Spoza výkladov - Csukamáj Olaj

Koho zaujíma iba koncert samotný, prosím preskočte na Sobotu.

PiatoQue
Práve prežívam skúškové obdobie druhého ročníka na vysokej škole odboru Fyzika materiálov a učím sa najťažšiu skúšku. Keď sa učím, tak mám prísny harmonogram činností, musím mať okolo seba poriadok, kľud a štuple v ušiach, aby som nepočul ani šum počítača, či písanie pera. Osvedčilo sa mi to z predošlých semestrov. Mojej láske to však samozrejme nevyhovuje, lebo v takýchto časoch kladiem do popredia štúdium, ostatné počká. No ale aby som nebol za nepríjemného, nadbehol som si v harmonograme a miesto jednej témy za deň som vo štvrtok stihol tri a tým pádom som si spravil krásny deň voľna pre svoju malú a deň voľna na dnešok.

SoBota
Začiatok dňa som ešte strávil s bratom v záhrade a neskôr pri kosení trávnika s kvalitnou hudbou v slúchadlách. No po sprche som užaj vyrážal na stretko s chalanmi pri skúšobni. Bolo pol druhej keď sme aparáty napratali do Robiho starej "feldy" a vyrazili sme do Podunajských Biskupíc pri Bratislave. Hrali sme na malom festivale Rock v Múzeu, o ktorom si detailnejšie prečítajte na strénke slovakbluesu  Rock v múzeu .
V aute sme sedeli Ja, Rady, Erik a šoféroval Vlado, Robi bol na akomsi firemnom opijáši v Čechách a vyjednával nám to krásne víťazstvo v hokeji...síce dohodnutý rozdiel mal byť 6:2 a realita znela 3:1, čiže polovica, dúfam, že to neznamená, že zajtra budú tým chlapíkom s korčuľami a hokejkami vysieť na krku strieborné medaile. Ukáže čas.
 Koncert samotný bol v skutku príjemný. Po dorazení na miesto zločinu sme sa poobzerali vo fascinujúcom Múzeu obchodu, pobavili sme sa na niektorých vecičkách, zo zopár vecí sme si vystrelili a šli sme ochutnať pivo. Mňa osobne žial neoslovilo, ale ostatní sa až tak nesťažovali. Po pive sme vyložili werkzeug na pódium  napísal som playlist (medzitým dorazil Robi s partiou z práce v dobrej nálade samozrejme). Playlist stál z asi 7-8 skladieb + nejaký ten prídavok , ale hrali sme, dá sa povedať, pre prázdne stoličky v krásnom prostredí pod stromami na dvore múzea. Nesťažujem sa, nemám to nikomu za zlé, veď sme dohrali tesne pred začatím zápasu SVK - CZ a tiež sme sa po koncerte ponáhľali do auta počúvať zápas. Pred odchodom nás prehovárali nech si dáme úžasne vyzerajúceho grilovaného moriaka, že potreboval už len 10 minút na grile, no nedalo sa inak. Slintali sme iba "spoza výkladov". Po pár minutách jazdy nám však odišiel signál a rádio sme museli počúvať z telefónu...ach, toľké napätie. Koniec zápasu sme už dopozerali v krčme  Hubert v domácom Kiero Grande a potom sme sa pobrali domov.
 
Teraz mi triešti v hlave a píšem tieto slová a prichádza na mňa trpký smiech, že zajtra ma znova čaká elektrina a magnetizmus. (Blbne mi blog, takže tento kúsok textu si musíte užiť v oranžovej (: ) Majte sa fajn, ľudkovia! Šírte lásku a uvedomte si svoje hodnoty, nech je život krajší, keď už nie pre nás, tak pre ďalšie generácie.

P.S: video a foto report zrejme nájdete niekde na internete v najbližších dňoch, obektívov a kamier tam totiž bolo požehnane. Dúfam, že sa ostatným kapelám hralo aspon tak dobre, ako nám :)

Trigonosauria

Neviem, či ste o tom vedeli, ale Feri s Rantom otvorili nový klub, hudobný klub pobliže námestia v Nových Zámkoch. Otvárali sme 27.4.2012 (zatial to je pod pracovným názvom Family SHop, keďže predtým tam boli akési rodinné potreby alebo čo). Veľa si zo začiatku toho dňa nepamätám, ale zrejme vás to ani nezaujíma. Prišli sme s chalanmi na miesto činu, kde už bol rozložený Bonzo na minipódiu, na stoličkách popri stoloch sedela hŕstka oddaných hudbychtivých spolutrpiteľov tohto sveta. Zo začiatku nás bolo máličko, ale neskôr sa to príjemne naplnilo milými ľuďmi (myslím tým asi 20 ľudí z blízkych kruhov). Neplánujeme tuším nič svetoborné, chceme vzdať úctu tomuto životnému štýlu a snáď nám to nejaký ten piatok vydrží. Myslím, že môžem za Bonza, seba, Feriho i Mikeyho povedať, že sa nám hralo príjemne, takto by som si to miesot chcel pamätať. Prestávky medzi troma kolami som trávil so svojou milou, ktorú som po koncerte vyprevadil domov, keďže býva iba dva-tri bloky obďaleč. S miernou spoločenskou špičkou sme sa napratali s bandou chalanov z Kiero Grande do auta šli sme domov. Zaspával som okolo jednej, ale nečakal ma dlhý spánok.
Sobota: Vstával som 6:30 ako rpibližne každý deň, ale vten deň to nebolo o škole, ale o záhrade. Rýchle raňajky, káva s bratom a šli sme polievať do záhrady. Staráme sa o kvetinky. O 8:30 som sa pobral dnu a chystal sa na vlak do ZUŠ v Nitre. Už dávno som nebol pozrieť svojich najmilších priateľov. Dobre sme pohaluzili ako sa len s nimi dá, pokochal sa skúškou ich školskej rokovej kapely, do pár skladieb som zabliakal nejaké tie vymyslené texty, ale overall som sa cítil fajn. Po príchode do dediny som šiel po svoju Silvinku a oddýchli sme si dovtedajšiu ťarchu z týždňa. O pol ôsmej mal po mňa prísť Erik. 19:52 nikde nič, ale aspoň som mal čas sa naobedovať. Vtedy prišiel a smial sa, že oni už sú všetci v Komjaticiach na pľaci, že na mňa zabudli :D no videl toto svet?! Ešte že sme nehrali v Prahe :D , ale v susedných Komjaticiach, v Pivárni. Hrali sme tam aj vlani a hralo sa nám vtedy úžasne...takisto aj teraz. Samozrejme Otto a Ivett nechýbali na tanečnej ploche a pridali sa aj ďalšie páriky, ľudia vrieskali od vytŕženia...vtedy sa mi hrá najlepšie, malo to silu. Po nás hrali ešte Nova a Imrichova Klebeta (rovnaká zostava ako v Motoreste). My sme sa však dlho nezdržali, lebo v ten večer sme hrali ešte na kopci vo Veľkom Kýre. Ivett ma vyhodila doma a aparát vzali na miesot činu. Doma som si dal za krajec chleba so šalátovou uhorkou a sadol som na bicykel. Ako každý rok na prvého mája (vyšlo to teraz na 28.4.) hráme nášmu kamarátovi a partyčloveku koncert k narodeninám na mieste, ktoré je pomenované jednoducho, ale výstižne, Tanya (čítaj Taňa). Odohrávajú sa tam najzbojníckejšie udalosti v okolí s nespočetnými súbojmi v hre "Človeče, nezlob se!" ..."hááááááát! - kätttöüm". Odohrali sme to s typickými problémami s prúdom, čo sa týka hrania z agregátu (resp.  čo sa týka môjho komba a agregátu...moje kombo akosi nezvláda nestabilné napätie a tým pádom hrá potichu, už som sa s tým zmieril) a pobral som sa domov, lebo som už vážne unavený. Do tejto únavy sa vlieva suma unavenosti z každodenného robotovania v záhrade okolo kvetov po náročných dňoch v škole. Nuž, ale taký je život na vidieku na Slovensku. Ok, toľko sťažovania sa, nemá to zmysel...potrebujem kľud...a piesok. ...už mi hrabe z toľkého vypätia, vždy to príde koncom semestra, keď je največší nátlak, ale tentoraz, je to už vážne moc, tuším už počujem hlasy keď nad niečim večer rozmýšľam...rozmýšľam nad niečim konkrétnym, ale ako keby som popritom počul v pozadí aj niečie rozprávanie, nezrozumiteľne, ale ťažko sa potom zaspáva. To tá únava... už aby bolo znova ráno.

a malá ochutnávka z toho, čo mi teraz hrá...milujem túto hudbu
http://www.youtube.com/watch?v=ATX7IzY9CTE

Boboš/ Pribojszki & The JointVenture @ Hollywood 6/4/2012

Bolo mi znova dopriate cti zahrať si s dvoma skvelými ľudmi a hudobníkmi a samozrejme aj s kapelou okolo nich. Myslím, že Ericha "Boboša" Procházku na slovenskej bluesovej/jazzovej scéne netreba snáď nikomu predstavovať. Už dlhšiu dobu sa poneviera s Marekom Wolfom, veľmi príjemným chlapíkom hrajúcim na dvojkrké "SG-čko" (a vraj miluje variť :D človek, ktorý miluje variť proste nemôže byť zlý človek...možno sa nájdu výnimky, uznávam). Z príležitosti údajne posledného koncertu tejto sezóny v Hollywoode v Nových Zámkoch, bol pozvaný aj virtuózny harmonikár a veselá kopa, Mátyás Pribojszki z Maďarska. Prvý krát som sa s touto partiou stretol na pódiu ešte v pizzérii Fortuna, to bol akýsi predchodca Blues Pubu na gúgskej. Bolo to v roku 2009 keď som sa dostal do kolobeho Blues Carousell. Doprovod sme im hrali znova ja, Feri a Mikey.
O tom, aké netradične skvelé verzie starých, niekedy nudných štandardov, hrajú Erich s Marekom som sa už rozpisoval v jednom článku z minulého roka, takže sa nemienim opakovať. Výnimočne dobre som sa však cítil počas zdanlivo nekonečnej verzie skladby Smokestack Lightning od Howlin´ Wolf-a. Téma je položená na jeden akord, prevažne pomalá, éterická s neustálym napätím, ktoré vás niekedy vyhecuje až k zovretiu hrdla a zimomriavkam. Ja som skladbu presedel na pódiu pri Matyiho nohách v tureckom sede. Skladbu som maximálne užíval aj napriek jej takmer 20minutovému trvaniu. Zavrel som oči a povznášal sa vo víre zvukov akoby z iného sveta. Bobošovo prízračné zavíjanie do mikrofónu na harmoniku so skresleným zvukom pri prechode do hlbín jeho hlasu, celé pódium rezonovalo a ja som plával v zimomriavkach, Mátyašova kvílivá harmonika tomu dodávala úplne iný rozmer. Ťažko hľadám slová, ktorými by som vám opísal, ako som sa cítil počas toho koncertu, ale jeden z pojmov, ktorý to približne vystihuje, je "Out of this world" a myslím, že na pódiu som s tým pocitom nebol sám. Ak ste tam boli, počuli a videli ten koncert, tak možno tušíte o čom píšem. ...Ok, trocha rozdýchavam tie intenzívne spomienky. Koncert sme dokončili jemnou skladbou typickou pre Boboš/Wolf duo a ja som sa urýchlene musel zbaliť a odísť, lebo môj odvoz bol netrpezlivý. Toľko o jednom skvelom koncerte.

Počas jednej z dvoch prestávok, keď som trávil čas so svojou milou, ma oslovil Gerő zo skupiny Expired Passport, ktorý je taktiež lídrom organizácie SMAZE a mnohorakým hudobným a kultúrnym aktivistom na južnom Slovensku. Požiadal ma o interwiev pre jedno rádio. S radosťou som mu poskytol odpovede o začiatkoch mojej skromnej hudobnej kariéry, vplyvoch, vedľajších projektoch a vôbec všeobecne o hudbe. Myslím, že je to rádio Pátria, ak sa mýlim, ospravedlňujem sa...samozrejme, rozumieť maďarčine vám nezaškodí, ak z toho rozhovoru niečo chcete mať :D Rozhovor hahral aj s Ferim Sajtosom. Prajem pekné sviatky a viacej kľudu.

Meet Eugene

In times they are dark, times they are hard, I tend to feel weak...thats when I hand the steering wheel over to a stronger one. But as it usually is, the stronger entities are much more closed and hard on the surface...in Eugenes´ case, much more evil. But nevermind, sometimes I need his help when I can´t take the pressure no longer. In these days the crap got a bit over the top, thats when I become silent and emotionless, closed into myself. But so much about it.
I was thinking about my purpose in life, what fulfills me and I came up with an interesting result. I gues if I had to choose a WoW class, I would choose to be a discipline priest. I constantly feel the urge to help people, help them grow mentally, cure their demons, calm the storms...and so far I can tell, I am pretty good at it. Dealing with peoples´ minds keeps me from concentrating on my own, or just makes me feel better to a certain level. In real life I am not the guy who will be fixing machines or sell dogfood, not anything attached to be materialistic. Mostly, the state of harmony in my soul and body comes, when I can express myself on a sprirtual level. Searching for the happiness in the moment of presence? Yes, I am. But I can´t get from worrying about the future...the future that consints from the outcome of our present chances. God give me stregth. Come what ever may!

Motörest Boogie 24marcio2012

Tap-tarira-da-ridappa...Hojte. Ako už tradične zorganizovali sme náš prvý koncert tohto roku na domácej pôde v Motoreste vo Veľkom Kýre. Tentokrát si zahrali tri kapely: alternative indie-rocková kapela Nova (V.Kýr) , alternative rocková kapela Imrichova klebeta (Komjatice) a náš Csukamáj Olaj. Ale najprv sa povenujem aj denníčkovej činnosti z predošlého dňa. Koho by zaujímal len koncert samotný, hľadajte sobotu večer ;)

PiatoQue: V piatok nám v škole pán magister oznámil, že test sa z technických príčin odkladá zo soboty na neurčito. Učenie teda ostáva...žial na dnes, ale tým pádom som mohol naplniť pôvodný plán a zájsť do mesta za svojou malinkou. Zašli sme do secondhandov a kým si skúšala všelijaké kúsky, ja som si vymaľovával vymaľovávanku pre deti, keď sa mi v tom prihovoril pohoďácky predavač: "Len kľudne farbi...ale mňa to už prestalo baviť a jednak ma tá stolička už neunesie...a mám len ten jeden obrázok, už ma to nudí. :D zasmiali sme sa pokecali o všeličom, bol to jeden z mála sympatických predavačov s ktorými som sa kedy stretol. Silvina si konečne kúpila svoju prvú dlhú sukňu a je krásna...milujem dlhé sukne. Zašli sme sa prejsť, pobudli sme na námestí, potuľovali sme sa a potom sme zašli domov, kde som obdržal hromadné gratulácie k meninám, dostal som čokolády, konzervy, paštéty a všelijaké dobroty...a svoju druhú rubikovu kocku svojho života O.o nikdy som ju nevedel poskladať, ale hlavolam je to dobrý....jednu stranu poskladám rýchlo, ale ostatné ani nezatnem. Po chvíľkovom oddychu sme znova vyrazili do ulíc na prechádzku, zavolala mi pritom babka, s ktorou som už istý čas nehovoril, lebo sme sa akosi nestretli kvoli môjmu časovému vyťaženiu, bolo to mile. So Silvinou sme pochodili pár pekných miest, zatancovali sme si pri františkánskom kostole, posedeli pri fontáne na námestí, sledovali večerný ruch mesta, kecali sme o všeličom, proste som sa cítil fajn. Potom sme sa šli najesť do Döner Kebabu, kam ná náladu prišli zdevastovať agresívni, hluční a odporní "neprispôspbiví spoluobčania". My sme boli v pohode,jedli sme, ale nechcel som si predstavovať o koľko horšie by to mali chúďatká predavačky, keby je to miesto práve prázdne. Kričali na ňu, boli v presile, spievali a boli agresívni, hlavne "samica". Našťastie sa nič horšie nestalo. Po zastávke doma sme šli na koncert našich kamarátov do vinotéky o uličku ďalej od zeleného domčeka. Hrala skupina PubLick. Poznal som len Tomiho Garaia a Tamása Fekete-ho, ktorého som už spomínal. Hrali tri akustické gitary, perkusie a klavír. Hlavný spev mal Tomi G. a vokály mu robili Tamás a Attila, inak som ich všetkých vídal jak v Blues Pube, tak aj v Hollywoode. Koncert bol veľmi príjemný a atmosféra úžasná...a samozrejme víno fantastické (cenu som sa žial dozvedel až pri pulte). Bolo tam pár Silviných priateľov a atmošku dotvorili aj Otto s Ivett a Mirka Š. svojimi muffinmi :) Kapela hrala veľmi fajn, veci od Doors, Janis Jopplin, The Beatles, Jimiho Hendrixa. Všetko fajne odohrané a aj som si od stola zaspieval :) no pred desiatou som sa musel pobrať na vlak. V Kiero Grande som vystúpil asi o 23:04 a šiel som na "kopec" na wellcome party pre Coca, ktorý sa vrátil z Anglicka. Vonku horel ohník, pivo tieklo potokom, hrali sa karty, veľa sa smialo a čo-to sme aj zahrali zaspievali, keďže nechýbali staré amatky (Robiho bicie) , Radiho husle, akustická basová aj sólová gitara. Proste čerešnička na torte :) nehovoriac o off-road ceste domov (vyhýbajúc sa zeleným...if you know what I mean). Zaspal som jak...proste som zaspal s pocitom z úspešne zavŕšeného dňa.

Sobota: po krátkom spánku som sa zobudil na matkyno budene do povinností v záhrade. Tak som sa teda pozviechal, naraňajkoval a šli sme si odpracovať nutnú čiastku sedlače okolo fóliovníkov :) Bol krásny slnečný deň. Potom sme mali s rodičmi nie príliš ružovú dišputu o budúcnosti, zmysle života, školy a tak...proste veci, ktoré mi spôsobujú krčenie mozgu a blednutie tváre. Chvíľu sm bol strápený a nesvoj (+pretrvávajúce revné problémy, vraj znova niečo vo vzduchu, prekliate baktérie). Najedol som sa a dal si sprchu, no vtom som na nete prečítal slová jedného svojho obľúbeného moderného filozofa, Eckharta Tolleho, ktoré mi znova dodali potrebnú štipku nádeje. Napísal

Dear Friends,
Author George Eliot wrote: "Nothing is so good as it seems beforehand".
Strange, isn't it? What (or who) we thought would make us happy doesn't quite live up to it's promise turns out to be flawed in some way, or even turns into it's opposite (the honeymoon/divorce syndrome). The reason: we OVERVALUE the future and OVERLOOK the present moment. The GOOD that we look for in the future is actually concealed in the present moment (which of course is all you ever have). It's in every sight and every sound, it's in every breath you take. It's in the aliveness you can feel inside your body, and it's in the light of consciousness itself that is the essence of who you are. I call this: waking up to reality.
With love, Eckhart.

V skratke je to o tom, že žiadna budúcnosť neexistuje, neexistujú problémy, ktoré nás v nej čakajú, resp. je zbytočné sa ňou zapodievať, lebo jediné čo môžeme práve ovplyvnť, je PRÍTOMNOSŤ. To je všetko, čo sa ráta, je to ten najcennejší dar. Chvíľu na to konečne prišla malinká a po káve sme si ľahli len tak rozjímať pri hudbe. Potom zas prišla krutá realita amatérskeho muzicírovania: eskalácia alias nosenie aparatúry, ale to radšej nechcem spomínať, vravel som si, že na tento blog sa pokúsim nepísať negatívne veci, aby som si ich nemohol v budúcne vybaviť. Vrátil som sa domov prezliecť do "slávnostného" a vyrazili sme do Motorestu.
Sobota večer: Nova už hrala, zmeškali sme zrejme len dve skladby, ale nie len na moje milé prekvapenie, celá kapela znela veľmi príjemne a učesane. Priznávam, bál som sa kvôli spevu, korý na skúškach nei vždy ladil, ale ako vravím, koncert znej veľmi fajn, čo som počul od viacerých divákov. Chalani hrajú veľmi zaujímavý a umelecký alternatívny rock z kuchyne frontmana Šica (za bicími Felis, na base Richie a za klávesmi Puco, podarená banda). O zvuk sa v ten večer staral Vlado Žitný a zvládol to veľmi fajn. ďalšou kapelou bola zabehnutá klasika z juhu, Imrichova Klebeta . Priznávam, začiatok nebol príjemný, neviem prečo, ale ešte to nemalo šťavu, tak sme sa šli von nadýchať, ale keď sme sa vrátili bolo to už omnoho lepšie. Rázny gitarový rock so slovenskými textami, rázny nekompromisný rytmus, proste šťavnatý rock :) Otto s Ivett sa užaj roztancovali (my dvaja s malou sme tanovali vonku na ich slaďák pod hviezdami ). A prišiel čas na rock n roll. Csukamáj Olaj. Zostavil som set 13ich skladieb, najmä tých tanečnejších, keďže dopyt po tanci bol cítiť dosť intenzívne. Dlhé zimné mesiace strávené v práci a doma pri televízore...a ako som počul, rodičovský ples dopadol katastrofálne kvôli hroznej kapele. Trebalo to teda zachrániť. Musím podotknúť, že už dávno sa mi nehralo tak fajnovo ako teraz. Ľudia tancovali s úsmevom na tvárach, mal som tam veľa známich a kamarátov, kamarátok, svoju milú, svoju rodinu. Z publika sršala energia a trebalo im to oplatiť. Prechladnutie spred týždňa dodalo môjmu hlasu šťavnatý chrapľák čiže nebolo nič, čo by mohlo narušiť dobrý pocit. Takto by som mohol pokračovať ďalšími superlatívami. Hrali sme do pol jednej a mali sme dosť. Bol aj jeden milý momnet, keď za mnou prišla jedna mamina, že "tie dve malé dievčatká" sa somnou strašne chcú odfotiť :D no ako na to zareagovať, zavolal som ich ku svojmu aparátu, kvokol som si k nim a "cheese". Pobalil som si veci a pobrali sme sa s rodinou domov, dievčinu sme žial museli vyložiť na inom vopred dohodnutom mieste...a nech vám už nemusím rozpisovať aké bolo vstávať po krátkom spánku a ísť to všetko znova upratať. Ostaňme v tom, že to bol fantastický víkend, jeden z mojich obľúbených. :) Kým sú ľudia, ktorých to baví a nie som zničený pod psa, tak to budem robiť rád. Opatrujte sa ľudkovia. Video pridám snáď neskôr.

 

Pouličný muzikant/ Fekete Jenő & Bőrgyári Capriccio + Ja ako hosť

Dnes je sobota, včera bol piatok. Ako už zo zvyku, absolvoval som v škole zaujímavú takmer trojhodinovú prednášku o elektromagnetizme a pobral som sa domov. Mojim obedom bola šálka domácej mliečnej ryže s čokoládovou polevou vychladená v chladničke. a užaj som sa poberal pozbierať veci v skúšobni a pripravil ich na odvoz. Dostal som totiž telefonát od Feriho, že večer hrá v Hollywoode maďarská kapela Bőrgyári Capriccio, v ktorej hrá aj gitarista Viktor, s ktorým som sa prvý krát stretol na festival SZIGET´11 minulé leto. Feri spomenul, že Viktor plánuje aj nejaký jamming, a keďže sme sa už poznali, tak spomenul mňa. Ponuku som s radosťou prijal. ale pred tým som ešte okolo tretej odcestoval do Nových Zámkou za svojou Silvinou, ktorá ma už čakala na stanici. Prešli sme sa cez korzo, kde hral jeden pouličný muzikant. Mal cca 28-32 rokov, špinavé ošatenie, odreté topánky, strapaté vlasy, zanedbane narastenú podlhšiu bradu (ale zavidenia-hodnú), oškriabanú akustickú gitaru s nylonovými strunami....a božský hlas. Hlas hodný do rádií na popredné priečky, vedľa Čekyho a Ivana Táslera by sa vôbec nemusel hanbiť. Dali sme mu drobné, ktorých sme sa boli ochotní vzdať a chvíľu sme tam pred ním stáli a užívali si jeho lyrické piesne spievané v slovenčine. Bol vážne úžasný. V jeho usmievavých očiach pokora a trocha aj smútok, ale bol to bezprostredný zážitok, hral vtedy pre nás dvoch a ja som siahol do vrecka a dal mu jedno svoje trsátko, lebo hral iba prstami. Trsátkom to ej hlasnejšie a takto ho mohlo počuť viacero ľudí. Teraz trocha ľutujem, že som sa ho nespýtal aspoň na meno...snáď ho ešte niekedy niekde uvidím.
Šli sme ďalej a na námestí som si trocha zatancoval so Silvi, užili sme si krásne slnečné a teplé počasie, vyžíval som sa v poobedňajšom ruchu slnkom pozláteného námestia, v jej vlasoch a modrých očiach. Po káve a lievancových kúskoch vo vanilkovom prášku sme sa šli poprechádzať okrajovými zákutiami mesta, v ktorých som našiel veľký potenciál na trávenie času v letnom období. Zašli sme až pri Berek, no môj mechúr už kričal po úľave a bobliže nič súce nebolo a beztak mám problém s močením na verejnosti, ale to je na dlhšiu historku :D Doma sme pobudli už len málo a zvíšil čas len na pár pohľadov do oka/očí a sivé trabanty sťaby z neba padali. Prišiel čas vydať sa no koncert do Hollywoodu. Prišli sme síce skôr, ale zanedlho už prišiel aj Robi, Meszo, Maťo a Tomas, ktorí priniesli aparatúru na ozvučenie a moje vybavenie. Kapela sa vo vnútri už zvučila. Zvítal som sa s Viktorom, rozložil som si veci a zoznámil sa aj s ich afroamerickým basákom, Aaronom. Je to veľmi pozitívny chlapík, usmievavý, má cit pre groove a vôbec pre hudbu, hralo sa mi s ním fantasticky, to podpíšem. No koncert začal Jenő sám, v štýle Boba Dylana, s jendou akustickou gitarou a jeho chrapľavým hlasom. Malo to pár svetlých momentov, užíval som si to, ale celkový odjem bol až moc ťahavý na môj vkus. Otto s Ivett si napriek tomu v pár skladbách zatancovali a ja som sa venoval priaťeľom, veľa sme sa nasmiali a Meszo občas aj pustil nejaký ten vtip, ktorých vie kvantá. V ďalšom kole som sa musel rozlúčiť so svojou láskou, ale iba na 40 minút, lebo ma pozvali na pódium zahrať si s nimi. Zostava bola: Basa, dynamický-mne-šmakujúci bicák, Viktor na gitare, Jenő na gitare, dvaja dychári (saxík a trombón či čo je to čo sa vyťahuje...) a ja ako votrelec na gitare. Hrali sa viacmenej štandardné skladby, čiže som sa necítil stratený, ba cítil som sa úžasne. Aaron a bicák sa na pódiu skvele dopĺňali a nehovoriac o mojom splnenom sne hrať s dychovou sekciou, proste fajn. ďakujem Jenő-vi, že mi dal dosť priestoru zahrať si, a užil som si aj chvíľe, keď sme si dávali tzv. duelíky. Môžem povedať, že z pódia som šiel vysmiaty od ucha k uchu :) asi som mal už absťáky.
Silvina dosť kašľala a bola zrejme aj dosť unavená a ráno ju čakalo skoré vstávanie, tak sme sa pobrali do temných zákutí ulíc Nových Zámkov. Trocha sme podrkotali zubami,... keďže som mal iba košeľu a koženné sako, no našťastie mi teraz nič nie je, takže som neprechladol :) Vrátil som sa niečo po polnoci a kapela hrala ešte posledné dve skladby. Jenő hral na mojom kombe, lebo na jeho aparáte niečo blblo. Pokecal som ešte s chalanmi, vymenil si kontakty s Aaronom a pobrali sa domov do Budapešti. Bolo s nimi fajn a dúfam, že sa ešte stretneme. K trom hruškovým panákom som pridal ešte malý vitamín B, debatujúc pri stolíku za zhasínania posledných svetiel H.B.C. Pobrali sme sa aj my domov, rehotajúc sa v dobrej nálade. Dvere som zamkol o druhej a mohol som si tie sivomodré trabanty užiť konečne vo svojich snoch. Zaspávať takto, tos i želám čo najčastejšie. Spokojne a kľudne...spokojne a kľudne.

Csík zenekar/ Konfráter Band 17feb2012

Týždeň bol neskutočne dlhý a som z neho aj poriadne vyšťavený. Na "elektrine magnetizme" sme zapísali 6 listov A4 formátu cyklickými integrálmi a odvodeniami prvého Maxwellovho zákona a mozoQueaux sa mi citelne skrčil jak alumíniový obal na kindervajci. Potom som si kúpil DeLuxe košielku v H&M a šiel som na najpreplnenejší vlak domov (a mrazivej zime ani nehovoriac) . Sprcha, pripravko a šlo sa znova na vlak...milujem cestovať vlakom. Šiel som za svojou láskou dobehnúť valentínsku absenciu kiticou a bielou čokoládou a šli sme na koncert maďarskej hudobnej skupiny "Csík". Fúzatý chlapík, žena v kroji, nejaký ten kontrabas, cimbal, klarinet a husle...človek by si povedal "nudáááá" resp..."ja ľudovky fakt nemusím" ...niečo také som si vravel aj ja, ale bol som zvedavý, keďže som si pozrel pár záznamov z koncertov a páčil sa mi ich alternatívny prístup k ľudovej hudbe, taký svieži a nadčasový, to cítiť dnes už zriedkakedy. PRvé tóny ma už príjemne sklamali, kvalitný zvuk (za ktorý som sa neskôr zvukárovi aj poďakoval) umocňoval hráčsku vyzretosť každého jedného člena zoskupenia. Keď prišla na pódium aj ich speváčka a začala spievať, v momente som zažil zimomriavkovú explóziu a maximálne som sa v nej vyžíval, vyžíval som sa v blízkosti svojej milej, jej voňavých vlasoch a krásnej atmosfére v pompéznej sále novozámockého kultúrneho domu. Ako zo sna, musím podotknúť, že aj vizuálna úprva pomocou svetelných skennerov bola fantastická, dokonale navodzovala atmosféru skladieb, čiže poklona patrí aj osvetľovačovi. Kapela hrala všelijaké skladby, smutné, veselé, rezké i pomalé, no ani jedna nepostrádala umeleckú hĺbku, jak citovú, tak prejavovú. Klobúk dole a musím poďakovať svojej milej za pozvanie, ktoré by som zrejme od niekoho iného určite odmietol, hanba mi :) ale teraz som o niečo lepší človek. Po burácajúcom "standing ovation" smesa pobrali do chladu ulíc na malú okienkovú pizzu pri Country, postrachovali sa pred tlupou "neprispôsobivých spoluobčanov" idúcich na diskotéku s veľkým krikom a sebavedomím. Človek s ajednoducho nemôže cítiť bezpečne, tak som teda svoju krásku odprevadil domov hoci samému mi nebolo jedno prechádzať temnými alejami mokrých studených ulíc. Vydal som sa na koncert Milana Konfrátera do Hollywood Billiard Clubu v Kine Mier. Ľudí bolo tak akurát, hudba lahodila ušiam (ale vraj sa niekto sťažoval pri pulte, že je to hlasné...ja som bol o 10 metrov bližšie ako pult a hlasitosť sa mi zdala optimálna...nuž, diskotéková mládež kontra bigbítový koncert) a postretal som pár dobrých priateľov či zo Zámkov, či z Kýru a Zemného. Predpoklad bol taký, že domov pôjdeme najneskôr o jedenástej, aj som bol patrične ospalý, ale chalani fňukali, že ešte dopijú pivo...dopili...o dvanástej :D klasika naťahovacia. Nevadí, v aute sme sa vynikajúco zabavili, večera na benzínke a prechádzka po uliciach, cyklistika domov. Dorazil som o 1 25 a do postele som si ľahol čítajúc jeden dlhočizný blog :D potvrdzujem, že to funguje ako uspávadlo. Toľko o včerajšku, kieš by ich bolo viacej takých.

pridávam ukážku z koncertu niekde inde, intro prečkáťe, aj keď ľudovky len ťažko hltáte, a viem si predstaviť, že mnohí z mojich čitateľov máte predsudky aj voči maďarčine, ale kašlem vás :D (koľko jazykov vieš, toľko krát si človekom) . Nasleduje krásna skladba ukončená verziou jednej skladby kapely Hobo Blues Band...dobrú chuť a na zdravie, ľudkovia, opatrujte sa v láske.