste...a nech vám už nemusím rozpisovať aké bolo vstávať po krátkom spánku a ísť to všetko znova upratať. Ostaňme v tom, že to bol fantastický víkend, jeden z mojich obľúbených. :) Kým sú ľudia, ktorých to baví a nie som zničený pod psa, tak to budem robiť rád. Opatrujte sa ľudkovia. Video pridám snáď neskôr.

 

Pouličný muzikant/ Fekete Jenő & Bőrgyári Capriccio + Ja ako hosť

Dnes je sobota, včera bol piatok. Ako už zo zvyku, absolvoval som v škole zaujímavú takmer trojhodinovú prednášku o elektromagnetizme a pobral som sa domov. Mojim obedom bola šálka domácej mliečnej ryže s čokoládovou polevou vychladená v chladničke. a užaj som sa poberal pozbierať veci v skúšobni a pripravil ich na odvoz. Dostal som totiž telefonát od Feriho, že večer hrá v Hollywoode maďarská kapela Bőrgyári Capriccio, v ktorej hrá aj gitarista Viktor, s ktorým som sa prvý krát stretol na festival SZIGET´11 minulé leto. Feri spomenul, že Viktor plánuje aj nejaký jamming, a keďže sme sa už poznali, tak spomenul mňa. Ponuku som s radosťou prijal. ale pred tým som ešte okolo tretej odcestoval do Nových Zámkou za svojou Silvinou, ktorá ma už čakala na stanici. Prešli sme sa cez korzo, kde hral jeden pouličný muzikant. Mal cca 28-32 rokov, špinavé ošatenie, odreté topánky, strapaté vlasy, zanedbane narastenú podlhšiu bradu (ale zavidenia-hodnú), oškriabanú akustickú gitaru s nylonovými strunami....a božský hlas. Hlas hodný do rádií na popredné priečky, vedľa Čekyho a Ivana Táslera by sa vôbec nemusel hanbiť. Dali sme mu drobné, ktorých sme sa boli ochotní vzdať a chvíľu sme tam pred ním stáli a užívali si jeho lyrické piesne spievané v slovenčine. Bol vážne úžasný. V jeho usmievavých očiach pokora a trocha aj smútok, ale bol to bezprostredný zážitok, hral vtedy pre nás dvoch a ja som siahol do vrecka a dal mu jedno svoje trsátko, lebo hral iba prstami. Trsátkom to ej hlasnejšie a takto ho mohlo počuť viacero ľudí. Teraz trocha ľutujem, že som sa ho nespýtal aspoň na meno...snáď ho ešte niekedy niekde uvidím.
Šli sme ďalej a na námestí som si trocha zatancoval so Silvi, užili sme si krásne slnečné a teplé počasie, vyžíval som sa v poobedňajšom ruchu slnkom pozláteného námestia, v jej vlasoch a modrých očiach. Po káve a lievancových kúskoch vo vanilkovom prášku sme sa šli poprechádzať okrajovými zákutiami mesta, v ktorých som našiel veľký potenciál na trávenie času v letnom období. Zašli sme až pri Berek, no môj mechúr už kričal po úľave a bobliže nič súce nebolo a beztak mám problém s močením na verejnosti, ale to je na dlhšiu historku :D Doma sme pobudli už len málo a zvíšil čas len na pár pohľadov do oka/očí a sivé trabanty sťaby z neba padali. Prišiel čas vydať sa no koncert do Hollywoodu. Prišli sme síce skôr, ale zanedlho už prišiel aj Robi, Meszo, Maťo a Tomas, ktorí priniesli aparatúru na ozvučenie a moje vybavenie. Kapela sa vo vnútri už zvučila. Zvítal som sa s Viktorom, rozložil som si veci a zoznámil sa aj s ich afroamerickým basákom, Aaronom. Je to veľmi pozitívny chlapík, usmievavý, má cit pre groove a vôbec pre hudbu, hralo sa mi s ním fantasticky, to podpíšem. No koncert začal Jenő sám, v štýle Boba Dylana, s jendou akustickou gitarou a jeho chrapľavým hlasom. Malo to pár svetlých momentov, užíval som si to, ale celkový odjem bol až moc ťahavý na môj vkus. Otto s Ivett si napriek tomu v pár skladbách zatancovali a ja som sa venoval priaťeľom, veľa sme sa nasmiali a Meszo občas aj pustil nejaký ten vtip, ktorých vie kvantá. V ďalšom kole som sa musel rozlúčiť so svojou láskou, ale iba na 40 minút, lebo ma pozvali na pódium zahrať si s nimi. Zostava bola: Basa, dynamický-mne-šmakujúci bicák, Viktor na gitare, Jenő na gitare, dvaja dychári (saxík a trombón či čo je to čo sa vyťahuje...) a ja ako votrelec na gitare. Hrali sa viacmenej štandardné skladby, čiže som sa necítil stratený, ba cítil som sa úžasne. Aaron a bicák sa na pódiu skvele dopĺňali a nehovoriac o mojom splnenom sne hrať s dychovou sekciou, proste fajn. ďakujem Jenő-vi, že mi dal dosť priestoru zahrať si, a užil som si aj chvíľe, keď sme si dávali tzv. duelíky. Môžem povedať, že z pódia som šiel vysmiaty od ucha k uchu :) asi som mal už absťáky.
Silvina dosť kašľala a bola zrejme aj dosť unavená a ráno ju čakalo skoré vstávanie, tak sme sa pobrali do temných zákutí ulíc Nových Zámkov. Trocha sme podrkotali zubami,... keďže som mal iba košeľu a koženné sako, no našťastie mi teraz nič nie je, takže som neprechladol :) Vrátil som sa niečo po polnoci a kapela hrala ešte posledné dve skladby. Jenő hral na mojom kombe, lebo na jeho aparáte niečo blblo. Pokecal som ešte s chalanmi, vymenil si kontakty s Aaronom a pobrali sa domov do Budapešti. Bolo s nimi fajn a dúfam, že sa ešte stretneme. K trom hruškovým panákom som pridal ešte malý vitamín B, debatujúc pri stolíku za zhasínania posledných svetiel H.B.C. Pobrali sme sa aj my domov, rehotajúc sa v dobrej nálade. Dvere som zamkol o druhej a mohol som si tie sivomodré trabanty užiť konečne vo svojich snoch. Zaspávať takto, tos i želám čo najčastejšie. Spokojne a kľudne...spokojne a kľudne.