utorok 1. novembra 2011

Dušičky = Bussiness

Ach, nemám najlepšiu náladu. Tento týždeň Zem dosiahla 7 miliárd obyvaťeľov, ekonomika krachuje atď atď. Viem, už som si sľúbil, že sa tým nebudem zaoberať, lebo mi to spôsobuje jedine depresie, ale dnes sa to znova akosi nakopilo. Začalo to tým, že sú "dušičky". Sviatok spomienky na zosnulých...počkať!! nemalo by sa na nich spomínať denne?! Podľa biznismenov určite nie. Veď jeden hrob stojí od 60 až 200 tisíc slovenských korún (viem, už nie sú ...delte 30,126) a hrobov som dnes videl "mrte". Ďalej: nájom hrobového miesta zopár tisíc korún na 5, alebo 10 rokov dopredu. Keď si neplatíte, môžu na vás pochovať ďalších nebohých. Kahance, kvety, sviece, dekorácie, sraostlivosť...PENIAZE!!! Posledný rok vášho života poberáte dôchodok a strachujete sa aby stačil na váš pohreb a veci s tým spoločné, aby ste nezadĺžili rodinu. Navštívili sme 4 cintoríny tu po okolí, pospomínali na známich, ale videl som mnoho ľudí, čo zjavne konali len zo zvyku, "lebo sa to patrí". Hnus! Pobudli sme aj u starých rodičov. Tam som strávil dosť veľkú chvílu meditáciou a modlitbami (ktoré ako sa zdá aj niečo pomohli :) ) Cestou domov v žiare mestských lámp a svečok z cintorínov sme s rodinkou znova mali jednu z tých debát o hodnotách v živote, ktoré mám tak rád. Som šťastný, že mám rodinu, ktorú mám. Síce sme všetci silní intelektuáli a opovrhujeme plytkými ľuďmi, ale na druhej strane, takéto debaty nás môžu priviesť do šialenstva. Rozprávali sme sa o šťastí. Ja som spomenul prednášku prof. J. Krempaského o narastaní entropie v ľudskej spoločnosti (ktorej vyvrcholenia čoskoro nastane, teda aspoň ja v to verím) a spomínali sme to, že svet potrebuje očistu, vyhubiť, nejaký vírus, alebo vojnu...pre vyššie dobro. Ešte môj oco sa pamatá ako Zem dosiahla hranicu 4 mld. obyvateľov, brat si pamatá 6 mld. a ja sa musím prizerať ďalšiemu narastaniu. Chaos je priveľký a podľa profesorových výpočtov vyvrcholenie chaosu zažijeme ešte v tejto dekáde, čo však budú následky, to sa obávam vôbec predstaviť si. Po príchode domov bolo ticho...rozosmiala nás len naša fenka Erža, ktorú tieto veci nemusia trápiť, tešila sa z nás ako malé dieťa bublifuku. To nám pričarovalo úsmev na tvár...a samozrejme pizza...ktorú som trocha pripiekol.
Ach, aspoň na chvíľu by som cchel žiť nezávisle od materiálneho sveta. Veď načo sú mi maeriálne hodnoty? Keď umriem, ostane tu po mne len moje posolstvo! Ale som na materiálnom svete závislý, tak ako všetci ostatní. Nadarmo sa jeden chce vymaniť, keď sa pokúsiťe prehovoriť svojich milovaných, námich, alebo aj cudzích ľudí aby vás nasledovali, budú sa brániť, budú bojovať za okovy, ktoré majú na dušiach, budú bojovať aby mohli byť otrokmi....to je to čo najviac zarmucuje moju dušu. Boh nám pomáhaj, keď príde čas rozhodnúť sa!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára