Jazz Blues Jamboree 2013

Boľavý chrbát, ruky boľavé od hrania a nosenia aparátu, prsty opuchnuté, že si človek nevie dať dole prstene, telo tak unavené, že sa ťažko zaspáva... deviaty ročník Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch bol znova jedným skvelým ročníkom. Ponúkam vám teda chronologické spomienky na tento največší buesový sviatok na Slovensku.

Piatok pre mňa začal večernou cestou do Kina Mier spolu s Robim a Vladom, mojimi kapelníkmi z Kiero Grande. Prišli sme predčasne, lebo Robi, keďže je snáď najšikovnejším zvukárom zo skromného okolia, bol požiadaný postarať sa o malé pódium v pridruženom Hollywood Billiard Clube, kde oba dni hrali kapely v prestávkach, kým sa na veľkom pódiu v kinosále pripravovali večšie kapely.

Prísť do Hollywoodu pre mňa bolo dosť nostalgické. Ako prísť do starého divadla, videť zaprášené pódium, kde sa kedysi odohrávali rôzne predstavenia. Po "páde" Bluespubu na Gúgskej ulici tu bolo totiž dočasné útočisko bluesovej hudby v Nových Zámkoch a vôbec to tu nebolo zlé. Koncom roku 2011 sme potom spojazdnili malý, skromný, takmer súkromný...ako to nazvať...klub "Family Shop", ktorý bol tiež len sezónnym riešením situácie, no bol dôležitou súčasťou hudobnej scény, ktorá aj vďaka nemu pretrvala. Následné vykúpenie prišlo vo forme luxusných podzemných priestorov hotelu Stardust na Komárňanskej ulici.

Na pódiu Hollywoodu sa už pripravovala skupina Memphis Bell, ktorá pôvodne fungovala ako trio pod speváckym vedením Mareka Žemberu. Z pôvodnej zostavy s ním hral ešte skvelý gitarista Libor Ondrejčík, doplnili ich skvelý jazzový bassgitarista Pali Farkas, virtuózny klavirista Tamás Fekete a ďalší charizmatický gitarista Dávid Kitka . Táto číro novozámocká formácia predviedla veľmi vkusné predstavenia klasických bluesových štandardov, ako aj viacerých skvelých prevedení skladieb The Doors, nehovoriac o tom, že Marekov spev sa takmer úplne ponášal na Jima Morrisona. O kvalite ich predstavení počas prestávok svedčili aj ľudia nahromadení pred malým pódiom, boli to plnohodnotné malé koncertíky, pedantné a kvalitné :) ľudia si samozrejme vychutnávali aj ponuky baru s obsluhou personálu z tvrdošovského Harley Davidson Music Pubu.

Po prvej polhodinke aj keď s mierným meškaním a bez zvukovej skúšky svoju šou odpálil famózny René Lacko so svojim Downtown Bandom. Keďže sa celý festival ponášal v spomienke na legenendu bluesrockovej hudby, Jimiho Hendrixa, René postavil celý svoj setlist na jeho skladbách a musím vám povedať, že na širokom okolí, je práve René ten najpovolanejší hrať jeho skladby. Opotrebovaný stratocaster, "vypečený" marshall za chrbtom, klobúk na hlave, hranie zubami, či za chrbtom alebo za hlavou, to všetko bolo obsahom silného rockového nárezu v podaní Downtownu. Silu tohoto power-tria už novozámčania mohli okúsiť v Stardust Blues Pube a aj teraz ostalo v sále mnoho sánok padnutých. Treba však uznať, že za skvelý zvukový zážitok sa treba poďakovať aj Csabovi zo zvukárskeho tímu Jancsiho Pásztora (Johnnie Shepperd Band), lebo hudba v sále znela čisto a vyrovnane.

Po ďalšej prestávke s Memphis Bellom a stretávke s mnohými známymi nás na pódiu čakalo predstavenie srbskej kapely Fingerbang. Žial, informácií o tejto kapele je na internete málo, taže mená členov vám neviem ponúknuť, ale viem vám povedať, že kapela zahrala veľa silných a aranžmánovo bohatých skladieb. Speváci boli dvaja, jeden energický multiinštrumentalista, ktorý občas hral na klavír, občas na ústnu harmoniku a občas iba spieval; a potom ten druhý so svojim silným chrapľákom hrajúc na gitare. Nemohol som si však užiť celú ich produkciu, lebo ma premkol desný hlad a musel som s tým niečo robiť. Keď som sa vrátil, už bola prestávka a na hlavnom pódiu sa pripravovala legenda slovenskej progresívnej hudby, Collegium Musicum, ktoré sem prilákalo mnoho pamätníkov starých čias, ale aj mladých nadšencov. Pán Griglák hral na gitare plynule a virtuózne, ako keby pre neho čas nič neznamenal, doprevádzaný hromivými bicími pána Valihoru, znova, ako aj v Paksi na Gastroblues festivale, valil hory. Samozreme nechýbal vysmiaty pohodový Fedor Frešo na bassgitare a klenot pódia, Marián Varga. Veľa krát sa vravelo, že pán Varga už končí, no tento koncert bol dôkazom, že ešte zďaleka neprišiel ten čas. Aj keď na pódium ho museli doprevadiť, za svojím Hammondom bol ako malé dieťa. Koncert bol famózny a vyslúžil si aj „standing ovation“ ako sa na legendu patrí. Bol to posledný koncert prvého večera a Bonzo všetkých odkázal do Stardust Blues Pubu o dve ulice ďalej, kde sa konala afterparty. 

Na prvej afterparty som si zahral ja s našou skupinou Kiero Grande, aj keď mnoho miestnych divákov si nás pamätalo skôr pod bývalým názvom „Csukamáj Olaj“. Zahrali sme zopár skladieb, o ktorých by vám mal referovať zrejme niekto iný, nezainteresovaný, ale poviem len toľko, že sa mi hralo dobre, zvuk bol fajn, ľudia tancovali aj tlieskali, čo dodať. Po asi siedmich skladbách sme ponúkli možnosť zahrať pár skladieb aj prítomným členom Fingerbangu zo Srbska, ktorí tiež prišli na jamsession. Čo čert nechcel, asi v tretej ich skladbe bicák roztrhol blanu na kopáku a situácia sa musela zachraňovať pár skladbami bez bicích a kým zohnali ďalšiu blanu sme sa my ostatní prítomní už dosť unavili, bo bolo po druhej nočnej. Chlapi hrali dobre, ľudia sa bavili, ale hrali na našich nástrojoch, čo popravde nemám moc rád, ale čo už nespraví človek pre kolegu muzikanta, neboli to žiadni punkáči, aj keď tá blana... :D Tak, či onak, pobrali sme sa domov a nechali sme im tam len jednu gitaru a bicie, zvyšok si zohnali inak. Doma som zaspal ako bábätko.

Sobota začala klasicky bluesovo: otec ma zavolal do záhrady, že treba vykopať fóliak a natiahnuť na konštrukciu novú fóliu :D Viete si predstaviť, ako veľmi som sa tešil. Nuž, aj taký je život muzikanta/ záhradkára. Poobede ma ešte navštívila moja milá, ktorej som musel ukázať moje najnovšie hudobné objavy, resp. zahrať jej svoje najnovšie skladby, keďže sa vídame iba cez víkend. Bolo to už tretie Jamboree, ktoré sme strávili spolu. 
Program začal znova o siedmej a na malom pódiu už hrala príjemná jazz-bluesová formácia Free Songs Jazz. Znova, o jej členoch vám žial veľa povedať neviem, ale zdelím toľko, že hrali príjemnú jazzovú hudbu, pomalé verzie známych aj popových skladieb v podaní šarmantnej speváčky v sprievode klavíru, gitary a bicích. Občas si zaspieval aj pán gitarista a treba povedať, že mu to aj slušne išlo. Bola to vhodná kapela na podmaz barovej atmosféry, ktorá vládla v Hollywod Billiard Clube v Kine Mier. 
Na hlavnom pódiu už bola nazvučená jediná zaoceánska umelkyňa tohto ročníku, Dorey Lin Lyles. Gospelová speváčka afroamerického pôvodu si získala publikum hneď od začiatku jej koncertu v sprievode Johnnie Shepperd bandu svojím bezprostredným kontaktom s divákmi, širokým úsmevom a pozitívnym vyžarovaním. Mala úžasný hlas a feeling a spievala skvele. Bola to tá „Amerika“, čo tu v Európe postrádame. Zostava bola síce neúplná a skromnejšia, takže Janči Pásztor si musel doprovody loopovať, o rytmiku sa staral perkusionista a doprevádzali ich ešte hostia Erich  „Boboš“ Procházka a Dura Turtev. Z pódia sálala dobrá nálada a to ľudia ocenili výdatným potleskom v stoji. V zákulisí som sa stretol s Dorey a bola užasnutá nadšením miestnych divákov, vraj sa málokrát s takým niečím stretáva. Je to veľmi milá a príjemná osôbka.
Ďalšou kapelou na pódiu bol maďarský Varga János Project. Jazzrocková formácia, ktorá má tiež dlhú históriu. Virtuózny gitarový mág, pán János Varga bol členom tiež legendárnej jazzrockovej formácie East, ktorá mala mnoho fanúšikov aj tu v Nových Zámkoch. Musím priznať, že v tomto ročníku to bola jediná kapela, ktorá na mne vyvolala zimomriavkový efekt. Dokonale prepracované skladby, strhujúca rytmika v podaní jedného bicáka a dvoch perkusionistov, ktorý bubnovali hádam na všetko, čo vydáva nejaký zvuk. Klenotom pódia bola taktiež vituózna a krásna huslistka Luca, ktorá ohurila celé publikum štýlom hrania, aký u huslistov vidno málokrát, nehovoriac a neskutočních unizónoch spolu s gitarou. Ten koncert ma proste nadchol a mal ten „wow“ faktor. Keby mám klobúk, tak ho zložím pred Varga János Project-tom. No akonáhle sa zložili z pódia po burácajúcom potlesku, museli sme sa poponáhľať, aby sme sa naložili na pódium s The JointVenture and Friends. Priznám sa, že som nemal najlepšiu náladu a nemyslel som si, že zahráme dobrý koncert po takých esách pred nami. Našťastie sa mi však podarilo zo svojho skromného aparátu dostať tón blízky môjmu vysnívanému a hralo sa mi skvelo po boku usmievavého Boboša . Naším hosťom bol taktiež aj Dura Turtev a konečne sa dostalo večšiemu svetlu aj nášmu najnovšiemu členovi Tomimu. Hralo sa mi skvele, aj keď sme mali zopár kiksov, čo bolo spôsobené zrejme tým, že sme ani raz neskúšali s tou zostavou, ktorá stála na pódiu :D ono to tak býva, že keď je veľa členov v kapele tak je to ťažšie zosúladiť. Ale myslím, že sme dostali standing ovation a boli sme tiež vytlieskaní zahrať ešte jednu skladbu, čo bol veľmi upokojujúci pocit. Som vďační všetkým, ktorí to tam s nami potiahli do pol jednej, hralo sa mi skvele. Na jamsession s Vladom Urbanovským, Bonzom, Mišom Lőrinczom, Mikeym a myslím, že aj s Filipom Puchertom som žial už nešiel, bol som unavený a teraz sedím na stanici v Šuranoch na ceste do Bratislavy začať ďalší zo šedých týždňov jadrového energetika J  Jazz Blues Jamboree 2013 bolo skvelé „se vším všudy“, ďakujeme organizátorom a najmä Ferimu Sajtosovi. Vidíme sa určite ja na jubilejnom desiatom ročníku. Keep Bluesin´, alebo „Do zbluesnenia“ ako by povedal aj Bonzo.