Čerdafest 2012 chrono

Guľa z kocky sa neoplatí, lebo človek príde o veľa materiálu...resp. niekto iný by to tĺkol kladivom!

Tak ako už každý rok od 2007, keď to Meszo alebo Erik u Emila pri kofoli navrhli spraviť koncert pri vínnych pivniciach v kýrskej Čerde 7. júla 2007, sa konal festival aj tento rok. Ako každý nízkorozpočtový festival z iniciatívy milých ľudi, najčastejšie muzikantov neprofesionálov, aj príprava Čerdafestu stojí veľa námahy a sebaobetovania. Dojem veliteľa festivalu najviac lezie z Robiho a sekundantom je zrejme MEszo a Erik, tuším oni traja sú "akcionári"...neoficiálne, ale samozrejme tomu venovali aj najviac úsilia, telefonátov, benzínu a kalórií. Čo však znamenal ěrdafest 2012 pre mňa?

Začalo to budíkom o piatej vo štvrtok 12.7. keď som bez raňajok iba s kávou v žalúdku vybicykloval na kopec , kam zanedlho priniesli pódium z KLIKKu. Pľac bolo treba upratať, pokosiť, odstrániť smeti, črepiny skla a podobné haluze. Pomáhala nám banda kamarátov, ktorým patrí vrelá vďaka, pretože okrem pár pív zdarma, dobrej atmosféry a klobásy z toho zrejme nič nemali (teda v porovnaní s námahou, ktorú nás to stálo). Vďaka ešte raz všetkým zúčastneným.
Ako stále, konal sa aj tzv. nultý deň, keď sa na pódiu zišli len zúčastnení ľudia a znami, kontrabas, husle, viola, trubka, kazoo, gitara...kto čo priniesol, vínko a pálené samozrejme. Nezdržal som sa tam dlho, lebo na alkohol som moc nemal chuť, ľudovky hrať neviem a špekulovať sa mi veru nechcelo :D

PiatoQue: Ja osobne som trávil čas povečšinou so svojou láskou pri ich vínnej pivnici, kde jej neúnavný dedko neustále sledoval optimálnu hladinu vína v našich pohároch. Piekla sa aj kvalitná novozámocká! klobása :D
Ako prví prekvapili rozšírenou formáciou Hajlok Blues Band v akustickom podaní (gitara, kontrabas, cajon, kláves, ústna harmonika a saxofón) kde im hosťovali Dominika Titková (sax) a Andy Behul (bas) z Funny Jazz Quartet-u. Bolo to veľmi osviežujúce a príjemné, Mišo ma dokonca dojal fantastickou verziou skladby Mercy Mercy, ktorú zahral sám ako virtuózny sólista. Klobúk dole. Inak zazneli klasické skladby z ich repertoára, kotré v akustickom podaní dostali inú "fasádu". Škoda len, že ľudia sa asi piatok trinásteho trocha báli ísť do kopcov. Aj sa nám poneskôr aj rozmrholilo, zapršalo, no potom bolo všetko v poriadku a koncerty prebehli bez večších prehánok.
Po HBB hrali trnavskí Atmosferik, ktorí hrali rockovú alternatívu, ktorú žial neviem hodnotiť, keďže som sa venoval klobásovým delikatesám. Hanba mi.
Facku pozornosti som však dostal, keď som začul zvučenie kapely RAF-II z Dunajskej Stredy. Chlapi si priniesli vlastného zvukára, ktorý "svoju" kapelu poznal dokonale, čiže z pódia to liezlo ako z cédéčka. Nazval by som ich žáner progresívnym rockom, vo viacerých chvíľach sa mi to podobalo na Dream Theater, čo ma milo prekvapilo. Pre svetové publikum zádrheľ môže byť len maďarčina, ale za svoju produkciu sa "rafáci" vôbec nemusia hanbiť :) klobúk dole druhý raz.
Medzitým zosalda hmla a v dave svietielkovali blikajúce ozdôbky, ktoré deti pokúpili v stánku vedľa mixáže a pomiešaní členovia RAF-II a ďalší muzikanti vo formácii No Smoking hrali staré maďarské nostalgické veci od kapiel ako Edda, Pyramis, Omega a i. Keďže som sa viackrát pristihol v domnení, že počúvam nahrávku, tak usudzujem, že to mali chlapi namakané a ľudia toa j patrične ocenili potleskom.
Koncerty prebehli bez porblémov, ľudia pri svojich pivniciach konzumovali všetko v dosahu, vládla živá festivalová atmosféra, presne to, o čo ľuďom okolo čerdafestu ide, kultúra.

Sobbotah: Človeku sa často stáva, že má svoju víziu, ako by veci mali byť a keď sa objavia nejaké prekážky, resp. niektoré veci sa stanú nerealizovateľnými, tak je namosúrený, bez nálady a cíti sa byť ukrivdený osudom. Ale nie je to tak, je to len pripomienka, že všetko má svoj čas a miesto, všetko je v poriadku, aj keď sa nám to spočiatku javí ako niečo zlé. Treba plakať, treba prejaviť nesúhlas, ale treba aj rozjímať, prečo sme z toho nešťastní. Žeči je to chamtivá túžba byť pánom osudu, či nebodaj strojcom diania na pieskovisku púšte za veterného dňa? Nevedno. Jedno je však isté, ak budeme hľadať ponaučenie, znamenie, alebo núkajúcu sa príležitosť zmeniť veci k lepšiemu, tak ju aj nájdeme. Zázraky sa nedejú samé od seba. Zázraky majú svojho tvorcu, tak ním teda buďme aj v ťažkých chvíľach. Prosíkať vie každý, ale ďakovať málokto. ... OK, myslím, že stačilo ventilácie :)
Sobotnajší večer začal produkciou spevokolu Čemadok, ktorý som akosi zmeškal, čert to vzal, no na produkciu miestnej indie-rockovej kapely N(o)va som sa veľmi tešil. Vystupujúc na kopec so svojou milou sme boli prekvaní iskrami dopadajúcimi na zem z elektrického vedenia nad nami. Dvíhal sa vietor a nahýbajúce sa konáre sa dotýkali vedenia, ktoré skratovalo. Spôsobilo to pokles napätia až na 140 voltov, čo nestačilo na beh gitarových aparátov na pódiu. Našťastie bola kapela iba v štádiu zvučenia. Po nábehu napätia však kapela spustila skvelý set dynamických skladieb plných nápadu a atmosferických pasáží pod vedením Tomáša "Šica" Dojčána, ktorý je podpísaný pod večšinou skladieb. Na svojom exploreri však trhol strunu a tak som mu teda ponúkol svojho stratocastra, ktorý bol náhodou na pódiu a tak prebehol koncert bez večšieho pretrhnutia. Nápaditosť a spracovanie skladieb ocenil aj Dura, no zhodli sme sa, že tomu ešte stále chýba nejaké korenie, možno to bolo len chýbajúcou basovou gitarou, keďže kapela hrala v ochudobnenej formácii klávesov, gitary/spevu a bicích. V každom prípade, mňa chalani veľmi potešili, páčilo sa mi to.
Po produkcii N(o)vy sa však spomínané vedenie utrhlo a vypadol prúd, svetlá vo vínnych pivniciach pozhasínali a zvučiaca kapela ZBG z komárna frčala pár minút na agregát, kým sa dostavili opravári. Trvalo to našťastie iba pár minút a mne nič nehovoriaca kapela, resp. ich meno mi spôsbili obrovské prekvapenie. So Silvi sme zbehli k pódiu, kde sme si potancovali na neskutočne groovové funky skladby. Malo tie pravé funkové "gule"...dobre chlpaté ako sa patrí. Basa tlačila, kláves šperkoval a gitara bola nekompromisná. Harmonika, trubka a spev sviežo rytmické a hosťovanie speváčky z Maďarska prinieslo kapele ešte večšie grády. Proste kto má rád funk (napr. ja), môže ľutovať, ak tam nebol.
Medzičasom dorazili aj Feri a Laci, ktorých som už pár týždňov nevidel, starí pardáli bluesrocku. Z plagátu mi bolo jasné, že ďalší sme boli my, Dura Turtev & The JointVenture s hosťovaním speváka/harmonikára zo ZBG ,ktorý sa mi javil ako skvelý párty chlapík. Odohrali sme pár štandardných skladieb Jurajovho setu a pár našich s TJV. Bola to skvelá rozcvička, no spevovo som sa ešte necítil na mieste...chcelo to trocha červeného, tak som teda aj vyhľadal najbližší džbán a šiel som si opäť sadnúť s rodinou mojej milej.
Ďalší boli Pink Fluyd ( môžete si ich pamätať ako Meander[ Pink Floyd Tribute] ), ktorí ako jediní dbali dokonca aj na svetelné efekty, čo diváci mohli iba chváliť, lebo dokonalé prevedenia skladieb z albumu The Wall a z môjho obľúbenéhe Dark Side of the Moon, boli vyšpikované do detailov. Hudba bola plná a znela profesionálne,nie ako keď nejaká garážová kapela zahrá "Another Brick in the Wall"...proste 1:1...zazneli moje naj skladby ako Us and Them, Shine on you crazy diamond, Any Color You Like, či Money...ozaj, Money, saxofón...to je ejdiný rušivý faktor, ktorý som si všimol. Doprovodný gitarista používal gitarový syntetizér, ktorý bol dobrý, ale predsa mám slabosť pre živý saxofón...ale to eln an margo ako konštruktívnu kritiku, inak špica.
Špica, či nie, pršalo a bola už polnoc, keď som v polospánku mal ísť hrať s Csukamáj Olaj. Nejak som sa k tomu vyhecoval, keď už tam bolo na počudovanie toľko ľudí :) Technicky bolo myslím všetko v pohode, tak sme na ľudí vybalili asi 15 skladieb, ktoré boli patrične ocenené potleskom. Popravde, zakaždým, keď hráme po kapelách ako je napr. Pink Fluyd mám chuť hodiť flintu do žita, ale počas koncertu si potom vždy uvedomím, že hrám úplne odlyšný žáner a ľudia, ktorí tam ostali, si aj zatancovali. Ako vravím, bolo ich dosť a boli oduševnení, pozval som ich bližšie k pódiu, kde boli aspon čiastočne krytí spred dažďa, no atmosféra bola taká super, že im to zjavne neprekážalo. Debut mala aj naša najnovšia skladba Take My Hand, ktorá potrebuje ešte pár koncertov na kryštalizáciu, ale u ľudí snáď nájde akú-takú obľubu :) Koncert sme zaklincovali klasickou hitovkou, ktorej refrén si s nami zaspievali všetky usmievavé tváre v dave, čo samozrejme človeka vždy nakopne energiou, no bolo nám už pochopiteľne dosť. Pot zo mňa tiekol potokom, no stálo to za to, dostal som dokonca aj darčekové pivo od chlapíka, ktorý vraj kvôli nám prišiel až z Győru, čomu žial neverím, ale bolo to milé gesto :D
Pozbieral som veci, odložil bokom, rozlúčil som sa s rodinkou a so Silvi a mojou mamou sme sa pobrali do nočných ulíc Veľkého Kýru. Nemusím zrejme nikomu pripomínať, že o 03:14 som zaspal ako bábätko...a o 8:30 som zasa vstával, aby sme to šli upratať. Tým vás však už zaťažovať nebudem. Po druhej poobednej som strávil zvyšok dňa krásnymi chvíľami s rodinou a mojou milou na oslave bratovej promócie. Mali sme večer aj krásnu trojitú dúhu...tak je to super :) a keďže tento článok píšem zdanlivo už pridlho, tak by som sa mal ospravedlniť za možné preklepy, som totiž unavený, ľudkovia moji. je 12:35 stredoeurópskeho času...v noci. Buďte na seba dobrí a nepite borovičku...proste to nerobte.

Enthea 10te výročie 16.6.2012

Pred pár mesiacmi, trúfam si odhadovať aj vyše pol roka, Mikey na skúške s The JointVenture spomenul, že akýsi babský spevácky súbor bude mať výročie a bude veľké "mehehe", že či by sme im zahrali doprovodnú kapelu v niekoľkých skladbách. Pritakali sme. Za bicie si sadol sám Mikey, na basu hral Miško z Hajlok Blues Bandu a gitary som sa ujal ja.
Prvé spoločné skúšky sa konali v hoteli Panorama v Štúrove ,kde sa baby stretli na týždňovom sústredení, bol to náročný deň a v ten večer som ešte niekde hral, ale to som myslím spomínal už niekde v predošlých článkoch. Potom sme ešte skúšali nedávno a naposledy sme sa skúšobne stretli 15teho júna, deň pred veľkým vystúpením. Všetko bolo v poriadku, užíval som si super atmosféru veľkého pódia, krásnej sály novozámockého Kovaku. Bol to piatok. Prvú polovicu dňa som strávil prirpravovaním svojho aparátu, trúchlením nad svojou školskou neschopnosťou a okolo obeda prišla moja Sylvina, pohrali sme sa so šteniatkom, pojedli sme čo nám pred nos padlo a relaxovali sme medzi inými aj so skvelou citrónovou zmrzlinou, no onedlho sme už aj nastupovali na vlak do Zámkov, kde som malú vyprevadil a ja som sa pobral pri zadný vchod kultúrneho domu na námestí.
piatok až taký pestrý nebol, boli sme tam dovečera a do postele som padol polomŕtvy.
Dlhý spánok som si veru doprial pred dňom, čo veľa sľubov skrýval. Rodičia boli na nákupoch a brat...hmm, brata si nepamätám, ale ja som sadol na bicykel a zašiel ešte k Miškovi aby mi požičal na večer svoju lubovú epiphone sheraton2ku :) nádherný nástroj so skvelým zvukom. Musel som ju prestrunovať, lebo ju mal nastrunovanú jazzovými 11tkami a ja som ju potreboval najmä do skladby Bohemian Rhapsody (ktorú si už pár dní vkuse spievam...proste majstrovské dielo), lebo na strakáči sú single-coil snímače, ktoré nenapodobnia zvuk Briana Maya. Rodičia už boli doma, dal som si tresku s rohlíkom, prijal som vinšovania k narodeninám od svojich rodičov a užaj bol u mňa Robi na dodávke. Dve gitary, mikina a elegantné oblečenie na vešiaku a mohlo sa ísť. Cesta v starom Boxeri bola horúca a špinavá, ale tak to máme radi, no nie? :D ...kedy ako, nebudeme si klamať. Keď sme dorazili prišla mi pogratulovať moja extrémne príťažlivo nahodená polovička so super darčekom. Zašli sme na zmrzku a malú prechádzku okolo námestia, ale dlho som sa nemohol zdržať, lebo sme chystali poslednú zvukovku aj so svetlami a dymostrojom. Atmosféra na pódiu bola skvelá, cimbalovka hrala perfektne a baby boli trocha uvolnenejšie než na predošlých skúškach (z fľašky už poriadne chýbalo :P ). Všetko bolo fajn a už sme nedočkavo vysedávali a pobehovali v zákulisí. Okolo pol siedmej už ľudia prenikli cez neúprosné zvukotesné koženkou potiahnuté dvere so zlatými kľučkami, aby si pohodlne sadli na svoje miesta. To, že sála je plná ľudí, som sa dozvedel až keď sme vystúpili s kapelou v prvej skladbe "Phantom of the opera", ktorá však nebola prvou skladboiu toho večera.
Enthea má v repertoári veľa krásnych skladieb rôznych žánrov od klasiky, cez folklór, muzikál, modernu, či bigbít. Dievčatá ma veľmi prekvapili svojimi výkonmi, boli úžasné, krásne oblečené (vždy ladili s tematickým okruhom) a konferátor, ktorého pozvali bol úžasný :D Rozosmieval celú sálu svojimi vkusnými vtípkami a každého naladil na tú správnu frekvenciu pred každým vystúpením. My traja (ja a dvaja Mišovia...chybne predstavovaní ako The JointVenture(s)) sme hrali v skladbách Phantom of the opera; Lipová lyžka; Nothing else matters; Bohemian rhapsody; Joyful joyful a po burácajúcom potlesku, ďakovačkách, odovzdávaniach kvetov a slzách dojatia oslavy desaťročnice existencie Enthei, baby zaspievali ešte jednu skladbu acapella a následne sme sa pridali skladbou Aquarius s prechodom do skladby Let the sunshine in ( z muzikálu Hair), ktoré boli úplným vygradovaním celého večera, ľudia tlieskali do rytmu a zneli ovácie. Bol to skvelý večer. Po koncerte nasledovala recepcia so švédskymi stolmi, pečeným prasaťom, vínom a ovocím. Dlho sme sa však nezdržali a šli sme rozobrať aparát, s ktorým nám ochotne pomohol aj Meszo, ktorý sa práve na vlaku vrátil domov z výletu v Srbsku. Odšoféroval domov boxera, ale to už vás nemusí zaujímať. Bol to krásny večer, jedna z najkrajších osláv mojich narodenín, aj keď o tom, že mám narodeniny mali poňatie len Mikey, Mišo, Sylvi a niekto, kto mi poslal krásnu SMS-ku v maďarčine, ale žial bez podpisu z neznámeho čísla :) Domov som prišiel pred jednou v noci, dom bol prázdny,lebo v dedine sa konal Juniáles (poľovnícky ples v parku). Odložil som víno,ktoré prevýšilo v backstage-i, a odložil som aj plechovku piva a balík máčaných perníkových praciek, ktoré som ukoristil...hádam by som ich nenechal napospas upratovačke :-O ...kofolu som žial zabudol v aute, ach. No nevadí, zaspal som ako bábätko a dnes som sa prebudil do krásneho dňa ako 21-ročný. Lacko mi požužlal prst na terase a šiel som sa okúpať. Nový deň, nová šanca. Teraz by som sa mal venovať študovaniu programovacieho jazyka Java. Ale ešte chvíľu pobudnem v kyberpriestore. Pekný deň vám prajem, ľudkovia.

Csukamáj Olaj @ Tűzvirág, Nesvady 3.6.12

O tom, že na tomto krásnom festivale v Nesvadoch neďaleko Nových Zámkov hráme aj tenot rok som sa dozvedel v opodstate od svojej priateľky, keď zbadala meno našej kapely na plagáte. Bolo to asi mesiac pred koncertom a ja som o ničom nevedel :D ale vravím si "Nedeľa, OK". A tak to celé začalo.

Nedeľa: Nedeľu ráno sme začali ja, Miško (Hajlok Blues Band) a Mikey (The JointVenture) skúškou v kultúrnom dome s dievačatami zo speváckeho zboru. Nacvičujeme pár skladieb bigbítovej sekcie koncertu ich desaťročnice, ktorá sa uskutoční 16.6. (na moje narodky) v kulturáku v Nových Zámkoch. Skúška šla viacmenej v pohode. Po skúške ma prišla vyzdvihnúť milá a šli sme k nej na obed. Po uplynutí času trávenia potravy a nepozeraní dielu seriálu mi zavolal Erik, že za chvíľu ma vyzdvihnú. Stretli sme sa pri Family Shop-e a naložili sme môj aparát do auta, no nemal som srdce nechať moju lásku napospas zamknutým dverám, tak som ostal s ňou a využil som fakt, že moji rodičia boli v tom čase tiež v meste a tiež sa chystali na koncert do Nesvadov. Tak po prechádzke, blbnutí na ulici a čakaní na rohu sme nasadli do auta aj my. Prvá zastávka bola na Aňali u mojich starých rodičov a babke sa splnil sen, stretnúť priateľku vnuka. Po pohodičkovaní so starcami sme sa pobrali o dedinu ďalej.
_______________________________________________
Na festivale Tűzvirág (Ohnivý kvet), sme prvý krát hrali minulý rok jak s Csukamáj Olaj, Tak s JointVenture(trio) s Bonzom, keď sme hrali pred Petrom Lipom. Bol to vtedy skvelý večer plný zaujímavostí.
Tento rok to bolo znova tak :) Keď sme dorazili hrala kapela Last Blues Band a Otto s Ivette už tancovali, čiže bolo všetko v poriadku. Príjemná atmosféra zadného dvora krčmy Olivera Lábskeho zo skvelej miestnej kapely História, cigánska pečienka (má s tým názvom jedla niekto problém?!), klobásky a alkohol, kopec príjemných ľudí a všeobecná dobrá nálada. Postretali sme veľa priateľov z koncertov, rodinných príslušníkov i duše dávno stratené. Po chvíli dorazili aj rodičia mojej Sylvinky a tak došlo k tomu, k čomu raz muselo dojsť. Prvá konverzácia našich rodičov. Boli odkázaní na to sedieť pri sebe celý večer, takže nemali na výber. My dvaja sme sa ponevierali povôkol, pokecali s Csillou, fajn babou, vypili sme pivo, zatancovali sme si na unplugged verziu skladby Little Wing v podaní dua Hodossy Marianna - Gálffy József. Nadišiel však čas, aby sme so šťukami nastúpili my. Pri pive som spísal zoznam asi 11 skladieb. Hralo sa mi fakt veľmi dobre a odozva ľudí bola fantastická. Z recesie sme zahrali aj spomínanú skladbu Jimiho Hendrixa, keď už ju hral každý pred nami, no keď som zahájil poslednú skladbu, prišiel ku mne Oli a milo povedal "Chlapci, sakra, nemôžete teraz skončiť, teraz určite nie, veď sa na nich pozrite, dajte aspoň ešte tri skladby.."...Tak reku dali sme asi aj 4 a nikto neľutoval :) Bol to fantastický večer a kto nepozná Tűzvirág, je načase aby ho navštívil. Končí dnes, ale nenechajte si ho ujsť budúci rok. Kopec jedla, remeselníckych výrobkov a tradičných aktivít v prostredí príjemných ľudí s vynikajúcou hudbou rôznych žánrov od folklóru, cez jazz, blues a funky až po tvrdšie žánre.
_______________________________________________

Po koncerte ma čakala moja odmena: cigánska pečienka a klobáska, mňam. Akoby zázrakom Erik nechcel svôj podiel, tak som ho podaroval malinkej, lebo bola veľmi hladná. Jeden milý miestny chlapík, hudobný nadšenec, ktorého sme stretli aj po minuloročnom koncerte, ma pozval na panáka, čo bolo veľmi príjemné gesto. Chvíľu sme pokecali a potom sme sa pristavili so Sylvinou k našim rodičom, ktorí sa zjavne rozprávali bez veškerého náznaku vynútenosti :-O bolo to šokujúce :D Naložili sme moje veci do auta a každý sme sa pobrali svojou cestou. Bol to nádherný deň plný aktivít, ktoré pokladám za zmysel môjho života. Kiež by bolo viacej takých :)

A teraz sa vrhám do učenia Mechaniky a Elektriny&Magnetizmu, keďže v utorok a štvrok mám skúšky. Držte mi palce, nech sa stane zázrak :)
Majte sa pekne, ľudkovia. Šírte lásku k blížnym a kašlite na materializmus, ten nás iba zotročuje.

Spoza výkladov - Csukamáj Olaj

Koho zaujíma iba koncert samotný, prosím preskočte na Sobotu.

PiatoQue
Práve prežívam skúškové obdobie druhého ročníka na vysokej škole odboru Fyzika materiálov a učím sa najťažšiu skúšku. Keď sa učím, tak mám prísny harmonogram činností, musím mať okolo seba poriadok, kľud a štuple v ušiach, aby som nepočul ani šum počítača, či písanie pera. Osvedčilo sa mi to z predošlých semestrov. Mojej láske to však samozrejme nevyhovuje, lebo v takýchto časoch kladiem do popredia štúdium, ostatné počká. No ale aby som nebol za nepríjemného, nadbehol som si v harmonograme a miesto jednej témy za deň som vo štvrtok stihol tri a tým pádom som si spravil krásny deň voľna pre svoju malú a deň voľna na dnešok.

SoBota
Začiatok dňa som ešte strávil s bratom v záhrade a neskôr pri kosení trávnika s kvalitnou hudbou v slúchadlách. No po sprche som užaj vyrážal na stretko s chalanmi pri skúšobni. Bolo pol druhej keď sme aparáty napratali do Robiho starej "feldy" a vyrazili sme do Podunajských Biskupíc pri Bratislave. Hrali sme na malom festivale Rock v Múzeu, o ktorom si detailnejšie prečítajte na strénke slovakbluesu  Rock v múzeu .
V aute sme sedeli Ja, Rady, Erik a šoféroval Vlado, Robi bol na akomsi firemnom opijáši v Čechách a vyjednával nám to krásne víťazstvo v hokeji...síce dohodnutý rozdiel mal byť 6:2 a realita znela 3:1, čiže polovica, dúfam, že to neznamená, že zajtra budú tým chlapíkom s korčuľami a hokejkami vysieť na krku strieborné medaile. Ukáže čas.
 Koncert samotný bol v skutku príjemný. Po dorazení na miesto zločinu sme sa poobzerali vo fascinujúcom Múzeu obchodu, pobavili sme sa na niektorých vecičkách, zo zopár vecí sme si vystrelili a šli sme ochutnať pivo. Mňa osobne žial neoslovilo, ale ostatní sa až tak nesťažovali. Po pive sme vyložili werkzeug na pódium  napísal som playlist (medzitým dorazil Robi s partiou z práce v dobrej nálade samozrejme). Playlist stál z asi 7-8 skladieb + nejaký ten prídavok , ale hrali sme, dá sa povedať, pre prázdne stoličky v krásnom prostredí pod stromami na dvore múzea. Nesťažujem sa, nemám to nikomu za zlé, veď sme dohrali tesne pred začatím zápasu SVK - CZ a tiež sme sa po koncerte ponáhľali do auta počúvať zápas. Pred odchodom nás prehovárali nech si dáme úžasne vyzerajúceho grilovaného moriaka, že potreboval už len 10 minút na grile, no nedalo sa inak. Slintali sme iba "spoza výkladov". Po pár minutách jazdy nám však odišiel signál a rádio sme museli počúvať z telefónu...ach, toľké napätie. Koniec zápasu sme už dopozerali v krčme  Hubert v domácom Kiero Grande a potom sme sa pobrali domov.
 
Teraz mi triešti v hlave a píšem tieto slová a prichádza na mňa trpký smiech, že zajtra ma znova čaká elektrina a magnetizmus. (Blbne mi blog, takže tento kúsok textu si musíte užiť v oranžovej (: ) Majte sa fajn, ľudkovia! Šírte lásku a uvedomte si svoje hodnoty, nech je život krajší, keď už nie pre nás, tak pre ďalšie generácie.

P.S: video a foto report zrejme nájdete niekde na internete v najbližších dňoch, obektívov a kamier tam totiž bolo požehnane. Dúfam, že sa ostatným kapelám hralo aspon tak dobre, ako nám :)

Trigonosauria

Neviem, či ste o tom vedeli, ale Feri s Rantom otvorili nový klub, hudobný klub pobliže námestia v Nových Zámkoch. Otvárali sme 27.4.2012 (zatial to je pod pracovným názvom Family SHop, keďže predtým tam boli akési rodinné potreby alebo čo). Veľa si zo začiatku toho dňa nepamätám, ale zrejme vás to ani nezaujíma. Prišli sme s chalanmi na miesto činu, kde už bol rozložený Bonzo na minipódiu, na stoličkách popri stoloch sedela hŕstka oddaných hudbychtivých spolutrpiteľov tohto sveta. Zo začiatku nás bolo máličko, ale neskôr sa to príjemne naplnilo milými ľuďmi (myslím tým asi 20 ľudí z blízkych kruhov). Neplánujeme tuším nič svetoborné, chceme vzdať úctu tomuto životnému štýlu a snáď nám to nejaký ten piatok vydrží. Myslím, že môžem za Bonza, seba, Feriho i Mikeyho povedať, že sa nám hralo príjemne, takto by som si to miesot chcel pamätať. Prestávky medzi troma kolami som trávil so svojou milou, ktorú som po koncerte vyprevadil domov, keďže býva iba dva-tri bloky obďaleč. S miernou spoločenskou špičkou sme sa napratali s bandou chalanov z Kiero Grande do auta šli sme domov. Zaspával som okolo jednej, ale nečakal ma dlhý spánok.
Sobota: Vstával som 6:30 ako rpibližne každý deň, ale vten deň to nebolo o škole, ale o záhrade. Rýchle raňajky, káva s bratom a šli sme polievať do záhrady. Staráme sa o kvetinky. O 8:30 som sa pobral dnu a chystal sa na vlak do ZUŠ v Nitre. Už dávno som nebol pozrieť svojich najmilších priateľov. Dobre sme pohaluzili ako sa len s nimi dá, pokochal sa skúškou ich školskej rokovej kapely, do pár skladieb som zabliakal nejaké tie vymyslené texty, ale overall som sa cítil fajn. Po príchode do dediny som šiel po svoju Silvinku a oddýchli sme si dovtedajšiu ťarchu z týždňa. O pol ôsmej mal po mňa prísť Erik. 19:52 nikde nič, ale aspoň som mal čas sa naobedovať. Vtedy prišiel a smial sa, že oni už sú všetci v Komjaticiach na pľaci, že na mňa zabudli :D no videl toto svet?! Ešte že sme nehrali v Prahe :D , ale v susedných Komjaticiach, v Pivárni. Hrali sme tam aj vlani a hralo sa nám vtedy úžasne...takisto aj teraz. Samozrejme Otto a Ivett nechýbali na tanečnej ploche a pridali sa aj ďalšie páriky, ľudia vrieskali od vytŕženia...vtedy sa mi hrá najlepšie, malo to silu. Po nás hrali ešte Nova a Imrichova Klebeta (rovnaká zostava ako v Motoreste). My sme sa však dlho nezdržali, lebo v ten večer sme hrali ešte na kopci vo Veľkom Kýre. Ivett ma vyhodila doma a aparát vzali na miesot činu. Doma som si dal za krajec chleba so šalátovou uhorkou a sadol som na bicykel. Ako každý rok na prvého mája (vyšlo to teraz na 28.4.) hráme nášmu kamarátovi a partyčloveku koncert k narodeninám na mieste, ktoré je pomenované jednoducho, ale výstižne, Tanya (čítaj Taňa). Odohrávajú sa tam najzbojníckejšie udalosti v okolí s nespočetnými súbojmi v hre "Človeče, nezlob se!" ..."hááááááát! - kätttöüm". Odohrali sme to s typickými problémami s prúdom, čo sa týka hrania z agregátu (resp.  čo sa týka môjho komba a agregátu...moje kombo akosi nezvláda nestabilné napätie a tým pádom hrá potichu, už som sa s tým zmieril) a pobral som sa domov, lebo som už vážne unavený. Do tejto únavy sa vlieva suma unavenosti z každodenného robotovania v záhrade okolo kvetov po náročných dňoch v škole. Nuž, ale taký je život na vidieku na Slovensku. Ok, toľko sťažovania sa, nemá to zmysel...potrebujem kľud...a piesok. ...už mi hrabe z toľkého vypätia, vždy to príde koncom semestra, keď je največší nátlak, ale tentoraz, je to už vážne moc, tuším už počujem hlasy keď nad niečim večer rozmýšľam...rozmýšľam nad niečim konkrétnym, ale ako keby som popritom počul v pozadí aj niečie rozprávanie, nezrozumiteľne, ale ťažko sa potom zaspáva. To tá únava... už aby bolo znova ráno.

a malá ochutnávka z toho, čo mi teraz hrá...milujem túto hudbu
http://www.youtube.com/watch?v=ATX7IzY9CTE

Boboš/ Pribojszki & The JointVenture @ Hollywood 6/4/2012

Bolo mi znova dopriate cti zahrať si s dvoma skvelými ľudmi a hudobníkmi a samozrejme aj s kapelou okolo nich. Myslím, že Ericha "Boboša" Procházku na slovenskej bluesovej/jazzovej scéne netreba snáď nikomu predstavovať. Už dlhšiu dobu sa poneviera s Marekom Wolfom, veľmi príjemným chlapíkom hrajúcim na dvojkrké "SG-čko" (a vraj miluje variť :D človek, ktorý miluje variť proste nemôže byť zlý človek...možno sa nájdu výnimky, uznávam). Z príležitosti údajne posledného koncertu tejto sezóny v Hollywoode v Nových Zámkoch, bol pozvaný aj virtuózny harmonikár a veselá kopa, Mátyás Pribojszki z Maďarska. Prvý krát som sa s touto partiou stretol na pódiu ešte v pizzérii Fortuna, to bol akýsi predchodca Blues Pubu na gúgskej. Bolo to v roku 2009 keď som sa dostal do kolobeho Blues Carousell. Doprovod sme im hrali znova ja, Feri a Mikey.
O tom, aké netradične skvelé verzie starých, niekedy nudných štandardov, hrajú Erich s Marekom som sa už rozpisoval v jednom článku z minulého roka, takže sa nemienim opakovať. Výnimočne dobre som sa však cítil počas zdanlivo nekonečnej verzie skladby Smokestack Lightning od Howlin´ Wolf-a. Téma je položená na jeden akord, prevažne pomalá, éterická s neustálym napätím, ktoré vás niekedy vyhecuje až k zovretiu hrdla a zimomriavkam. Ja som skladbu presedel na pódiu pri Matyiho nohách v tureckom sede. Skladbu som maximálne užíval aj napriek jej takmer 20minutovému trvaniu. Zavrel som oči a povznášal sa vo víre zvukov akoby z iného sveta. Bobošovo prízračné zavíjanie do mikrofónu na harmoniku so skresleným zvukom pri prechode do hlbín jeho hlasu, celé pódium rezonovalo a ja som plával v zimomriavkach, Mátyašova kvílivá harmonika tomu dodávala úplne iný rozmer. Ťažko hľadám slová, ktorými by som vám opísal, ako som sa cítil počas toho koncertu, ale jeden z pojmov, ktorý to približne vystihuje, je "Out of this world" a myslím, že na pódiu som s tým pocitom nebol sám. Ak ste tam boli, počuli a videli ten koncert, tak možno tušíte o čom píšem. ...Ok, trocha rozdýchavam tie intenzívne spomienky. Koncert sme dokončili jemnou skladbou typickou pre Boboš/Wolf duo a ja som sa urýchlene musel zbaliť a odísť, lebo môj odvoz bol netrpezlivý. Toľko o jednom skvelom koncerte.

Počas jednej z dvoch prestávok, keď som trávil čas so svojou milou, ma oslovil Gerő zo skupiny Expired Passport, ktorý je taktiež lídrom organizácie SMAZE a mnohorakým hudobným a kultúrnym aktivistom na južnom Slovensku. Požiadal ma o interwiev pre jedno rádio. S radosťou som mu poskytol odpovede o začiatkoch mojej skromnej hudobnej kariéry, vplyvoch, vedľajších projektoch a vôbec všeobecne o hudbe. Myslím, že je to rádio Pátria, ak sa mýlim, ospravedlňujem sa...samozrejme, rozumieť maďarčine vám nezaškodí, ak z toho rozhovoru niečo chcete mať :D Rozhovor hahral aj s Ferim Sajtosom. Prajem pekné sviatky a viacej kľudu.

Meet Eugene

In times they are dark, times they are hard, I tend to feel weak...thats when I hand the steering wheel over to a stronger one. But as it usually is, the stronger entities are much more closed and hard on the surface...in Eugenes´ case, much more evil. But nevermind, sometimes I need his help when I can´t take the pressure no longer. In these days the crap got a bit over the top, thats when I become silent and emotionless, closed into myself. But so much about it.
I was thinking about my purpose in life, what fulfills me and I came up with an interesting result. I gues if I had to choose a WoW class, I would choose to be a discipline priest. I constantly feel the urge to help people, help them grow mentally, cure their demons, calm the storms...and so far I can tell, I am pretty good at it. Dealing with peoples´ minds keeps me from concentrating on my own, or just makes me feel better to a certain level. In real life I am not the guy who will be fixing machines or sell dogfood, not anything attached to be materialistic. Mostly, the state of harmony in my soul and body comes, when I can express myself on a sprirtual level. Searching for the happiness in the moment of presence? Yes, I am. But I can´t get from worrying about the future...the future that consints from the outcome of our present chances. God give me stregth. Come what ever may!