Prvý raz po niekoľkých rokoch prehovárania z Bonzovej
strany som prihlásil našu kapelu, Kiero Grande do súťaže Blues Aperitív. Usúdil
som, že naša produkcia je na postačujúcej úrovni aby sme ju predstavili na
medzinárodnej úrovni.
Musím pochváliť vynikajúcu organizáciu celej produkcie tejto udalosti. Pani Horáková sa starala o dôkladné informovanie všetkých účinkujúcich.
Z Kýru sme vyrazili niečo o deviatej a do Šumperku sme dorazili okolo tretej poobede. Cestovali sme už len v trio formácii ja, Robi a Vojto, keďže Vlado a Radi sa naplno venujú svojim rodinám. Dorazili sme však priskoro a kulturák bol zamknutý. Tak sme šli na kávu a nejaký ten zákusok do priľahlej kaviarne. Veľmi príjemné prostredie, milý personál. Následne sme zavolali pani Horákovej a šli sme sa ubytovať podľa jej pokynov. Penzión G bol vskutku fajn, chodby boli zdobené veľkými fotkami hudobníkov z predošlých ročníkov festivalu Blues Alive. Chvíľu sme si oddýchli a ja som dal powernap - asi 20minutový spánok. Pred piatou nás čakalo losovanie poradia koncertov. Keď sme nosili svôj aparát, na chodbách šatní to už žilo muzikantskou vravou, boli tam už všetci účastníci, cudzia mi bola len poľská reč dvoch kapiel. Šatňu sme zdielali s Mississippi Mixtape z Bratislavy. Poznáme sa s nimi už nejaký ten piatok a aj ftáky čo-to počvirikajú. V šatniach vládla veselá atmosféra a vôbec nebolo cítiť, že by sa konala nejaká súťaž.
Pri losovaní som mal šťastnú ruku, bo som vytiahol 7, čiže sme hrali poslední v poradí. Podmienky mal takmer každý rovnaké. 35 minút nekompromisného pódiového času vrátane chystania sa.
Prví v poradí boli českí "King Bee".Po takmer hodine na zvukovú skúšku predviedli 35 minút tvrdého hardrocku na štýl ZZ Top a Whitesnake. Spevák a zároveň jeden z gitaristov ohuroval virtuóznou hrou. Okrem jedného slide-ového sóla som v ich sete však veľa bluesu nepočul. Nedokázal som sa na ich produkciu dlho sústrediť, bo nás hromadne zmohol hlad a šli sme sa najesť do vedľajšej reštaurácie, kde bolo hudbu počuť.
Na minutu presne v stanovenom čase začali hrať "Doggybag" taktiež z Čiech. Tentokrát sa na pozícii frontmana objavila slečna v riflových šortkách, korzete a klobúku. Až na jednu výnimku sa spievalo výhradne po česky a žial znova, napriek veškerej mojej snahe, som v ich hudbe blues nezachytil. Ponúkli 30 minút moderného rocku, miestami s metalovými sólami. Nevravím, že to bolo zlé, ale vychádzajúc z názvu festivalu som začal dumať o plejáde kapiel, ktoré sa do súťaže prihlásili. Vari nebolo bluesovejšej, originálnejšej kapely?
Z apatie ma na šatňovej chodbe vytrhol hlas Elizy Sicińskej z "Hot Tamales Trio". Bol to ten moment, keď som sa otočil smerom k pódiovým dverám a musel som pobehnúť aby som to videl na vlastné oči. Málokrát sa stane, že publikum tlieska spevákovi aj po odspievaní prvého verša. Zimomriavky! Na pódiu stála pôvabná slečna, dáma v čiernych šatoch, s hlasom jazzovej divy. Po jej boku virtuózne hral na ústnu harmoniku Łukasz Pietrzak. Nebola to však virtuozita, ktorá sa gíčovo šovinisticky tlačí do každého vašeho póru, ale ten typ, ktorý si vás získa pauzami, v ktorých prahnete po ďalšom tóne. Trio dotváral vkusným jazzovým bluesom najpedantnejší gitarista celého večera, Piotr Kozub. Potlesky právom korunovali sóla inštrumentalistov, ako aj spevácke výkony. Slová, ktoré by charakterizovali toto vystúpenie, by mohli byť... ach, načo slová, mali ste tam byť. Hah! Ja som si spravil dve nahrávky, záviďte! Pre mňa to bola topka večera a áno, nechal som sa trochu uniesť.
Nasledoval český "Bužma" ako jediný sólový interpret. Po predošlej produkcii mal veru ťažkú prácu. 3 gitary, banjo a boombox na podlahe tvorili Bužmov arzenál. Hral klasický blues s českými textami. Texty boli úprimné, hudba bluesová, ale akosi som ešte bol v opantaní Hot Tamales Tria, takže som sa venoval backstage-u. Chalani a baba z Mixtape-u sa už horlivo pripravovali. Šminky, oblečenie na pódium, ba dokonca aj zlatý náhrdelník na Dávidovom krku s nápisom "Rockstar", na ktorom som sa trocha pobavil :D Bolo vidno, že to táto kapela má namierené vysoko.
"Mississippi Mixtape" odštartovali koncert elektronickým introm zo samplu a spustili akúsi fúziu moderného funkbeatu a rocku. Vokálové efekty, extenzívne pohybové prejavy a mnohovrstvá vlastná tvorba boli parametrami, ktorými bratislavská formácia presviedčala divákov. Bola to šou so všetkým, čo k tomu patrí. V tomto momente by som pochválil aj pánov zvukárov a osvetľovačov, bez ktorých by tento večer bol len ďalším priemerným festivalom. Zvuk bol vynikajúci. Takisto chcem vyjadriť svoj obdiv druhému gitaristovi Mixtape-u, Rasťovi Peniaštekovi. V zákulisí tichý nenápadný chlapík, výzorom trocha nezapadajúci do extravagantného štandardu zvyšku kapely, na pódiu však gitarista par excelance. Zdalo sa mi, že sme boli na podobnej vlnovej dĺžke. V ruke držal bledomodrý stratocaster z dielne majstra Číža. Výnimočný nástroj, ktorý som si aj mohol poťažkať. Sánka padla však až pri cih zvukovej skúške. Priezračnosť tónu, ktorú možno prisudzovať len najdrahším nástrojom, zreteľnosť nôt a farba. To najlepšie však prišlo koncom druhej skladby, keď Rasťo zadelil najlepšie gitarové sólo večera slide-om. S napätím som čakal, či mu to sólo skolabuje na komplikovanosti, ako pri mojich pokusoch o slide-ové sólo, ale každý ďalší presný tón v kaskádach nôt ma držal v úžase. Sonny Landreth so štipkou Dereka Trucksa, klobúk dole, Rasťo! Odhliadnuť od Rasťa som však znova len ťažko nachádzal to "blues" v ich aperitíve. Bolo to všetko super, ale kvákadlové gitarové rytmiky do funky bicích majú u jedného našeho známeho špecifické pomenovanie ak sa spájajú so žánrom blues. Tak či onak, bolo to najenergickejšie a najprepracovanejšie vystúpenie večera :)
Nasledovala druhá poľská formácia "Blues Junkers". Vysoká, plecnatá, riťatá (v dobrom) baba v klobúku s veselosťou za troch a s prirodzeným darom frontmanstva s chlapskou bandou ponúkli najbluesovejšiu zábavu večera. Boli to dvanástky a nejaké veci Etty James, ale malo to šťavu a šmrnc. Darmo, z Poľska asi len kvalita... čo sa hudby týka :) ľudia boli na nohách a tancovali. U mňa druhý top večera.
Po nich sme už nasledovali my. Playlist sme oklieštili na 6 skladieb, ktoré sme sa nehanbili zahrať na bluesovom festivale a ľudia sa bavili, pred pódiom už bola veľká tancovačka a z publika svetielkovali úsmevy. Hralo sa nám skvele a nálada bola super. Hrať ako posledný bolo super už len z tohto dôvodu. Po odohratí siedmych skladieb sa s nami ešte chcelo zopár ľudí odfotiť a rozdali sme aj zopár CD-čiek.
Po našom koncerte nasledovalo vyhodnotenie súťaže. Cenu divákov získali Hot Tamales Trio, koncert v Poľsku vyhral Bužma a cenu poroty získali King Bee a Mississippi Mixtape. Prekvapilo ma, že cenu poroty získali bluesu vzdialené produkcie a zamyslel som sa následne, aká je teda budúcnosť bluesu, resp, či moja dlhoročná myšlienka, že sa musím krotiť s rockom, aby sme nevykĺzli z bluesovej scény, je správna. Tak či onak, teší ma naša účasť na tomto skvelom festivale a možno som aj rád, že nebudeme v novembri hrať vo štvrtok niekedy okolo siemdej, keď ešte nebude toľko divákov. Mali sme prime-time a poriadne sme si ho užili.
Zvyšok večera už sa vyvíjal všelijako, túlajúc sa po meste. Ľútosť prišla až keď sme dorazili k penziónu okolo pol druhej nočnej a začuli sme, že asi tri izby od našej, jammujú na izbe muzikanti z Hot Tamales Trio a tuším som počul aj Bužmu. Vymenil by som celé tie krčmové potulky s Mixtape-om ( s ktorým sme žial neboli na rovnakej hladine :D teda, už sme nemali šancu ich dobehnúť keďže sme v ten večer abstinovali) za pár minút jammu s tými výnimočnými muzikantami na penzióne. Nuž aj toto je blues. Blues nie je hudba, blues je pocit.
Aj takýto bol Blues Aperitív 2017.
Musím pochváliť vynikajúcu organizáciu celej produkcie tejto udalosti. Pani Horáková sa starala o dôkladné informovanie všetkých účinkujúcich.
Z Kýru sme vyrazili niečo o deviatej a do Šumperku sme dorazili okolo tretej poobede. Cestovali sme už len v trio formácii ja, Robi a Vojto, keďže Vlado a Radi sa naplno venujú svojim rodinám. Dorazili sme však priskoro a kulturák bol zamknutý. Tak sme šli na kávu a nejaký ten zákusok do priľahlej kaviarne. Veľmi príjemné prostredie, milý personál. Následne sme zavolali pani Horákovej a šli sme sa ubytovať podľa jej pokynov. Penzión G bol vskutku fajn, chodby boli zdobené veľkými fotkami hudobníkov z predošlých ročníkov festivalu Blues Alive. Chvíľu sme si oddýchli a ja som dal powernap - asi 20minutový spánok. Pred piatou nás čakalo losovanie poradia koncertov. Keď sme nosili svôj aparát, na chodbách šatní to už žilo muzikantskou vravou, boli tam už všetci účastníci, cudzia mi bola len poľská reč dvoch kapiel. Šatňu sme zdielali s Mississippi Mixtape z Bratislavy. Poznáme sa s nimi už nejaký ten piatok a aj ftáky čo-to počvirikajú. V šatniach vládla veselá atmosféra a vôbec nebolo cítiť, že by sa konala nejaká súťaž.
Pri losovaní som mal šťastnú ruku, bo som vytiahol 7, čiže sme hrali poslední v poradí. Podmienky mal takmer každý rovnaké. 35 minút nekompromisného pódiového času vrátane chystania sa.
Prví v poradí boli českí "King Bee".Po takmer hodine na zvukovú skúšku predviedli 35 minút tvrdého hardrocku na štýl ZZ Top a Whitesnake. Spevák a zároveň jeden z gitaristov ohuroval virtuóznou hrou. Okrem jedného slide-ového sóla som v ich sete však veľa bluesu nepočul. Nedokázal som sa na ich produkciu dlho sústrediť, bo nás hromadne zmohol hlad a šli sme sa najesť do vedľajšej reštaurácie, kde bolo hudbu počuť.
Na minutu presne v stanovenom čase začali hrať "Doggybag" taktiež z Čiech. Tentokrát sa na pozícii frontmana objavila slečna v riflových šortkách, korzete a klobúku. Až na jednu výnimku sa spievalo výhradne po česky a žial znova, napriek veškerej mojej snahe, som v ich hudbe blues nezachytil. Ponúkli 30 minút moderného rocku, miestami s metalovými sólami. Nevravím, že to bolo zlé, ale vychádzajúc z názvu festivalu som začal dumať o plejáde kapiel, ktoré sa do súťaže prihlásili. Vari nebolo bluesovejšej, originálnejšej kapely?
Z apatie ma na šatňovej chodbe vytrhol hlas Elizy Sicińskej z "Hot Tamales Trio". Bol to ten moment, keď som sa otočil smerom k pódiovým dverám a musel som pobehnúť aby som to videl na vlastné oči. Málokrát sa stane, že publikum tlieska spevákovi aj po odspievaní prvého verša. Zimomriavky! Na pódiu stála pôvabná slečna, dáma v čiernych šatoch, s hlasom jazzovej divy. Po jej boku virtuózne hral na ústnu harmoniku Łukasz Pietrzak. Nebola to však virtuozita, ktorá sa gíčovo šovinisticky tlačí do každého vašeho póru, ale ten typ, ktorý si vás získa pauzami, v ktorých prahnete po ďalšom tóne. Trio dotváral vkusným jazzovým bluesom najpedantnejší gitarista celého večera, Piotr Kozub. Potlesky právom korunovali sóla inštrumentalistov, ako aj spevácke výkony. Slová, ktoré by charakterizovali toto vystúpenie, by mohli byť... ach, načo slová, mali ste tam byť. Hah! Ja som si spravil dve nahrávky, záviďte! Pre mňa to bola topka večera a áno, nechal som sa trochu uniesť.
Nasledoval český "Bužma" ako jediný sólový interpret. Po predošlej produkcii mal veru ťažkú prácu. 3 gitary, banjo a boombox na podlahe tvorili Bužmov arzenál. Hral klasický blues s českými textami. Texty boli úprimné, hudba bluesová, ale akosi som ešte bol v opantaní Hot Tamales Tria, takže som sa venoval backstage-u. Chalani a baba z Mixtape-u sa už horlivo pripravovali. Šminky, oblečenie na pódium, ba dokonca aj zlatý náhrdelník na Dávidovom krku s nápisom "Rockstar", na ktorom som sa trocha pobavil :D Bolo vidno, že to táto kapela má namierené vysoko.
"Mississippi Mixtape" odštartovali koncert elektronickým introm zo samplu a spustili akúsi fúziu moderného funkbeatu a rocku. Vokálové efekty, extenzívne pohybové prejavy a mnohovrstvá vlastná tvorba boli parametrami, ktorými bratislavská formácia presviedčala divákov. Bola to šou so všetkým, čo k tomu patrí. V tomto momente by som pochválil aj pánov zvukárov a osvetľovačov, bez ktorých by tento večer bol len ďalším priemerným festivalom. Zvuk bol vynikajúci. Takisto chcem vyjadriť svoj obdiv druhému gitaristovi Mixtape-u, Rasťovi Peniaštekovi. V zákulisí tichý nenápadný chlapík, výzorom trocha nezapadajúci do extravagantného štandardu zvyšku kapely, na pódiu však gitarista par excelance. Zdalo sa mi, že sme boli na podobnej vlnovej dĺžke. V ruke držal bledomodrý stratocaster z dielne majstra Číža. Výnimočný nástroj, ktorý som si aj mohol poťažkať. Sánka padla však až pri cih zvukovej skúške. Priezračnosť tónu, ktorú možno prisudzovať len najdrahším nástrojom, zreteľnosť nôt a farba. To najlepšie však prišlo koncom druhej skladby, keď Rasťo zadelil najlepšie gitarové sólo večera slide-om. S napätím som čakal, či mu to sólo skolabuje na komplikovanosti, ako pri mojich pokusoch o slide-ové sólo, ale každý ďalší presný tón v kaskádach nôt ma držal v úžase. Sonny Landreth so štipkou Dereka Trucksa, klobúk dole, Rasťo! Odhliadnuť od Rasťa som však znova len ťažko nachádzal to "blues" v ich aperitíve. Bolo to všetko super, ale kvákadlové gitarové rytmiky do funky bicích majú u jedného našeho známeho špecifické pomenovanie ak sa spájajú so žánrom blues. Tak či onak, bolo to najenergickejšie a najprepracovanejšie vystúpenie večera :)
Nasledovala druhá poľská formácia "Blues Junkers". Vysoká, plecnatá, riťatá (v dobrom) baba v klobúku s veselosťou za troch a s prirodzeným darom frontmanstva s chlapskou bandou ponúkli najbluesovejšiu zábavu večera. Boli to dvanástky a nejaké veci Etty James, ale malo to šťavu a šmrnc. Darmo, z Poľska asi len kvalita... čo sa hudby týka :) ľudia boli na nohách a tancovali. U mňa druhý top večera.
Po nich sme už nasledovali my. Playlist sme oklieštili na 6 skladieb, ktoré sme sa nehanbili zahrať na bluesovom festivale a ľudia sa bavili, pred pódiom už bola veľká tancovačka a z publika svetielkovali úsmevy. Hralo sa nám skvele a nálada bola super. Hrať ako posledný bolo super už len z tohto dôvodu. Po odohratí siedmych skladieb sa s nami ešte chcelo zopár ľudí odfotiť a rozdali sme aj zopár CD-čiek.
Po našom koncerte nasledovalo vyhodnotenie súťaže. Cenu divákov získali Hot Tamales Trio, koncert v Poľsku vyhral Bužma a cenu poroty získali King Bee a Mississippi Mixtape. Prekvapilo ma, že cenu poroty získali bluesu vzdialené produkcie a zamyslel som sa následne, aká je teda budúcnosť bluesu, resp, či moja dlhoročná myšlienka, že sa musím krotiť s rockom, aby sme nevykĺzli z bluesovej scény, je správna. Tak či onak, teší ma naša účasť na tomto skvelom festivale a možno som aj rád, že nebudeme v novembri hrať vo štvrtok niekedy okolo siemdej, keď ešte nebude toľko divákov. Mali sme prime-time a poriadne sme si ho užili.
Zvyšok večera už sa vyvíjal všelijako, túlajúc sa po meste. Ľútosť prišla až keď sme dorazili k penziónu okolo pol druhej nočnej a začuli sme, že asi tri izby od našej, jammujú na izbe muzikanti z Hot Tamales Trio a tuším som počul aj Bužmu. Vymenil by som celé tie krčmové potulky s Mixtape-om ( s ktorým sme žial neboli na rovnakej hladine :D teda, už sme nemali šancu ich dobehnúť keďže sme v ten večer abstinovali) za pár minút jammu s tými výnimočnými muzikantami na penzióne. Nuž aj toto je blues. Blues nie je hudba, blues je pocit.
Aj takýto bol Blues Aperitív 2017.
