Jazz Blues Jamboree 2017

Trinásty ročník venovaný spomienke Etty James. Po pár rokoch sa konal znova v Nových Zámkoch na pôde čerstvo renovovaných priestorov Kina Mier. Projekt Feriho Sajtosa s jeho požehnaním prevzalo mesto pod koordináciou mladej krvi kultúrneho diania Nových Zámkov, Libora Onderjčíka a iniciatívnej partie ľudí okolo neho. Festivalu JBJ sa dostalo toľkého mediálneho priestoru ako už dávno nie a odrazilo sa to aj na účasti divákov. Tento večer bol pre mňa vždy veľkým sviatkom, už od roku 2008, kedy som ho prvý raz absolvoval. Je to lepšie ako Vianoce. Na chodbe stretnete všetkých svojich starých známych, priateľov z koncertov, ľudí, s ktorými máte zažitých veľa hudobných udalostí. Zaspomínate, spoznáte nových ľudí a na 7-8 hodín stratíte pojem o čase a o problémoch každodenného života.

S malým meškaním o 18:15 odštartovali večer JAZZSONS TRIO. Trojica zrejúcej generácie moderného jazzu na Slovensku. Tamás Fekete za klávesmi je zodpovedný za väčšinu harminických plôch a nápadov, zložitých, ale predsa ľúbivých koncepcií vo virtuóznej kvalite hodnej študenta VŠMU. Rytmickú sekciu tvorí geniálny mladý bubeník Timotej Rajnoha a pracovitý samouk Oliver Kucharovič na basovej gitare. Chalanov poznám už nejaký ten rôčik, dá sa povedať od ich základov, no už dlhšiu dobu som nemal šancu si ich vypočuť z plného dúška naživo. Na veľkom pódiu pôsobili zohrato a profesionálne, hudobnícky prejav úprimný a dôverihodný. Páčili sa mi Oliverove nové melodické koncepcie pri sólovaní, ktoré boli vždy odmenené intenzívnym potleskom publika. Zdalo sa mi, že hrali iba vlastné skladby. Na ich koncerte však nečakajte štandardný jazz, každopádne však sklamaní neodídete. Po burácajúcom potlesku nasledovala prestávka.

V prestávkach, ako tomu bolo vždy zvykom, hrala na vedľajšom pódiu kapela k pivu a k pokecu, kým sa na veľkom pódiu chystala ďalšia kapela. Prvú prestávku vychytala čerstvá šamorínska partia PP BAND, ktorá vznikla na základe pravidelných týždenných jam session v šamorínskom Šup Šup Presso. S kapelou si zahral aj Juraj Turtev, ktorý sa pri speve striedal so skvelým Martinom Výbochom. Premenlivý repertoár PP Bandu tvorený prevažne prevzatými vecami ľudí príjemne bavil, no netrvalo dlho a ďalšia kapela pod premietacím plátnom bola pripravená.

Pódium ovládli energickí Poliaci.  MAKAR & CHILDREN OF THE CORN. Andy Makarewicz, Grzegorz Świerk a Kamil Olesiński to na nič netušiace publikum odpálili hneď od prvej skladby. Hutný, tvrdý a ťažkotonážny bluesrock, podľa ich slov „tex-mex“ v štýle chlapov ako Wes Jeans alebo Lance Lopez, s malinkou štipkou niečoho, čo z diaľky pripomínalo country. Koženné klobúky a tmavé cowboyské oblečenie celému predstaveniu dodali ten správny šmrnc. Gitarový tón Makara bol slasťou v každom momente. Hral na gitaru značky Burns, ktorú len tak po svete už nenájdete a bolo to niečo neskutočné. Nizučký, ale o to hyperaktívnejší basák Grzegorz zas pobehoval hore-dole a človek mal pocit, že 20 metrové pódium mu nestačí. Hral na netypickej, osemstrunovej bassgitare značky Hägstrom so zdvojenými strunami, čiže to znelo akoby mali v kapele ešte jedného gitaristu a malo to neskutočný ráz. Bol to síce netypický bluesrock, no diváci sa v tom našli a energickú šou ocenili ováciami.

Ako na veľkom pódiu cowboyi, tak na malom prišla zahrať na akustickej gitare folk/bluesová BARBORA ČERNÁ, ktorú som prvý raz stretol práve v tento večer. Hrala v doprovode Jána Húshegyiho z kapely The Butchers. Predstavenie tým pádom bolo komornejšie a ľudia si konečne mohli trocha odýchnuť od rockenrollovej hudby. Barborin spev mi pripomenul známu speváčku Lorettu Lynn a tiež nezanedbala vizáž a na pódiu sa ukázala v krásnych červených šatách.

O pohodlie účinkujúcich sa staral ochotný personál vo VIP sektore, kde bolo k dispozícii bohaté občerstvenie a dobrá nálada. Vypiť som si žiaľ nemohol, bo som šoféroval, ale priatelia a atmosféra bluesového sviatku mi stačili na to, aby som mal skvelú náladu. V zákulisí som takmer nespoznal poliakov, ktorí prepotené cowboyské obleky prevliekli do golfistických zelených tričiek s mestským logom, zasmiali sme sa na tom.

Čo však nasledovalo na veľkom pódiu som nečakal a nebol som pripravený. Za dverami kinosály vznikla iná dimenzia, sólový koncert v rámci festivalu. Po tom koncerte som si povedal, že by už ani nemuselo nič ďalšie prísť a mne by stačilo do ďalšieho ročníka. Možno je to iba mojou slabosťou pre funk a soul 70-tych rokov, ale kapela KÉKNYÚL (Blue Rabbit Hammond Band) ma dostala do eufórie. Maďarský oktet priniesol predstavenie svetovej kvality vyšperkovanej do posledných detailov, ako sú napríklad choreografie dychárskej trojice, či „zamrznutie“ hudobníkov v aktuálnej polohe po dobu asi troch minút, kým  mal geniálny klávesák a líder kapely, András Premecz, sólo na hammond organe. Spevák Andrew Hefler svojou charizmou očaril celé publikum a nechýbali ani tanečné kreácie v štýle Jaggera a Jasona Cheethama (Jay Kay – Jamiroquai). V superlatívoch by som mohol pokračovať, ale to by nemalo zmysel, treba ich zažiť naživo.

V prestávke hrala na malom pódiu kapela BLUES GENERATION, o ktorej žiaľ nič neviem. Viem však, že boli asi prvou kapelou, ktorej blues v slovenčine naozaj sedel. Bolo to vážne príjemné a kvalitné vystúpenie. Samozrejme na festivale takýchto rozmerov sa človek nemôže sústrediť len na jednu kapelu, lebo „atrakcií“ bolo priveľa. Ja som napríklad čas trávil aj s Fekim (Tamás Fekete) a Oliverom v backstage-i, kde sme blbli okolo starého piána a robili sme si srandu.

Koncert charizmatickej černošky menom JUWANA JENKINS v sprievode All-star Mojo Band-u pod vedením Charlieho Slavika z Česka som si moc neužil, pretože v ďalšej prestávke som hral so skupinou The JointVenture. Kúsok som si ale predsa vypočul. Bol to klasický blues so všetkým, čo k tomu patrí, no energia toho úryvku, ktorý som si pozrel sa už nepribližovala predošlej kapele, tak som bol trocha sklamaný. Odhliadnuc však od môjho názoru, diváci Juwanu odmenili burácajúcim potleskom a vypýtali si aj prídavok.

S THE JOINTVENTURE sme sa po vyše mesiaci stretli až tu, na pódiu a pridal sa aj Tomi Fekete a Roman Horváth. Miesto 11:00 sme začali asi o 00:15, no aj tak sme si dovolili zahrať 5 skladieb, prevažne z nášej vlastnej tvorby a myslím, že ľuďom sa to celkom páčilo. Bál som sa, či budem vedieť spievať, bo predošlú sobotu som si na týždeň odpálil hlasivky na koncerte s Kiero Grande a trpím k tomu aj suchým kašľom, ale na moje milé prekvapenie sa mi hralo a spievalo veľmi dobre. Po našom vystúpení som však už promtne musel opustiť festival, lebo v čase keď sme končili, som mal byť už v Nitre, kde dobiehal koncert rockabilly kapely Mr. Teddy & The Sidekicks. Ale to je už iná story.

Srbská kapela Blues Halter mi tým pádom ušla a na priebeh a dojmy z ich koncetu sa musíte spýtať očitých svedkov. Každopádne, Jazz Blues Jamboree sa po pár kolísavých rokoch vrátilo v plnej pompe... aj vďaka mladým nadšencom a ochote vedenia mesta Nové Zámky. Som im za to vďačný a prajem im dlhotrvajúcu úspešnú tradíciu tohto rázu.