Jazz Blues Jamboree 2017

Trinásty ročník venovaný spomienke Etty James. Po pár rokoch sa konal znova v Nových Zámkoch na pôde čerstvo renovovaných priestorov Kina Mier. Projekt Feriho Sajtosa s jeho požehnaním prevzalo mesto pod koordináciou mladej krvi kultúrneho diania Nových Zámkov, Libora Onderjčíka a iniciatívnej partie ľudí okolo neho. Festivalu JBJ sa dostalo toľkého mediálneho priestoru ako už dávno nie a odrazilo sa to aj na účasti divákov. Tento večer bol pre mňa vždy veľkým sviatkom, už od roku 2008, kedy som ho prvý raz absolvoval. Je to lepšie ako Vianoce. Na chodbe stretnete všetkých svojich starých známych, priateľov z koncertov, ľudí, s ktorými máte zažitých veľa hudobných udalostí. Zaspomínate, spoznáte nových ľudí a na 7-8 hodín stratíte pojem o čase a o problémoch každodenného života.

S malým meškaním o 18:15 odštartovali večer JAZZSONS TRIO. Trojica zrejúcej generácie moderného jazzu na Slovensku. Tamás Fekete za klávesmi je zodpovedný za väčšinu harminických plôch a nápadov, zložitých, ale predsa ľúbivých koncepcií vo virtuóznej kvalite hodnej študenta VŠMU. Rytmickú sekciu tvorí geniálny mladý bubeník Timotej Rajnoha a pracovitý samouk Oliver Kucharovič na basovej gitare. Chalanov poznám už nejaký ten rôčik, dá sa povedať od ich základov, no už dlhšiu dobu som nemal šancu si ich vypočuť z plného dúška naživo. Na veľkom pódiu pôsobili zohrato a profesionálne, hudobnícky prejav úprimný a dôverihodný. Páčili sa mi Oliverove nové melodické koncepcie pri sólovaní, ktoré boli vždy odmenené intenzívnym potleskom publika. Zdalo sa mi, že hrali iba vlastné skladby. Na ich koncerte však nečakajte štandardný jazz, každopádne však sklamaní neodídete. Po burácajúcom potlesku nasledovala prestávka.

V prestávkach, ako tomu bolo vždy zvykom, hrala na vedľajšom pódiu kapela k pivu a k pokecu, kým sa na veľkom pódiu chystala ďalšia kapela. Prvú prestávku vychytala čerstvá šamorínska partia PP BAND, ktorá vznikla na základe pravidelných týždenných jam session v šamorínskom Šup Šup Presso. S kapelou si zahral aj Juraj Turtev, ktorý sa pri speve striedal so skvelým Martinom Výbochom. Premenlivý repertoár PP Bandu tvorený prevažne prevzatými vecami ľudí príjemne bavil, no netrvalo dlho a ďalšia kapela pod premietacím plátnom bola pripravená.

Pódium ovládli energickí Poliaci.  MAKAR & CHILDREN OF THE CORN. Andy Makarewicz, Grzegorz Świerk a Kamil Olesiński to na nič netušiace publikum odpálili hneď od prvej skladby. Hutný, tvrdý a ťažkotonážny bluesrock, podľa ich slov „tex-mex“ v štýle chlapov ako Wes Jeans alebo Lance Lopez, s malinkou štipkou niečoho, čo z diaľky pripomínalo country. Koženné klobúky a tmavé cowboyské oblečenie celému predstaveniu dodali ten správny šmrnc. Gitarový tón Makara bol slasťou v každom momente. Hral na gitaru značky Burns, ktorú len tak po svete už nenájdete a bolo to niečo neskutočné. Nizučký, ale o to hyperaktívnejší basák Grzegorz zas pobehoval hore-dole a človek mal pocit, že 20 metrové pódium mu nestačí. Hral na netypickej, osemstrunovej bassgitare značky Hägstrom so zdvojenými strunami, čiže to znelo akoby mali v kapele ešte jedného gitaristu a malo to neskutočný ráz. Bol to síce netypický bluesrock, no diváci sa v tom našli a energickú šou ocenili ováciami.

Ako na veľkom pódiu cowboyi, tak na malom prišla zahrať na akustickej gitare folk/bluesová BARBORA ČERNÁ, ktorú som prvý raz stretol práve v tento večer. Hrala v doprovode Jána Húshegyiho z kapely The Butchers. Predstavenie tým pádom bolo komornejšie a ľudia si konečne mohli trocha odýchnuť od rockenrollovej hudby. Barborin spev mi pripomenul známu speváčku Lorettu Lynn a tiež nezanedbala vizáž a na pódiu sa ukázala v krásnych červených šatách.

O pohodlie účinkujúcich sa staral ochotný personál vo VIP sektore, kde bolo k dispozícii bohaté občerstvenie a dobrá nálada. Vypiť som si žiaľ nemohol, bo som šoféroval, ale priatelia a atmosféra bluesového sviatku mi stačili na to, aby som mal skvelú náladu. V zákulisí som takmer nespoznal poliakov, ktorí prepotené cowboyské obleky prevliekli do golfistických zelených tričiek s mestským logom, zasmiali sme sa na tom.

Čo však nasledovalo na veľkom pódiu som nečakal a nebol som pripravený. Za dverami kinosály vznikla iná dimenzia, sólový koncert v rámci festivalu. Po tom koncerte som si povedal, že by už ani nemuselo nič ďalšie prísť a mne by stačilo do ďalšieho ročníka. Možno je to iba mojou slabosťou pre funk a soul 70-tych rokov, ale kapela KÉKNYÚL (Blue Rabbit Hammond Band) ma dostala do eufórie. Maďarský oktet priniesol predstavenie svetovej kvality vyšperkovanej do posledných detailov, ako sú napríklad choreografie dychárskej trojice, či „zamrznutie“ hudobníkov v aktuálnej polohe po dobu asi troch minút, kým  mal geniálny klávesák a líder kapely, András Premecz, sólo na hammond organe. Spevák Andrew Hefler svojou charizmou očaril celé publikum a nechýbali ani tanečné kreácie v štýle Jaggera a Jasona Cheethama (Jay Kay – Jamiroquai). V superlatívoch by som mohol pokračovať, ale to by nemalo zmysel, treba ich zažiť naživo.

V prestávke hrala na malom pódiu kapela BLUES GENERATION, o ktorej žiaľ nič neviem. Viem však, že boli asi prvou kapelou, ktorej blues v slovenčine naozaj sedel. Bolo to vážne príjemné a kvalitné vystúpenie. Samozrejme na festivale takýchto rozmerov sa človek nemôže sústrediť len na jednu kapelu, lebo „atrakcií“ bolo priveľa. Ja som napríklad čas trávil aj s Fekim (Tamás Fekete) a Oliverom v backstage-i, kde sme blbli okolo starého piána a robili sme si srandu.

Koncert charizmatickej černošky menom JUWANA JENKINS v sprievode All-star Mojo Band-u pod vedením Charlieho Slavika z Česka som si moc neužil, pretože v ďalšej prestávke som hral so skupinou The JointVenture. Kúsok som si ale predsa vypočul. Bol to klasický blues so všetkým, čo k tomu patrí, no energia toho úryvku, ktorý som si pozrel sa už nepribližovala predošlej kapele, tak som bol trocha sklamaný. Odhliadnuc však od môjho názoru, diváci Juwanu odmenili burácajúcim potleskom a vypýtali si aj prídavok.

S THE JOINTVENTURE sme sa po vyše mesiaci stretli až tu, na pódiu a pridal sa aj Tomi Fekete a Roman Horváth. Miesto 11:00 sme začali asi o 00:15, no aj tak sme si dovolili zahrať 5 skladieb, prevažne z nášej vlastnej tvorby a myslím, že ľuďom sa to celkom páčilo. Bál som sa, či budem vedieť spievať, bo predošlú sobotu som si na týždeň odpálil hlasivky na koncerte s Kiero Grande a trpím k tomu aj suchým kašľom, ale na moje milé prekvapenie sa mi hralo a spievalo veľmi dobre. Po našom vystúpení som však už promtne musel opustiť festival, lebo v čase keď sme končili, som mal byť už v Nitre, kde dobiehal koncert rockabilly kapely Mr. Teddy & The Sidekicks. Ale to je už iná story.

Srbská kapela Blues Halter mi tým pádom ušla a na priebeh a dojmy z ich koncetu sa musíte spýtať očitých svedkov. Každopádne, Jazz Blues Jamboree sa po pár kolísavých rokoch vrátilo v plnej pompe... aj vďaka mladým nadšencom a ochote vedenia mesta Nové Zámky. Som im za to vďačný a prajem im dlhotrvajúcu úspešnú tradíciu tohto rázu.

Stetson & Bourbon - Otrokovice - 2017

Od BLUES APERITÍV-u v Šumperku ubehlo už pár mesiacov a znova sme sa s kapelou ocitli v Čechách na Morave, v mestečku Otrokovice. 160 kilometrov asfaltu nás doviedlo až ku kultúrnemu domu, no prišli sme zavčasu. Do koncertu nám zostávalo niečo cez dve hodiny a všetkých nás zmáhal hlad, ktorý sme zahnali v neďalekej Selskej Krčme.
Po návrate sme stretli partiu chlapov z kapely Pumpa, ktorá bola hlavným ťahákom festivalu, vyloženého mali aparátu jak keď Guns ´n´ Roses hrali v Tokyu, každý z troch gitaristov mal aspoň dve gitary a aparát vo výške dospelého človeka. Nechýbala však dobrá nálada a hneď sme sa s nimi zvítali. Boli tak milí, že nám zapožičali bicie, za čo sme nesmierne vďační, lebo sme nemuseli obetovať komfort cestovania jedným autom.
Zvítali sme sa aj s Jozefom Huslíkom, organizátorom festivalu STETSON & BOURBON, na ktorom sme sa ocitli. V šatni, ktorú sme dostali sme si s Jozefom porozprávali o histórii festivalu, o kapelách, ktoré sa tu zviditelnili. Je to veľmi príjemný a ústretový chlapík a vidno, že to, čo robí, robí rád. Foajé kultúrneho domu, Otrokovické Besedy, bolo ovešané krásnymi výtvarnými dielami českých umelcov a v barovej sekcii chodby sa už rozoznievali prvé bluesové náreky kapely OLD DOGS z Olomouca. Pre mňa veľkým mínusom kapely boli elektronické biecie a digitálny gitarový zosilovač. Kapela hrala síce z duše, ale chýbala tomu tá hĺbka, ktorú precítite až keď sa do vás oprie zvuková vlna hlasného nástroja. Bol to však nevtieravý podmaz k rozhovorom pri pive medzi jednotlivými vystúpeniami kapiel v hlavnej sále.

 



Priznám sa, že som zažil poriadne déjà vu keď som vstúpil do sály. Takmer identické rozmery, architektúra a koncepcia ako v Šumperku na Aperitíve. S KIERO GRANDE sme hrali prví, bol som trocha nervózny, ako nás príjme publikum, ale po dvoch skladbách nám bolo z reakcií jasné, že sa niet čoho báť. Odohrali sme 12 intenzívnych skladieb, podotýkajúc „južanský feeling“ celého festivalu. Bolo mi neskutočne teplo a ku koncu zo mňa už tieklo, ale hralo sa dobre. Jednu vec som však zanedbal hneď na začiatku a to bola ergonómia môjho priestoru. Maličkosti ako zle otočená trojnožka mikrofónového stojanu, pedalboard príliš ďaleko, kombo pootočené mierne nesprávne... to sú tie drobnosti, ktoré ma udržiavali po celý čas nekľudným, ale nechcelo sa mi nimi zaoberať, ale to sú len muzikantské blbosti :D Odozva na náš koncert bola skvelá, viacero ľudí si prišlo pokecať, vziať si CD, ba dokonca sa aj vyfotografovať, čo mi príde trocha komické, bo nie sme ani hviezdy ani nejakí extra krásavci, ale budiš. S jedným divákom, Frantou, sme napokon strávili celkom hodnú chvíľu pri bare. Spoločnosť mi robila samozrejme aj moja milá, od ktorej som nevediac odplašil nádejného nápadníka v dôchodkovom veku, ktorý si k nej prisadol kým sme hrali, v domnení, že tam je sama na festivale. Úsmevných situácií bolo požehnane.



Druhou kapelou boli KING BEE, ktorých sme už stretli v Šumperku. Hrali rovnako tvrdo ako tam, no tu to už bolo adekvátne vzhľadom na ráz festivalu. V obecenstve potetovaní dlhovlasí motorkári, južanské vlajky hádam ešte aj za ušami, ale zo srdca. Treba pochváliť pánov zvukárov, ktorí odviedli veľmi dobrú prácu. Z King Bee sa mi najviac páčil basák. Precítenie každého tónu v tvári a mohutný zvuk fender p-bass gitary...bolo vidno, že je úplne vnorený v atmosfére skladieb. U kapely som však postrádal komunikáciu s davom.



S tou však určite nemali problém chlapi z Pumpy. Spevák s hlasom kríženým z Briana Johnosona z AC/DC a Kamila Stříhavku „hecoval“ publikum od začiatku a nečudo, že sa pred pódiom začali zberať prví tanečníci. Priznám sa, nevedel som čo mám čakať, toľko aparátu na pódiu som už dávno nevidel. PUMPA to mala zvládnuté do detailov. Imidž, zvuk jak z veľkej knihy AC/DC a v neposlednej rade...ventilátor pred gitaristom, aby mu viali vlasy. Ano, aj toto! Ale bola to zábava, bo s dotyčným som prehodil pár slov v zákulisí a bol očividný srandista s neustálym úškrnom na tvári. Už pri prvých riffoch skladieb som mal na tvári obrovský úsmev, neviem prečo. Možno preto bo som vyrastal na AC/DC a im podobnú kapelu, v porovnatelnej kvalite som naživo ešte nevidel. Dve gitary, basa, bicie a spevák frontman (aj keď v zodratej šiltovke...to nikdy nepochopím) naložili takú show, akú si tento festival vyžadoval. Pred pódiom sa pozbieral celkom slušný dav, no my už sme sa pomaly museli pobrať domov. Pumpa skončila pred polnocou, Jozef a Dixie ešte pred ich vystúpením vylosovali v tombole dva klobúky, výberovku z predošlých ročníkov a jedným CD sme prispeli aj my. Vyrazili sme presne o polnoci, no cesta domov už nebola tak v pohode ako tam. Doľahla na nás všetkých taká únava, že môžeme byť vďační Robiho dlhoročným šoférskym skúsenostiam, že nezaspal za volantom. Ostatní sme boli viacmenej KO. Do postele som padol okolo 3:20...magický to čas.

Cakompak, Stetson & Bourbon v Otrokoviciach bol pre mňa super, aj keď vo foajé som počul všelijaké poznámky na domáce kapely, ale celé to dianie, to miesto mi pripomenulo nostalgiu z voľakedajších ročníkov festivalu Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch, ktorý sa tento rok koná po dlhej dobe znova na domácej pôde. Už teraz sa teším, kapely z Poľska, Maďarska i Srbska, ako za starých časov.

fotoreport: Dixie Dališ - Stetson & Bourbon 2017

Koncert pre Zuzku III - Ne/zabudnuté slová - Straky a Nálezy

Už tretí rok robíme koncert pre Zuzku, fajná akcia. Atmosféra Rajskej Pláže v Zemnom má svoju charizmu, vrele odporúčam.
Ako prví boli na rade Milan Konfráter Band s hosťkou Janou „Džanou“ Fujakovou, známou z kapiel Blues Riders, či Mississippi Mixtape. S Milanom sme tradične prebrali nové trendy ohľadom gitarových serepetičiek, pokecali o svojich gitarách a kúsok po ôsmej hodine aj začali hrať. Hralo mu to neskutočne, čo ma však väčšmi dorazilo bol Janin spev. Vyjadril som sa, že je podľa mňa momentálne najlepšou bluesovou speváčkou širokého okolia. Super hlas, technika i cit a s Konfom jej to svedčalo omnoho viac, ako s ostatnými projektami, aj keď je to možno iba môj názor, ale stojím si za ním. V Zemnom v ten večer bola Dámou medzi Pánmi. Skvelý koncert, Konfa som chválil aj minulý rok, ale bez srandy, jak keby sa stále zlepšoval. Vyhľadajte, okúste!
Druhú kapelu, Strings & Croon, som Dušanovi odporučil ja a myslím, že nedošlo k sklamaniu. Po bluesovom úvode večera duo ponúklo prevzaté akustické verzie skladieb velikánov ako Led Zeppelin, AC/DC, ba dokonca Bon Jovi. Tánička Šťastná a Dávid Kitka tvoria skvelú dvojicu nielen v súkromí, ale i na pódiu. Jej spevácky talent a frázovanie a Dávidove gitarové kúsky ponúkli serióznu dávku hudby aj napriek tomu, že sa jedná „iba“ o akustické duo s dvoma gitarami a jedným spevom. Bolo to príjemné intermezzo pred našim koncertom s Kiero Grande. Tematicky k celému podujatiu sme začali skladbou Angel od pána Hendrixa, no počas skladby v dôsledku prievanu počas spotených dní v kombinácii so studeným pivom (výborné 12ky...nie bluesové), sa mi niečo stalo s hrdlom, asi hlasivky nezvládli náprah a poľavili. Počas zvyšku večera som nebol schopný zaspievať žiaden falset ani vyššie čisté tóny. Bola to skvelá výzva improvizovaného prispôsobovania sa novej situácii. Bolo to zaujímavé. Jediný spôsob ako zaspievať farebne niečo zaujímavé, bolo vrátiť sa ku svojej starej technike spevu s núteným chrapľákom. Hralo sa nám vskutku úžasne. Viacerí diváci nezávisle od seba nám po koncerte povedali, že sme zahrali svoj životný výkon, ako keby sme hrali o dušu. Neviem či to bolo  tromi dvanástkami, alebo celou tou priateľskou atmosférou, ale bolo to super. Hneď po začiatku koncertu začala búrka no našťastie jediný schopný veľkostan bol pred pódiom a ľudia prišli tam, čiže bližšie k nám (paralela so Sitnom: dážď  =  skvelé hranie ???!) a ich odozva bola skvelá. Prišla aj kopa Kýranov, čo je vždy zárukou dobrej partie, čiže o smiech bolo postarané. Po koncerte som si kecol s Gyuszim (Ďusi) Bukorom z voľakedajšieho Canned Heat Revival-u a nejaký chlapík na margo môjho „fantastického hlasu“(keby len vedel!) mi nasilu chcel objednať kolo. Tak som si dal to čo on. Žiaľ, nevedel som, že je to borovička. Tak som bol dotlačený k exnutiu deci borovičky bez brzdy. Aj taký je blues, veru. Celkovo ale hodnotím tretí ročník Koncertu pre Zuzku, ktorý mimochodom vyšiel presne na deň menín Zuzán, 11.8., ako veľmi vydarený. Voda vo Váhu parádna, piesočná pláž tiež, ľudia super, snáď sa to ešte zopakuje, aby ste mohli zažiť.

Dušan mi dovolil prespať na jeho dome, ktorého prerábka je ešte stále v priebehu. Na dome sme spali viacerí, veselá kopa z rôznych kútov Slovenska. Kecali a smiali sme sa do hlbokej noci až nás „zlomilo“ okolo pol tretej. Spal som na rozkladacej malej detskej postielke, ale naozaj pohodlnej, i keď mi nohy trčali asi 30 cm. Vstal som skoro a šiel sa prejsť na pláž, bola úplne prázdna, celá moja. Prešiel som sa po kolená vo váhu, pozbieral nejaké mušle a šiel som do dediny po nejaké raňajky. Keď som sa vrátil k domu, život bol už v plnom prúde, raňajky, káva a slová.
Slovo sa dostalo k slovu o 10:00 na tom istom pódiu ako v predošlú noc. Konalo sa totiž stretnutie spolku internetových literátov s názvom Ne/zabudnuté slová v dramaturgii Márie Streicherovej. Spisovatelia predviedli svoje básne a myšlienky, pomedzi ktoré sme s Tomášom Garaiom preplietali skladby našej kapely Straky a Nálezy. Naša hudba je tiež zhudobnenou poéziou a tak vznikol vskutku umelecky pôsobiaci koncept sobotňajšieho dopoludnia na Rajskej Pláži.
Niečo na tej pláži je!

Sitno Blues 2017

Ako aj minulý rok takmer na deň presne, aj teraz sme posledný júlový víkend strávili na Sitne. S Kiero Grande sme na pľac dorazili hodinu pred našou zvukovou skúškou. Sitno Blues sa stará o svojich hudobníkov naozaj veľmi dobre, vždy pohotoví pomocníci nám ponosili aparát po schodoch hore na pódium. Zvukári si nás pamätali ešte z predošlého ročníka, tak sme sa uvítali a rozhodli sa spraviť zvukovku skôr, nech prípadní diváci nemusia počúvať keci typu „do tohto monitora mi daj ešte toto a tamto“. Koncert oficiálne začal o piatej. Musím priznať, že som mal hlavu plnú bordelu, občas sa to stáva, nahromadené veci zo súkromia vás ovládnu a nevnímate okolie. Ľudí však bolo viac ako by som čakal v piatok poobede, čo bolo veľmi príjemné prekvapenie. Hral s nami okrem základnej trojice aj Patrik Décsi na saxofóne. Je pre mňa skvelé mať v kapele schopného sólistu. Pri jednom z jeho sól som však na bosých nohách zacítil vlhko, poobzeral som sa a zbadal, že začalo pršať, alebo skôr liať. Z boku prášilo na pódium a moje kombo stálo v mláke, celé mokré. Hrôza sa ma zmocnila a hneď som podišiel k Patrikovi a povedal mu aby ho posunul do sucha, v zmätku však zabudol preložiť aj mikrofón, takže vznikla úsmevná situácia. Úcta patrí však divákom. Ako sardinky v konzerve, tak boli navtesnaní pod bufetový stánok a odtiaľ bolo vidieť iba ich úsmevy J Pár „skalných“ ostalo sedieť v pršiplášti v lejaku pred nami, za čo im patrí moja poklona. Vraj keď začalo pršať, ako by ma vymenili a tiež to tak vnímam. Vrátil som sa hlavou do prítomnosti a hralo sa mi zrazu skvele. Posledné skladby boli síce upršané, ale o to lepšie. Slnko si prerazilo cestu spomedzi mrakov.

 Štafetu po mne na poste frontmana na pódiu prevzal René Lacko s The Downtown. Ponúkli energickú bluesrockovú show s odkazmi na velikánov tejto odnože. Ľudí prekvapilo hranie na gitaru zubami, či poza chrbát. René má tieto akrobacie v malíčku a rytmická sekcia mu bola tou najlepšou oporou. Reného slová, že sú už starci, beriem teda s rezervou. Zenit je ešte ďaleko. Ľudí sa zbiehalo čoraz viac a aj lavičky postupne schli, amfiteáter sa plnil a vzduchom sa roznášala vôňa dobrôt, či už to boli podymníky, cigánske pečienky, alebo párance. Festival ponúkal naozaj širokú škálu pochutín.  Chuťovkou pre mňa bola kapela ZVA 12-28 Band, moja obľúbená slovenská bluesová kapela. Autentická, jednodúchá a predsa chytľavá, prízemná, že sa v nej nájde ktokoľvek. Taká je ich hudba. Mnoho ľúdí, ktorí tam boli kvôli iným kapelám a ZVA pred tým nepoznali ostali zaskočení s úsmevom na tvári. Zopár ľudí aj tancovalo. Vskutku skvelý koncert. Nemal som toľko času pokecať s nimi. Peťovi som predstavil Patrika a s Norom som prehodil len pár slov o jeho novej vizáži. K mohutným fúzom totiž tento rok pribudla aj nemenej mohutná brada. Keby nebol, bolo by ho treba vymyslieť.
Slnko zapadlo a na pódium prišlo druhé. Dorey Lynn Lyles s Johnnie Shepperd Band-om. Dorey som spoznal pár rokov dozadu v Nových Zámkoch. S Jančim Pásztorom (Johnnie Shepperd) sa poznám cez voľakedajšiu kapelu Canned Heat Revival. Dorey je neskutočne milá a priateľská dáma. Typická černošská „big mamma“. Na pódiu predviedla veľmi uveriteľný prejav, keďže bola jediná z anglicky hovoriacej krajiny, tak aj tie slová zneli úprimnejšie. Kapela za ňou bola samozrejme tuho zohratá, vkusné aranžmány aj známych štandardov, ako aj vlastné skladby s nádychom funku a soulu, to všetko ponúkli. Mr. Shepperd sa tentoraz zdržal siahodlhých virtuóznych sól, no jeho fanúšikovia si prišli na svoje, keď dostal v skladbe priestor. Piesne Dorey boli odmeňované ováciami a potleskom, zaslúžene.

Únava ma už zmáhala, tak som sa pomaly poberal na penzión, kde sme mali ubytovanie. Organizátor Peter Spodniak sa o nás totiž vo všetkých smeroch dobre postaral, či už strava po koncerte v backstage-i, alebo ubytovanie v neďalekom penzióne. Začínal však koncert Jimi Barbiani Band-u a bol som zvedavý, čo ponúkne nízky Talian v obleku s vlasmi vylízanými dozadu. Klávesák mal na pódiu serióznu výbavu a aj pravé Leslie (reproduktor točiaci sa v drevenej skrini s meniteľnou rýchlosťou otáčania, vlniaci sa/vibrujúci zvuk známy najmä z gospelu) a Fender Rhodes piano. Na klávesy hral špeciálny hosť kapely, Pietro Taucher. Kto tam bol, isto mu padla sánka. Moja však padla od pána gitaristu. Nevedel som, čo od neho čakať, nepozrel som si ho pred tým na internete. Logo mali v štýle „Jimi Hendrix Experience“, tak som si myslel, že príde ďalší imitátor, ale ako vravím, sánka na podlahe. Mohutný rockový zvuk, kombo Fender Bassman, gitara Gibson Les Paul Custom Black Beauty. Gitaristi vedia, čo tá gitara predstavuje a musím povedať, že pán Barbiani si tú pomyslenú korunku večera zaslúžil. Nečakal som, že bude hrať slide-om, a už vôbec nie tak dobre. Sonny Landreth a Derek Trucks dokopy. Nekonečné gradácie a melodickosť, akú som naposledy naživo zažil asi iba na Jazz Blues Jamboree v 2009 na koncerte Ľuboša Andršta. Ten pocit napätia v sóle, ktorý vás dvíha zo sedadla, v mojom prípade z postele. Zvyšok koncertu som si užíval už v posteli počúvajúc cez okno.

Ďalší deň sa začal túrou na Sitno a pokračoval koncertom N3O akustika. Sobotné kapely boli viac z populárneho súdka, vzdialenejšie od bluesu, ale takto si každý prišiel na svoje a vôbec to nebolo na škodu, ba naopak. Koncert N3O som žiaľ prespal, ale môžem našťastie podať autentické svedectvo, lebo dva dni pred tým som ich koncert absolvoval v nitrianskom hideparku. Partia veľmi pozitívnych ľudí a s príjemnou nevtieravou muzikou, úprimné texty o jednoduchých maličkostiach života. Veselý koncert a môžem ich odporučiť každému, kto rád odchádza z koncertov s úsmevom na tvári. Arzén som taktiež prespal...náročná túra no. Ich nepoznám a veľa som z nich ani nepočul, tak sa žiaľ neviem vyjadriť. Čo ma však katapultovalo z postele bol hlas speváčky z českej kapely Gingerhead. Doslova, na nohy a ide sa na kopec. Alternatívny rock a krásne melodické linky, zmysluplné texty na úrovni. Kapela tiež skvelá, premakané aranžmány. Pre mňa asi najväčšie prekvapenie festivalu. Priznávam, že som si síce klasicky zahundral, tentokrát na ich vizáž, ale čo môže čakať človek od speváčky vo vysokom štádiu tehotenstva v teple na letnom koncerte. Šortky a obtiahnuté tričko. Nie najšťastnejší výber, ale čo už, aspoň som neostal dlžný svojej povesti hundroša. Klobúk dole inak, skvelá hudba.

Pódium prevzali Iné Kafe. Obrovitánske rackové bedne plné aparatúry,  plexisklo pred bubeníkom, svetlá. Pop-punkrockové hviezdy Slovenska veď. Ľudia, od ktorých by ste to ani nečakali, v publiku spevali ich texty s nimi. Dobre známe skladby z éteru, hitovka za hitovkou. Nemalo to až takú šťavu ako na majálesi v Seredi, ale šľapalo to slušne. Nemôžem si pomôcť, nebolo to nič pre mňa. Gitary aj spev boli dosť často falošné. Diváci sa im však tešili, najmä mladé tínédžerky, takže všetko v poriadku.
Nasledovali Korben Dallas, bez pochyby najväčší ťahák festivalu. Amfiteáter bol plne obsadený, ľudia stáli aj vpredu pre pódiom a každý mal upriamený zrak na Juraja Benetina. Už som absolvoval viacero koncertov Korben Dallas, ale toto bol zatiaľ najväčší. Sklamalo ma, že neprišiel aj Ľubo Petruška, ich stály hosť na gitare, ale isto koncertoval so svojou domovskou kapelou Chiki-Liki Tu-A (či ako) alebo novou bokovkou Satin Lead. Koncerty s ním sú famózne, bez neho iba skvelé. To však ľuďom stačilo. Ozov skladateľský potenciál skondenzovaný do počuteľnej formy obdaroval divákov veľmi príjemným zážitkom. Nový album „Stredovek“ je naozaj šťavnatý a chlapi z KD určite nevymäkli.

Večer opäť uzavreli Medial Banana, ktorých som však už presýtený a tematika ich skladieb ma akosi obchádza. Minulý rok spravili obrovskú show a ľudia boli ako sfanatizovaní. Profesionálne vystúpenie, roztancuvávacie rytmy, dobrá nálada. Isto to boli aj atribúty tohtoročného koncertu, ktorý som však už absolvoval v mäkkej posteli.

Súčasťou tohto festivalu je aj jarmok remesiel. Stretli sme aj remeselníkov, ktorých sme videli aj na Drienku. Krásne práce, drotárske, kováčske i rezbárske. Od výmyslu sveta, každý si došiel na svoje.
Peter to má zvládnuté velice fajn, ľudia si to tiež pochvaľujú a to prostredie pri jazere Počúvadlo, paráda. Ďakujeme za príležitosť.

Blues Aperitív 2017

Prvý raz po niekoľkých rokoch prehovárania z Bonzovej strany som prihlásil našu kapelu, Kiero Grande do súťaže Blues Aperitív. Usúdil som, že naša produkcia je na postačujúcej úrovni aby sme ju predstavili na medzinárodnej úrovni.

Musím pochváliť vynikajúcu organizáciu celej produkcie tejto udalosti. Pani Horáková sa starala o dôkladné informovanie všetkých účinkujúcich.

Z Kýru sme vyrazili niečo o deviatej a do Šumperku sme dorazili okolo tretej poobede. Cestovali sme už len v trio formácii ja, Robi a Vojto, keďže Vlado a Radi sa naplno venujú svojim rodinám. Dorazili sme však priskoro a kulturák bol zamknutý. Tak sme šli na kávu a nejaký ten zákusok do priľahlej kaviarne. Veľmi príjemné prostredie, milý personál. Následne sme zavolali pani Horákovej a šli sme sa ubytovať podľa jej pokynov. Penzión G bol vskutku fajn, chodby boli zdobené veľkými fotkami hudobníkov z predošlých ročníkov festivalu Blues Alive. Chvíľu sme si oddýchli a ja som dal powernap - asi 20minutový spánok. Pred piatou nás čakalo losovanie poradia koncertov. Keď sme nosili svôj aparát, na chodbách šatní to už žilo muzikantskou vravou, boli tam už všetci účastníci, cudzia mi bola len poľská reč dvoch kapiel. Šatňu sme zdielali s Mississippi Mixtape z Bratislavy. Poznáme sa s nimi už nejaký ten piatok a aj ftáky čo-to počvirikajú. V šatniach vládla veselá atmosféra a vôbec nebolo cítiť, že by sa konala nejaká súťaž.
Pri losovaní som mal šťastnú ruku, bo som vytiahol 7, čiže sme hrali poslední v poradí. Podmienky mal takmer každý rovnaké. 35 minút nekompromisného pódiového času vrátane chystania sa.

Prví v poradí boli českí "King Bee".Po takmer hodine na zvukovú skúšku predviedli 35 minút tvrdého hardrocku na štýl ZZ Top a Whitesnake. Spevák a zároveň jeden z gitaristov ohuroval virtuóznou hrou. Okrem jedného slide-ového sóla som v ich sete však veľa bluesu nepočul. Nedokázal som sa na ich produkciu dlho sústrediť, bo nás hromadne zmohol hlad a šli sme sa najesť do vedľajšej reštaurácie, kde bolo hudbu počuť.
Na minutu presne v stanovenom čase začali hrať "Doggybag" taktiež z Čiech. Tentokrát sa na pozícii frontmana objavila slečna v riflových šortkách, korzete a klobúku. Až na jednu výnimku sa spievalo výhradne po česky a žial znova, napriek veškerej mojej snahe, som v ich hudbe blues nezachytil. Ponúkli 30 minút moderného rocku, miestami s  metalovými sólami. Nevravím, že to bolo zlé, ale vychádzajúc z názvu festivalu som začal dumať o plejáde kapiel, ktoré sa do súťaže prihlásili. Vari nebolo bluesovejšej, originálnejšej kapely?
Z apatie ma na šatňovej chodbe vytrhol hlas Elizy Sicińskej z "Hot Tamales Trio". Bol to ten moment, keď som sa otočil smerom k pódiovým dverám a musel som pobehnúť aby som to videl na vlastné oči. Málokrát sa stane, že publikum tlieska spevákovi aj po odspievaní prvého verša. Zimomriavky! Na pódiu stála pôvabná slečna, dáma v čiernych šatoch, s hlasom jazzovej divy. Po jej boku virtuózne hral na ústnu harmoniku Łukasz Pietrzak. Nebola to však virtuozita, ktorá sa gíčovo šovinisticky tlačí do každého vašeho póru, ale ten typ, ktorý si vás získa pauzami, v ktorých prahnete po ďalšom tóne. Trio dotváral vkusným jazzovým bluesom najpedantnejší gitarista celého večera, Piotr Kozub. Potlesky právom korunovali sóla inštrumentalistov, ako aj spevácke výkony. Slová, ktoré by charakterizovali toto vystúpenie, by mohli byť... ach, načo slová, mali ste tam byť. Hah! Ja som si spravil dve nahrávky, záviďte! Pre mňa to bola topka večera a áno, nechal som sa trochu uniesť.
Nasledoval český "Bužma" ako jediný sólový interpret. Po predošlej produkcii mal veru ťažkú prácu. 3 gitary, banjo a boombox na podlahe tvorili Bužmov arzenál. Hral klasický blues s českými textami. Texty boli úprimné, hudba bluesová, ale akosi som ešte bol v opantaní Hot Tamales Tria, takže som sa venoval backstage-u. Chalani a baba z Mixtape-u sa už horlivo pripravovali. Šminky, oblečenie na pódium, ba dokonca aj zlatý náhrdelník na Dávidovom krku s nápisom "Rockstar", na ktorom som sa trocha pobavil :D Bolo vidno, že to táto kapela má namierené vysoko.
"Mississippi Mixtape" odštartovali koncert elektronickým introm zo samplu a spustili akúsi fúziu moderného funkbeatu a rocku. Vokálové efekty, extenzívne pohybové prejavy a mnohovrstvá vlastná tvorba boli parametrami, ktorými bratislavská formácia presviedčala divákov. Bola to šou so všetkým, čo k tomu patrí. V tomto momente by som pochválil aj pánov zvukárov a osvetľovačov, bez ktorých by tento večer bol len ďalším priemerným festivalom. Zvuk bol vynikajúci. Takisto chcem vyjadriť svoj obdiv druhému gitaristovi Mixtape-u, Rasťovi Peniaštekovi. V zákulisí tichý nenápadný chlapík, výzorom trocha nezapadajúci do extravagantného štandardu zvyšku kapely, na pódiu však gitarista par excelance. Zdalo sa mi, že sme boli na podobnej vlnovej dĺžke. V ruke držal bledomodrý stratocaster z dielne majstra Číža. Výnimočný nástroj, ktorý som si aj mohol poťažkať. Sánka padla však až pri cih zvukovej skúške. Priezračnosť tónu, ktorú možno prisudzovať len najdrahším nástrojom, zreteľnosť nôt a farba. To najlepšie však prišlo koncom druhej skladby, keď Rasťo zadelil najlepšie gitarové sólo večera slide-om. S napätím som čakal, či mu to sólo skolabuje na komplikovanosti, ako pri mojich pokusoch o slide-ové sólo, ale každý ďalší presný tón v kaskádach nôt ma držal v úžase. Sonny Landreth so štipkou Dereka Trucksa, klobúk dole, Rasťo! Odhliadnuť od Rasťa som však znova len ťažko nachádzal to "blues" v ich aperitíve. Bolo to všetko super, ale kvákadlové gitarové rytmiky do funky bicích majú u jedného našeho známeho špecifické pomenovanie ak sa spájajú so žánrom blues. Tak či onak, bolo to najenergickejšie a najprepracovanejšie vystúpenie večera :)
Nasledovala druhá poľská formácia "Blues Junkers". Vysoká, plecnatá, riťatá (v dobrom) baba v klobúku s veselosťou za troch a s prirodzeným darom frontmanstva s chlapskou bandou ponúkli najbluesovejšiu zábavu večera. Boli to dvanástky a nejaké veci Etty James, ale malo to šťavu a šmrnc. Darmo, z Poľska asi len kvalita... čo sa hudby týka :) ľudia boli na nohách a tancovali. U mňa druhý top večera.
Po nich sme už nasledovali my. Playlist sme oklieštili na 6 skladieb, ktoré sme sa nehanbili zahrať na bluesovom festivale a ľudia sa bavili, pred pódiom už bola veľká tancovačka a z publika svetielkovali úsmevy. Hralo sa nám skvele a nálada bola super. Hrať ako posledný bolo super už len z tohto dôvodu. Po odohratí siedmych skladieb sa s nami ešte chcelo zopár ľudí odfotiť a rozdali sme aj zopár CD-čiek.

Po našom koncerte nasledovalo vyhodnotenie súťaže. Cenu divákov získali Hot Tamales Trio, koncert v Poľsku vyhral Bužma a cenu poroty získali King Bee a Mississippi Mixtape. Prekvapilo ma, že cenu poroty získali bluesu vzdialené produkcie a zamyslel som sa následne, aká je teda budúcnosť bluesu, resp, či moja dlhoročná myšlienka, že sa musím krotiť s rockom, aby sme nevykĺzli z bluesovej scény, je správna. Tak či onak, teší ma naša účasť na tomto skvelom festivale a možno som aj rád, že nebudeme v novembri hrať vo štvrtok niekedy okolo siemdej, keď ešte nebude toľko divákov. Mali sme prime-time a poriadne sme si ho užili.

Zvyšok večera už sa vyvíjal všelijako, túlajúc sa po meste. Ľútosť prišla až keď sme dorazili k penziónu okolo pol druhej nočnej a začuli sme, že asi tri izby od našej, jammujú na izbe muzikanti z Hot Tamales Trio a tuším som počul aj Bužmu. Vymenil by som celé tie krčmové potulky s Mixtape-om ( s ktorým sme žial neboli na rovnakej hladine :D teda, už sme nemali šancu ich dobehnúť keďže sme v ten večer abstinovali) za pár minút jammu s tými výnimočnými muzikantami na penzióne. Nuž aj toto je blues. Blues nie je hudba, blues je pocit.

Aj takýto bol Blues Aperitív 2017.