Koncert pre Zuzku II.

hudba k čítaniu z môjho súdka momentálne: muzika

Piatok 12.8.2016, budík budí o 4:25, sprcha, cesta do roboty, blackout. 15:48 nestihnutý obed, zvoniaci telefón, nástup do dodávky.

Keď sme s Robim dorazili na miesto činu, už z diaľky sa na nás usmieval miestodržiteľ, Pali. Na Rajskej Pláži v Zemnom pri bufetíku vyrástol skvelý krytý pľac aj s pódiom. Dušanovi priatelia už varili guláš no  okrem Paliho, barmanky, barmana a zopár náhoďákov ešte nikoho nebolo. šikovno sme vyložili a zapojili aparát a čakanie sa mohlo začať.

Ako prvý sa predstavil Milan Konfráter s kapelou. Milan síce pol hodinu meškal, lebo cestou z Pezinka žial vychytal "klasickú" piatkovú dopravu na diaľnici, no čakať sa oplatilo. Priznám sa, že túto zostavu Milanovej kapely som nepoznal. Poznal som len Milana a gitaristu a speváka Martina Tomášika. Mladý stredoškolák, oduševnenie a bluesové presvedčenie mu nechýba a má skvelý hlboký hlas, ktorý, až sa trocha opotrebuje dospievaním, bude raz silnou súčasťou slovenskej bluesovej scény. Pripomenul mi časy z 2009, keď som aj ja mal 18 a začal som svoje pôsobenie na bluesovej scéne s Ferim a Bonzom v Nových Zámkoch. No späť k Milanovi. Asi som mal posledné roky šťastie počuť Milana len na takých akciách, kde sa nemohol úplne odviazať, alebo bol hlasitostne limitovaný. Včera večer som však mal tú česť si znova vypočuť toho Milana, ktorého som spoznal v roku 2009. Jeho hranie bolo svieže, rockové a predsa svojsky pedantné. Vrcholom ich koncertu pre mňa ako gitaristu bolo, keď v druhej skladbe v záverečnom sóle použil slide (slajd). Neviem, či som ho už počul slajdovať, ale včera ma to príjemne prekvapilo a myslím, že mu to náramne svedčí, nehovoriac o tom, že má na slovenskej scéne jeden z najlepších gitarových tónov na blues. Mal by to robiť častejši :p S Martinom sa striedali ako pri mikrofóne, tak i pri gitarových sólach. Obaja predvádzali svoje schopnosti v tom najlepšom svetle, vkusne. Ponúkli skladby klasicky bigbítové, ako aj rock n rollové od skuiny Cream, ale aj slovensky spievanú vlastnú tvorbu. Vynikajúci začiatok spomienkového večera venovaného Zuzke.

Piesok bol jemný, ľudia veselí, pivo chutné, počasie svieže, no príjemné. Nasledovala naša kapela, Kiero Grande. S Dušanom sme sa pred pár rokmi skamarátili, taká tá prirodzená príťažlivosť pohodových ľudských myslí. So Zuzanou začali tvoriť takmer pravidelnú súčasť našich koncertov, boli spolu zlatí jak sa pokúšali krepčiť aj na tie zložitejšie z našich skladieb :D Osud však nadelil inak. Odvtedy sme s Dušanom už čo-to spolu prežili, spoločné koncerty a vystúpenia. Verím tomu, že od sveta dostaneme naspäť, čo mu dávame. Kvôli Dušanovi a Zuzke došla kopa ľudí z Banskej Bystrice aj z Oravy, rodina, priatelia. Tá súdržnosť je vždy úchvatná. Ako aj minulý rok, podarilo sa nám presvedčiť týchto veselých ľudí, aby sa nehanbili a prišli si zatancovať do piesku pred pódiom. Bola veselica, minulý rok tancovali na náš "heavy metal" (skladba Leave no trail z nášho albumu Unorthodox), tak sme im tento rok ponúkli na pokus našu "punkovú" Inside my head... úspech :D Playlist obsahoval aj bluesové štandardy s harmonikou a v prevažnej miere aj naše vlastné skladby z tvrdšieho súdka, no nikomu to neprekážalo. Končili sme o pol jedenástej, aby sa mohli prichystať chalani z Easy Blues zo Štúrova.

v prestávke kým sa chystali sme si pokecali s našimi kamarátmi Noémi a Gyuszim (Ďusi --Hosszú z Canned Heat revival) a popili dajaké pivá. Nálada bola skvelá, vlasy spotené, koncert odohratý a všade to voňalo pečenou klobásou, hotdogmi a gulášom. Bola tam taká nesmierne zlatá fenka jack russel terriéra. Troška sa hanbila, ale občas sa dala zlanáriť na škrabkanie...škrabkanie, hurka malá.

Lepšou voľbou ako Easy Blues na post poslednej kapely nemohlo byť nič. Začali približne o trištvrte na jedenásť. Ľudia boli roztancovaní ešte z nášho koncertu a teda EB mali dokonalý podklad pre svoju produkciu. Ponúkajú zemitý bluesrrock, štandardky z trocha iného súdka ako Milan, či my. Tým pádom, že nehrajú rytmicky tak zložité skladby ako Kiero Grande, sa ľudia spred pódia prakticky ani nepohli a ostali počas celého koncertu tancovať. Skvelý pohľad to bol :) Samozrejme chalani hrali skvele a robili pre divákov aj výbornú šou. Ako aj minulý rok som šiel k brehu (ktorý bol kvôli vysokej hladine Váhu o 60 metrov bližšie ako minule) aby som si vychutnal takmer štúdiovú čistotu ozvučenia obďaleč od pódia. Treba uznať, že Robi (aj Vlado, ktorý docestoval na náš koncert a pomáhal nás zvučiť) je dosť skúsený zvukár na to, aby spravil veľmi slušný živý zvuk. Znelo to skvele. Blues, funk blues, rock, nič z toho nechýbalo a diváci kapelu nechceli pustiť z pódia.
Ďalší skvelý ročník, priatelia, pivo a hudba pre Zuzku. Česť jej pamiatke.

Hudba stíchla, v hlave kľud, striedajúce sa biele pásy na ceste, ruky unavené, posteľ mäkká, 02:30.

Spolu to ide

Yellow, milí čitatelia, sprostredkujem svoje dva dni plné kultúry.

foto: Lukáš Baťo

V uplynulom roku som sa rozhodol žiť spontánnejšie, hovoriť menej "nie"a viacej "ano" pri pozvaniach na rôzne akcie. Takto som sa dostal k informácii o konaní sa koncertu mojej obľúbenej slovenskej kapely, ZVA 12-28. Hrali v Trafačke v Nitre. Celkom kúzelné miesto so skvelou atmosférou, vychytal som bombové počasie. Nečakane sa tam objavil aj môj kamoš Andrej. Dali sme pár pohárov červeného, ľudí bolo dosť na zaplnenie predného dvora Trafačky a aj vnútorných priestorov. Bol som tam prvý raz, ale páčilo sa mi tam, pohodlná usmiata atmosféra umocnená hudbou zvlenskej bluesovej kapely. Už som sa o nich pár krát na svojom blogu rozpisoval, tak to už nebudem rozoberať. Stretol som tam okrem Andreja ešte Luciu, Báru a Vlada, Andrejovych kamošov. Posedeli sme spolu a po skončení koncertu okolo 9 sme sa peši pobrali na Hidepark, kde sa konala ďalšia kultúrna akcia s nejakými ambientnými kapelami "My Panda Shall Fly" (UK) a Zoo and Aquarium. Taká hudba pre hipsterov či čo, bol som tam len kvôli atmosfére :) milé prostredie, ľudia, psy a alkohol. Okolo jedenástej som vyrazil späť do mesta za svojim bratom, ktorý so svojou partiou popíjali v Irish pube na Kupeckej. Bolo skvelé počasie, tak som si v tme zabehal pri rieke za mestským parkom a dorazil som z Hideparku na dané miesto za krátkych 24 minút. Chvíľu sme ešte pobudli a šli sme domov.




V sobotu ráno som sa zobudil do festivalového dňa. Sprcha, raňajky a balenie sa na Sitno Blues s prespaním. Odchádzali sme s Kiero Grande a partiou okolo 9:00 no hneď sme si všimli, že na druhom aute nefunguje denné svetlo, starý Ford Focus. Trvalo vyše pol hodiny, kým sa to vyriešilo horko ťažko, takže to už bolo dosť komické :D Od pol ôsmej totiž v Leviciach čakala ešte moja kamoška, ktorú som bral na festival so sebou. Keď sme dorazili na stanicu v Leviciach, tak som ju pristihol na peróne v sladkom spánku na lavičke. Na jazero Počúvadlo to bol ešte dobrý kus cesty, no dorazili sme v poriadku do malebného prostredia Štiavnice. Miesto žilo letným ruchom obľúbenej rekreačnej oblasti, ľudia sa kúpali v jazere, sedeli na terasách podnikov a užívali si prebiehajúce kultúrne podujatia. Jedným z nich bol festival Sitno Blues pod vedením Peťa Spodniaka. Čakalo nás milé privítanie organizátormi, autá sme zaparkovali a šli si obzrieť jarmok remesiel a okolie jazera, kým majstri zvukári pripravili pódium k noseniu nášho aparátu. Treba spomenúť pohotovú a ochotnú pomoc od chalanov z organizačného tímu, ktorí nám pomohli s nosením našich vecí, konečne sme si mohli zahrať bez toho, aby sme mali unavené ruky, veľmi milá služba, klobúk dole. A vôbec, celý tím bol veľmi milý a ústretový, backstage žil vlastným životom, veľa smiechu a milých ľudí, proste full service. Ba aj zvukári sa postarali o naše maximálne pohodlie na pódiu. Hral som po dlhom čase v stereo rozložení naraz cez dva aparáty, fantastický zvuk som mal...teda podľa mňa :D Pred našou zvukovou skúškou bol ešte program sokoliarov. Bola to zábava vďaka vtipkovaniu hlavného sokoliara a jeho interakcii s deťmi v publiku. Predstavili naozaj krásnych operencov, okrem sokola aj obrovského orliaka amerického, ale mojim obľúbencom bola sova druhu bubo bubo menom Kubo :D obrovský soviak jeden, pohoďák, čo mal na háku. Koncert sme začali o tretej poobednej, ľudí už bolo v slušnom počte, nálada skvelá, Slnko vysoko, teplota ideálna. Mne osobne sa hralo skvele, spravili sme uvoľnenejší playlist plný bluesrocku nám vlastného. Na základe reakcií saľuďom páčilo, z čoho sme mali ešte lepšiu náladu a dostali sme dosť dobrý popud na zahranie ešte dvoch extra skladieb.
Nejaká tá eufória, milé pokeci s divákmi, potenie sa a následný príjem tekutých i tuhých kalórií v stánkoch s občerstvením s našou partiou nasledovaný odnosením našich osobných vecí na penzión, kde sme boli Peťom ubytovaní. Spali sme piati v jednej izbe, ja s kamoškou na manželskej, Vojto na jednoduchej a Maťo s Radim na poschodovej posteli. Jednoduchý penziónik s vlastným ľadovým medveďom. V tom istom penzióne niekde spali aj moji kamaráti Dušan a Janka, čiže rodinná atmosféra. Robi s priateľkou spali na inej chatke s partiou Brančanov, našich kamarátov. Stihli sme po návrate ešte koniec koncertu kapely Edo Klena & Klenoty, vymakaní muzikanti so zmyslom pre humor :D mnoho ľudí chválilo ich koncert, škoda, že som ho nezastihol celý. ďalšou kapelou bol famózny Vidiek. Naposledy som ich videl asi v roku 2011 na Majálesi v Nitre, no už vtedy vo mne zanechali nezmazateľnú stopu. Uplynulý čas však trocha otupil tú energiu, ktorou infikuje táto výnimočná kapela divákov. Janko Kuric doslova napáda Vaše mimické a motorické svaly nejakou mágiou. Každý sa na ich koncertoch usmieva a tancuje, to dokáže máloktorá kapela. Ponúkli taký výdatný set, že tam ľudia spálili viac kalórií ako na zumbe, nehľadiac na to, že pred pódiom šľapali zvyšky neuschnutého blata z týždňa. Slnko bolo už dosť nízko za ćhrbtom podia, aby oslepovala všetkých divákov, teda až na tých, ktorí sa osmelili a šli tancovať dopredu do "kotla". Samozrejme sme mali prístup do bekstäjdžu, kde bolo pivo trocha lacnejšie a chutnejšie, takže sme mali pravidelný a kvalitný prísun tekutín.
Po energickej bombe prišla pôvabná Janka Kirschnerová. To už sme s dievčinou vybalili deku a ľahli si pobliže pódia do trávy. Desiatky prítulných lúčnych koníkov (a nejaký ten kliešť), čistá modrá obloha a Jankyn lahodný hlas, balzam na dušu. Ľudia spievajúci emotívne skladby spolu s pani umelkyňou v počte už niekoľko stovák, ak nie vyše tisícky (možno sa mýlim, ale bolo tých ľudí mrte, to je fix). Verím že počas niektorých skladieb potiekla nejedna slza a inokedy zas zaplesalo nejedno srdce. Také sú Jankyne koncerty, bezprostredné a predsa ako z rozprávky, nehovoriac o svetovej kvalite jej hlasu a spevu, bola úžasná, aj keď som sa viac venoval koníkom vo vlasoch, ale to patrí ku festivalovej atmosfére :D Nasledovali Medial Banana, no už nám začalo byť trocha chladnejšie, tak sme sa šli na izbu prezliecť a ohriať v teplej sprche...ktorá nebola, iba studená voda :D takže ostali iné metódy ohrevu. Človek aby zaspal po zotmení na voňavej čerstvo ustlanej posteli. No nakoniec sme sa dokopali na posledné dve skladby Banánov a ostal som prekvapený. S Reggae štýlom som nikdy nebol moc stotožnený, ale treba uznať, že šou to mola výborná,dvaja frontmani MB prácu s publikom zvládajú na jednotku s hviezdičkou. Úplne spracovaný dav bol ochotný splniť každý jeden pokyn speváka a nálada bola na vrchole svojej intenzity toho večera, čo má isto niečo dočinenia s optimálnou hladinou ...alkoholu v krvi divákov :D Boli tam v tom čase už indivíduá vo všetkých možných variáciách festivalového štandardu, aké si dokážete predstaviť. Banány však tým viacmenej pri zmysloch neostali ničím dlžní, koncert bol fantastický, profesionálny a na vysokej úrovni. Chlapci chodia s vlastným stejdžmixpultom a zvukárom, na pódiu nemali žiadne monitory, bo používali odposluch cez slúchadlá, čiže tam mali poriadok ako na svetových pódiách. Patrí im moja poklona.
Sklamaním večera však pre mňa bola kapela Ploštín Punk. Nepatrí sa kydať na kapely, tak to ani nebudem robiť, mali nacvičené skladby, ako vážni profíci, ľudia sa bavili a podaktorí tancovali a skákali, no obsah a forma skladieb sa nestretali s mojim vkusom, takže to bol asi skôr môj problém. Kapela dostala skvelé ovácie, no ja som ich nevydržal do konca a pobrali sme sa na izbu spať. Teda to bol pôvodný plán :D skončili sme ešte na pive s izbovou partiou. Vojto poskytol prevádzkovateľovi malej krčmičky vedľa nášho penziónu naše CD (ktorých sme mimochodom predali asi 9 kusov, čo náš doterajší jednorázový rekord :D ) a ten to tam hneď aj pustil do prehrávača. Následne k nám prišiel jeden chlapík zo susednej partie turistov, že by si rád kúpil naše CD ak ešte nejaké máme. Mali sme a on nám dal dvojnásobok ceny, že sa mu to ľúbi. Neviem, koľko bolo hodín, keď sme všetci zaľahli. 

Noc bola kľudná, príjemne divná, ale myslím, že som to celkom zvládol :'D Zvyknutý vstávať skoro som bol hore už pred šiestou a keďže ešte všetci sladko spali, neostávalo mi nič iné, ako memorovať si tvár príležiacej slečny...čo som mal robiť?! :D O siedmej, presne ako predpovedal, vstal Radi, ktorý spal na vrchnej posteli poschodovky, ktorá nehorázne vŕzgala pri každom pohybe na nej. Šiel sám na kopec Sitno, ranné rozťahovanie pľúc. Nie dlho na to sme aj my dvaja šli na prechádzku okolo Počúvadla, kým Vojto ešte spal ako zarezaný. Boli sme v domnení, že o desiatej sme mali odovzdať izbu, tak sme sa pobalili a šli von na lavičky, následne na raňajky do susednej reštaurácie Konvalinka, či jak sa volala :D Bol tam už Dušan s Jankou, prišli aj Robi s Brančanmi, čiže sme tam boli pekne veľká partia okolo Kiero Grande. Hemendegz, pivo a mohlo sa vyraziť na výlet do Banskej Štiavnice, jedného z najkrajších miest Slovenska. Bol som tam síce prvý raz, ale to mesto si ma niečím získalo. Spravili sme si výstup na kalváriu, magické miesto, "bližšie k Bohu, bližšie k sebe", kravky a maďari (mogyorók) na kopci. Keď sme sa dokochali krásnym výhľadom a ocenili si vzájomné priateľstvá a vzťahy, ozvali sa prvé hrmenia oblohy po víkende s tak krásnym počasím. Taká tá správna bodka za týždňom. Dole v meste už za popŕchania sme sa rozdelili, jedna partia šla na pivo, a druhá, ja, Robi a dve ženy, sme šli na kávu do kaviarne. Dopriali sme si však aj úžasný cheesecake (čízkäjk) a nejaký tvarohový zákusok s malinovým oným na vrchu, taká nejaká želé dreň či čo. Zapili sme to lahodnými ovocnými nápojmi s celými kúskami ovocia a lístkami mäty...priepornej. Vonku začalo liať, uvoľnilo sa napätie atmosférického tlaku, opadla ťarcha, prišli driemoty a malinké dievčatko v ružovom balerínkovskom šate oznámilo všetkým návštevníkom kaviarne, že veru nemôžu odísť. Keď už iba popŕchalo, sadli sme všetci do áut a pobrali sa serpentínami dole z kopcovitých krajov malebnej Štiavnice. Znova som strážil spánok, rád a dobrovoľne. Sme doma, zdraví, šťastne unavení. Je 21:23, vonku leje, hrmí a blízka sa, ako už dávno nie, miesto hudby iba šum a klepot dažďa, hudba prírody, dynamická a nepredvídateľná, ako život samotný.

Som vďačný za tento víkend so skvelými ľuďmi, pri skvelej hudbe na skvelých miestach. Zajtra si musím dať skontrolovať srdce, skontrolujte ho aj Vy, či nepotrebuje údržbu :) opatrujte sa ľudkovia.

Ady

Oznamy po takmer roku

Hej ty, veď to tu zanedbávam!

Len som sem došiel skonštatovať pár vecí po pár mesiacoch. Vždy si vravím, že musím napísať recenzie na koncerty a akcie, ktorých sa zúčastním, no nejak to odkladám a potom sa na ne zabudne a ja nechcem aby sa zabudlo, tak sa matne skúsim rozpamätať.

V roku 2015 niekedy v marci som navštívil koncert kapely Kamchatka v Budapešti v klube Dürer kert. Je to jedna z mojich top 10 obľúbených kapiel a doprial som si ich vypočuť naživo. ušlo sa mi miesto v druhom rade stojac...Thomas Juneor Anderson je famózny gitarista a jeho tón som vždy zbožňoval, no až na koncerte mi došlo, čo je jeho tajomstvom. 100 wattové kombo úplne vypeckované. Bol to dovtedy najhlasnejší koncert na akom som bol. Pri zvukovej skúške tá hlasitosť bola až nepríjemná vzhľadom na rozmery miestnosti klubu. Keď sa však do sály nahrnuli ľudia a absorbovali zvukové vlny, nepríjemné frekvencie sa potratili a zvuk bol lahodný. Kto pozná kapelu Kamchatka vie, že sú to virtuózni muzikanti, Thomas dokonca vo Švédsku dostal ocenenie udelované jazzovým muzikantom za jeho pôsobenie v jednom jazzfolkovom zoskupení. Na moje sklamanie v kapele už nepôsobí Roger Örjesson ako bassgitarista a spevák. Na base ho nahradil Per Viberg, klávesák a vokalista z legendárnej kapely Opeth, spev prevzal Thomas. Na bicích jeden z mojich obľúbených bubennékov, Tobias Strandvik. Je to také power trio, ktoré má schopnosť gradovať vzrušenie z hudby aj vo chvíľach, keď si poslucháč myslí, že ďalej sa ísť nedá. Z tváre Thomasa vidno precítenie a bluesové korene a keď sa zdá, že sólo už ďalej vyšperkovať nemôže, tak s Tobiasovou pomocou rozkopnú bránu do ďalšej dimenzie. Bol to nehorázne dobrý koncert a mohol som si s Thomasom aj chvíľu pokecať. Skvelé časy. Kto má rád bluesrock hrubého zrna, vrele mu túto kapelu odporúčam.

Ďalším koncertom z toho roku, ktorý stojí za spomenutie bol kncert Janky Kirschnerovej v Nitre. Janka je jedna z mojich obľúbených slovenských interpretiek. Koncert sršal audiovizuálnym umením. Viac by som to nerozoberal, bol to super koncert a super predkapela Longital, ktorých som si nie dlho na to pozrel znovu na dvojkoncerte s Lenkou Dusilovou.

V roku 2015 sme nelenili ani s vlastnou kapelou Kiero Grande, odohrali sme síce pomenej koncertov, ale tých pár stálo za to. Mylsím, že Dušanovu akciu a Woodstock som tu rozoberal v staršm článku, tak si prečítajte ak by vás to zaujímalo :) Apropo na Vúdstock sa chystáme aj tento rok a takisto na Dušanovu akciu, takže bude DéJaVu či jak.

V marci tohto roku som sa obdarčekoval lístkom na koncert ďalšej zo svojich obľúbených kapeil All them witches. Koncert sa konal vo viedenskom klube Chelsea. pivo za 3,90 :D takže iba jedno, nasucho, ale netrebalo pomocné látky. Predkapela bola nejaká Black Voodoo Train z Berlína, energické moderné stoner bluesrockové zoskupenie, skvelý zvuk vďaka skvelému zvukárovi, avšak pôsobili ešte troška amatérsky. Po nich nastúpili bosoráci z USA. Ako som spomínal, že Kamchatka bola mega hlasná...zdvojnásobte to a máte hlasitosť All them witches. tiež som bol v druhej rade prilepený o barový pult. Bol to jeden z najlepších a najautentickejších koncertov akých som sa kedy zúčastnil. Ušné orgazmy, zimomriavky, zvieranie v hrdle, úsmevy od ucha k uchu, headbang, zavreté oči, spievanie s kapelou. Komunikácia kapely s ľuďmi bola skvelá, celá tá atmosféra bola ako z iného sveta. Keď začali hrať Heavy like a witch (ak poznáte štúdiovú verziu, tak ten riff je taký v pohode, učesaný, nie moc skreslený), skoro som odpadol od úžasu. Gibson les paul cez pro-co RAT do 100 wattového fendra na hlasitosti asi 8, je asi najlepší tón aký môže na tento song existovať, doteraz mám z toho super pocit keď si na to spomeniem. Po koncerte som si samozrejme kúpil ich novú platňu a nejaké to tričko a pobral sa blúdiť nočnou Viedňou, prespal som u priateľov. Cesta domov ma vyšla drahšie ako koncert :D prijebabrané lístky z Viedne do Bratislavy.

Čo sa osobného života týka, tak po sklamaní z birokratického sveta po skončení štúdia na vysokej škole a viacnásobnom neprijatí do pracovného pomeru a nejakých osobných nezhodách som upadol do frustrácií a depresií a kulminovalo to rozchodom so svojou priateľkou po štyroch rokoch začiatkom novembra. Čuduj sa svete, po rozchode mi začalo byť lepšie. Novonadobudnutý voľný priestor  hlave som workoholicky pretavoval do študovania jazzu, keďže som bol požiadaný kapelou Jazz Sons Trio o spoluprácu. Vtedy začiatkom roka 2016 ma to silne motivovalo, začal som počúvať jazz, objavil som nové sféry v hudbe, no žial na chalanov z kapely som sa ešte nehrabal a po jednom koncerte som to vzdal kvôli nedostatku času na cvičenie.
Vo februári sme však s Kiero Grande nahrali skvelý album u majstra zvuku Milana Tökölyho v Trnave a dostali sme skvelú recenziu od Bonza a vôbec, skvelú spätnú väzbu od ľudí, čo ho už majú ,tak sa mu tešíme :) Ak by Vás zaujímal, je prístupný zadarmo na youtube a bandzone, alebo ak chcete, fyzickú kópiu si môžete kúpiť na našich koncertoch. Medzitým ma prijali do zamestnania v atómových elektrárňach Mochovce za fyzika s nástupom v júni, takže perspektíva sa začala zlepšovať, avšak peniaze pre mňa nikdy neboli tak podstatné. Chvíľu som mal hlavu popletenú jedným usmievadlom, no tiež to nevydržalo dlho. Som akosi neschopný udržať normálny vzťah, sám som nestály ako počasie v apríli. Teraz je to nejak bez jasnej perspektívy. Spomínané CD nám však dohodilo pár super koncertov, okrem Vúdstocku a Dušanovej akcie v najbližšom mesiaci hráme na skvelom Sitno Blues Festivale  pri jazere Počúvadlo, s takou sériou hudobníkov ako sú Jana Kirschner, Medial Banana, Klenoty, či Vidiek. Cítime sa byť poctení, že môžeme hrať na tomto feste 30.7.. ďalší koncert odohráme v Nitre 13.7. s  kanadskou kapelou Marystown, čo je tiež vzrušujúce.
Od septembra som Trnavák, tak sa uvidí, čo prinesie čas. Uchádzame sa o postup v súťaži Slovakian Blues Challenge na medzinárodnú European Blues Challenge, ktorá sa bude konať v septembri v Dánsku, tak nám držte palce, môže to byť ešte zaujímavé :) Opatrujte sa.