Zavŕšenie jedného vyčerpávajúceho týždňa som začal relaxačnou činnosťou so svojou priateľkou. Kreslili sme, učil som ju niektoré moje gitarové kúsky a samozrejme sme aj jedli...lebo "všetko je dobré, kým chutí ti jesť!". No ozajstné zavŕšenie týždňa sa konalo v podzemí, v priestoroch Stardust Blues Pubu. Bol totiž bluesový štátny sviatok, ôsmy ročník festivalu Jazz Blues Jamboree! Niektorí zúčastnení a ľudia blízki organizátorovi, Ferimu Sajtosovi, vedie, koľko práce a obetí prináša tento festival každý rok, no nakiec to vždy stojí za to. Inak tomu nebolo ani tohto roku.
Piatok (sviatok): S drahou sme vyrazili do ulíc Nových Zámkovo pár minút po siedmej, aby sa nám ešte ušli miesta na sedenie v Blues Pube na Komárňaskej, kde sa to už hemžilo nadšencami a samozrejme aj pripravujúcimi sa muzikantmi. Personál sa usilovne staral o pitný režim prítomných a vedúci, Robo Rečka, len-tak-tak stíhal nosiť ďalšie stoličky pri príchodivších. V Zámkoch prešlo už zopár etáp bluesu, ktoré si pamätám, no naposledy ma takto príjemne hrial pocit plného klubu iba v Blues Pube na Gúgskej. Miesta sme mali rezervované, čiže o miesto bolo postarané. Večer otvárala nesvadská kapela, História, ktorá už má kvalitné fanúšikovské zázemie a zopár albumov na svojom konte. Kultovú osobnosť ich kapely, Olivera Lábskeho (spev) podporovala kvalitne namakaná kapela. Už je to pár mesiacov, čo som ich počul naživo, no zdá sa mi, že sa ešte zlepšili. Diváci dostali nádielku drsného i príjemného bluesrocku s maďarskými textami v štýle 80tych rokov. Aranžmány ich nových skladieb nemali chybu a staré samozrejme mali svoje grády. Takže koncert na jedničku!
Medzitým padlo zopár pív a nejaká tá pizza a v prestávke si človek mohol vychutnávať sviatočnú atmosféru. Večer, ako už je zvykom, konferoval Bonzo Radványi a druhou kapelou, ktorú nám v ten večer predstavil, bola Sonia & The Soulbreakers. O mixpult sa staral Robi Gajdošík, ktorému sa skoro vlasy zježili, keď basák Huba Rátkoczi zahlásil, že si pýta basu do monitoru, že veľký aparát na pódiu nebude počuť. Podľa viacerých prítomných pôsobil dosť namyslene...ale čert to ber, mal byť na čo. Keď spolu so Soniou Zambrano z Peru, rozbalili prvú skladbu, každý zrejme pochopil, že sa máme na čo tešiť. Vysoko posadený hlas v štýle Janis Jopplin v plnom nasadení, podopretý rytmickou sekciou, akú môžete počuť napr. v skladbe Glenna Hughesa - Soul Mover, musel polahodiť mnohým milovníkom bluesrocku. Nebolo to o štandardkách a nebolo to o jamme, no presné rytmické "deviácie" Hubu a bicáka Zoltána Mózesa určite pošteklili mysle prítomných...ako aj moju. Milujem tento štýl hudby, taký trocha funk, trocha blues a kopec rocku. Keď si temperamentná Sonia dávala pauzu, o spev sa staral spevák Kyru, ktorý sa tiež nemusí za nič hanbiť. Je zbytočné sa to teraz rozplývať, dá sa to charakterizovať iba pojmom "Malo to gule!"...a poriadne chlpaté. Sonia celé vystúpenie ukončila verziou skladby Piece of my heart, od spomínanej Janis. Ak môžete a chcete, tak neváhajte. Túto peruánsko-maďarskú formáciu si proste nemôžete nechať ujsť.
Po koncerte som ešte odprevadil drahú domov a vrátil som sa k Blues Pubu, kde ma už chalani čakali v aute. Tesné sedenie, predlhá cesta, teplo a Vrbovskí Víťazi v prehrávači... "dokonalá" kombinácia :D Bol som rád, že som sa dožil rpíchodu domov.
Sobota: Človek by čakal, že študenti ako ja, najmä tí muzikantskí, v sobotu oddychujú, ale nie je tak. O ôsmej ma budil otec, že u babky treba vymeniť starý 30 metrový plot za nový. :) ach, niet nad predkoncertnú prácu vo vlhkej novembrovej záhrade s hrdzavým drôtom v blate. Ale nesťažujem sa, výslužkou bola chutná klobása a nejaký ten proviant. Poobede, keď sme sa vrátili som ešte čo-to zjedol a šiel som sa chystať na vrcholný večer festivalu, ktorý sa konal v Kine MIER.
Na miesto činu sme prišli okolo šiestej, s autom tak narvaným, ako ešte nikdy...resp. 5 vysokých ľudí, 2 gitary s tvrdým kufrom, jedna s mäkkým, rytmický bubon, činely, bassgitarový reprobox a hlava, 3 kombá, plecniak a taška nášho harmonikára. V zadnej časti kina vonku predýchávali cestu Romi Horváth a Johny Šveda. Romimu som sa veľmi potešil, lebo sme sa dlho nevideli on býva zárukou kvalitnej harmonikárskej nádielky, dlho ho nebolo a teraz sa tu len tak zjaví s Veteránmi so Salon Doré. Keď ho zbadal Feri, roztvoril náruč a na tvári sa mu zjavil úprimný šťastný úsmev. Tento festival nie je len o hudbe, je aj o medziľudských vzťahoch a rozdieloch medzi ľuďmi a národmi. Na veľkom pódiu v sále sme ešte stihli posledné sekundy zvukovej skúšky Britky Melissy James, ktorú doprevádzal Johnie Shepperd Band. O ozvučenie sa staral sám Janči Pásztor aj so svojim tímom, ktrých môžem iba chváliť. Či smerom von do sály, alebo hore na pódiu, bol som so zvukom nad mieru spokojný. Pôvodný plán bol začať hrať o siedmej, no z neznámych príčin nám bolo prikázané začať o štvrť hodinu skôr, čiže sála bola viacmenej prázdna, nos om vďačný aj za tých pár ľudkov, čo tam boli. Samozrejme postupne prichádzali ďalší. S kapelou Csukamáj Olaj vo vynovenej zostave s bicákom Vojtom "Coco" Szárazom, sme si pre skromné publikum pripravili asi 8 skladieb, no aj vďaka spomínanému ozvučeniu sa mi hralo skvele. Bol som vo fajn nálade a keď všetko znie fajn, tak sa mi hrá skvele. Ani som sa nenazdal a už sme boli u konca nášho predstavenia a dívákom bolo poručené sa ísť občerstviť pri bar v bývalom Hollywood Music Clube. Človek by povedal, že hrať na vedľajšom pódiu v prestávkych, kým ľudia popíjajú je akosi podradné, no pre mňa osobne bol trnavský Second Band rovnocenným vystupujúcim tohoto večera a svojou hodbou ma dostali, aj sme si s milou zatancovali. V backstage-i bolo pre muzikantov pripravené občerstvenie a bolo tam všeličo od výmyslu sveta. Nebolo sa na čo sťažovať.
V sále už bol pripravený levický Gero Jazz Quartet, ktorý nás navábil svojim smooth jazzom. Ľudí už bolo omnoho viac a hlavy sa kývali v pútajúcich rytmoch jazzových štandardov. Ako prvý ma upútal Gorgy Mészáros svojou virtuóznou a predsa nie prehnanou hrou na gitaru a po ňom som si všimol, že basu hrá Ľudovít Mészáros na syntetizátore. Bolo to zaujímavé. Skladby sa počúvali veľmi dobre, bol to náklad kvalitnej jazzovej hudby. O bicie nástroje sa staral Juraj Gergely a na klavír hral Aladár Birner. Po koncerte sme si dali pár pohárikov bilinného alkoholu českého pôvodu a ani sme sa nenazdali, Bonzo už predstavoval spomínaných Veteránov zo Salon Doré. Zostava bola Janko Šveda starší i mladší, Romi Horváth, Pavel Sojka a Dura Turtev. Chlapi prišli na pódium za teatrálnej tmy a blikania svetiel podporovaní strhujúcou hodobnou témou filmu Vtedy na západe, v dlhých kožených kabátoch a cowboyských klobúkoch a keď dohrala úvodná hudba, veteráni spustili nefalšovaný jug blues. Hrali na kadečo, napr. Dura na balalajku a gitaru, Ján starší na gitaru a lapsteel gitaru vyrobenú z minisúdka na pivo, palice a zopár strún, Johny na "basskanister" a fľašu, a nakoniec Pavel štrngal lyžicami o starý plech na ručné pranie. Malo to celé ten originálny nádych americkej folkbluesovej hudby z čias westernových príbehov. Bolo to skvelé oživenie už pomaly tak prísne modernej sofistikovanej hudby. Keď sa ma v prestávke Feri spýtal, či ostávam na jamming afterparty a ja som nevedel povedať nie, premkla ma únava z celého týždňa (v pondelok som bol na skoro trojhodinovom koncerte Andreja Šebana, v utorok do šiestej v škole a od 11tej do 1ej v noci koncert s Hajlok Blues Bandom v Nitre, v stredu od rána do 4tej v škole, večer skúška, na ďalší deň to isté a o piatku som vám už písal...o tých koncertoch zrejme ešte napíšem, ale dnes už nie). Veľa chutí hrať som nemal, no vedel som, že to bolo vopred dohodnuté a s chlapmi sa už poznáme, tak by to malo aj nejakú formu, nechcel som, aby sa to zosypalo kvôli mne. Poslednou pordukciou bola spominaná Mellissa James & The Johnie Shepperd Band. Popravde som si želal, keby bola hrala nejaká boogie kapela, ale jej koncert v soulovom štýle bol veľmi príjemný, osobitý a vôbec iný, než to, na čo sme v našich končiných zvyknutí. Samozrejme černošská farba hlasu spraví svoje, ale ani kapele sa nedá nič vytknúť. Hoc´ stále mi nedávala pokoj myšlienka, že Jančiho som najviac miloval v boogie/bluesrockovej úlohe gitaristu v Canned Heat Revival-e, kde sa vedel naozaj prejaviť vo svojej "plnej kráse". V soulovej hudbe pôsobí ako lev priviazaný na reťazi...ale to je iba môj dojem. Kombinácia Janči Pásztor a Mikey Šrámek je pre mňa proste nerozlučná a nenahraditeľná. Odhliadnuc od tohto malého vnútorného rozporu, koncert Mellyssy James bol jedným z tých kvalitnejších, ktorých som sa vo svojom živote zúčastnil a to potvrdzovali aj slová úžasu divákov povôkol mňa. Je to o vkuse ;) Po koncerte bol dosť veľký rozruch, každý odchádzal a značná skupina sa premiestňovala aj do Stardustu. S mojou láskou som sa žial musel rozlúčiť, bo bolo už po polnoci a tiež bola unavená. Nemal som čas ju odprevadiť a mesto pre krehké žieňa v noci môže byť nebezpečné. Zas sme sa všetci narvali do auta a pobrali sme sa do Blues Pubu, kde sa konal ešte malý jamming v zostave: ja na gitare, Robi Gajdošík na basu, Bonzo na dobro a spev, Mikey na bicie, Pali Greksa na saxofon a Romi Horváth na harmoniku. Feri ponúkol prítomných domácím páleným a mohlo sa hrať. Veľa chuti a síl hrať som už nemal, no nejak sa to dotiahlo do konca s menšími-večšími excesmi :) ale to k tomu patrí. V poslednej skladbe si zaspievala aj Mellissa a na base hral Janči Pásztor. Bola to príjemná bodka za festivalom. Monumentálnym extatickým výlevom sa vyhnem, keďže aj tento článok píšem už istý čas a a vy už čakáte kedy sa skončí. All in all - super super super...nech je tak i naďalej!
"Keep bluesin´ ! "
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára