Blues Aperitív 2017

Prvý raz po niekoľkých rokoch prehovárania z Bonzovej strany som prihlásil našu kapelu, Kiero Grande do súťaže Blues Aperitív. Usúdil som, že naša produkcia je na postačujúcej úrovni aby sme ju predstavili na medzinárodnej úrovni.

Musím pochváliť vynikajúcu organizáciu celej produkcie tejto udalosti. Pani Horáková sa starala o dôkladné informovanie všetkých účinkujúcich.

Z Kýru sme vyrazili niečo o deviatej a do Šumperku sme dorazili okolo tretej poobede. Cestovali sme už len v trio formácii ja, Robi a Vojto, keďže Vlado a Radi sa naplno venujú svojim rodinám. Dorazili sme však priskoro a kulturák bol zamknutý. Tak sme šli na kávu a nejaký ten zákusok do priľahlej kaviarne. Veľmi príjemné prostredie, milý personál. Následne sme zavolali pani Horákovej a šli sme sa ubytovať podľa jej pokynov. Penzión G bol vskutku fajn, chodby boli zdobené veľkými fotkami hudobníkov z predošlých ročníkov festivalu Blues Alive. Chvíľu sme si oddýchli a ja som dal powernap - asi 20minutový spánok. Pred piatou nás čakalo losovanie poradia koncertov. Keď sme nosili svôj aparát, na chodbách šatní to už žilo muzikantskou vravou, boli tam už všetci účastníci, cudzia mi bola len poľská reč dvoch kapiel. Šatňu sme zdielali s Mississippi Mixtape z Bratislavy. Poznáme sa s nimi už nejaký ten piatok a aj ftáky čo-to počvirikajú. V šatniach vládla veselá atmosféra a vôbec nebolo cítiť, že by sa konala nejaká súťaž.
Pri losovaní som mal šťastnú ruku, bo som vytiahol 7, čiže sme hrali poslední v poradí. Podmienky mal takmer každý rovnaké. 35 minút nekompromisného pódiového času vrátane chystania sa.

Prví v poradí boli českí "King Bee".Po takmer hodine na zvukovú skúšku predviedli 35 minút tvrdého hardrocku na štýl ZZ Top a Whitesnake. Spevák a zároveň jeden z gitaristov ohuroval virtuóznou hrou. Okrem jedného slide-ového sóla som v ich sete však veľa bluesu nepočul. Nedokázal som sa na ich produkciu dlho sústrediť, bo nás hromadne zmohol hlad a šli sme sa najesť do vedľajšej reštaurácie, kde bolo hudbu počuť.
Na minutu presne v stanovenom čase začali hrať "Doggybag" taktiež z Čiech. Tentokrát sa na pozícii frontmana objavila slečna v riflových šortkách, korzete a klobúku. Až na jednu výnimku sa spievalo výhradne po česky a žial znova, napriek veškerej mojej snahe, som v ich hudbe blues nezachytil. Ponúkli 30 minút moderného rocku, miestami s  metalovými sólami. Nevravím, že to bolo zlé, ale vychádzajúc z názvu festivalu som začal dumať o plejáde kapiel, ktoré sa do súťaže prihlásili. Vari nebolo bluesovejšej, originálnejšej kapely?
Z apatie ma na šatňovej chodbe vytrhol hlas Elizy Sicińskej z "Hot Tamales Trio". Bol to ten moment, keď som sa otočil smerom k pódiovým dverám a musel som pobehnúť aby som to videl na vlastné oči. Málokrát sa stane, že publikum tlieska spevákovi aj po odspievaní prvého verša. Zimomriavky! Na pódiu stála pôvabná slečna, dáma v čiernych šatoch, s hlasom jazzovej divy. Po jej boku virtuózne hral na ústnu harmoniku Łukasz Pietrzak. Nebola to však virtuozita, ktorá sa gíčovo šovinisticky tlačí do každého vašeho póru, ale ten typ, ktorý si vás získa pauzami, v ktorých prahnete po ďalšom tóne. Trio dotváral vkusným jazzovým bluesom najpedantnejší gitarista celého večera, Piotr Kozub. Potlesky právom korunovali sóla inštrumentalistov, ako aj spevácke výkony. Slová, ktoré by charakterizovali toto vystúpenie, by mohli byť... ach, načo slová, mali ste tam byť. Hah! Ja som si spravil dve nahrávky, záviďte! Pre mňa to bola topka večera a áno, nechal som sa trochu uniesť.
Nasledoval český "Bužma" ako jediný sólový interpret. Po predošlej produkcii mal veru ťažkú prácu. 3 gitary, banjo a boombox na podlahe tvorili Bužmov arzenál. Hral klasický blues s českými textami. Texty boli úprimné, hudba bluesová, ale akosi som ešte bol v opantaní Hot Tamales Tria, takže som sa venoval backstage-u. Chalani a baba z Mixtape-u sa už horlivo pripravovali. Šminky, oblečenie na pódium, ba dokonca aj zlatý náhrdelník na Dávidovom krku s nápisom "Rockstar", na ktorom som sa trocha pobavil :D Bolo vidno, že to táto kapela má namierené vysoko.
"Mississippi Mixtape" odštartovali koncert elektronickým introm zo samplu a spustili akúsi fúziu moderného funkbeatu a rocku. Vokálové efekty, extenzívne pohybové prejavy a mnohovrstvá vlastná tvorba boli parametrami, ktorými bratislavská formácia presviedčala divákov. Bola to šou so všetkým, čo k tomu patrí. V tomto momente by som pochválil aj pánov zvukárov a osvetľovačov, bez ktorých by tento večer bol len ďalším priemerným festivalom. Zvuk bol vynikajúci. Takisto chcem vyjadriť svoj obdiv druhému gitaristovi Mixtape-u, Rasťovi Peniaštekovi. V zákulisí tichý nenápadný chlapík, výzorom trocha nezapadajúci do extravagantného štandardu zvyšku kapely, na pódiu však gitarista par excelance. Zdalo sa mi, že sme boli na podobnej vlnovej dĺžke. V ruke držal bledomodrý stratocaster z dielne majstra Číža. Výnimočný nástroj, ktorý som si aj mohol poťažkať. Sánka padla však až pri cih zvukovej skúške. Priezračnosť tónu, ktorú možno prisudzovať len najdrahším nástrojom, zreteľnosť nôt a farba. To najlepšie však prišlo koncom druhej skladby, keď Rasťo zadelil najlepšie gitarové sólo večera slide-om. S napätím som čakal, či mu to sólo skolabuje na komplikovanosti, ako pri mojich pokusoch o slide-ové sólo, ale každý ďalší presný tón v kaskádach nôt ma držal v úžase. Sonny Landreth so štipkou Dereka Trucksa, klobúk dole, Rasťo! Odhliadnuť od Rasťa som však znova len ťažko nachádzal to "blues" v ich aperitíve. Bolo to všetko super, ale kvákadlové gitarové rytmiky do funky bicích majú u jedného našeho známeho špecifické pomenovanie ak sa spájajú so žánrom blues. Tak či onak, bolo to najenergickejšie a najprepracovanejšie vystúpenie večera :)
Nasledovala druhá poľská formácia "Blues Junkers". Vysoká, plecnatá, riťatá (v dobrom) baba v klobúku s veselosťou za troch a s prirodzeným darom frontmanstva s chlapskou bandou ponúkli najbluesovejšiu zábavu večera. Boli to dvanástky a nejaké veci Etty James, ale malo to šťavu a šmrnc. Darmo, z Poľska asi len kvalita... čo sa hudby týka :) ľudia boli na nohách a tancovali. U mňa druhý top večera.
Po nich sme už nasledovali my. Playlist sme oklieštili na 6 skladieb, ktoré sme sa nehanbili zahrať na bluesovom festivale a ľudia sa bavili, pred pódiom už bola veľká tancovačka a z publika svetielkovali úsmevy. Hralo sa nám skvele a nálada bola super. Hrať ako posledný bolo super už len z tohto dôvodu. Po odohratí siedmych skladieb sa s nami ešte chcelo zopár ľudí odfotiť a rozdali sme aj zopár CD-čiek.

Po našom koncerte nasledovalo vyhodnotenie súťaže. Cenu divákov získali Hot Tamales Trio, koncert v Poľsku vyhral Bužma a cenu poroty získali King Bee a Mississippi Mixtape. Prekvapilo ma, že cenu poroty získali bluesu vzdialené produkcie a zamyslel som sa následne, aká je teda budúcnosť bluesu, resp, či moja dlhoročná myšlienka, že sa musím krotiť s rockom, aby sme nevykĺzli z bluesovej scény, je správna. Tak či onak, teší ma naša účasť na tomto skvelom festivale a možno som aj rád, že nebudeme v novembri hrať vo štvrtok niekedy okolo siemdej, keď ešte nebude toľko divákov. Mali sme prime-time a poriadne sme si ho užili.

Zvyšok večera už sa vyvíjal všelijako, túlajúc sa po meste. Ľútosť prišla až keď sme dorazili k penziónu okolo pol druhej nočnej a začuli sme, že asi tri izby od našej, jammujú na izbe muzikanti z Hot Tamales Trio a tuším som počul aj Bužmu. Vymenil by som celé tie krčmové potulky s Mixtape-om ( s ktorým sme žial neboli na rovnakej hladine :D teda, už sme nemali šancu ich dobehnúť keďže sme v ten večer abstinovali) za pár minút jammu s tými výnimočnými muzikantami na penzióne. Nuž aj toto je blues. Blues nie je hudba, blues je pocit.

Aj takýto bol Blues Aperitív 2017.

Koncert pre Zuzku II.

hudba k čítaniu z môjho súdka momentálne: muzika

Piatok 12.8.2016, budík budí o 4:25, sprcha, cesta do roboty, blackout. 15:48 nestihnutý obed, zvoniaci telefón, nástup do dodávky.

Keď sme s Robim dorazili na miesto činu, už z diaľky sa na nás usmieval miestodržiteľ, Pali. Na Rajskej Pláži v Zemnom pri bufetíku vyrástol skvelý krytý pľac aj s pódiom. Dušanovi priatelia už varili guláš no  okrem Paliho, barmanky, barmana a zopár náhoďákov ešte nikoho nebolo. šikovno sme vyložili a zapojili aparát a čakanie sa mohlo začať.

Ako prvý sa predstavil Milan Konfráter s kapelou. Milan síce pol hodinu meškal, lebo cestou z Pezinka žial vychytal "klasickú" piatkovú dopravu na diaľnici, no čakať sa oplatilo. Priznám sa, že túto zostavu Milanovej kapely som nepoznal. Poznal som len Milana a gitaristu a speváka Martina Tomášika. Mladý stredoškolák, oduševnenie a bluesové presvedčenie mu nechýba a má skvelý hlboký hlas, ktorý, až sa trocha opotrebuje dospievaním, bude raz silnou súčasťou slovenskej bluesovej scény. Pripomenul mi časy z 2009, keď som aj ja mal 18 a začal som svoje pôsobenie na bluesovej scéne s Ferim a Bonzom v Nových Zámkoch. No späť k Milanovi. Asi som mal posledné roky šťastie počuť Milana len na takých akciách, kde sa nemohol úplne odviazať, alebo bol hlasitostne limitovaný. Včera večer som však mal tú česť si znova vypočuť toho Milana, ktorého som spoznal v roku 2009. Jeho hranie bolo svieže, rockové a predsa svojsky pedantné. Vrcholom ich koncertu pre mňa ako gitaristu bolo, keď v druhej skladbe v záverečnom sóle použil slide (slajd). Neviem, či som ho už počul slajdovať, ale včera ma to príjemne prekvapilo a myslím, že mu to náramne svedčí, nehovoriac o tom, že má na slovenskej scéne jeden z najlepších gitarových tónov na blues. Mal by to robiť častejši :p S Martinom sa striedali ako pri mikrofóne, tak i pri gitarových sólach. Obaja predvádzali svoje schopnosti v tom najlepšom svetle, vkusne. Ponúkli skladby klasicky bigbítové, ako aj rock n rollové od skuiny Cream, ale aj slovensky spievanú vlastnú tvorbu. Vynikajúci začiatok spomienkového večera venovaného Zuzke.

Piesok bol jemný, ľudia veselí, pivo chutné, počasie svieže, no príjemné. Nasledovala naša kapela, Kiero Grande. S Dušanom sme sa pred pár rokmi skamarátili, taká tá prirodzená príťažlivosť pohodových ľudských myslí. So Zuzanou začali tvoriť takmer pravidelnú súčasť našich koncertov, boli spolu zlatí jak sa pokúšali krepčiť aj na tie zložitejšie z našich skladieb :D Osud však nadelil inak. Odvtedy sme s Dušanom už čo-to spolu prežili, spoločné koncerty a vystúpenia. Verím tomu, že od sveta dostaneme naspäť, čo mu dávame. Kvôli Dušanovi a Zuzke došla kopa ľudí z Banskej Bystrice aj z Oravy, rodina, priatelia. Tá súdržnosť je vždy úchvatná. Ako aj minulý rok, podarilo sa nám presvedčiť týchto veselých ľudí, aby sa nehanbili a prišli si zatancovať do piesku pred pódiom. Bola veselica, minulý rok tancovali na náš "heavy metal" (skladba Leave no trail z nášho albumu Unorthodox), tak sme im tento rok ponúkli na pokus našu "punkovú" Inside my head... úspech :D Playlist obsahoval aj bluesové štandardy s harmonikou a v prevažnej miere aj naše vlastné skladby z tvrdšieho súdka, no nikomu to neprekážalo. Končili sme o pol jedenástej, aby sa mohli prichystať chalani z Easy Blues zo Štúrova.

v prestávke kým sa chystali sme si pokecali s našimi kamarátmi Noémi a Gyuszim (Ďusi --Hosszú z Canned Heat revival) a popili dajaké pivá. Nálada bola skvelá, vlasy spotené, koncert odohratý a všade to voňalo pečenou klobásou, hotdogmi a gulášom. Bola tam taká nesmierne zlatá fenka jack russel terriéra. Troška sa hanbila, ale občas sa dala zlanáriť na škrabkanie...škrabkanie, hurka malá.

Lepšou voľbou ako Easy Blues na post poslednej kapely nemohlo byť nič. Začali približne o trištvrte na jedenásť. Ľudia boli roztancovaní ešte z nášho koncertu a teda EB mali dokonalý podklad pre svoju produkciu. Ponúkajú zemitý bluesrrock, štandardky z trocha iného súdka ako Milan, či my. Tým pádom, že nehrajú rytmicky tak zložité skladby ako Kiero Grande, sa ľudia spred pódia prakticky ani nepohli a ostali počas celého koncertu tancovať. Skvelý pohľad to bol :) Samozrejme chalani hrali skvele a robili pre divákov aj výbornú šou. Ako aj minulý rok som šiel k brehu (ktorý bol kvôli vysokej hladine Váhu o 60 metrov bližšie ako minule) aby som si vychutnal takmer štúdiovú čistotu ozvučenia obďaleč od pódia. Treba uznať, že Robi (aj Vlado, ktorý docestoval na náš koncert a pomáhal nás zvučiť) je dosť skúsený zvukár na to, aby spravil veľmi slušný živý zvuk. Znelo to skvele. Blues, funk blues, rock, nič z toho nechýbalo a diváci kapelu nechceli pustiť z pódia.
Ďalší skvelý ročník, priatelia, pivo a hudba pre Zuzku. Česť jej pamiatke.

Hudba stíchla, v hlave kľud, striedajúce sa biele pásy na ceste, ruky unavené, posteľ mäkká, 02:30.

Spolu to ide

Yellow, milí čitatelia, sprostredkujem svoje dva dni plné kultúry.

foto: Lukáš Baťo

V uplynulom roku som sa rozhodol žiť spontánnejšie, hovoriť menej "nie"a viacej "ano" pri pozvaniach na rôzne akcie. Takto som sa dostal k informácii o konaní sa koncertu mojej obľúbenej slovenskej kapely, ZVA 12-28. Hrali v Trafačke v Nitre. Celkom kúzelné miesto so skvelou atmosférou, vychytal som bombové počasie. Nečakane sa tam objavil aj môj kamoš Andrej. Dali sme pár pohárov červeného, ľudí bolo dosť na zaplnenie predného dvora Trafačky a aj vnútorných priestorov. Bol som tam prvý raz, ale páčilo sa mi tam, pohodlná usmiata atmosféra umocnená hudbou zvlenskej bluesovej kapely. Už som sa o nich pár krát na svojom blogu rozpisoval, tak to už nebudem rozoberať. Stretol som tam okrem Andreja ešte Luciu, Báru a Vlada, Andrejovych kamošov. Posedeli sme spolu a po skončení koncertu okolo 9 sme sa peši pobrali na Hidepark, kde sa konala ďalšia kultúrna akcia s nejakými ambientnými kapelami "My Panda Shall Fly" (UK) a Zoo and Aquarium. Taká hudba pre hipsterov či čo, bol som tam len kvôli atmosfére :) milé prostredie, ľudia, psy a alkohol. Okolo jedenástej som vyrazil späť do mesta za svojim bratom, ktorý so svojou partiou popíjali v Irish pube na Kupeckej. Bolo skvelé počasie, tak som si v tme zabehal pri rieke za mestským parkom a dorazil som z Hideparku na dané miesto za krátkych 24 minút. Chvíľu sme ešte pobudli a šli sme domov.




V sobotu ráno som sa zobudil do festivalového dňa. Sprcha, raňajky a balenie sa na Sitno Blues s prespaním. Odchádzali sme s Kiero Grande a partiou okolo 9:00 no hneď sme si všimli, že na druhom aute nefunguje denné svetlo, starý Ford Focus. Trvalo vyše pol hodiny, kým sa to vyriešilo horko ťažko, takže to už bolo dosť komické :D Od pol ôsmej totiž v Leviciach čakala ešte moja kamoška, ktorú som bral na festival so sebou. Keď sme dorazili na stanicu v Leviciach, tak som ju pristihol na peróne v sladkom spánku na lavičke. Na jazero Počúvadlo to bol ešte dobrý kus cesty, no dorazili sme v poriadku do malebného prostredia Štiavnice. Miesto žilo letným ruchom obľúbenej rekreačnej oblasti, ľudia sa kúpali v jazere, sedeli na terasách podnikov a užívali si prebiehajúce kultúrne podujatia. Jedným z nich bol festival Sitno Blues pod vedením Peťa Spodniaka. Čakalo nás milé privítanie organizátormi, autá sme zaparkovali a šli si obzrieť jarmok remesiel a okolie jazera, kým majstri zvukári pripravili pódium k noseniu nášho aparátu. Treba spomenúť pohotovú a ochotnú pomoc od chalanov z organizačného tímu, ktorí nám pomohli s nosením našich vecí, konečne sme si mohli zahrať bez toho, aby sme mali unavené ruky, veľmi milá služba, klobúk dole. A vôbec, celý tím bol veľmi milý a ústretový, backstage žil vlastným životom, veľa smiechu a milých ľudí, proste full service. Ba aj zvukári sa postarali o naše maximálne pohodlie na pódiu. Hral som po dlhom čase v stereo rozložení naraz cez dva aparáty, fantastický zvuk som mal...teda podľa mňa :D Pred našou zvukovou skúškou bol ešte program sokoliarov. Bola to zábava vďaka vtipkovaniu hlavného sokoliara a jeho interakcii s deťmi v publiku. Predstavili naozaj krásnych operencov, okrem sokola aj obrovského orliaka amerického, ale mojim obľúbencom bola sova druhu bubo bubo menom Kubo :D obrovský soviak jeden, pohoďák, čo mal na háku. Koncert sme začali o tretej poobednej, ľudí už bolo v slušnom počte, nálada skvelá, Slnko vysoko, teplota ideálna. Mne osobne sa hralo skvele, spravili sme uvoľnenejší playlist plný bluesrocku nám vlastného. Na základe reakcií saľuďom páčilo, z čoho sme mali ešte lepšiu náladu a dostali sme dosť dobrý popud na zahranie ešte dvoch extra skladieb.
Nejaká tá eufória, milé pokeci s divákmi, potenie sa a následný príjem tekutých i tuhých kalórií v stánkoch s občerstvením s našou partiou nasledovaný odnosením našich osobných vecí na penzión, kde sme boli Peťom ubytovaní. Spali sme piati v jednej izbe, ja s kamoškou na manželskej, Vojto na jednoduchej a Maťo s Radim na poschodovej posteli. Jednoduchý penziónik s vlastným ľadovým medveďom. V tom istom penzióne niekde spali aj moji kamaráti Dušan a Janka, čiže rodinná atmosféra. Robi s priateľkou spali na inej chatke s partiou Brančanov, našich kamarátov. Stihli sme po návrate ešte koniec koncertu kapely Edo Klena & Klenoty, vymakaní muzikanti so zmyslom pre humor :D mnoho ľudí chválilo ich koncert, škoda, že som ho nezastihol celý. ďalšou kapelou bol famózny Vidiek. Naposledy som ich videl asi v roku 2011 na Majálesi v Nitre, no už vtedy vo mne zanechali nezmazateľnú stopu. Uplynulý čas však trocha otupil tú energiu, ktorou infikuje táto výnimočná kapela divákov. Janko Kuric doslova napáda Vaše mimické a motorické svaly nejakou mágiou. Každý sa na ich koncertoch usmieva a tancuje, to dokáže máloktorá kapela. Ponúkli taký výdatný set, že tam ľudia spálili viac kalórií ako na zumbe, nehľadiac na to, že pred pódiom šľapali zvyšky neuschnutého blata z týždňa. Slnko bolo už dosť nízko za ćhrbtom podia, aby oslepovala všetkých divákov, teda až na tých, ktorí sa osmelili a šli tancovať dopredu do "kotla". Samozrejme sme mali prístup do bekstäjdžu, kde bolo pivo trocha lacnejšie a chutnejšie, takže sme mali pravidelný a kvalitný prísun tekutín.
Po energickej bombe prišla pôvabná Janka Kirschnerová. To už sme s dievčinou vybalili deku a ľahli si pobliže pódia do trávy. Desiatky prítulných lúčnych koníkov (a nejaký ten kliešť), čistá modrá obloha a Jankyn lahodný hlas, balzam na dušu. Ľudia spievajúci emotívne skladby spolu s pani umelkyňou v počte už niekoľko stovák, ak nie vyše tisícky (možno sa mýlim, ale bolo tých ľudí mrte, to je fix). Verím že počas niektorých skladieb potiekla nejedna slza a inokedy zas zaplesalo nejedno srdce. Také sú Jankyne koncerty, bezprostredné a predsa ako z rozprávky, nehovoriac o svetovej kvalite jej hlasu a spevu, bola úžasná, aj keď som sa viac venoval koníkom vo vlasoch, ale to patrí ku festivalovej atmosfére :D Nasledovali Medial Banana, no už nám začalo byť trocha chladnejšie, tak sme sa šli na izbu prezliecť a ohriať v teplej sprche...ktorá nebola, iba studená voda :D takže ostali iné metódy ohrevu. Človek aby zaspal po zotmení na voňavej čerstvo ustlanej posteli. No nakoniec sme sa dokopali na posledné dve skladby Banánov a ostal som prekvapený. S Reggae štýlom som nikdy nebol moc stotožnený, ale treba uznať, že šou to mola výborná,dvaja frontmani MB prácu s publikom zvládajú na jednotku s hviezdičkou. Úplne spracovaný dav bol ochotný splniť každý jeden pokyn speváka a nálada bola na vrchole svojej intenzity toho večera, čo má isto niečo dočinenia s optimálnou hladinou ...alkoholu v krvi divákov :D Boli tam v tom čase už indivíduá vo všetkých možných variáciách festivalového štandardu, aké si dokážete predstaviť. Banány však tým viacmenej pri zmysloch neostali ničím dlžní, koncert bol fantastický, profesionálny a na vysokej úrovni. Chlapci chodia s vlastným stejdžmixpultom a zvukárom, na pódiu nemali žiadne monitory, bo používali odposluch cez slúchadlá, čiže tam mali poriadok ako na svetových pódiách. Patrí im moja poklona.
Sklamaním večera však pre mňa bola kapela Ploštín Punk. Nepatrí sa kydať na kapely, tak to ani nebudem robiť, mali nacvičené skladby, ako vážni profíci, ľudia sa bavili a podaktorí tancovali a skákali, no obsah a forma skladieb sa nestretali s mojim vkusom, takže to bol asi skôr môj problém. Kapela dostala skvelé ovácie, no ja som ich nevydržal do konca a pobrali sme sa na izbu spať. Teda to bol pôvodný plán :D skončili sme ešte na pive s izbovou partiou. Vojto poskytol prevádzkovateľovi malej krčmičky vedľa nášho penziónu naše CD (ktorých sme mimochodom predali asi 9 kusov, čo náš doterajší jednorázový rekord :D ) a ten to tam hneď aj pustil do prehrávača. Následne k nám prišiel jeden chlapík zo susednej partie turistov, že by si rád kúpil naše CD ak ešte nejaké máme. Mali sme a on nám dal dvojnásobok ceny, že sa mu to ľúbi. Neviem, koľko bolo hodín, keď sme všetci zaľahli. 

Noc bola kľudná, príjemne divná, ale myslím, že som to celkom zvládol :'D Zvyknutý vstávať skoro som bol hore už pred šiestou a keďže ešte všetci sladko spali, neostávalo mi nič iné, ako memorovať si tvár príležiacej slečny...čo som mal robiť?! :D O siedmej, presne ako predpovedal, vstal Radi, ktorý spal na vrchnej posteli poschodovky, ktorá nehorázne vŕzgala pri každom pohybe na nej. Šiel sám na kopec Sitno, ranné rozťahovanie pľúc. Nie dlho na to sme aj my dvaja šli na prechádzku okolo Počúvadla, kým Vojto ešte spal ako zarezaný. Boli sme v domnení, že o desiatej sme mali odovzdať izbu, tak sme sa pobalili a šli von na lavičky, následne na raňajky do susednej reštaurácie Konvalinka, či jak sa volala :D Bol tam už Dušan s Jankou, prišli aj Robi s Brančanmi, čiže sme tam boli pekne veľká partia okolo Kiero Grande. Hemendegz, pivo a mohlo sa vyraziť na výlet do Banskej Štiavnice, jedného z najkrajších miest Slovenska. Bol som tam síce prvý raz, ale to mesto si ma niečím získalo. Spravili sme si výstup na kalváriu, magické miesto, "bližšie k Bohu, bližšie k sebe", kravky a maďari (mogyorók) na kopci. Keď sme sa dokochali krásnym výhľadom a ocenili si vzájomné priateľstvá a vzťahy, ozvali sa prvé hrmenia oblohy po víkende s tak krásnym počasím. Taká tá správna bodka za týždňom. Dole v meste už za popŕchania sme sa rozdelili, jedna partia šla na pivo, a druhá, ja, Robi a dve ženy, sme šli na kávu do kaviarne. Dopriali sme si však aj úžasný cheesecake (čízkäjk) a nejaký tvarohový zákusok s malinovým oným na vrchu, taká nejaká želé dreň či čo. Zapili sme to lahodnými ovocnými nápojmi s celými kúskami ovocia a lístkami mäty...priepornej. Vonku začalo liať, uvoľnilo sa napätie atmosférického tlaku, opadla ťarcha, prišli driemoty a malinké dievčatko v ružovom balerínkovskom šate oznámilo všetkým návštevníkom kaviarne, že veru nemôžu odísť. Keď už iba popŕchalo, sadli sme všetci do áut a pobrali sa serpentínami dole z kopcovitých krajov malebnej Štiavnice. Znova som strážil spánok, rád a dobrovoľne. Sme doma, zdraví, šťastne unavení. Je 21:23, vonku leje, hrmí a blízka sa, ako už dávno nie, miesto hudby iba šum a klepot dažďa, hudba prírody, dynamická a nepredvídateľná, ako život samotný.

Som vďačný za tento víkend so skvelými ľuďmi, pri skvelej hudbe na skvelých miestach. Zajtra si musím dať skontrolovať srdce, skontrolujte ho aj Vy, či nepotrebuje údržbu :) opatrujte sa ľudkovia.

Ady

Oznamy po takmer roku

Hej ty, veď to tu zanedbávam!

Len som sem došiel skonštatovať pár vecí po pár mesiacoch. Vždy si vravím, že musím napísať recenzie na koncerty a akcie, ktorých sa zúčastním, no nejak to odkladám a potom sa na ne zabudne a ja nechcem aby sa zabudlo, tak sa matne skúsim rozpamätať.

V roku 2015 niekedy v marci som navštívil koncert kapely Kamchatka v Budapešti v klube Dürer kert. Je to jedna z mojich top 10 obľúbených kapiel a doprial som si ich vypočuť naživo. ušlo sa mi miesto v druhom rade stojac...Thomas Juneor Anderson je famózny gitarista a jeho tón som vždy zbožňoval, no až na koncerte mi došlo, čo je jeho tajomstvom. 100 wattové kombo úplne vypeckované. Bol to dovtedy najhlasnejší koncert na akom som bol. Pri zvukovej skúške tá hlasitosť bola až nepríjemná vzhľadom na rozmery miestnosti klubu. Keď sa však do sály nahrnuli ľudia a absorbovali zvukové vlny, nepríjemné frekvencie sa potratili a zvuk bol lahodný. Kto pozná kapelu Kamchatka vie, že sú to virtuózni muzikanti, Thomas dokonca vo Švédsku dostal ocenenie udelované jazzovým muzikantom za jeho pôsobenie v jednom jazzfolkovom zoskupení. Na moje sklamanie v kapele už nepôsobí Roger Örjesson ako bassgitarista a spevák. Na base ho nahradil Per Viberg, klávesák a vokalista z legendárnej kapely Opeth, spev prevzal Thomas. Na bicích jeden z mojich obľúbených bubennékov, Tobias Strandvik. Je to také power trio, ktoré má schopnosť gradovať vzrušenie z hudby aj vo chvíľach, keď si poslucháč myslí, že ďalej sa ísť nedá. Z tváre Thomasa vidno precítenie a bluesové korene a keď sa zdá, že sólo už ďalej vyšperkovať nemôže, tak s Tobiasovou pomocou rozkopnú bránu do ďalšej dimenzie. Bol to nehorázne dobrý koncert a mohol som si s Thomasom aj chvíľu pokecať. Skvelé časy. Kto má rád bluesrock hrubého zrna, vrele mu túto kapelu odporúčam.

Ďalším koncertom z toho roku, ktorý stojí za spomenutie bol kncert Janky Kirschnerovej v Nitre. Janka je jedna z mojich obľúbených slovenských interpretiek. Koncert sršal audiovizuálnym umením. Viac by som to nerozoberal, bol to super koncert a super predkapela Longital, ktorých som si nie dlho na to pozrel znovu na dvojkoncerte s Lenkou Dusilovou.

V roku 2015 sme nelenili ani s vlastnou kapelou Kiero Grande, odohrali sme síce pomenej koncertov, ale tých pár stálo za to. Mylsím, že Dušanovu akciu a Woodstock som tu rozoberal v staršm článku, tak si prečítajte ak by vás to zaujímalo :) Apropo na Vúdstock sa chystáme aj tento rok a takisto na Dušanovu akciu, takže bude DéJaVu či jak.

V marci tohto roku som sa obdarčekoval lístkom na koncert ďalšej zo svojich obľúbených kapeil All them witches. Koncert sa konal vo viedenskom klube Chelsea. pivo za 3,90 :D takže iba jedno, nasucho, ale netrebalo pomocné látky. Predkapela bola nejaká Black Voodoo Train z Berlína, energické moderné stoner bluesrockové zoskupenie, skvelý zvuk vďaka skvelému zvukárovi, avšak pôsobili ešte troška amatérsky. Po nich nastúpili bosoráci z USA. Ako som spomínal, že Kamchatka bola mega hlasná...zdvojnásobte to a máte hlasitosť All them witches. tiež som bol v druhej rade prilepený o barový pult. Bol to jeden z najlepších a najautentickejších koncertov akých som sa kedy zúčastnil. Ušné orgazmy, zimomriavky, zvieranie v hrdle, úsmevy od ucha k uchu, headbang, zavreté oči, spievanie s kapelou. Komunikácia kapely s ľuďmi bola skvelá, celá tá atmosféra bola ako z iného sveta. Keď začali hrať Heavy like a witch (ak poznáte štúdiovú verziu, tak ten riff je taký v pohode, učesaný, nie moc skreslený), skoro som odpadol od úžasu. Gibson les paul cez pro-co RAT do 100 wattového fendra na hlasitosti asi 8, je asi najlepší tón aký môže na tento song existovať, doteraz mám z toho super pocit keď si na to spomeniem. Po koncerte som si samozrejme kúpil ich novú platňu a nejaké to tričko a pobral sa blúdiť nočnou Viedňou, prespal som u priateľov. Cesta domov ma vyšla drahšie ako koncert :D prijebabrané lístky z Viedne do Bratislavy.

Čo sa osobného života týka, tak po sklamaní z birokratického sveta po skončení štúdia na vysokej škole a viacnásobnom neprijatí do pracovného pomeru a nejakých osobných nezhodách som upadol do frustrácií a depresií a kulminovalo to rozchodom so svojou priateľkou po štyroch rokoch začiatkom novembra. Čuduj sa svete, po rozchode mi začalo byť lepšie. Novonadobudnutý voľný priestor  hlave som workoholicky pretavoval do študovania jazzu, keďže som bol požiadaný kapelou Jazz Sons Trio o spoluprácu. Vtedy začiatkom roka 2016 ma to silne motivovalo, začal som počúvať jazz, objavil som nové sféry v hudbe, no žial na chalanov z kapely som sa ešte nehrabal a po jednom koncerte som to vzdal kvôli nedostatku času na cvičenie.
Vo februári sme však s Kiero Grande nahrali skvelý album u majstra zvuku Milana Tökölyho v Trnave a dostali sme skvelú recenziu od Bonza a vôbec, skvelú spätnú väzbu od ľudí, čo ho už majú ,tak sa mu tešíme :) Ak by Vás zaujímal, je prístupný zadarmo na youtube a bandzone, alebo ak chcete, fyzickú kópiu si môžete kúpiť na našich koncertoch. Medzitým ma prijali do zamestnania v atómových elektrárňach Mochovce za fyzika s nástupom v júni, takže perspektíva sa začala zlepšovať, avšak peniaze pre mňa nikdy neboli tak podstatné. Chvíľu som mal hlavu popletenú jedným usmievadlom, no tiež to nevydržalo dlho. Som akosi neschopný udržať normálny vzťah, sám som nestály ako počasie v apríli. Teraz je to nejak bez jasnej perspektívy. Spomínané CD nám však dohodilo pár super koncertov, okrem Vúdstocku a Dušanovej akcie v najbližšom mesiaci hráme na skvelom Sitno Blues Festivale  pri jazere Počúvadlo, s takou sériou hudobníkov ako sú Jana Kirschner, Medial Banana, Klenoty, či Vidiek. Cítime sa byť poctení, že môžeme hrať na tomto feste 30.7.. ďalší koncert odohráme v Nitre 13.7. s  kanadskou kapelou Marystown, čo je tiež vzrušujúce.
Od septembra som Trnavák, tak sa uvidí, čo prinesie čas. Uchádzame sa o postup v súťaži Slovakian Blues Challenge na medzinárodnú European Blues Challenge, ktorá sa bude konať v septembri v Dánsku, tak nám držte palce, môže to byť ešte zaujímavé :) Opatrujte sa.

Mini Blues Jamboree 2015

Drahí čitatelia, už je to istý čas, čo som sem nepísal zážitky z koncertov a že sa toho udialo hodne Vám asi nemusím vysvetľovať. Zažil som obrovský koncert Queens of the Stone Age v Prahe, fenomenálny koncert Kamchatka v Budapešti, kde som sa mohol stretnúť a hodiť reč s jedným z mojich gitarových idolov, taktiež som sa zúčastnil úžasného koncertu Janky Kirschnerovej v Nitre ako aj dvojkoncertu kapiel Longital a Lenky Dusilovej s Baromantikou. Nehovoriac o vlastných koncertoch, ktorých síce nebolo neúrekom, no bolo ich tak akurát. Proste som svoj blög tak "trochu" zanedbával. Diali sa veci.

19.12.2015 sa konalo Mini Blues Jamboree pod taktovkou Feriho Sajtosa. Festival na počesť pamiatke Andora Oláha sa netradične konal v Zemnom v príjemnom prostredí rekonštruovanej budovy Dom Károlyi.

Robi a ja z Kiero Grande sme sa postarali o dovezenie a nastavenie ozvučenia a osvetlenia. Do Zemného sme dorazili o jednej po poludní, mierne uťahaní, nachladnutí no v dobrej nálade, že znova pracujeme na jednom z našich obľúbených festivalov. Čas ubehol dosť rýchlo a kým Robi dolaďoval zvukárske záležitosti, ja s Feriho dcérou sme pripravili výstavu fotografií z desiatich ročníkov Jazz Blues Jamboree v oddelenej miestnosti. Napichať do korkových tabulí asi 500 špendlíkov je asi tak príjemné ako jesť puding s čiernym korením, ale výsledok stál za to. Fotky zachytávali atmosféru a posolstvo všetkých ročníkov a akosi sa v nich odrážali spoločenské udalosti. Zo začiatku v rokoch 2005 až 2008/9 keď mal festival veľa sponzorov a bolo viac peňazí, festival hostil viaceré zahraničné kapely na vysokej úrovni v noblesných priestoroch kultúrneho domu v Nových Zámkoch, či v Kine Mier a trval dva dni. Príchodom finančnej krízy sa však opasky museli utiahnuť a bolo treba ubrať na obrátkach tak skvelo rozbehnutého vlaku. Oduševnenie však nepoľavilo a finančné záležitosti sa ukázali len v tom, že sa kruh účinkujúcich upriamil na interpretov a kapely z Čiech, Maďarska, Poľska a výnimočne aj zo vzdialenejších krajín. Za takýmito festivalmi sú odhodlaní ľudia, ktorí vydržia skúšku času najmä preto, že neprestanú za žiadnych okolností. Starosta obce Zemné, Ján Bób vykonal milé gesto, keď zasponzoroval istú časť festivalu a poskytol mu aj miesto konania, za čo sme mu všetci veľmi vďační.

Festival sme otvorili práve my s Kiero Grande v plnom zložení: Ja Ady Kelemen na speve a gitare, Robi Gajdošík na basovej gitare a za zvukárskym pultom, Vojto Száraz za bicími, Vlado Kanás na gitare a vokáloch a Radoslav Múdry na ústnych harmonikách. Viem, že to nie je prvý raz, čo sme hrali na Blues Jamboree, no v našom sete sme ponúkli mnoho nových vlastných skladieb...viete, som už pol roka nezamestnaný a nemám čo robiť, tak skladám skladby a maľujem. Výsledkom je, že máme už okolo dvadsať vlastných skladieb, ktoré by trebalo nahrať, no peniaze máme asi tak na 8-9 kusov prinajlepšom. Zosúladiť 5 členov kapely na nahrávanie je však dosť obtiažne tak sme už koncom tohto roka zrušili asi 3 možné termíny nahrávania..."snáď v januári". Hralo sa nám skvele a aj odozva ľudí bola skvelá. Prišlo veľa priateľov a známych, ktorí boli pravidelnou súčasťou aj bývalých ročníkov, no prišli aj nové tváre. Bol "full house". Keďže festival bol venovaný pamiatke Andora Oláha, známeho zosnulého harmonikára z Maďarska, ktorý bol častým účastníkom aj organizátorom podobných festivalov a podujatí a môžeme mu vďačiť aj za našu účasť na fenomenálnom festivale SZiGET v Maďarsku, tak sme hrali mnoho harmonikárskych skladieb. Milo prekvapili ovácie Boboša Procházku po harmonikovom sóle nášho Radiho. Takéto maličkosti prinášajú úsmev na tvár. Potešilo ma aj, keď mi po koncerte Matyi Pribojszki povedal, že miluje skladby ako je naša "Living a Lie", že sú to jeho srdcovky. Občas sa bojím ľuďom ponúknuť našu tvorbu na takejto scéne, bo neviem, čo od nich čakať, no po takýchto reakciách spávam trocha kľudnejšie.

Druhým zoskupením boli Dura & Blues Klub v zložení Juraj Turtev a Ivan Tomovič, s hosťami Bobošom Procházkom a Mátyásom Pribojszkim, v pár skladbách s nimi hral na bicích jeden mladík, akýsi Michal, ktorého priezvisko som žial nezachytil. Začiatok ich predstavenia mi pripomínal akúsi omšu, bluesovú omšu. Robi pri mixpulte vypol podmazovú hudbu pre prestávky, zavládlo ticho. Ivan, Ďuro, Mátyás aj Boboš bez pohybu sedeli zamyslene hľadiac do podlahy pódia osvetlení farebnými svetlami. Nebolo to divadlo, pripravovali sa na hudbu - hudenie. Toto improvizované zoskupenie ponúklo vysoko-kvalitnú porciu bluesovej hudby s Ďurovým charizmatickým spevom a hrou na gitare. Osobne sa vždy teším na momenty, keď sú Boboš a Matyi na jednom pódiu, sú to momenty z mojich obľúbených čo sa živej hudby týka. Pobavila ma reakcia členov ďalšej kapely v zákulisí, keď sa jeden z nich vrátil z hľadiska neveriacky krútiac hlavou po počutí Bobošovho sóla hovoriac "...ja neverím, to čo títo robia, je to  jak z iného sveta". Úprimne som sa zasmial :D Čo sa týka Ivanovej hry na gitare, mnoho ľudí ho nechápe a vyslovene sa im nepáči čo robí, stretávam sa s takými reakciami často. Treba však vedieť, že Ivan je právom jednou z významných osobností slovenských gitarových kruhov. Ja jeho štýl hrania volám "gitarové abstrakcie" a keď som ho spoznal, tiež sa mi to nepáčilo, no postupom času, ako som sa začal viac venovať aj výtvarnému umeniu som pochopil. Hrá ako nikto iný koho poznám, techniku má skvelú, tón úžasný, no nenachádza ani jednu klasickú gitarovú frázu, ktorú by ste našli v talóne snáď každého gitaristu. Hrá unikátne a jeho hudbu možno považovať za avantgardný obraz, impresionistický by som povedal. Neponúka fakty, ale dojmy, explózie emócií a nápadov. Keď si tieto veci poslucháč uvedomí, pochopí v čom je Ivan Tomovič geniálny. Dura samozrejme nesklamal ani v sfére alikvótneho spevu, kde mu pozorným uchom Robi spoza mixpultu pohotovo primiešaval viac ozveny, čím podčiarkol efekt, ktorý speváci týmto spôsobom spevu chcú docieliť a tým dotiahol alikvótne momenty do dokonalosti. Dura & Blues Klub teda ponúkli presvedčivú bluesovú omšu. Po skončení ich koncertu znova zavládol všeobecný ruch občerstvujúcich sa ľudí.

Hviezdna formácia večera, Stoni Blues Band z ďalekého maďarského Pécsu v zložení Tátrai Antal János - gitara/spev, Máhonfai Csaba - basová gitara/spev a Sár József - bicie, ponúkla zemitý blues rock v štýle Lance-a Lopeza alebo Jimiho Hendrixa. Presvedčivý americký fíling, uveriteľný spevácky prejav a príslušná vizáž. Títo chlapíci hrajú už nejaký ten piatok, či sobotu, sú to profíci s menedžmentom a vlastným fotografom, no sú to milí chlapíci. Na miesto dorazili prví a mali sme dosť času sa s nimi s Robim spoznať a dobre sme sa bavili. Ovácie po každej skladbe boli oprávnené a rešpekt o to večší, že Stoni celý koncert skvelo odspieval aj so zápalom pľúc. V jednej skladbe úplne spontánne vybehol zo zákulisia Matyi Pribojszki a pridal sa ku kapele a odohral famózny kus sóla. Bolo to predstavenie na úrovni, no nevedel som sa mu plne venovať, keďže som sa venoval aj ľuďom v zákulisí, pitnému režimu a obžerstvu.

Posledným zoskupením bol takmer tradičný Bonzo & The JointVenture. Takmer preto, bo prišiel aj skvelý, vždy pozitívne naladený Filip Puchert - ústna harmonika a do zostavy sme prvý raz pozvali aj skvelého gitaristu Dávida Kytku. Bolo nás teda na pódiu požehnane, a to ešte neostali Boboš a Matyi aby sa pridali, hoc' sme pre nich pripravili aj mikrofóny, to by len bola zábava. Ja osobne si vychutnávam tieto monštrózne zostavy s Bonzom, bo sú to jediné príležitosti, keď sa môžem venovať mnou obľubovanej minimalistickej doprovodnej hre a "makačku" nechávam na ostatných. Akordické akcentovanie rytmického bubna, možno nejaká basová linka a občas sólo keď to situácia vyžaduje. Bol to skvelý jamming a Dávid sa osvedčil ako výborný parťák. Tomi Fekete dostal dosť priestoru, aby vynikla jeho úžasná hra na klávesy. Ako je to zvykom pri hraní s Bonzom, aj sme sa dosť nasmiali a bolo nám všetkým výborne.

Po párminútovej pauze sme si ešte dali 4 skladby v zložení Mikey, Feri, Stoni (János Tátrai), Tomi Fekete, Filip Puchert a ja, aby sme splnili dávne prianie Stoniho zajammovať si s Ferim. Bolo mi ľúto, že sa program tak pretiahol do neskorých hodín. Tá pauza po poslednej kapele bola dosť dlhá na to, aby diváci zvážili svoje sily a mnohí dospeli k záveru, že uprednostnia spánok. Ľúto mi to bolo aj preto, lebo v hľadisku ostalo ešte pár skvelých muzikantov, ktorým by som bol doprial zahrať si so skvelou partiou, no bolo už neskoro na takéto radovánky. Reálnejšie scenáre by to boli pri dvojdňovom festivale. Snáď nabudúce. Po posledných tónoch sa aj zvyšky publika rozpŕchli ako myši pri zažatí svetla a s Robim sme sa mohli pustiť do tej menej príjemnej časti muzikantského/zvukárskeho života. Niečo po druhej rannej sme sadli do dodávky a pustili sa do zahmlenej noci. pred pol štvrtou ma štekotom privítali naše psy. Nevediac zaspať od únavy rozmýšľajúc nad uplynulým dňom som konečne spočinul až takmer o pol piatej. Bol to skvelý ročník Blues Jamboree, ten pravý druh so srandou s muzikantmi v zákulisí, super divákmi a skvelou muzikou. Live the Blues, play the Blues!



Fotografie zhotovil a upravil Kristián Mészáros.

Kiero Grande na Woodstocku 2015

Pár kilometrov od Púchova, medzi dedinami Dohňany a Mostište sa konal druhý ročník Woodstocku, toho slovenského. Prvý som opísal v staršom článku. Tento ročník organizovalo združenie Mŕtva Kosť. Udalosť bola situovaná pod kopcami s názvami Gýmeš, nádherný pohľad hneď pri príchode. hneď vo vstupnej bráne na lúku nás vítal pohľad na stage zostavený z lešenárskej konštrukcie, pokrytý batikovanými plachtami rôznych farieb. Nechýbali bosé dievčatá v ľahkých šatoch s kvetmi vo vlasoch, punkáč so žltým čírom v škótskom kilte opásaný nábojnicovým pásom z guľometu (chalan bol profesionálny vojak, počul som jeho rozhovor) a taktiež typickí festivaloví ľudkovia. Príjemná atmosféra, stany okrem lúky aj hlbšie v lesíku, ktorý viedol k dvom krásnym vodným nádržiam (viď fotky).
Bola sobota, druhý deň festivalu, prvý deň sme hrali koncert pre Zuzku (predošlý článok). Keď sme dorazili na miesto, práve dohrali The Blue Beat, takže z nich som nestihol nič. Zatial sme boli iba dvaja s Robim, odparkovali sme auto a šli sa poobzerať pri jazerá. Z diaľky som začul môjmu uchu milé tóny gitary s fuzzovým efektom, hendrixovské zvuky, fajné bicie, k hudbe trocha neadekvátny tenký hlas speváka, no beztak mnou tá hudba pohla a šiel som sa pozrieť k pódiu. Hrala skupina The Void. Hrali akýsi druh alternatývneho rocku, no určite to nebolo zlé, avšak medzi skladbami mal spevák trocha nemiestne poznámky, ktoré mohli pôsobiť drzo, no neskôr som sa s chalanmi stretol v rade na pivo a zistil som, že sú pohoďáci. Škoda však, že spevákovi/gitaristovi praskla struna H koncom ich produkcie (gitaristi vedia ako dôležitá je práve táto struna) a nenašiel sa nik, vrátane gitaristu samého, kto by mu náhradné "háčko" poskytol.
Molo sa zdať, že areál je poloprázdny, no nebolo to tak, v tieni, v stanoch, v lesíku a pri jazerách bolo plno ľudí skrývajúcich sa pred tropickými teplotami a namôjveru bolo aj v diaľkach lesa počuť stage v takmer špičkovej kvalite a dokonca vo väčšej čistote ako pri pódiu.
Po voiďákoch nasledoval Jerguš Oravec. Upútal hneď pri príchode na striebornom kabriolete, dlé bledomodré jeansy, biele tielko, dlhé vlasy, raybany a hnedý klobúk, akoby Johnovi Mayerovi z oka vypadol, proste bolo vidno, že došiel človek, ktorý si potrpí aj na vizáži nedbajúc na tropické podmienky. Tešil som sa, že dojde so svojim triom, ktorému to celkom slušne šlape, no došiel iba sám s akustickou produkciou. Neotáľal dlho s ozvučovaním a hneď aj začal. Zahral pekné verzie známych skladieb, ba dokonca prekvapil aj skladbou Somewhere over the rainbow. Za špičky jeho produkcie považujem momenty, keď hral s looperom (zariadenie, ktoré hudobníkovi pomocou pedálu dovolí nahrať a vrstviť pasáže) a do toho sóloval. Čistý spev a skvelá intonácia, frázovanie a zdobenie sú určite atribútmi, ktoré mu pomohli dlhšie zotrvať aj v známej speváckej súťaži. Tieň pred pódiom sa zväčšoval a s ním aj počet divákov, ktorí sa doň zmestili.

Ďalšie predstavenie sprostredkovala Tamara Pribišová so svojim duom Lille. Malé milé dievča z Púchova, pesničkárka so slovenskými textami, jemnocitom a správnou vizážou. Kto pozná Lille, vie, že sa jedná o jemnú hudbu so zasnenou atosférou, ktorú sa im podarilo sprostredkovať aj naživo. Zlé jazyky Tami porovnávajú s Katarziou, akoby bola dokonalým prototypom pesničkárky, čo má cit k poézii. Bolo to iné, príjemné, mne sa to páčilo.

S Tamarou sme sa pozdravili na pódiu, keďže nasledovala naša kapela Kiero Grande. Dvetri pivá, pár glgov červeného a podozrenie z úpalu mi privodili mne dobre známy bolehlav, ktorý mi skoro hlavu roztrhal. Z praxe však viem, že väčšinou takéto koncerty dopadnú najlepšie, keď je človek na svojich hraniciach. Tak aj bolo. Teiň pred pódiom bol okolo piatej, keď sme sa pripravovali, už dosť veľký aby poňal väčšiu skupinu ľudí, ba mnohí obetovali svoje epitely a sedeli aj na priamom slnku. Zahrali sme skladby jednak z časov pôvodného woodstocku ako aj svoje vlastné, trocha huncútskejšie a niekedy aj tvrdšie, no potlesk a jasanie divákov nás uistili, že je to všetko na správnom mieste. Chválim aj pánov zvukárov, ktorí vyhoveli každej nuánse každej kapely a postarali sa o ten správny zážitok aj na pódiu, nie len pred ním. Bez nich by sme neboli bývali vyčarili toľko úsmevov u divákov :) Aj my sme sa cítili skvelo, všetci boli vo forme a mal som pocit, že nám to klapalo. Ten pocit zrejme mali aj diváci, ktorí sa silou mocou snažili zistiť kde najbližšie hráme (odpoveď: nikde, lebo nás nik nepozná) a či máme na predaj nejaké hudobné nosiče s našou hudbou (odpoveď: nie, práve nahrávame, lebo nás nik nepozná). Bolo však príjemné stretať sa so slovami pochvaly aj neskôr počas festivalu od náhodných okoloidúcich. Je to ako odmena za všetku tú drinu v skúšobni, za dlhodobejšie koncertné odmlčanie.

Po nás hrala formácia Acustica deLuxe z Považskej Bystrice. Pre mňa to bol top toho dňa. Čakal som nejaké folkové brnkačky vidiac akustické gitary, klarinet, basu a bicie, ale dávno som sa tak príjemne nemýlil. Chlapíci vybalili dačo prograsívne akustické, nehovoriac ako milujem klarinet. Hudba sa miestami ponášala na české Buty, no mala v sebe aj dačo iné, nepomenovateľné, trocha jazzové a dômyselné. Dokonca aj texty boli kvalitné. Teším sa, že som spoznal túto kapelu.

Po Acustice deLuxe sme si s Robim dali spontánnu túru na kopec Gýmeš. S mojou kondičkou a smiešnou srdcovou chlopňou to dalo celkom zabrať, ale som rád, že som to zvládol, akurát sme vystihli západ Slnka nad okolitými vrchmi.
Z diaľky bolo počuť zvučenia sa ďalšej kapely, Genuine Jacks. Priznám sa, že podľa zvukov nazvučovania sa a toho, čo všetko chceli chlapi do odposluchov som bol na pochybách. Ich meno som už dávnejšie zaregistroval na sociálnych sieťach a na videoportáli, no bola to moja prvá živá skúsenosť. Priznávam, že mám rád hudbu akú robia, nejaká odnož stoner rocku so spevom výrazne podobným Kurtovi Cobainovi z Nirvany. Energické skladby nabyté energiou, skvelá práca gitaristu aj basgitaristu s efektovými pedálmi, kreatívna zvukomaľba a ten typ bubenníka, ktorý silno obľubujem, aj výzorovo takmer identický s bubeníkom jednej mojej obľúbenej kapely, All them witches zo Spojených Štátov. Aj keď sa na nich bavila zatial najväčšia skupinka ľudí, celkový dojem pre mňa skazili skladbou, v ktorej celý čas vykrikovali "We fuck cats"...(tri bodky) akože čo je?! Punk, či čo? Mačky mám rád! ...ale inak hudba fajnová na rockový večer.

Nasledovala formácia Electritions ltd. Bicie, bassgitara, dve gitary a synťák s meQuebookom. Chalani mali na gitarách viac reverbu a delayu než čo ja dokážem skĺbiť so všetkými pedálmi čo mám. Hneď som vedel, že sa jedná o nejaký shoegaze/dreampop žáner. Nevravím, že to bolo zlé, len ja takú hudbu ešte celkom neviem vnímať. Uznávam však kvalitu ich prejavu, spevák sa mi zdal úprimný s feelingom, aj keď si mumlal slová do mikrofónu, no asi štyria z piatich sa starali o vokály a aranžmán skladieb bol celkom obstojný. Zatancovala si aj smiešna skupinka pripodgurážených mládencov a mládeniec :D bola to zábava sledovať ich, no keď už nám začali prášiť do tvárí, pobrali sme sa obďaleč. Ostatní ľudia všakich produkciu ocenili, takže všetko je ako má byť...teda ak je merítkom tlieskajúci podnapitý (prinajlepšom) dav rastúci nepriamo úmerne so slnečným svitom.

Pomaly, ale isto mi bola zima (spotený človek po túre jak krhlou obliaty), strašil som tam zabalený v deke a doliehal na mňa spánok (únava z koncertu pre Zuzku odkiaľ sme dorazili domov o pol tretej a o desiatej sme vyrážali na Woodstock) no ešte nás čakala kapela, čo to celé založila. Na pódiu sa zjavili Seventh Weapon, chalani, ktorí nás zverbovali aj na predošlý ročník. Partia uletených rockerských hipisákov. Dve gitary (spevák gitarista ešte aj celkom obstojne hral na ústnu harmoniku), basa, bicie a staré klávesy, zrejme Vermona. Kapela mala energie na rozdávanie, o čom svedčia naraz prasknuté struny oboch gitaristov v tej sitej skladbe. Žial v ich produkcii som zaznamenal pár rušivých elementov. Boli to neustále sa rozladzujúca gitara sólistu a strunový reverb zabudovaný do jeho zosilovača, ktorý bol položený na pódiu vedľa bubnov, čiže každý úder kopáka bol "odmenený" tým hnusným rachotom, ktorý poznajú iba majitelia takých aparátov. Viete si predstaviť, ako to asi znelo, keď v jemnej vybrnkávačke bicák kopol do kopáku a ozval sa rachot ako keby ste zvalili kovovú policu s hrncami. Bol to však element, s ktorým chalani asi nerátali, bolo to dané podlahou pódia, jednostaj ma to však veľmi rušilo a z hudby sa stal guláš rockenrolu a padajúcich políc s hrncami. Boli však svetlé momenty a vôbec, čo sa zavzdušňujem?! Dav každý jeden prejav ich energického vystúpenia ocenil jasaním a potleskom, čiže to bola možno dobrá bodka za festivalom. Toľko o hudobných postrehoch z festivalu, teraz tie súkromné :)

____________________________________
Ešte sme boli iba pár kilometrov za Nitrou, keď Robimu volali chlapíci z Tvrdošoviec, ktorí sa predošlú noc zúčastnili nášho koncertu a pochvaľovali si ho. Robi sa im vtedy zveril, že ďalší deň hráme na Woodstocku pri Púchove a ich reakcia bola, že tam musia ísť. Telefonát však napriek tomu prekvapil :D bolo super, že aj z takej diaľky nás dojde partia bláznov podporiť.

Kým bol festival plne odetý v slnečných lúčoch, každý hľadal kúsok tieňa. My, ignorujúc pásku vyznačujúcu zákaz vstupu na vyhradenú časť lúky, sme si však zaumienili ľahnúť si na deku pod sromy do tieňa. Tak sme aj urobili, kde tu sa však vzal Jano, miestny pán, 59 rokov, fúzatej šedivej postavy, odetý v monterkách a flanelke s opotrebovanou šiltovkou, že reku tu nemôžme sedieť, bo to je vyhradené pre hasičov, že sa ta konávajú haluze a bla bla bla, proste že to má na starosti dohliadnuť na dodržanie zákazu...ale že ho vieme uplatitť :D takto sa s ním jednalo, Robi mu vzal pivo a pobudol tam s nami. Mal plné ústa siláckych rečí, čo by porobil s tou-ktorou dievčinou v kríkoch, bol tiež hasič, no v živote nič nehasil, to tí dobrovoľníci darmožrácki :D Nič v zlom pán Ján, ale hneď ako vypil pivo už nás znova vyháňal, ale že deci by to spravilo, tak sme ho poslali do piškvorkárne a radšej sme šli pod stánok, kde bolo síce teplo, ale nesmrdelo tam po Janovi.

Dievčina, ktorá na priamom slnku na bruchu ležala cez dva koncerty, teda odkedy som tam bol, spálená na indiána, iba v bikinách, ľútostihodný pohľad.

Svet je malý, stretol som aj osobu kedysi mne milú. Bolo dobré sa stretnúť osobne po toľkých rokoch, posmiali sme sa, prešli sme sa pri jazere a hádzali žabky plochými brydlicoidnými kameňmi.

Počas výstupu na Gýmeš s Robim sme stretli osamelého blonďaka sediac v tráve úplne mimo civilizácie...asi potreboval niečo prebrať sám so sebou, alebo čakal na ten istý západ Slnka, ktorý sme si my dvaja užili z ešte lepšieho miesta na samom vrchole kopca.

Hlboká myšlienka večera počas koncertu Electritions ltd. : už bola tma a na pódiu okrem farebných LED svetiel (ktoré otravne blikali v rytme hudby) bola aj jedna halogénová lampa vyššej wattáže na mierená hore osvetľuvúc modrú plachtu slúžiacu ako strop lešenárskeho pódia. V lúči tej lampy sa vynímali chrobáky a mušky rôznych veľkostí, hnali sa tam všetky, aj keď sa nakoniec menili na sivý kúdol dymu. Ich životodarná energia je zo Slnka, nie z halogénky. Pripomenulo mi to paralelu s ľudským životom. Všetci bez rozdielu sa ženieme za akýmsi zmyslom života, čo nás poháňa, je to však umelo vytvorený klam, dojem, myšlienka ako chrobák v hlave, vnuknutý ideál, ktorý nás ženie stať sa takým, akým nás svet chce mať, ako je to napísané v každom klišé životopisnom románe, narodiť sa, zabaviť sa, pracovať, vychovať, pracovať, ľutovať a zomrieť....česť svetlým výnimkám. Väčšina z nás však zhorí ako tie chrobáky v halogénke. Čo je našim pravým "Slnkom"? Myslím, že každý ho má trocha iné, no je dôležité vedieť, že neexistuje len tá cesta, ktorú nám ponúknu ľudia, ktorí sa báli zísť z cesty, ktorú im odporučil niekto predtým. Koľajnice vôkol sveta majú vzdialenosť 143,5 cm až na pár štátov. Je to preto, lebo kedysi boli cesty tak široké, aby sa na ne zmestil voz ťahaný dvoma koňmi. Keď vedľa seba postavíte dva kone, tak ich stopa je od seba vzdialená 143,5 cm ...vo väčšine prípadov. Takáto malá drobnosť s dôsledkom na celé stáročia ľudskej existencie, zdedená hlúposť. Lebo niekto povedal, že tak to má byť a nik sa to neopovážil zpochybniť. Keď chcete prevážať veľký náklad, väčšinou sa preváža po koľajniciach, no 143,5 cm nie je vždy to najoptimálnejšie riešenie, preto to má dosah na samotnú konštrukciu prepravovaných diel, dokonca to malo vplyv na rozmery istého raketoplánu, ktorý poslali do vesmíru. Iba preto, lebo si niekto nedal otázku "Ale prečo?!".

Spanie v aute. Rozhodol som sa noc neprespať s Robim v stane v lesíku, ale spal som tesne pri pódiu v aute....kto už mal tú česť, vie že to nie je žiaden hotel :D mojim vankúšom bola prázdna fľaša mitickej minerálky, každú hodinu sa zobudiť pre zmenu polohy, bol som dolámaný jak...proste moc. Zaspával som po polnoci počúvajúc Patrika intenzívne hrajúc na akýsi drevený bubon...páčilo sa mi to. Vstal som o piatej, buntošili iba ledva dvaja ľudia. Slnko ešte nevykuklo spoza kopcov, tak som sa rozhodol túto udalosť absolvovať pri jazerách. Prešiel som stanovým mestečkom, krásnym lesíkom, vyštveral sa na priehradu a privítal ma krásny pohľad na kúdoly hmly vznášajúce sa ponad hladinu zrkadla nebies. Emotivny zážitok....by to bol, nebyť pár skupín rybárov nahadzujúcich prívlačou. Prešiel som aj k druhej nádrži, aj tam bolo krásne, no stačilo kochania sa. Uznal som za vhodné zobudiť šéfa...pochopiteľne o 6:09 ma poslal známym smerom. Tak som si šiel sadnúť späť do auta a na dve hodiny som v novej polohe zaspal a spalo sa mi veru lepšie než celú noc, vstal som znova odpočinutý, no bolo už osem hodín. Navštívil som znova spomínaný stan Robiho, no on už ho akurát balil, tak bolo načase sa rozlúčiť s milými a ústretovými organizátormi z Mŕtvej Kosti a prikmotril sa k nám do auta aj Patrik zo Zámkov, prítomný na všetkých podobných festivaloch. V pohode chalan.

Po pár rokoch som absolvoval nedeľňajšiu svätú omšu...rádiovým prenosom zo Slovenského rozhlasu, neľutoval som, pripomenul som si niektoré verklikovačky, no bolo tam aj pár múdrych vecí...na ktoré si však nespomínam. Ranné a bageta na benzínke...a potom už Anténa Rock a ich odrhovačky.

Sledujúc zakuklený stojac pred pódiom keď hrali Seventh Weapon, zrazu dobehne ku mne sotva trojročné decko, ktoré naháňalo kopajúc svojho otca aj matku ku mne, zastalo, pousmialo sa a spod plášťa vytiahlo rúčku a ukázalo mi metlácke rohy ,\m\ :D aj ja som vytiahol ruku spod deky a ukázal mu to isté, potešilo sa a bežalo späť k rodičom....čert malý.

Toľko o festivale, bolo dobre, bol to fajnový víkend.

1. Jerguš 

2. Acustica deLuxe

3. výhľad z úbočia kopca

4. zadumaný chlapec

5. Západ zo samého vrchola Gýmeša

6. 4 baby vľavo, 4 chalani vpravo...a že festival lásky a mieru...ešte sa hanbili

7. Genuine Jacks

8. Seventh Weapon

9. Ranná hmla

10. druhé jazero

11. Panoráma jazera

Kiero Grande - Koncert pre Zuzku (aug/7/2015)

Ono to tak býva, že hudba ľudí spája, no a to sa stalo aj našej kapele s milým párikom s iskrou lásky v očiach. Behom viacerých koncertov sme sa postupne spriatelili a dokonca sme hrali aj na jednom súkromnom rodinnom stretnutí s kapelou Kiero Grande. Tento víkend sa konalo ďalšie rodinné stretnutie na ktorom sme hrali, no už nie tak súkromné a ani nie tak radostné. Bol to spomienkový koncert na odchod Zuzky, krajšej polovičky páru. Koncert sa konal pri rajskej pláži v Zemnom. Nádherné piesočnaté pláže Váhu zahalené stromoradiami, malé karavanové bufety, lavičky a stoličky v piesku, pódium neznámeho pôvodu ani veku, pozbíjané z drevených lát a prikryté plachtou.
Nebola to však príležitosť smútočna, ba naopak, bola to oslava, oslava lásky až za hrob. Prišli všetci známi, aj z ďalekého severu, či stredného Slovenska, každý s úsmevom na tvári, detičky pobehujúce v jemnom piesku, kotlíkový guláš, 12ka pivo na mieru a možnosť sa okúpať na jednej z najkrajších pláží Váhu.
Ako prvý sa predstavil Vlado Urbanovský v sólovej produkcii s akustickou a elektrickou gitarou. Podľa jeho slov "nemal nič nacvičené, snáď niečo bude". Zo šťavnatých tónov jeho gitary však hneď od začiatku bolo jasné, že vie čo robí. S úsmevom však musím komentovať Vladovu "nelásku" k mikrofónu, lebo nech sa dialo čo sa dialo, nie a nie spievať do mikrofónu čiže z textovej stránky sme síce nemali zážitok, no po hudobnej stránke to bolo o inom. Vlado nám prítomným gitaristom nadávajúcim si do bluesmanov pripomenul z kadiaľ že ten vietor fúka. Stará škola, staré "licky" slávnych bluesmanov, ale zahraté tak, že by sa za ne nik z nich nemusel hanbiť. Vlado však hral iba pol hodinku, kým dorazila kapela Easy Blues zo Štúrova.
Večne dobre naladená partia muzikantov, s ktorými sa poznáme už dlhé roky vybalili na prítomných poriadnu dávku mäsitého bluesrocku z dieľní Roberta Craya, Johnnyho Wintera, Jimiho Hendrixa a mnohých ďalších. V každom tóne a údere bubnov bolo počuť, že táto partia má už čo to za sebou a disponovala dostatočnou charizmou na to, aby prítomných roztancovali, čo je pre kapely nášho žánru dôležité.
Ja som sa počas koncertu pobral sám prebádať vlny Váhu. Bola už tma a hviezdy svietili, pláž bola už prázdna, len ja, stojac po kolená vo Váhu snažiac sa vyloviť aspon nejaké spomienky na princíp CNO cyklu, ktorý poháňa horenie hviezd...sentimentálne chvíľky s horúcim pieskom pod nohami počúvajúc takmer štúdiovú kvalitu zvuku koncertu donášajúceho sa z diaľky až na pláž. Musím tu pochváliť nášho basáka Robiho, ktorý sa staral o ozvučenie.
Dvanástky ešte dosť nepísali a už bol rad na nás, aby sme nejaké tie dvanástky zahrali aj my. Patrí sa povedať, že s Kiero Grande sme už dlhšiu dobu koncert nehrali, sme utiahnutí v skúšobni pracujúc na nových skladbách a nahrávke a tento koncert bol pre divákov malou ochutnávkou z našej kuchyne. Tešilo ma, že prvý raz tvorili polovicu playlistu naše vlastné skladby a to sme ich ešte kopu vynechali. Koncert sme začali pesničkou na želanie, skladbou Angel od pána Hendrixa. Zvyšok koncertu ľudia s úsmevom pretancovali a našu trpezlivosť zas skúšal hmyz z celého okolia, keďže pódium bolo jediným zdrojom intenzívnejšieho svetla na okolí. Ľudia veľmi dobre prijali naše nové skladby, čo ma potešilo a nabudilo do ďalšieho fungovania. Koncert sme zavŕšili skladbou Little Wing a v duchu toho večera každý vedel, že práve ona je tou správnou bodkou na záver.

Po koncerte sme sa ešte zdržali a pri pivku, guláši, či klobáske podebatili, Radi, náš harmonikár sa ešte okúpal vo Váhu a ja som mu robil dozor. Česť pamiatke človeka, ktorý sa v ten večer utopil vo Váhu o 5-7 kilometrov južnejšie pri Komoči na Gastrofeste.

Bol to skvelý večer plný dobrých hudobných produkcií a zábavy, kiež by takých bolo viac, no s inou tematikou. Láska nie je len slovo, ako písal Simmel.