Viem, že to je už pár týždňov, ale akosi som nemal chuť vypisovať sem. Odvtedy sa už čoto udialo, alo pokúsim sa priblížiť spomienky na festival Sziget, kde sme hrali s kapelami Csukamáj Olaj a The JointVenture.
Bolo 11teho augusta keď sme s partiou vyrazili z Veľkého Kýru do Nových Zámkov, kde nás čakal vlastný mikrobus. Od organizátora Bluesovej Krčmy na Sziget-e sme dostali výsadu, že každý hudobník so sebou môže ešte niekoho vziať, tak sa nás zozbierala celkom pekná hŕstka ľudí. Cesta autobusom bola veľmi vtipná, pivo takmer tieklo potokom, našlo sa aj víno a muffiny, proste all inclusive (reku čo špajza dala). Keď sme dorazili na miesto činu, bolo nám viacerým do smiechu, lebo okná autobusu boli zvonka nepriehľadné a ľudia s jasnou opicou vyliezajúc zo svojich niekedy bizarne postavených stanov nám kývali, ako keby prichádzali nejaké hviezdy. Obrovský areál sme museli trocha poprekrižovať, kým sme našli naše skromné pôsobisko. Do nášho koncertu zostávali dve hodiny a všetko bolo v pohode. Pripili sme si Becherovkou a šli sme sa so Sylvinou poobzerať po blízkom okolí. V zákulisí vo "VIP" priestoroch za pódiom sa vo veľkom riešilo sudoku a popíjalo tekuté zlato. Sum 41, punkrocková kapela, ktorú som ako malý počúval bola naživo dosť nudná, tak sme sa prešli ďalej. Sziget je zaujímavý svojou rôznorodosťou a všestrannosťou. Našli sme techno a dnb stage, odniekial znela etno hudba, videli sme "facebook/youtube" stenu, kde ste sa mohli pripojiť, stenu na nabíjanie čohokoľvej s adaptérmi, stánky so steampunkovými kostýmami vojakov, hippie stánky, obrovský stage maďarskej hudby, svetový stage, obrovské ruské oko, či ako sa volá ten obrovský kolotoč, bandží džamping....proste mrte! Keď bol náš stage pripravený, rýchlo sme sa nazvučili a s Csukamáj Olaj sme mohli začať. Miesto Erika s nami hral Coco z Hajlok Blues Bandu,ktorý s nami hral posledných pár koncertov a z môjho pohľadu to zvládol veľmi dobre. Hladina alkoholu bola optimálna, slnko svietilo, zvuk bol fasa, publikum skvelé, ale véééľa prachu :D Ešte keď tancovali, myslel som si, že sa zadrhnem. Rozprával som po anglicky, bo tam bolo strašne veľa cudzincov. Od hipisákov, cez fúru hipsterov až po bláznov vo zvieracích kostýmov tam bolo všetko :D Ďalší koncert som odohral s The JointVenture. Priznám sa, v poslednej dobe sa mi s nimi hrá lepšie. Jednak je to uvoľnenejšie a toľko ani nespievam, tak sa môžem viacej venovať doprovodnej gitare, čo ma baví asi viac. Zahral si s nami aj Radi, náš harmonikár z CsMO.
Po oboch koncertoch za mnou prišli diváci sa porozprávať. Po CsMO za mnou prišiel jeden chlapík z Brazílie, mohol mať tak 24-25 a povedal, že moja hra na gitare ho strašne motivovala, ževraj pred pár rokmi frustrovane položil gitaru a prestal hrať, a že vďaka mne znova začne. Jeho slová ma dostali, bola to pre mňa neskutočná pocta, hoc sám sa nepokladám za nejakého famózneho gitaristu. Ba sa už aj zhoršujem, lebo nie som motivovaný. Po koncerte s The JointVenture za mnou zas prišla nejaká blond hipsterka, že sme hrali skvele a že je na festivale už pár dní a bola pri viacerých pódiách, ale že môj hlas je najlepší, čo tam počula "...and you´re also pretty good looking". Nuž, dajte mi niekto facku :D Sylvi chúďa musela asi dosť žiarliť, ale z mojej stránky nemá prečo :) ale povahu človek nezaprie.
Po nás hrali vynikajúco znejúci Bad Cat Blues Band. Vyzeralo to ako akýsi moderný take na Jimiho Hendrixa. Spieval starý, dôležito vyzerajúci chlapík, štýlovo oblečený, pateticky sa správajúci, ale páčil sa mi jeho spev. Nástroje hrali mladí, pohybovo nadaní chlapci s perfektnou vizážou. Strašne sa mi páčil zvuk gitary toho chalana, ale akosi to moc preháňal, celá ich produkcia pôsobila umelo, ba až silene, odhliednuc od toho, že to odohrali perfektne s prehľadom. Smutné však bolo, že tá kopa ľudí, čo bola pred pódiom počas našich koncertov, sa tiež začala rozchádzať. Nemalo to ten magnetický rozmer.
V zákulisí sa však dialo niečo magické. Atómová Kaša sa totiž dovarila. Šošovicová kaša s párkami ♥ mňam. Bolo to niečo fantastické, úplne mega....samozrjme ten extra dojem z nás vytiahol neskutočný hlad po koncerte. Medzičasom sa nám dosť ochladilo a mal som čo robiť aby som svoju podchladenú a žiarlivú Sylvinku udržal pri zmysloch. Šli sme sa teda prejsť a splynuli sme s obrovksým davom hipsterov - prachatých módnych maniakov, ktorý chú vyzerať zanedbalo výstredne v drahom oblečení. Popravde, ich koncentrácii sa nečudujem, Sziget je dosť drahý festival, netuším koľko stojí vstupenka, ale vraj sa Maďarom moc neoplatí, čiže si ju môžu dovoliť len bohatší, alebo ľudia zo sveta, pre ktorých je táto cena smiešne malá. Ale žilo to tam pestrosťou, čo však môže na nás obyčajných dedinčanov pôsobiť mätúco. Treba si však uvedomiť naše hodnoty. Ja sa nepotrebujem vizuálne dištancovať od ostatných, predvádzať sa v drahom oblečení. Mnohí sa môžu cítiť ako šedé myšky v takomto dave, ale mne sa oveľa viac cení, keď vidím hipíka/hipíčku v otrhaných handrách, ale so spokojným šťastným úsmevom na tvári.
Čas sa pomaly naplňpval a blížil sa čas koncertu Snoop Dogga pri hlavnom pódiu. Takú hviezdu len tak hocikedy nevidíte, tak sme si to nemohli nechať ujsť. Bola to neskutočná šou, párty, tancovali sme, smiali sa a tešili. Bol tam aj jeden milý momentík, keď sme sa len oddávali hudbe a zrazu som na chrbte zacítil cudzie vlniace sa telo. Prilínala sa na mňa totiž nejaká usmiata malá blondýna a keď som zbadal zmeravený pohľad mojej Sylvinky pripravenej vraždiť, tak som si ju s úsmevom pritúlil k sebe, aby nemala obavy :D
tesne pred koncom sme odišli do autobusu v zákulisí Bluesovej Krčmy, kde dohrávala maďarská ikona Mystery Gang Trio so svojim skvelým rockabilly. Autobusom sme sa plavili doslova morom ľudí opúšťajúcich koncertnú plochu, klepali nám na autobus (znova v domnení, že sme niektoré z hviezd festivalu) a dostala nás hláška nášho rozosmiateho harmonikára "Azt hiszik hogy kitudja kik is vagyunk", čo znamená asi toľko, že "myslia si že ktovie kto sme my" ale v slovenčine to nemá taký efekt :D
Večšinu cesty domov som strávil v zohrievaním mojej drahej, ktorá sa klepala chladom, na čom ešte pridávala aj zbytočne zapnutá klimatizácia. Obetoval som veškeré pohodlie, aby som ju zahrial, až kým si Feri nevšimol, že sa klepeme od chladu, tak prikázal šoférovi vypnúť klímu. Rozlúčili sme sa znova na parkovisku Tesca v Nových Zámkoch. Domov som prišiel okolo jednej, no nik nebol doma, lebo v parku sa konal juniáles.
Toľko o pamiatke na Sziget 2012. Opatrujte seba aj svoje duše!
piatok 31. augusta 2012
pondelok 6. augusta 2012
Gastrofest 2012 - Blues Maraton Impressions
Ak čítavate moje články, tak si zrejme pamätte, ako som písal o plánovanom lámaní rekordov, keď sme to v Bratislave organizovali s Ferim, Bonzom, Durom Turtevom, Robim a Pavelom Sojkom u Očka na Karpatskej. Plánovalo sa hrať bluesovú hudbu súvisle 24 hodín, no vtedy sme sa stretli so skepsou, že v Maďarsku sa o to už pokúšali a dali asi len 12 hodín, čomu teraz v spätnom pohľade vzdávam poctu. Totižto, nám sa ten rekord podarilo prekonať, hoc´ sa jedná iba o slovenský rekord, no je oficiálne právoplatný a myslím, že všetci zúčastnení naň môžu byť právom hrdí, všetci. Ako to prebiehalo z môjho pohľadu?
Vo štvrtok 2.8.2012 som pricestoval do Nových Zámkou, kde sme so Sylvi chceli vo Family Shope nasprayovať nápisy "Blues Maraton" na tri 5metrové plachty no zistili sme, že tá miestnosť je na spomínanú činnosť vhodná nie. Presunuli sme sa teda na neďaleké parkovisko, kde už to šlo v poriadku (viď foto na konci článku - vfnkč).
V piatok som vstal o 7 15 a zašiel som do Nitry do RD Music kúpiť na svojho nového strakáča, konečne vlastného. Pobehal som mesto, no nič zaujímavé som nenašiel, tak som sa pobral naspäť domov a poobede okolo štvrtej ma vyzdvihli chalani z Csukamáj Olaj. Zastavili sme sa aj po Sylvi pri bývalom Blues Pube, na ktorý máme všetci len tie najkrajšie spomienky. Do Komoče sme dorazili o piatej a bolo tam mrte (veľa) ľudí :) Veď je to v podstate festival jedla. Kto nevie o čo sa jedná, tak v krátkosti, je to trojdňová akcia vrcholiaca súťažou vo varení guláša, no prihliada sa aj na tematické nápady súťažiacich. Všade rozvoniava jedlo, počuť živú hudbu na 4 nezávislých pódiách s rôznou hudbou (tento rok hrali napr. Zuzka Smatanová, Republic, Kancsapda a mnoho ďalších). Celé sa to odohráva v malebnom prostredí Oáza Camp-u pri Váhu na pieskových plážach, kde si kľudne môžete užiť takmer prímorskú atmosféru...vravím takmer!
Dvojitý stage (stäjdž) už stál pod obrovským stanom (vfnkč) a dolaďovali sa už len posledné detaily. Plánovaný začiatok bol o šiestej večer, no v celom areáli ešte boli nejaké komplikácie s el. prúdom, tak sa to oddialilo na cca 18 40, keď sme začali ako prví s Csukamáj Olaj. Hralo sa mi veľmi príjemne, v super porstredí, s priateľmi povôkol, mierne gala feeling...vravím mierne! Pri posledných skladbách sa už vedľa mňa pripravoval Dura Turtev, s ktorým som pokračoval v jammingu a poneskôr som sa odpojil. Medzitým nastali ďalšie komplikácie s prúdom, ale našťastie bol na pódiu Pavel s akustickou gitarou a celé to takpovediac zachraňoval (možno to tak celé malo byť) svojimi "naivnými" skladbami v doprovode saxofónu a miniatúrnej fujary. Bolo to milé. Po nich nastúpili skvelí D Blues Band z Levíc, proste treba počuť. Celý tento maratón bol možno aj takou malou promenádou toho, aké kapely a akých hudobníkov tu máme. Samozrejme tu neboli všetci (aj keď sa zúčastnilo vyše 100 hudobníkov), možno aj kvôli podmienkam. Nemohli sme zabezpečiť honorár ani cestovné, pochopiteľné pri takom množstve účastníkov, no mohli sme zabezpečiť parkovanie, stanovanie, jedlo a občerstvenie a samozrejme príjemnú priateľskú atmosféru a v konečnom dôsledku účasť na oficiálnom Slovenskom Rekorde. Nebolo to však také ľahké. Nasledoval na južnom Slovensku snáď najobľúbenejšia blues-rocková kapela, História, ktorá odohrala vynikajúci set skladieb. O tom čase som už bol dosť unavený a s vedomím, že v noci o tretej sa mám zúčastniť ďalšieho jammingu som zacítil zúfalú potrebu isť si ľahnúť. So Sylvi sme však stanovali hneď za pódiom, čo sa značne pričinilo k tomu, aby som nespal ani trocha :D Boli to len útržky minút mikrospánkov miestami prerušované "virtuóznymi" výkonmi niektorých gitaristov...Neviem, ja preferujem v bluese skôr emocionálne sóla, než súťaže o najviac tónov v takte. Alebo som bol len príliš unavený, neviem...okolo druhej som vyliezol zo stanu, šli sme sa prejsť, rozprúdiť krvný obeh a po sete Vlada Urbanovského sme sa pridali na jamming, resp. bol to ten kritický bod celého maratónu, keď už aj ľudia poodchádzali, aj muzikanti boli unavení, zvukári odišli spať a niekto to predssa musel držať. Tak sa tam pozbieralo zopár potulných hudobníkov ako napr. Gabi, vojensky striktne pôsobiaci basák s veľkou obľubou vo funkovom poppingu :D hralo sa s ním skvele, no občas by som bol uvítal trocha súvislejšiu basovú linku pre podporu môjho spevu, ktorý bol žial dosť naprd, bo môj repertoár sklaieb je dosť obmedzený (možno je to len výhovorka, ale nepoznám veľa skladieb a pamäť mám dosť slabú). Potom sa pridal akýsi bicák, ktorého nik nepoznal, a podľa jeho slov, teda aspon tak nejak som to zachytil, za bicími nesedel 20 rokov :D nuž, bolo to aj počuť, ale hej...keby ho nebolo, možno by sme rekord neudržali, takže veľká vďaka aj jemu...ako vravím, to bola tá kritická hodinka. Potom jammovali Dura, Vlado Urbanovský a môj naj kamoš Andy, ale keďže kontrabas sa ťažko nazvučoval, musel hrať predsa len na bassgitare.Neskôr sa pridal aj Milan Konfráter potom aj so svojim bandom, ktorým patrí obrovská poklona, najmä Milanovi za heroické výkony, keďže s Vladom už pred vlastným koncertom jammoval asi 2 hodiny v noci a svôj vlastný koncert natiahol o pár minút. Do poslednej sekundy maximálne výkony. Smiešne bolo, že Milan na festival prišiel so svojim kučeravým takmer-afrom a keď končil, mal vlasy od vyčerpania takmer úplne priľahnuté k hlave (vfnkč). Medzitým už spoza stromov vykúkali prvé slnečné lúče...idilický východ slnka nám skazili na hrádzi len komáre, tak sme sa pobrali späť ko pódiu, kde už pomali začínali Hajlok Blues Band v zostave Mišo, Attila, Coco na cajone (kachon - to oné na čom sa sedí a búcha, ako bicie, len ako skrinka) a Andy na kontrabase, ktorý bol už dosť unavený ale na niečiu škodu, ho nebolo počuť vôbec, bo mikrofón akosi nebral tie frekvencie, no neva. Aj tak to bolo v unplugged koncepcii, len Miško vybral viacmenej pomalé skladby a to ma priam zabíjalo...nesmel som zaspať, nesmel, veď po nich sme hrali my s Joint Venture. Spomienky sa mi už zlievajú, ale toto bolo cca o 7-8 ráno. Všetko bolo live vysielané na internet cez kameru, ktorá všetko aj zaznamenávala, čiže možno za pár rokov sa niekto niekde na niečom zasmeje...a to je fajn, bo smiech je zdravý. Po nás bol nejaký jam, ale teraz o tom mám okno :D Bonzo sa žial z neznámych dôvodov nedostavil, no nejak sa to nahradilo, tuším hrali znova mladí Blues Riders z Bratislavy, ktorý hrali blues výrazne okorenené funky hudbou...čo im nemám za zlé, bolo to chutné. Nasledoval polobritský Akelek Blues Band so super nástrojovou koncepciou 12strunovej gytary, slide-ového dobra, basy a bicích...znelo to na slovenské pomery netradične, príjemné okorenenie programu. So sylvi sme však potrebovali nejakú prechádzku tak sme tuším zašli na raňajky a za obeť padli nejaké tie hot-dogy. Vrátili sme sa na posledných pár skladieb Rolling Stones Blues Cirkusu, ktorý pozostáva z hudobníkov slovenskej bluesovej scény a je to akýsi Rolling Stones tribute projekt. Veľmi fajné verzie najslávnejsších skladieb. Vrátil som sa najmä kvôli legendárnemu Canned Heat Revival Bandu, ktorý sa po dvojročnej odmlke dal dokopy pre jeden posledný koncert. Niežeby som chcel zdiskreditovať ostatné kapely, ale podľa môjho názoru, bola táto kapela špicou celej akcie. Roky sú Roky a oni hrali spolu vyše 10 rokov, premakané aranžmány skladieb, pekelne zohratá rytmika, nekompromisná harmonika, famózna a najmä vkusná virtuozita gitaristu a neodmyslitelný spev Kopiho. Proste to malo gule, ale také veľké, že som sa neustále prichytal so šťastným úsmevom na tvári. Super!!! Kiež by videá z môjho telefónu nezaberali 60 MB, nahral som totiž dve posledné skladby Canned Heat RB vôbec!! škoda tej bandy...niekedy si človek želá, aby niektorí ľudia nestarli.
Kapelu Grapefruit Death sme počúvali iba spoza pódia, kde sme oddychovali na karimatkách a nasávali festivalovú atmosféru. Po nich nasledovali neskutočne profesionálne pôsobiaci Men in Age z Levíc. Mali vlastné bicie (ktoré zneli rovnako ako pódiové), mali svojich technikov, nosičov a tak...proste silný dojem. Hrali hardrockom okorenené bluesové skladby a končili dosť nebluesovou vecou, ale pome...veď Blues Rideri hrali aj funky, Mr. Guitar hral skoro metál, tak na čo sa tu hráme?! Všetko bolo na mieste a proti gustu žiaden dišputát. Dosť však ľutujem ,že Bluesweiser som úplne vynechal sakra. Neviem, kde som bol, ale už dlho som túžil ich vidieť. Toto ma dosť mrzí, kto môžte, choďte sa na nich pozrieť aj za mňa. Zrejme to bolo vtedy Keď sme boli so Sylvinou na pieskovej pláži oddychovať. Pri takej miere únavy sa už mnohé spomienky spájané s časom zlievajú. Vrátili sme sa na posledné predstavenie. Hrala kapela Oldschool Band, ktorá spôsobila pár padnutých sánok...bol to druhý vrchol podujatia. Chlapi sa sformovali pred 41 rokmi ako školská formácia a v ten deň hrali s takým nasadením, ako dvadsiatnici v najlepších rokoch. Skvelý zvuk, precízne hranie, super spev, skladby prevažne od Led Zeppelin a Cream, zopár z Blues Brothers produkcie, ale všetko to malo šťavu. Hralo sa im tak dobre, že bolo vidno radosť na ich tvárach, boli v správnom čase na správnom mieste. A keďže po avizovanej poslednej skladbe by nasledovalo už len 40 minút do 24 hodinového rekordu, nebolo čo riešiť. Naložili ako sa patrí a publikum to aj patrične ocenilo. Pri poslednej skladbe na pódium napochodoval vysmiaty Feri a zdvihol nad hlavu modré hodiny, ktoré pred môj spevový monitor položil presne pre 24 hodinami toho momentu. Bol to úžasný pocit. Prišiel na pódium aj poverený človek z organizácie pre slovenské rekordy a pochváli zúčastnených a organizátorov. Myslím, že pocta patrí Nielen Ferimu, ktorý to vymyslel, dotoval a organizoval, ale aj dvom Robertom: Gajdošíkovi a Mészárosovi, ktorí sa starali o zvukovú časť akcie. Nikomu by sa nebolo hralo dobre, keby je na pódiu zlý zvuk ,alebo keby boli s niečím problémy. Takže klobúk dole, ďakujem aj za seba. Im dvom samozrjme pomohol aj Attila Tihanyi starší, keď počas nočných jammingov dozoroval pri mixpulte práve on. Po gratuláciách a foteniach kapela dohrala ešte jednu skladbu a šlo sa oddychovať.
Toto mi pripomína, že aj v piatok večer, a tuším aj v sobotu sme so Sylvi blúdili po areáli a čuduj sa svete, na disco pódiu hral náš gitarista z The JointVenture, Laci. Skladby ako Coco Jambo a veci od Berryho White-a :D pritisli sme sa rovno pred pódium aby nás zbadal a potom sa aj on smial. Niečím si treba zarábať a povedzme si na rovinu, že na slovensku sa bluesom zarobiť nedá...a predsa s tým neprestávame. To disco bolo milé a so Sylvi sme si v piesku pred pódiom veľmi dobre zatancovali a neskôr sme šli an večeru na miesto, kde som voľakedý v auguste 2007 hral asi 4-5ty koncert s Csukamáj Olaj vôbec. Bolo to asi okolo pol štvrtej nadránom, strašná zima, amatérizmus, amati bicie, tranzistorové kombo, vyklepané kolená :) krása. Ubehlo už 5 rokov, a kde sme teraz?...v podstate tam isto :D
Sapť sme šli okolo desiatej večer, keď hrali nejaké rockové kapely na preplachtovanom nacionalisticky ladenom "Határtalan" pódiu...čo v preklade znamená bezhraničné...nebudem sa do tematiky viac zabárať, no keďže hrali len nejak do desiatej, bolo to fajn, bo pred tým sme odchádzali od hlavného pódia, kde hrala Sylvinou obľubovaná kultová maďarská kapela Republic. Divákov tam amli mrte, ale nemal som toľko síl si to tam odskákať. Nuž, musel som to nejak vyžehliť. Tak ale aspoňže pri azspávaní sme isto počuli celý koncert a neprišli sme tým pádom o nič...zobudil nás iba ohňostroj na záver.
Zobudil som sa okolo druhej nadránom, keď som si povšimol, že stan sa akosi silno vlní...pozrel som von a na oblohe nebolo ani hviezdy, ľudia nervózne pobehovali ...v diaľke už blikali blesky. Drahú som zobudil a friško sme všetko poupratali, aby sme sa presťahovali na bezpečnejšie miesto. Najprv sme sa usalašili v backstage-ovom partizán stane, no o štvrtej nás pozorný Meszo prebudil, aby sme sa presťahovali na pódium, že tam je teplejšie a neprefukuje. Milé od neho :) Spali sme na peržskom kobersi pod reflektormi :) spalo sa skvele. Budil som sa o šiestej s bozkom na čele. Boli sme dohodnutý s mojim otcom, že mu zavolám, lebo šiel domov z roboty a tak nás cestou vzal :) Bolo to super ráno. Doma ešte bolo čo dospať, no predtým ešte poihranie s bratovým novým malým pitbullom. Malý harapes ^^
Sprajovanie na parkovisku
Prvé prípravy na pódiu pred prvým koncertom
Laci s discobandom, mislím, že DJ bol Čeku
The man of sound - Robi
Hero of the night - Milan Konfráter Band
Prvé lúče slnka
Plážový veget
Na pláži, nevyspaté oči
Canned Heat Revival Band
áno, aj hyperaktívni ľudia spia
Vyspaté oči na pódiu
Doma - Spikey a Lucifer
Vo štvrtok 2.8.2012 som pricestoval do Nových Zámkou, kde sme so Sylvi chceli vo Family Shope nasprayovať nápisy "Blues Maraton" na tri 5metrové plachty no zistili sme, že tá miestnosť je na spomínanú činnosť vhodná nie. Presunuli sme sa teda na neďaleké parkovisko, kde už to šlo v poriadku (viď foto na konci článku - vfnkč).
V piatok som vstal o 7 15 a zašiel som do Nitry do RD Music kúpiť na svojho nového strakáča, konečne vlastného. Pobehal som mesto, no nič zaujímavé som nenašiel, tak som sa pobral naspäť domov a poobede okolo štvrtej ma vyzdvihli chalani z Csukamáj Olaj. Zastavili sme sa aj po Sylvi pri bývalom Blues Pube, na ktorý máme všetci len tie najkrajšie spomienky. Do Komoče sme dorazili o piatej a bolo tam mrte (veľa) ľudí :) Veď je to v podstate festival jedla. Kto nevie o čo sa jedná, tak v krátkosti, je to trojdňová akcia vrcholiaca súťažou vo varení guláša, no prihliada sa aj na tematické nápady súťažiacich. Všade rozvoniava jedlo, počuť živú hudbu na 4 nezávislých pódiách s rôznou hudbou (tento rok hrali napr. Zuzka Smatanová, Republic, Kancsapda a mnoho ďalších). Celé sa to odohráva v malebnom prostredí Oáza Camp-u pri Váhu na pieskových plážach, kde si kľudne môžete užiť takmer prímorskú atmosféru...vravím takmer!
Dvojitý stage (stäjdž) už stál pod obrovským stanom (vfnkč) a dolaďovali sa už len posledné detaily. Plánovaný začiatok bol o šiestej večer, no v celom areáli ešte boli nejaké komplikácie s el. prúdom, tak sa to oddialilo na cca 18 40, keď sme začali ako prví s Csukamáj Olaj. Hralo sa mi veľmi príjemne, v super porstredí, s priateľmi povôkol, mierne gala feeling...vravím mierne! Pri posledných skladbách sa už vedľa mňa pripravoval Dura Turtev, s ktorým som pokračoval v jammingu a poneskôr som sa odpojil. Medzitým nastali ďalšie komplikácie s prúdom, ale našťastie bol na pódiu Pavel s akustickou gitarou a celé to takpovediac zachraňoval (možno to tak celé malo byť) svojimi "naivnými" skladbami v doprovode saxofónu a miniatúrnej fujary. Bolo to milé. Po nich nastúpili skvelí D Blues Band z Levíc, proste treba počuť. Celý tento maratón bol možno aj takou malou promenádou toho, aké kapely a akých hudobníkov tu máme. Samozrejme tu neboli všetci (aj keď sa zúčastnilo vyše 100 hudobníkov), možno aj kvôli podmienkam. Nemohli sme zabezpečiť honorár ani cestovné, pochopiteľné pri takom množstve účastníkov, no mohli sme zabezpečiť parkovanie, stanovanie, jedlo a občerstvenie a samozrejme príjemnú priateľskú atmosféru a v konečnom dôsledku účasť na oficiálnom Slovenskom Rekorde. Nebolo to však také ľahké. Nasledoval na južnom Slovensku snáď najobľúbenejšia blues-rocková kapela, História, ktorá odohrala vynikajúci set skladieb. O tom čase som už bol dosť unavený a s vedomím, že v noci o tretej sa mám zúčastniť ďalšieho jammingu som zacítil zúfalú potrebu isť si ľahnúť. So Sylvi sme však stanovali hneď za pódiom, čo sa značne pričinilo k tomu, aby som nespal ani trocha :D Boli to len útržky minút mikrospánkov miestami prerušované "virtuóznymi" výkonmi niektorých gitaristov...Neviem, ja preferujem v bluese skôr emocionálne sóla, než súťaže o najviac tónov v takte. Alebo som bol len príliš unavený, neviem...okolo druhej som vyliezol zo stanu, šli sme sa prejsť, rozprúdiť krvný obeh a po sete Vlada Urbanovského sme sa pridali na jamming, resp. bol to ten kritický bod celého maratónu, keď už aj ľudia poodchádzali, aj muzikanti boli unavení, zvukári odišli spať a niekto to predssa musel držať. Tak sa tam pozbieralo zopár potulných hudobníkov ako napr. Gabi, vojensky striktne pôsobiaci basák s veľkou obľubou vo funkovom poppingu :D hralo sa s ním skvele, no občas by som bol uvítal trocha súvislejšiu basovú linku pre podporu môjho spevu, ktorý bol žial dosť naprd, bo môj repertoár sklaieb je dosť obmedzený (možno je to len výhovorka, ale nepoznám veľa skladieb a pamäť mám dosť slabú). Potom sa pridal akýsi bicák, ktorého nik nepoznal, a podľa jeho slov, teda aspon tak nejak som to zachytil, za bicími nesedel 20 rokov :D nuž, bolo to aj počuť, ale hej...keby ho nebolo, možno by sme rekord neudržali, takže veľká vďaka aj jemu...ako vravím, to bola tá kritická hodinka. Potom jammovali Dura, Vlado Urbanovský a môj naj kamoš Andy, ale keďže kontrabas sa ťažko nazvučoval, musel hrať predsa len na bassgitare.Neskôr sa pridal aj Milan Konfráter potom aj so svojim bandom, ktorým patrí obrovská poklona, najmä Milanovi za heroické výkony, keďže s Vladom už pred vlastným koncertom jammoval asi 2 hodiny v noci a svôj vlastný koncert natiahol o pár minút. Do poslednej sekundy maximálne výkony. Smiešne bolo, že Milan na festival prišiel so svojim kučeravým takmer-afrom a keď končil, mal vlasy od vyčerpania takmer úplne priľahnuté k hlave (vfnkč). Medzitým už spoza stromov vykúkali prvé slnečné lúče...idilický východ slnka nám skazili na hrádzi len komáre, tak sme sa pobrali späť ko pódiu, kde už pomali začínali Hajlok Blues Band v zostave Mišo, Attila, Coco na cajone (kachon - to oné na čom sa sedí a búcha, ako bicie, len ako skrinka) a Andy na kontrabase, ktorý bol už dosť unavený ale na niečiu škodu, ho nebolo počuť vôbec, bo mikrofón akosi nebral tie frekvencie, no neva. Aj tak to bolo v unplugged koncepcii, len Miško vybral viacmenej pomalé skladby a to ma priam zabíjalo...nesmel som zaspať, nesmel, veď po nich sme hrali my s Joint Venture. Spomienky sa mi už zlievajú, ale toto bolo cca o 7-8 ráno. Všetko bolo live vysielané na internet cez kameru, ktorá všetko aj zaznamenávala, čiže možno za pár rokov sa niekto niekde na niečom zasmeje...a to je fajn, bo smiech je zdravý. Po nás bol nejaký jam, ale teraz o tom mám okno :D Bonzo sa žial z neznámych dôvodov nedostavil, no nejak sa to nahradilo, tuším hrali znova mladí Blues Riders z Bratislavy, ktorý hrali blues výrazne okorenené funky hudbou...čo im nemám za zlé, bolo to chutné. Nasledoval polobritský Akelek Blues Band so super nástrojovou koncepciou 12strunovej gytary, slide-ového dobra, basy a bicích...znelo to na slovenské pomery netradične, príjemné okorenenie programu. So sylvi sme však potrebovali nejakú prechádzku tak sme tuším zašli na raňajky a za obeť padli nejaké tie hot-dogy. Vrátili sme sa na posledných pár skladieb Rolling Stones Blues Cirkusu, ktorý pozostáva z hudobníkov slovenskej bluesovej scény a je to akýsi Rolling Stones tribute projekt. Veľmi fajné verzie najslávnejsších skladieb. Vrátil som sa najmä kvôli legendárnemu Canned Heat Revival Bandu, ktorý sa po dvojročnej odmlke dal dokopy pre jeden posledný koncert. Niežeby som chcel zdiskreditovať ostatné kapely, ale podľa môjho názoru, bola táto kapela špicou celej akcie. Roky sú Roky a oni hrali spolu vyše 10 rokov, premakané aranžmány skladieb, pekelne zohratá rytmika, nekompromisná harmonika, famózna a najmä vkusná virtuozita gitaristu a neodmyslitelný spev Kopiho. Proste to malo gule, ale také veľké, že som sa neustále prichytal so šťastným úsmevom na tvári. Super!!! Kiež by videá z môjho telefónu nezaberali 60 MB, nahral som totiž dve posledné skladby Canned Heat RB vôbec!! škoda tej bandy...niekedy si človek želá, aby niektorí ľudia nestarli.
Kapelu Grapefruit Death sme počúvali iba spoza pódia, kde sme oddychovali na karimatkách a nasávali festivalovú atmosféru. Po nich nasledovali neskutočne profesionálne pôsobiaci Men in Age z Levíc. Mali vlastné bicie (ktoré zneli rovnako ako pódiové), mali svojich technikov, nosičov a tak...proste silný dojem. Hrali hardrockom okorenené bluesové skladby a končili dosť nebluesovou vecou, ale pome...veď Blues Rideri hrali aj funky, Mr. Guitar hral skoro metál, tak na čo sa tu hráme?! Všetko bolo na mieste a proti gustu žiaden dišputát. Dosť však ľutujem ,že Bluesweiser som úplne vynechal sakra. Neviem, kde som bol, ale už dlho som túžil ich vidieť. Toto ma dosť mrzí, kto môžte, choďte sa na nich pozrieť aj za mňa. Zrejme to bolo vtedy Keď sme boli so Sylvinou na pieskovej pláži oddychovať. Pri takej miere únavy sa už mnohé spomienky spájané s časom zlievajú. Vrátili sme sa na posledné predstavenie. Hrala kapela Oldschool Band, ktorá spôsobila pár padnutých sánok...bol to druhý vrchol podujatia. Chlapi sa sformovali pred 41 rokmi ako školská formácia a v ten deň hrali s takým nasadením, ako dvadsiatnici v najlepších rokoch. Skvelý zvuk, precízne hranie, super spev, skladby prevažne od Led Zeppelin a Cream, zopár z Blues Brothers produkcie, ale všetko to malo šťavu. Hralo sa im tak dobre, že bolo vidno radosť na ich tvárach, boli v správnom čase na správnom mieste. A keďže po avizovanej poslednej skladbe by nasledovalo už len 40 minút do 24 hodinového rekordu, nebolo čo riešiť. Naložili ako sa patrí a publikum to aj patrične ocenilo. Pri poslednej skladbe na pódium napochodoval vysmiaty Feri a zdvihol nad hlavu modré hodiny, ktoré pred môj spevový monitor položil presne pre 24 hodinami toho momentu. Bol to úžasný pocit. Prišiel na pódium aj poverený človek z organizácie pre slovenské rekordy a pochváli zúčastnených a organizátorov. Myslím, že pocta patrí Nielen Ferimu, ktorý to vymyslel, dotoval a organizoval, ale aj dvom Robertom: Gajdošíkovi a Mészárosovi, ktorí sa starali o zvukovú časť akcie. Nikomu by sa nebolo hralo dobre, keby je na pódiu zlý zvuk ,alebo keby boli s niečím problémy. Takže klobúk dole, ďakujem aj za seba. Im dvom samozrjme pomohol aj Attila Tihanyi starší, keď počas nočných jammingov dozoroval pri mixpulte práve on. Po gratuláciách a foteniach kapela dohrala ešte jednu skladbu a šlo sa oddychovať.
Toto mi pripomína, že aj v piatok večer, a tuším aj v sobotu sme so Sylvi blúdili po areáli a čuduj sa svete, na disco pódiu hral náš gitarista z The JointVenture, Laci. Skladby ako Coco Jambo a veci od Berryho White-a :D pritisli sme sa rovno pred pódium aby nás zbadal a potom sa aj on smial. Niečím si treba zarábať a povedzme si na rovinu, že na slovensku sa bluesom zarobiť nedá...a predsa s tým neprestávame. To disco bolo milé a so Sylvi sme si v piesku pred pódiom veľmi dobre zatancovali a neskôr sme šli an večeru na miesto, kde som voľakedý v auguste 2007 hral asi 4-5ty koncert s Csukamáj Olaj vôbec. Bolo to asi okolo pol štvrtej nadránom, strašná zima, amatérizmus, amati bicie, tranzistorové kombo, vyklepané kolená :) krása. Ubehlo už 5 rokov, a kde sme teraz?...v podstate tam isto :D
Sapť sme šli okolo desiatej večer, keď hrali nejaké rockové kapely na preplachtovanom nacionalisticky ladenom "Határtalan" pódiu...čo v preklade znamená bezhraničné...nebudem sa do tematiky viac zabárať, no keďže hrali len nejak do desiatej, bolo to fajn, bo pred tým sme odchádzali od hlavného pódia, kde hrala Sylvinou obľubovaná kultová maďarská kapela Republic. Divákov tam amli mrte, ale nemal som toľko síl si to tam odskákať. Nuž, musel som to nejak vyžehliť. Tak ale aspoňže pri azspávaní sme isto počuli celý koncert a neprišli sme tým pádom o nič...zobudil nás iba ohňostroj na záver.
Zobudil som sa okolo druhej nadránom, keď som si povšimol, že stan sa akosi silno vlní...pozrel som von a na oblohe nebolo ani hviezdy, ľudia nervózne pobehovali ...v diaľke už blikali blesky. Drahú som zobudil a friško sme všetko poupratali, aby sme sa presťahovali na bezpečnejšie miesto. Najprv sme sa usalašili v backstage-ovom partizán stane, no o štvrtej nás pozorný Meszo prebudil, aby sme sa presťahovali na pódium, že tam je teplejšie a neprefukuje. Milé od neho :) Spali sme na peržskom kobersi pod reflektormi :) spalo sa skvele. Budil som sa o šiestej s bozkom na čele. Boli sme dohodnutý s mojim otcom, že mu zavolám, lebo šiel domov z roboty a tak nás cestou vzal :) Bolo to super ráno. Doma ešte bolo čo dospať, no predtým ešte poihranie s bratovým novým malým pitbullom. Malý harapes ^^
Sprajovanie na parkovisku
Dura, Vlado a Andy
áno, aj hyperaktívni ľudia spia
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)