Adyho Blög: Kiero Grande na Woodstocku 2015

Pár kilometrov od Púchova, medzi dedinami Dohňany a Mostište sa konal druhý ročník Woodstocku, toho slovenského. Prvý som opísal v staršom článku. Tento ročník organizovalo združenie Mŕtva Kosť. Udalosť bola situovaná pod kopcami s názvami Gýmeš, nádherný pohľad hneď pri príchode. hneď vo vstupnej bráne na lúku nás vítal pohľad na stage zostavený z lešenárskej konštrukcie, pokrytý batikovanými plachtami rôznych farieb. Nechýbali bosé dievčatá v ľahkých šatoch s kvetmi vo vlasoch, punkáč so žltým čírom v škótskom kilte opásaný nábojnicovým pásom z guľometu (chalan bol profesionálny vojak, počul som jeho rozhovor) a taktiež typickí festivaloví ľudkovia. Príjemná atmosféra, stany okrem lúky aj hlbšie v lesíku, ktorý viedol k dvom krásnym vodným nádržiam (viď fotky).
Bola sobota, druhý deň festivalu, prvý deň sme hrali koncert pre Zuzku (predošlý článok). Keď sme dorazili na miesto, práve dohrali The Blue Beat, takže z nich som nestihol nič. Zatial sme boli iba dvaja s Robim, odparkovali sme auto a šli sa poobzerať pri jazerá. Z diaľky som začul môjmu uchu milé tóny gitary s fuzzovým efektom, hendrixovské zvuky, fajné bicie, k hudbe trocha neadekvátny tenký hlas speváka, no beztak mnou tá hudba pohla a šiel som sa pozrieť k pódiu. Hrala skupina The Void. Hrali akýsi druh alternatývneho rocku, no určite to nebolo zlé, avšak medzi skladbami mal spevák trocha nemiestne poznámky, ktoré mohli pôsobiť drzo, no neskôr som sa s chalanmi stretol v rade na pivo a zistil som, že sú pohoďáci. Škoda však, že spevákovi/gitaristovi praskla struna H koncom ich produkcie (gitaristi vedia ako dôležitá je práve táto struna) a nenašiel sa nik, vrátane gitaristu samého, kto by mu náhradné "háčko" poskytol.
Molo sa zdať, že areál je poloprázdny, no nebolo to tak, v tieni, v stanoch, v lesíku a pri jazerách bolo plno ľudí skrývajúcich sa pred tropickými teplotami a namôjveru bolo aj v diaľkach lesa počuť stage v takmer špičkovej kvalite a dokonca vo väčšej čistote ako pri pódiu.
Po voiďákoch nasledoval Jerguš Oravec. Upútal hneď pri príchode na striebornom kabriolete, dlé bledomodré jeansy, biele tielko, dlhé vlasy, raybany a hnedý klobúk, akoby Johnovi Mayerovi z oka vypadol, proste bolo vidno, že došiel človek, ktorý si potrpí aj na vizáži nedbajúc na tropické podmienky. Tešil som sa, že dojde so svojim triom, ktorému to celkom slušne šlape, no došiel iba sám s akustickou produkciou. Neotáľal dlho s ozvučovaním a hneď aj začal. Zahral pekné verzie známych skladieb, ba dokonca prekvapil aj skladbou Somewhere over the rainbow. Za špičky jeho produkcie považujem momenty, keď hral s looperom (zariadenie, ktoré hudobníkovi pomocou pedálu dovolí nahrať a vrstviť pasáže) a do toho sóloval. Čistý spev a skvelá intonácia, frázovanie a zdobenie sú určite atribútmi, ktoré mu pomohli dlhšie zotrvať aj v známej speváckej súťaži. Tieň pred pódiom sa zväčšoval a s ním aj počet divákov, ktorí sa doň zmestili.

Ďalšie predstavenie sprostredkovala Tamara Pribišová so svojim duom Lille. Malé milé dievča z Púchova, pesničkárka so slovenskými textami, jemnocitom a správnou vizážou. Kto pozná Lille, vie, že sa jedná o jemnú hudbu so zasnenou atosférou, ktorú sa im podarilo sprostredkovať aj naživo. Zlé jazyky Tami porovnávajú s Katarziou, akoby bola dokonalým prototypom pesničkárky, čo má cit k poézii. Bolo to iné, príjemné, mne sa to páčilo.

S Tamarou sme sa pozdravili na pódiu, keďže nasledovala naša kapela Kiero Grande. Dvetri pivá, pár glgov červeného a podozrenie z úpalu mi privodili mne dobre známy bolehlav, ktorý mi skoro hlavu roztrhal. Z praxe však viem, že väčšinou takéto koncerty dopadnú najlepšie, keď je človek na svojich hraniciach. Tak aj bolo. Teiň pred pódiom bol okolo piatej, keď sme sa pripravovali, už dosť veľký aby poňal väčšiu skupinu ľudí, ba mnohí obetovali svoje epitely a sedeli aj na priamom slnku. Zahrali sme skladby jednak z časov pôvodného woodstocku ako aj svoje vlastné, trocha huncútskejšie a niekedy aj tvrdšie, no potlesk a jasanie divákov nás uistili, že je to všetko na správnom mieste. Chválim aj pánov zvukárov, ktorí vyhoveli každej nuánse každej kapely a postarali sa o ten správny zážitok aj na pódiu, nie len pred ním. Bez nich by sme neboli bývali vyčarili toľko úsmevov u divákov :) Aj my sme sa cítili skvelo, všetci boli vo forme a mal som pocit, že nám to klapalo. Ten pocit zrejme mali aj diváci, ktorí sa silou mocou snažili zistiť kde najbližšie hráme (odpoveď: nikde, lebo nás nik nepozná) a či máme na predaj nejaké hudobné nosiče s našou hudbou (odpoveď: nie, práve nahrávame, lebo nás nik nepozná). Bolo však príjemné stretať sa so slovami pochvaly aj neskôr počas festivalu od náhodných okoloidúcich. Je to ako odmena za všetku tú drinu v skúšobni, za dlhodobejšie koncertné odmlčanie.

Po nás hrala formácia Acustica deLuxe z Považskej Bystrice. Pre mňa to bol top toho dňa. Čakal som nejaké folkové brnkačky vidiac akustické gitary, klarinet, basu a bicie, ale dávno som sa tak príjemne nemýlil. Chlapíci vybalili dačo prograsívne akustické, nehovoriac ako milujem klarinet. Hudba sa miestami ponášala na české Buty, no mala v sebe aj dačo iné, nepomenovateľné, trocha jazzové a dômyselné. Dokonca aj texty boli kvalitné. Teším sa, že som spoznal túto kapelu.

Po Acustice deLuxe sme si s Robim dali spontánnu túru na kopec Gýmeš. S mojou kondičkou a smiešnou srdcovou chlopňou to dalo celkom zabrať, ale som rád, že som to zvládol, akurát sme vystihli západ Slnka nad okolitými vrchmi.
Z diaľky bolo počuť zvučenia sa ďalšej kapely, Genuine Jacks. Priznám sa, že podľa zvukov nazvučovania sa a toho, čo všetko chceli chlapi do odposluchov som bol na pochybách. Ich meno som už dávnejšie zaregistroval na sociálnych sieťach a na videoportáli, no bola to moja prvá živá skúsenosť. Priznávam, že mám rád hudbu akú robia, nejaká odnož stoner rocku so spevom výrazne podobným Kurtovi Cobainovi z Nirvany. Energické skladby nabyté energiou, skvelá práca gitaristu aj basgitaristu s efektovými pedálmi, kreatívna zvukomaľba a ten typ bubenníka, ktorý silno obľubujem, aj výzorovo takmer identický s bubeníkom jednej mojej obľúbenej kapely, All them witches zo Spojených Štátov. Aj keď sa na nich bavila zatial najväčšia skupinka ľudí, celkový dojem pre mňa skazili skladbou, v ktorej celý čas vykrikovali "We fuck cats"...(tri bodky) akože čo je?! Punk, či čo? Mačky mám rád! ...ale inak hudba fajnová na rockový večer.

Nasledovala formácia Electritions ltd. Bicie, bassgitara, dve gitary a synťák s meQuebookom. Chalani mali na gitarách viac reverbu a delayu než čo ja dokážem skĺbiť so všetkými pedálmi čo mám. Hneď som vedel, že sa jedná o nejaký shoegaze/dreampop žáner. Nevravím, že to bolo zlé, len ja takú hudbu ešte celkom neviem vnímať. Uznávam však kvalitu ich prejavu, spevák sa mi zdal úprimný s feelingom, aj keď si mumlal slová do mikrofónu, no asi štyria z piatich sa starali o vokály a aranžmán skladieb bol celkom obstojný. Zatancovala si aj smiešna skupinka pripodgurážených mládencov a mládeniec :D bola to zábava sledovať ich, no keď už nám začali prášiť do tvárí, pobrali sme sa obďaleč. Ostatní ľudia všakich produkciu ocenili, takže všetko je ako má byť...teda ak je merítkom tlieskajúci podnapitý (prinajlepšom) dav rastúci nepriamo úmerne so slnečným svitom.

Pomaly, ale isto mi bola zima (spotený človek po túre jak krhlou obliaty), strašil som tam zabalený v deke a doliehal na mňa spánok (únava z koncertu pre Zuzku odkiaľ sme dorazili domov o pol tretej a o desiatej sme vyrážali na Woodstock) no ešte nás čakala kapela, čo to celé založila. Na pódiu sa zjavili Seventh Weapon, chalani, ktorí nás zverbovali aj na predošlý ročník. Partia uletených rockerských hipisákov. Dve gitary (spevák gitarista ešte aj celkom obstojne hral na ústnu harmoniku), basa, bicie a staré klávesy, zrejme Vermona. Kapela mala energie na rozdávanie, o čom svedčia naraz prasknuté struny oboch gitaristov v tej sitej skladbe. Žial v ich produkcii som zaznamenal pár rušivých elementov. Boli to neustále sa rozladzujúca gitara sólistu a strunový reverb zabudovaný do jeho zosilovača, ktorý bol položený na pódiu vedľa bubnov, čiže každý úder kopáka bol "odmenený" tým hnusným rachotom, ktorý poznajú iba majitelia takých aparátov. Viete si predstaviť, ako to asi znelo, keď v jemnej vybrnkávačke bicák kopol do kopáku a ozval sa rachot ako keby ste zvalili kovovú policu s hrncami. Bol to však element, s ktorým chalani asi nerátali, bolo to dané podlahou pódia, jednostaj ma to však veľmi rušilo a z hudby sa stal guláš rockenrolu a padajúcich políc s hrncami. Boli však svetlé momenty a vôbec, čo sa zavzdušňujem?! Dav každý jeden prejav ich energického vystúpenia ocenil jasaním a potleskom, čiže to bola možno dobrá bodka za festivalom. Toľko o hudobných postrehoch z festivalu, teraz tie súkromné :)

____________________________________
Ešte sme boli iba pár kilometrov za Nitrou, keď Robimu volali chlapíci z Tvrdošoviec, ktorí sa predošlú noc zúčastnili nášho koncertu a pochvaľovali si ho. Robi sa im vtedy zveril, že ďalší deň hráme na Woodstocku pri Púchove a ich reakcia bola, že tam musia ísť. Telefonát však napriek tomu prekvapil :D bolo super, že aj z takej diaľky nás dojde partia bláznov podporiť.

Kým bol festival plne odetý v slnečných lúčoch, každý hľadal kúsok tieňa. My, ignorujúc pásku vyznačujúcu zákaz vstupu na vyhradenú časť lúky, sme si však zaumienili ľahnúť si na deku pod sromy do tieňa. Tak sme aj urobili, kde tu sa však vzal Jano, miestny pán, 59 rokov, fúzatej šedivej postavy, odetý v monterkách a flanelke s opotrebovanou šiltovkou, že reku tu nemôžme sedieť, bo to je vyhradené pre hasičov, že sa ta konávajú haluze a bla bla bla, proste že to má na starosti dohliadnuť na dodržanie zákazu...ale že ho vieme uplatitť :D takto sa s ním jednalo, Robi mu vzal pivo a pobudol tam s nami. Mal plné ústa siláckych rečí, čo by porobil s tou-ktorou dievčinou v kríkoch, bol tiež hasič, no v živote nič nehasil, to tí dobrovoľníci darmožrácki :D Nič v zlom pán Ján, ale hneď ako vypil pivo už nás znova vyháňal, ale že deci by to spravilo, tak sme ho poslali do piškvorkárne a radšej sme šli pod stánok, kde bolo síce teplo, ale nesmrdelo tam po Janovi.

Dievčina, ktorá na priamom slnku na bruchu ležala cez dva koncerty, teda odkedy som tam bol, spálená na indiána, iba v bikinách, ľútostihodný pohľad.

Svet je malý, stretol som aj osobu kedysi mne milú. Bolo dobré sa stretnúť osobne po toľkých rokoch, posmiali sme sa, prešli sme sa pri jazere a hádzali žabky plochými brydlicoidnými kameňmi.

Počas výstupu na Gýmeš s Robim sme stretli osamelého blonďaka sediac v tráve úplne mimo civilizácie...asi potreboval niečo prebrať sám so sebou, alebo čakal na ten istý západ Slnka, ktorý sme si my dvaja užili z ešte lepšieho miesta na samom vrchole kopca.

Hlboká myšlienka večera počas koncertu Electritions ltd. : už bola tma a na pódiu okrem farebných LED svetiel (ktoré otravne blikali v rytme hudby) bola aj jedna halogénová lampa vyššej wattáže na mierená hore osvetľuvúc modrú plachtu slúžiacu ako strop lešenárskeho pódia. V lúči tej lampy sa vynímali chrobáky a mušky rôznych veľkostí, hnali sa tam všetky, aj keď sa nakoniec menili na sivý kúdol dymu. Ich životodarná energia je zo Slnka, nie z halogénky. Pripomenulo mi to paralelu s ľudským životom. Všetci bez rozdielu sa ženieme za akýmsi zmyslom života, čo nás poháňa, je to však umelo vytvorený klam, dojem, myšlienka ako chrobák v hlave, vnuknutý ideál, ktorý nás ženie stať sa takým, akým nás svet chce mať, ako je to napísané v každom klišé životopisnom románe, narodiť sa, zabaviť sa, pracovať, vychovať, pracovať, ľutovať a zomrieť....česť svetlým výnimkám. Väčšina z nás však zhorí ako tie chrobáky v halogénke. Čo je našim pravým "Slnkom"? Myslím, že každý ho má trocha iné, no je dôležité vedieť, že neexistuje len tá cesta, ktorú nám ponúknu ľudia, ktorí sa báli zísť z cesty, ktorú im odporučil niekto predtým. Koľajnice vôkol sveta majú vzdialenosť 143,5 cm až na pár štátov. Je to preto, lebo kedysi boli cesty tak široké, aby sa na ne zmestil voz ťahaný dvoma koňmi. Keď vedľa seba postavíte dva kone, tak ich stopa je od seba vzdialená 143,5 cm ...vo väčšine prípadov. Takáto malá drobnosť s dôsledkom na celé stáročia ľudskej existencie, zdedená hlúposť. Lebo niekto povedal, že tak to má byť a nik sa to neopovážil zpochybniť. Keď chcete prevážať veľký náklad, väčšinou sa preváža po koľajniciach, no 143,5 cm nie je vždy to najoptimálnejšie riešenie, preto to má dosah na samotnú konštrukciu prepravovaných diel, dokonca to malo vplyv na rozmery istého raketoplánu, ktorý poslali do vesmíru. Iba preto, lebo si niekto nedal otázku "Ale prečo?!".

Spanie v aute. Rozhodol som sa noc neprespať s Robim v stane v lesíku, ale spal som tesne pri pódiu v aute....kto už mal tú česť, vie že to nie je žiaden hotel :D mojim vankúšom bola prázdna fľaša mitickej minerálky, každú hodinu sa zobudiť pre zmenu polohy, bol som dolámaný jak...proste moc. Zaspával som po polnoci počúvajúc Patrika intenzívne hrajúc na akýsi drevený bubon...páčilo sa mi to. Vstal som o piatej, buntošili iba ledva dvaja ľudia. Slnko ešte nevykuklo spoza kopcov, tak som sa rozhodol túto udalosť absolvovať pri jazerách. Prešiel som stanovým mestečkom, krásnym lesíkom, vyštveral sa na priehradu a privítal ma krásny pohľad na kúdoly hmly vznášajúce sa ponad hladinu zrkadla nebies. Emotivny zážitok....by to bol, nebyť pár skupín rybárov nahadzujúcich prívlačou. Prešiel som aj k druhej nádrži, aj tam bolo krásne, no stačilo kochania sa. Uznal som za vhodné zobudiť šéfa...pochopiteľne o 6:09 ma poslal známym smerom. Tak som si šiel sadnúť späť do auta a na dve hodiny som v novej polohe zaspal a spalo sa mi veru lepšie než celú noc, vstal som znova odpočinutý, no bolo už osem hodín. Navštívil som znova spomínaný stan Robiho, no on už ho akurát balil, tak bolo načase sa rozlúčiť s milými a ústretovými organizátormi z Mŕtvej Kosti a prikmotril sa k nám do auta aj Patrik zo Zámkov, prítomný na všetkých podobných festivaloch. V pohode chalan.

Po pár rokoch som absolvoval nedeľňajšiu svätú omšu...rádiovým prenosom zo Slovenského rozhlasu, neľutoval som, pripomenul som si niektoré verklikovačky, no bolo tam aj pár múdrych vecí...na ktoré si však nespomínam. Ranné a bageta na benzínke...a potom už Anténa Rock a ich odrhovačky.

Sledujúc zakuklený stojac pred pódiom keď hrali Seventh Weapon, zrazu dobehne ku mne sotva trojročné decko, ktoré naháňalo kopajúc svojho otca aj matku ku mne, zastalo, pousmialo sa a spod plášťa vytiahlo rúčku a ukázalo mi metlácke rohy ,\m\ :D aj ja som vytiahol ruku spod deky a ukázal mu to isté, potešilo sa a bežalo späť k rodičom....čert malý.

Toľko o festivale, bolo dobre, bol to fajnový víkend.

1. Jerguš