Čerdafest 2012 chrono

Guľa z kocky sa neoplatí, lebo človek príde o veľa materiálu...resp. niekto iný by to tĺkol kladivom!

Tak ako už každý rok od 2007, keď to Meszo alebo Erik u Emila pri kofoli navrhli spraviť koncert pri vínnych pivniciach v kýrskej Čerde 7. júla 2007, sa konal festival aj tento rok. Ako každý nízkorozpočtový festival z iniciatívy milých ľudi, najčastejšie muzikantov neprofesionálov, aj príprava Čerdafestu stojí veľa námahy a sebaobetovania. Dojem veliteľa festivalu najviac lezie z Robiho a sekundantom je zrejme MEszo a Erik, tuším oni traja sú "akcionári"...neoficiálne, ale samozrejme tomu venovali aj najviac úsilia, telefonátov, benzínu a kalórií. Čo však znamenal ěrdafest 2012 pre mňa?

Začalo to budíkom o piatej vo štvrtok 12.7. keď som bez raňajok iba s kávou v žalúdku vybicykloval na kopec , kam zanedlho priniesli pódium z KLIKKu. Pľac bolo treba upratať, pokosiť, odstrániť smeti, črepiny skla a podobné haluze. Pomáhala nám banda kamarátov, ktorým patrí vrelá vďaka, pretože okrem pár pív zdarma, dobrej atmosféry a klobásy z toho zrejme nič nemali (teda v porovnaní s námahou, ktorú nás to stálo). Vďaka ešte raz všetkým zúčastneným.
Ako stále, konal sa aj tzv. nultý deň, keď sa na pódiu zišli len zúčastnení ľudia a znami, kontrabas, husle, viola, trubka, kazoo, gitara...kto čo priniesol, vínko a pálené samozrejme. Nezdržal som sa tam dlho, lebo na alkohol som moc nemal chuť, ľudovky hrať neviem a špekulovať sa mi veru nechcelo :D

PiatoQue: Ja osobne som trávil čas povečšinou so svojou láskou pri ich vínnej pivnici, kde jej neúnavný dedko neustále sledoval optimálnu hladinu vína v našich pohároch. Piekla sa aj kvalitná novozámocká! klobása :D
Ako prví prekvapili rozšírenou formáciou Hajlok Blues Band v akustickom podaní (gitara, kontrabas, cajon, kláves, ústna harmonika a saxofón) kde im hosťovali Dominika Titková (sax) a Andy Behul (bas) z Funny Jazz Quartet-u. Bolo to veľmi osviežujúce a príjemné, Mišo ma dokonca dojal fantastickou verziou skladby Mercy Mercy, ktorú zahral sám ako virtuózny sólista. Klobúk dole. Inak zazneli klasické skladby z ich repertoára, kotré v akustickom podaní dostali inú "fasádu". Škoda len, že ľudia sa asi piatok trinásteho trocha báli ísť do kopcov. Aj sa nám poneskôr aj rozmrholilo, zapršalo, no potom bolo všetko v poriadku a koncerty prebehli bez večších prehánok.
Po HBB hrali trnavskí Atmosferik, ktorí hrali rockovú alternatívu, ktorú žial neviem hodnotiť, keďže som sa venoval klobásovým delikatesám. Hanba mi.
Facku pozornosti som však dostal, keď som začul zvučenie kapely RAF-II z Dunajskej Stredy. Chlapi si priniesli vlastného zvukára, ktorý "svoju" kapelu poznal dokonale, čiže z pódia to liezlo ako z cédéčka. Nazval by som ich žáner progresívnym rockom, vo viacerých chvíľach sa mi to podobalo na Dream Theater, čo ma milo prekvapilo. Pre svetové publikum zádrheľ môže byť len maďarčina, ale za svoju produkciu sa "rafáci" vôbec nemusia hanbiť :) klobúk dole druhý raz.
Medzitým zosalda hmla a v dave svietielkovali blikajúce ozdôbky, ktoré deti pokúpili v stánku vedľa mixáže a pomiešaní členovia RAF-II a ďalší muzikanti vo formácii No Smoking hrali staré maďarské nostalgické veci od kapiel ako Edda, Pyramis, Omega a i. Keďže som sa viackrát pristihol v domnení, že počúvam nahrávku, tak usudzujem, že to mali chlapi namakané a ľudia toa j patrične ocenili potleskom.
Koncerty prebehli bez porblémov, ľudia pri svojich pivniciach konzumovali všetko v dosahu, vládla živá festivalová atmosféra, presne to, o čo ľuďom okolo čerdafestu ide, kultúra.

Sobbotah: Človeku sa často stáva, že má svoju víziu, ako by veci mali byť a keď sa objavia nejaké prekážky, resp. niektoré veci sa stanú nerealizovateľnými, tak je namosúrený, bez nálady a cíti sa byť ukrivdený osudom. Ale nie je to tak, je to len pripomienka, že všetko má svoj čas a miesto, všetko je v poriadku, aj keď sa nám to spočiatku javí ako niečo zlé. Treba plakať, treba prejaviť nesúhlas, ale treba aj rozjímať, prečo sme z toho nešťastní. Žeči je to chamtivá túžba byť pánom osudu, či nebodaj strojcom diania na pieskovisku púšte za veterného dňa? Nevedno. Jedno je však isté, ak budeme hľadať ponaučenie, znamenie, alebo núkajúcu sa príležitosť zmeniť veci k lepšiemu, tak ju aj nájdeme. Zázraky sa nedejú samé od seba. Zázraky majú svojho tvorcu, tak ním teda buďme aj v ťažkých chvíľach. Prosíkať vie každý, ale ďakovať málokto. ... OK, myslím, že stačilo ventilácie :)
Sobotnajší večer začal produkciou spevokolu Čemadok, ktorý som akosi zmeškal, čert to vzal, no na produkciu miestnej indie-rockovej kapely N(o)va som sa veľmi tešil. Vystupujúc na kopec so svojou milou sme boli prekvaní iskrami dopadajúcimi na zem z elektrického vedenia nad nami. Dvíhal sa vietor a nahýbajúce sa konáre sa dotýkali vedenia, ktoré skratovalo. Spôsobilo to pokles napätia až na 140 voltov, čo nestačilo na beh gitarových aparátov na pódiu. Našťastie bola kapela iba v štádiu zvučenia. Po nábehu napätia však kapela spustila skvelý set dynamických skladieb plných nápadu a atmosferických pasáží pod vedením Tomáša "Šica" Dojčána, ktorý je podpísaný pod večšinou skladieb. Na svojom exploreri však trhol strunu a tak som mu teda ponúkol svojho stratocastra, ktorý bol náhodou na pódiu a tak prebehol koncert bez večšieho pretrhnutia. Nápaditosť a spracovanie skladieb ocenil aj Dura, no zhodli sme sa, že tomu ešte stále chýba nejaké korenie, možno to bolo len chýbajúcou basovou gitarou, keďže kapela hrala v ochudobnenej formácii klávesov, gitary/spevu a bicích. V každom prípade, mňa chalani veľmi potešili, páčilo sa mi to.
Po produkcii N(o)vy sa však spomínané vedenie utrhlo a vypadol prúd, svetlá vo vínnych pivniciach pozhasínali a zvučiaca kapela ZBG z komárna frčala pár minút na agregát, kým sa dostavili opravári. Trvalo to našťastie iba pár minút a mne nič nehovoriaca kapela, resp. ich meno mi spôsbili obrovské prekvapenie. So Silvi sme zbehli k pódiu, kde sme si potancovali na neskutočne groovové funky skladby. Malo tie pravé funkové "gule"...dobre chlpaté ako sa patrí. Basa tlačila, kláves šperkoval a gitara bola nekompromisná. Harmonika, trubka a spev sviežo rytmické a hosťovanie speváčky z Maďarska prinieslo kapele ešte večšie grády. Proste kto má rád funk (napr. ja), môže ľutovať, ak tam nebol.
Medzičasom dorazili aj Feri a Laci, ktorých som už pár týždňov nevidel, starí pardáli bluesrocku. Z plagátu mi bolo jasné, že ďalší sme boli my, Dura Turtev & The JointVenture s hosťovaním speváka/harmonikára zo ZBG ,ktorý sa mi javil ako skvelý párty chlapík. Odohrali sme pár štandardných skladieb Jurajovho setu a pár našich s TJV. Bola to skvelá rozcvička, no spevovo som sa ešte necítil na mieste...chcelo to trocha červeného, tak som teda aj vyhľadal najbližší džbán a šiel som si opäť sadnúť s rodinou mojej milej.
Ďalší boli Pink Fluyd ( môžete si ich pamätať ako Meander[ Pink Floyd Tribute] ), ktorí ako jediní dbali dokonca aj na svetelné efekty, čo diváci mohli iba chváliť, lebo dokonalé prevedenia skladieb z albumu The Wall a z môjho obľúbenéhe Dark Side of the Moon, boli vyšpikované do detailov. Hudba bola plná a znela profesionálne,nie ako keď nejaká garážová kapela zahrá "Another Brick in the Wall"...proste 1:1...zazneli moje naj skladby ako Us and Them, Shine on you crazy diamond, Any Color You Like, či Money...ozaj, Money, saxofón...to je ejdiný rušivý faktor, ktorý som si všimol. Doprovodný gitarista používal gitarový syntetizér, ktorý bol dobrý, ale predsa mám slabosť pre živý saxofón...ale to eln an margo ako konštruktívnu kritiku, inak špica.
Špica, či nie, pršalo a bola už polnoc, keď som v polospánku mal ísť hrať s Csukamáj Olaj. Nejak som sa k tomu vyhecoval, keď už tam bolo na počudovanie toľko ľudí :) Technicky bolo myslím všetko v pohode, tak sme na ľudí vybalili asi 15 skladieb, ktoré boli patrične ocenené potleskom. Popravde, zakaždým, keď hráme po kapelách ako je napr. Pink Fluyd mám chuť hodiť flintu do žita, ale počas koncertu si potom vždy uvedomím, že hrám úplne odlyšný žáner a ľudia, ktorí tam ostali, si aj zatancovali. Ako vravím, bolo ich dosť a boli oduševnení, pozval som ich bližšie k pódiu, kde boli aspon čiastočne krytí spred dažďa, no atmosféra bola taká super, že im to zjavne neprekážalo. Debut mala aj naša najnovšia skladba Take My Hand, ktorá potrebuje ešte pár koncertov na kryštalizáciu, ale u ľudí snáď nájde akú-takú obľubu :) Koncert sme zaklincovali klasickou hitovkou, ktorej refrén si s nami zaspievali všetky usmievavé tváre v dave, čo samozrejme človeka vždy nakopne energiou, no bolo nám už pochopiteľne dosť. Pot zo mňa tiekol potokom, no stálo to za to, dostal som dokonca aj darčekové pivo od chlapíka, ktorý vraj kvôli nám prišiel až z Győru, čomu žial neverím, ale bolo to milé gesto :D
Pozbieral som veci, odložil bokom, rozlúčil som sa s rodinkou a so Silvi a mojou mamou sme sa pobrali do nočných ulíc Veľkého Kýru. Nemusím zrejme nikomu pripomínať, že o 03:14 som zaspal ako bábätko...a o 8:30 som zasa vstával, aby sme to šli upratať. Tým vás však už zaťažovať nebudem. Po druhej poobednej som strávil zvyšok dňa krásnymi chvíľami s rodinou a mojou milou na oslave bratovej promócie. Mali sme večer aj krásnu trojitú dúhu...tak je to super :) a keďže tento článok píšem zdanlivo už pridlho, tak by som sa mal ospravedlniť za možné preklepy, som totiž unavený, ľudkovia moji. je 12:35 stredoeurópskeho času...v noci. Buďte na seba dobrí a nepite borovičku...proste to nerobte.