Kiero Grande na Woodstocku 2015

Pár kilometrov od Púchova, medzi dedinami Dohňany a Mostište sa konal druhý ročník Woodstocku, toho slovenského. Prvý som opísal v staršom článku. Tento ročník organizovalo združenie Mŕtva Kosť. Udalosť bola situovaná pod kopcami s názvami Gýmeš, nádherný pohľad hneď pri príchode. hneď vo vstupnej bráne na lúku nás vítal pohľad na stage zostavený z lešenárskej konštrukcie, pokrytý batikovanými plachtami rôznych farieb. Nechýbali bosé dievčatá v ľahkých šatoch s kvetmi vo vlasoch, punkáč so žltým čírom v škótskom kilte opásaný nábojnicovým pásom z guľometu (chalan bol profesionálny vojak, počul som jeho rozhovor) a taktiež typickí festivaloví ľudkovia. Príjemná atmosféra, stany okrem lúky aj hlbšie v lesíku, ktorý viedol k dvom krásnym vodným nádržiam (viď fotky).
Bola sobota, druhý deň festivalu, prvý deň sme hrali koncert pre Zuzku (predošlý článok). Keď sme dorazili na miesto, práve dohrali The Blue Beat, takže z nich som nestihol nič. Zatial sme boli iba dvaja s Robim, odparkovali sme auto a šli sa poobzerať pri jazerá. Z diaľky som začul môjmu uchu milé tóny gitary s fuzzovým efektom, hendrixovské zvuky, fajné bicie, k hudbe trocha neadekvátny tenký hlas speváka, no beztak mnou tá hudba pohla a šiel som sa pozrieť k pódiu. Hrala skupina The Void. Hrali akýsi druh alternatývneho rocku, no určite to nebolo zlé, avšak medzi skladbami mal spevák trocha nemiestne poznámky, ktoré mohli pôsobiť drzo, no neskôr som sa s chalanmi stretol v rade na pivo a zistil som, že sú pohoďáci. Škoda však, že spevákovi/gitaristovi praskla struna H koncom ich produkcie (gitaristi vedia ako dôležitá je práve táto struna) a nenašiel sa nik, vrátane gitaristu samého, kto by mu náhradné "háčko" poskytol.
Molo sa zdať, že areál je poloprázdny, no nebolo to tak, v tieni, v stanoch, v lesíku a pri jazerách bolo plno ľudí skrývajúcich sa pred tropickými teplotami a namôjveru bolo aj v diaľkach lesa počuť stage v takmer špičkovej kvalite a dokonca vo väčšej čistote ako pri pódiu.
Po voiďákoch nasledoval Jerguš Oravec. Upútal hneď pri príchode na striebornom kabriolete, dlé bledomodré jeansy, biele tielko, dlhé vlasy, raybany a hnedý klobúk, akoby Johnovi Mayerovi z oka vypadol, proste bolo vidno, že došiel človek, ktorý si potrpí aj na vizáži nedbajúc na tropické podmienky. Tešil som sa, že dojde so svojim triom, ktorému to celkom slušne šlape, no došiel iba sám s akustickou produkciou. Neotáľal dlho s ozvučovaním a hneď aj začal. Zahral pekné verzie známych skladieb, ba dokonca prekvapil aj skladbou Somewhere over the rainbow. Za špičky jeho produkcie považujem momenty, keď hral s looperom (zariadenie, ktoré hudobníkovi pomocou pedálu dovolí nahrať a vrstviť pasáže) a do toho sóloval. Čistý spev a skvelá intonácia, frázovanie a zdobenie sú určite atribútmi, ktoré mu pomohli dlhšie zotrvať aj v známej speváckej súťaži. Tieň pred pódiom sa zväčšoval a s ním aj počet divákov, ktorí sa doň zmestili.

Ďalšie predstavenie sprostredkovala Tamara Pribišová so svojim duom Lille. Malé milé dievča z Púchova, pesničkárka so slovenskými textami, jemnocitom a správnou vizážou. Kto pozná Lille, vie, že sa jedná o jemnú hudbu so zasnenou atosférou, ktorú sa im podarilo sprostredkovať aj naživo. Zlé jazyky Tami porovnávajú s Katarziou, akoby bola dokonalým prototypom pesničkárky, čo má cit k poézii. Bolo to iné, príjemné, mne sa to páčilo.

S Tamarou sme sa pozdravili na pódiu, keďže nasledovala naša kapela Kiero Grande. Dvetri pivá, pár glgov červeného a podozrenie z úpalu mi privodili mne dobre známy bolehlav, ktorý mi skoro hlavu roztrhal. Z praxe však viem, že väčšinou takéto koncerty dopadnú najlepšie, keď je človek na svojich hraniciach. Tak aj bolo. Teiň pred pódiom bol okolo piatej, keď sme sa pripravovali, už dosť veľký aby poňal väčšiu skupinu ľudí, ba mnohí obetovali svoje epitely a sedeli aj na priamom slnku. Zahrali sme skladby jednak z časov pôvodného woodstocku ako aj svoje vlastné, trocha huncútskejšie a niekedy aj tvrdšie, no potlesk a jasanie divákov nás uistili, že je to všetko na správnom mieste. Chválim aj pánov zvukárov, ktorí vyhoveli každej nuánse každej kapely a postarali sa o ten správny zážitok aj na pódiu, nie len pred ním. Bez nich by sme neboli bývali vyčarili toľko úsmevov u divákov :) Aj my sme sa cítili skvelo, všetci boli vo forme a mal som pocit, že nám to klapalo. Ten pocit zrejme mali aj diváci, ktorí sa silou mocou snažili zistiť kde najbližšie hráme (odpoveď: nikde, lebo nás nik nepozná) a či máme na predaj nejaké hudobné nosiče s našou hudbou (odpoveď: nie, práve nahrávame, lebo nás nik nepozná). Bolo však príjemné stretať sa so slovami pochvaly aj neskôr počas festivalu od náhodných okoloidúcich. Je to ako odmena za všetku tú drinu v skúšobni, za dlhodobejšie koncertné odmlčanie.

Po nás hrala formácia Acustica deLuxe z Považskej Bystrice. Pre mňa to bol top toho dňa. Čakal som nejaké folkové brnkačky vidiac akustické gitary, klarinet, basu a bicie, ale dávno som sa tak príjemne nemýlil. Chlapíci vybalili dačo prograsívne akustické, nehovoriac ako milujem klarinet. Hudba sa miestami ponášala na české Buty, no mala v sebe aj dačo iné, nepomenovateľné, trocha jazzové a dômyselné. Dokonca aj texty boli kvalitné. Teším sa, že som spoznal túto kapelu.

Po Acustice deLuxe sme si s Robim dali spontánnu túru na kopec Gýmeš. S mojou kondičkou a smiešnou srdcovou chlopňou to dalo celkom zabrať, ale som rád, že som to zvládol, akurát sme vystihli západ Slnka nad okolitými vrchmi.
Z diaľky bolo počuť zvučenia sa ďalšej kapely, Genuine Jacks. Priznám sa, že podľa zvukov nazvučovania sa a toho, čo všetko chceli chlapi do odposluchov som bol na pochybách. Ich meno som už dávnejšie zaregistroval na sociálnych sieťach a na videoportáli, no bola to moja prvá živá skúsenosť. Priznávam, že mám rád hudbu akú robia, nejaká odnož stoner rocku so spevom výrazne podobným Kurtovi Cobainovi z Nirvany. Energické skladby nabyté energiou, skvelá práca gitaristu aj basgitaristu s efektovými pedálmi, kreatívna zvukomaľba a ten typ bubenníka, ktorý silno obľubujem, aj výzorovo takmer identický s bubeníkom jednej mojej obľúbenej kapely, All them witches zo Spojených Štátov. Aj keď sa na nich bavila zatial najväčšia skupinka ľudí, celkový dojem pre mňa skazili skladbou, v ktorej celý čas vykrikovali "We fuck cats"...(tri bodky) akože čo je?! Punk, či čo? Mačky mám rád! ...ale inak hudba fajnová na rockový večer.

Nasledovala formácia Electritions ltd. Bicie, bassgitara, dve gitary a synťák s meQuebookom. Chalani mali na gitarách viac reverbu a delayu než čo ja dokážem skĺbiť so všetkými pedálmi čo mám. Hneď som vedel, že sa jedná o nejaký shoegaze/dreampop žáner. Nevravím, že to bolo zlé, len ja takú hudbu ešte celkom neviem vnímať. Uznávam však kvalitu ich prejavu, spevák sa mi zdal úprimný s feelingom, aj keď si mumlal slová do mikrofónu, no asi štyria z piatich sa starali o vokály a aranžmán skladieb bol celkom obstojný. Zatancovala si aj smiešna skupinka pripodgurážených mládencov a mládeniec :D bola to zábava sledovať ich, no keď už nám začali prášiť do tvárí, pobrali sme sa obďaleč. Ostatní ľudia všakich produkciu ocenili, takže všetko je ako má byť...teda ak je merítkom tlieskajúci podnapitý (prinajlepšom) dav rastúci nepriamo úmerne so slnečným svitom.

Pomaly, ale isto mi bola zima (spotený človek po túre jak krhlou obliaty), strašil som tam zabalený v deke a doliehal na mňa spánok (únava z koncertu pre Zuzku odkiaľ sme dorazili domov o pol tretej a o desiatej sme vyrážali na Woodstock) no ešte nás čakala kapela, čo to celé založila. Na pódiu sa zjavili Seventh Weapon, chalani, ktorí nás zverbovali aj na predošlý ročník. Partia uletených rockerských hipisákov. Dve gitary (spevák gitarista ešte aj celkom obstojne hral na ústnu harmoniku), basa, bicie a staré klávesy, zrejme Vermona. Kapela mala energie na rozdávanie, o čom svedčia naraz prasknuté struny oboch gitaristov v tej sitej skladbe. Žial v ich produkcii som zaznamenal pár rušivých elementov. Boli to neustále sa rozladzujúca gitara sólistu a strunový reverb zabudovaný do jeho zosilovača, ktorý bol položený na pódiu vedľa bubnov, čiže každý úder kopáka bol "odmenený" tým hnusným rachotom, ktorý poznajú iba majitelia takých aparátov. Viete si predstaviť, ako to asi znelo, keď v jemnej vybrnkávačke bicák kopol do kopáku a ozval sa rachot ako keby ste zvalili kovovú policu s hrncami. Bol to však element, s ktorým chalani asi nerátali, bolo to dané podlahou pódia, jednostaj ma to však veľmi rušilo a z hudby sa stal guláš rockenrolu a padajúcich políc s hrncami. Boli však svetlé momenty a vôbec, čo sa zavzdušňujem?! Dav každý jeden prejav ich energického vystúpenia ocenil jasaním a potleskom, čiže to bola možno dobrá bodka za festivalom. Toľko o hudobných postrehoch z festivalu, teraz tie súkromné :)

____________________________________
Ešte sme boli iba pár kilometrov za Nitrou, keď Robimu volali chlapíci z Tvrdošoviec, ktorí sa predošlú noc zúčastnili nášho koncertu a pochvaľovali si ho. Robi sa im vtedy zveril, že ďalší deň hráme na Woodstocku pri Púchove a ich reakcia bola, že tam musia ísť. Telefonát však napriek tomu prekvapil :D bolo super, že aj z takej diaľky nás dojde partia bláznov podporiť.

Kým bol festival plne odetý v slnečných lúčoch, každý hľadal kúsok tieňa. My, ignorujúc pásku vyznačujúcu zákaz vstupu na vyhradenú časť lúky, sme si však zaumienili ľahnúť si na deku pod sromy do tieňa. Tak sme aj urobili, kde tu sa však vzal Jano, miestny pán, 59 rokov, fúzatej šedivej postavy, odetý v monterkách a flanelke s opotrebovanou šiltovkou, že reku tu nemôžme sedieť, bo to je vyhradené pre hasičov, že sa ta konávajú haluze a bla bla bla, proste že to má na starosti dohliadnuť na dodržanie zákazu...ale že ho vieme uplatitť :D takto sa s ním jednalo, Robi mu vzal pivo a pobudol tam s nami. Mal plné ústa siláckych rečí, čo by porobil s tou-ktorou dievčinou v kríkoch, bol tiež hasič, no v živote nič nehasil, to tí dobrovoľníci darmožrácki :D Nič v zlom pán Ján, ale hneď ako vypil pivo už nás znova vyháňal, ale že deci by to spravilo, tak sme ho poslali do piškvorkárne a radšej sme šli pod stánok, kde bolo síce teplo, ale nesmrdelo tam po Janovi.

Dievčina, ktorá na priamom slnku na bruchu ležala cez dva koncerty, teda odkedy som tam bol, spálená na indiána, iba v bikinách, ľútostihodný pohľad.

Svet je malý, stretol som aj osobu kedysi mne milú. Bolo dobré sa stretnúť osobne po toľkých rokoch, posmiali sme sa, prešli sme sa pri jazere a hádzali žabky plochými brydlicoidnými kameňmi.

Počas výstupu na Gýmeš s Robim sme stretli osamelého blonďaka sediac v tráve úplne mimo civilizácie...asi potreboval niečo prebrať sám so sebou, alebo čakal na ten istý západ Slnka, ktorý sme si my dvaja užili z ešte lepšieho miesta na samom vrchole kopca.

Hlboká myšlienka večera počas koncertu Electritions ltd. : už bola tma a na pódiu okrem farebných LED svetiel (ktoré otravne blikali v rytme hudby) bola aj jedna halogénová lampa vyššej wattáže na mierená hore osvetľuvúc modrú plachtu slúžiacu ako strop lešenárskeho pódia. V lúči tej lampy sa vynímali chrobáky a mušky rôznych veľkostí, hnali sa tam všetky, aj keď sa nakoniec menili na sivý kúdol dymu. Ich životodarná energia je zo Slnka, nie z halogénky. Pripomenulo mi to paralelu s ľudským životom. Všetci bez rozdielu sa ženieme za akýmsi zmyslom života, čo nás poháňa, je to však umelo vytvorený klam, dojem, myšlienka ako chrobák v hlave, vnuknutý ideál, ktorý nás ženie stať sa takým, akým nás svet chce mať, ako je to napísané v každom klišé životopisnom románe, narodiť sa, zabaviť sa, pracovať, vychovať, pracovať, ľutovať a zomrieť....česť svetlým výnimkám. Väčšina z nás však zhorí ako tie chrobáky v halogénke. Čo je našim pravým "Slnkom"? Myslím, že každý ho má trocha iné, no je dôležité vedieť, že neexistuje len tá cesta, ktorú nám ponúknu ľudia, ktorí sa báli zísť z cesty, ktorú im odporučil niekto predtým. Koľajnice vôkol sveta majú vzdialenosť 143,5 cm až na pár štátov. Je to preto, lebo kedysi boli cesty tak široké, aby sa na ne zmestil voz ťahaný dvoma koňmi. Keď vedľa seba postavíte dva kone, tak ich stopa je od seba vzdialená 143,5 cm ...vo väčšine prípadov. Takáto malá drobnosť s dôsledkom na celé stáročia ľudskej existencie, zdedená hlúposť. Lebo niekto povedal, že tak to má byť a nik sa to neopovážil zpochybniť. Keď chcete prevážať veľký náklad, väčšinou sa preváža po koľajniciach, no 143,5 cm nie je vždy to najoptimálnejšie riešenie, preto to má dosah na samotnú konštrukciu prepravovaných diel, dokonca to malo vplyv na rozmery istého raketoplánu, ktorý poslali do vesmíru. Iba preto, lebo si niekto nedal otázku "Ale prečo?!".

Spanie v aute. Rozhodol som sa noc neprespať s Robim v stane v lesíku, ale spal som tesne pri pódiu v aute....kto už mal tú česť, vie že to nie je žiaden hotel :D mojim vankúšom bola prázdna fľaša mitickej minerálky, každú hodinu sa zobudiť pre zmenu polohy, bol som dolámaný jak...proste moc. Zaspával som po polnoci počúvajúc Patrika intenzívne hrajúc na akýsi drevený bubon...páčilo sa mi to. Vstal som o piatej, buntošili iba ledva dvaja ľudia. Slnko ešte nevykuklo spoza kopcov, tak som sa rozhodol túto udalosť absolvovať pri jazerách. Prešiel som stanovým mestečkom, krásnym lesíkom, vyštveral sa na priehradu a privítal ma krásny pohľad na kúdoly hmly vznášajúce sa ponad hladinu zrkadla nebies. Emotivny zážitok....by to bol, nebyť pár skupín rybárov nahadzujúcich prívlačou. Prešiel som aj k druhej nádrži, aj tam bolo krásne, no stačilo kochania sa. Uznal som za vhodné zobudiť šéfa...pochopiteľne o 6:09 ma poslal známym smerom. Tak som si šiel sadnúť späť do auta a na dve hodiny som v novej polohe zaspal a spalo sa mi veru lepšie než celú noc, vstal som znova odpočinutý, no bolo už osem hodín. Navštívil som znova spomínaný stan Robiho, no on už ho akurát balil, tak bolo načase sa rozlúčiť s milými a ústretovými organizátormi z Mŕtvej Kosti a prikmotril sa k nám do auta aj Patrik zo Zámkov, prítomný na všetkých podobných festivaloch. V pohode chalan.

Po pár rokoch som absolvoval nedeľňajšiu svätú omšu...rádiovým prenosom zo Slovenského rozhlasu, neľutoval som, pripomenul som si niektoré verklikovačky, no bolo tam aj pár múdrych vecí...na ktoré si však nespomínam. Ranné a bageta na benzínke...a potom už Anténa Rock a ich odrhovačky.

Sledujúc zakuklený stojac pred pódiom keď hrali Seventh Weapon, zrazu dobehne ku mne sotva trojročné decko, ktoré naháňalo kopajúc svojho otca aj matku ku mne, zastalo, pousmialo sa a spod plášťa vytiahlo rúčku a ukázalo mi metlácke rohy ,\m\ :D aj ja som vytiahol ruku spod deky a ukázal mu to isté, potešilo sa a bežalo späť k rodičom....čert malý.

Toľko o festivale, bolo dobre, bol to fajnový víkend.

1. Jerguš 

2. Acustica deLuxe

3. výhľad z úbočia kopca

4. zadumaný chlapec

5. Západ zo samého vrchola Gýmeša

6. 4 baby vľavo, 4 chalani vpravo...a že festival lásky a mieru...ešte sa hanbili

7. Genuine Jacks

8. Seventh Weapon

9. Ranná hmla

10. druhé jazero

11. Panoráma jazera

Kiero Grande - Koncert pre Zuzku (aug/7/2015)

Ono to tak býva, že hudba ľudí spája, no a to sa stalo aj našej kapele s milým párikom s iskrou lásky v očiach. Behom viacerých koncertov sme sa postupne spriatelili a dokonca sme hrali aj na jednom súkromnom rodinnom stretnutí s kapelou Kiero Grande. Tento víkend sa konalo ďalšie rodinné stretnutie na ktorom sme hrali, no už nie tak súkromné a ani nie tak radostné. Bol to spomienkový koncert na odchod Zuzky, krajšej polovičky páru. Koncert sa konal pri rajskej pláži v Zemnom. Nádherné piesočnaté pláže Váhu zahalené stromoradiami, malé karavanové bufety, lavičky a stoličky v piesku, pódium neznámeho pôvodu ani veku, pozbíjané z drevených lát a prikryté plachtou.
Nebola to však príležitosť smútočna, ba naopak, bola to oslava, oslava lásky až za hrob. Prišli všetci známi, aj z ďalekého severu, či stredného Slovenska, každý s úsmevom na tvári, detičky pobehujúce v jemnom piesku, kotlíkový guláš, 12ka pivo na mieru a možnosť sa okúpať na jednej z najkrajších pláží Váhu.
Ako prvý sa predstavil Vlado Urbanovský v sólovej produkcii s akustickou a elektrickou gitarou. Podľa jeho slov "nemal nič nacvičené, snáď niečo bude". Zo šťavnatých tónov jeho gitary však hneď od začiatku bolo jasné, že vie čo robí. S úsmevom však musím komentovať Vladovu "nelásku" k mikrofónu, lebo nech sa dialo čo sa dialo, nie a nie spievať do mikrofónu čiže z textovej stránky sme síce nemali zážitok, no po hudobnej stránke to bolo o inom. Vlado nám prítomným gitaristom nadávajúcim si do bluesmanov pripomenul z kadiaľ že ten vietor fúka. Stará škola, staré "licky" slávnych bluesmanov, ale zahraté tak, že by sa za ne nik z nich nemusel hanbiť. Vlado však hral iba pol hodinku, kým dorazila kapela Easy Blues zo Štúrova.
Večne dobre naladená partia muzikantov, s ktorými sa poznáme už dlhé roky vybalili na prítomných poriadnu dávku mäsitého bluesrocku z dieľní Roberta Craya, Johnnyho Wintera, Jimiho Hendrixa a mnohých ďalších. V každom tóne a údere bubnov bolo počuť, že táto partia má už čo to za sebou a disponovala dostatočnou charizmou na to, aby prítomných roztancovali, čo je pre kapely nášho žánru dôležité.
Ja som sa počas koncertu pobral sám prebádať vlny Váhu. Bola už tma a hviezdy svietili, pláž bola už prázdna, len ja, stojac po kolená vo Váhu snažiac sa vyloviť aspon nejaké spomienky na princíp CNO cyklu, ktorý poháňa horenie hviezd...sentimentálne chvíľky s horúcim pieskom pod nohami počúvajúc takmer štúdiovú kvalitu zvuku koncertu donášajúceho sa z diaľky až na pláž. Musím tu pochváliť nášho basáka Robiho, ktorý sa staral o ozvučenie.
Dvanástky ešte dosť nepísali a už bol rad na nás, aby sme nejaké tie dvanástky zahrali aj my. Patrí sa povedať, že s Kiero Grande sme už dlhšiu dobu koncert nehrali, sme utiahnutí v skúšobni pracujúc na nových skladbách a nahrávke a tento koncert bol pre divákov malou ochutnávkou z našej kuchyne. Tešilo ma, že prvý raz tvorili polovicu playlistu naše vlastné skladby a to sme ich ešte kopu vynechali. Koncert sme začali pesničkou na želanie, skladbou Angel od pána Hendrixa. Zvyšok koncertu ľudia s úsmevom pretancovali a našu trpezlivosť zas skúšal hmyz z celého okolia, keďže pódium bolo jediným zdrojom intenzívnejšieho svetla na okolí. Ľudia veľmi dobre prijali naše nové skladby, čo ma potešilo a nabudilo do ďalšieho fungovania. Koncert sme zavŕšili skladbou Little Wing a v duchu toho večera každý vedel, že práve ona je tou správnou bodkou na záver.

Po koncerte sme sa ešte zdržali a pri pivku, guláši, či klobáske podebatili, Radi, náš harmonikár sa ešte okúpal vo Váhu a ja som mu robil dozor. Česť pamiatke človeka, ktorý sa v ten večer utopil vo Váhu o 5-7 kilometrov južnejšie pri Komoči na Gastrofeste.

Bol to skvelý večer plný dobrých hudobných produkcií a zábavy, kiež by takých bolo viac, no s inou tematikou. Láska nie je len slovo, ako písal Simmel.

Woodstock 2014 - Považská Bystrica

Márnosť márnivá, človeku aby sa víkend začal už vo štvrtok. Po napísaní páru strán k mojej diplomovke som bol večer vonku v príjemnej partii v Huberte s Vladom, našim gitaristom, ktorý mal celkom náhodou meniny. Partia ľudí bola super, nasmiali sme sa a čo to sme aj vypili...žial ráno to už nevyzeral byť dobrý nápad :D malinká opica, nechuť do jedla, no tak či onak som musel byť o 11-ej v skúšobni. Odchádzali sme totiž na najvzdialenejšiu cestu kapely Kiero Grande, do Považskej Bystrice na festival Woodstock 2014. Podľa niekoľkých svedkov som dlhý jak týždeň pred výplatou a s nevoľnosťou v žalúdku a bolesťou hlavy bojujúc so stiesnenými prestormi piatimi ľuďmi narvanej Škody Octavie sa mi spočiatku cestovalo hrozne, no niekde na dialnici som zaspal v akejsi krkolomnej pozícii a keď som sa zobudil v cca 180 km vzdialenej Považskej Bystrici, už bolo všetko v poriadku. Ano, uvedomujem si, že to bola dlhá a syntakticky zložitá veta, ale ruky mi idú na autopilota pričom sledujem dokument o slonoch a deťoch na ČT24.
Prvý človek, ktorý nás privítal na festivale bol prekvapivo novozámčan :D keďže sme tiež z novozámockého okresu, tak nás to príjemne prekvapilo. Bol to Patrik, stály návštevník koncertov v Blues Pube, a mal so sebou ešte ďalšiu partiu zámčanov. Na pódiu už hrala Mirka Miškechová, ktorú sme mali česť vidieť v Nitre na Čokofeste ( http://cokofest.sk/ ). Kto ju už počul, vie aké dômyselné chytľavé texty to dievča má. Je skvelá, no bolo by to chcelo lepšie publikum, pardon, početnejšie. Publikum bolo skvelé, aj ekď pochopiteľne o 14:00 v piatok poobede tam ešte veľa ľudí nebolo. Ale situovať Mirkino vystúpenie do času pôvodného Woodstock festivalu s aspoň 100 000 divákmi, nechalo by to v nich stopu. Jednoduchý folk so šibalskými textami, niekedy stačí aj toľko.
Privítali nás aj organizátorsky zaangažovaní chalani z kapely The Seventh Weapon, ktorí nám boli nápomocní v čom sme potrebovali. Andrej by nepôsobil neprirodzene ani v ´69-om :D Takže všetko v poriadku aj u nich. Náš čas prišiel okolo tretej. Slnko pražilo akurátne, pivo chutilo skvele a na pódiu som sa konečne dočkal peržského koberca!!! To fakt človek musí cesovať tak ďaleko aby simohol zahrať na koberci?! :D Ani sa nepamätám, že by sme nejak riešili monitory na pódiu a už aj sme hrali. Teda, ešte nás uviedol Milan "Yeti". Vtipný charakter, dačo ako kráľ festivalu :D Mal ešte pár pripomienok pre niektorých neporiadnych návštevníkoch, ale po chvíľi nás uvieol a mohli sme hrať.
Hralo sa mi skvele a mal som úsmev na tvári. Počul som všetko poriadne, čo ma teší, odozva ľudí bola skvelá, dokonca si aj zatancovali, vznikol spontánny vláčik a takmer sme mali aj flautové sólo v podaní jednej diváčky :D no nekonalo sa. Odohrali sme asi hodinu a už nám bolo avizované skončiť, aj keď sme mali byť na pódiu o pol hodinu dlhšie, neľutujem, mal som tak akurát...ako večer pred tým drinkov.

Po koncerte sme si ešte dali pivo a hamburger s cigánskou pečienkou. Nasledovala kapela The Bright Eye. Bola to žánrovo skôr rocková alternatíva, ale našťastie nie tá otrepaná, ktorú počuť na festivaloch v našom regióne. Podobalo sa to skôr na Kings of Leon. Spevák mal fest podobný hlas :) páčilo sa mi to. Skreslená basa, modulovaná gitara a klávesy imitujúce analógové zvuky, miestami oragan hammond, miestami zvuk ako z mojich obľúbených funkových skladieb, ba až ten moog-ovský zvuk ako mal klávesák z Barabás Tamás Trio na Jazz Blues Jamboree v 2012, ach to vám bol koncert. Spaäť k Bright Eye. KeĎ som ich počúval, akoby som videl do hlavy speváka, presne som pochopil čo má za ľubom, čo z tej muziky chce vytiahnuť a cítil som to. Samozrejme, festivalový zvuk je taký aký je, aj keď musím pochváliť zvukárov, spravili celkom slušný zvuk. Nahral som asi 16 minút ich produkcie. Snáď to raz spraví niekto aj na našom koncerte, aby som mohol zhodnoti čo znie dobre, a na čom sa ešte dá popracovať. Vtipným doplnkom ich koncertu bol (mnou pomenovaný) Enkidu (kríženec anjela a zvieraťa z eposu o Gilgamešovi). Dlhovlasý chlapík v AC/DC tričku a číňankách po ceý koncert VKUSE headbangoval (triasol hlavou a vrtel vlasmi) štvornožky...ano, Woodstock nebol známy len skvelou hudbou :D Aj tu boli rôzni hipisáci, dievčatá s kvetinami vo vlasoch, polozvery a opilci :) Jemné vône omamné. All-in-all, cítil som sa tam skvelo a ako Slnko klesalo, tak aj divákov sa viacej zberalo. Žial, tento ročník sa neobišiel ani bez tragickej nehody. Milan nám porozprával o smutnej smrtelnej nehode z predošlej noci, keď v noci pod kolesami vlaku našiel svoj osud jeden z návštevníkov, ktorý vraj ešte aj pomáhal skladať pódium a aparát. Česť jeho pamiatke. Nuž, festival Woodstock pri vlakovej trati a stanici, z druhej strany objímaný krásnou ale nebezpečnou (s pár promile alkoholu v krvi) riekou Váh nie je zrovna najbezpečnejšou alternatívou, ale toto priniesol život.

Odhliadnuc od tohto, tento trojdňový festival mi príjemne pripomenul náš Čerdafest a aj preto dúfam, že v ostatných rokoch ich sponzori neopustia ako sa im to stalo tento rok a že budú vedieť tvoriť túto idilickú atmosféru plnú dobrej hudby a kultúry aj v ďalších rokoch. Nech to fičí!

Je super vrátiť sa zo 180 kilometrovej cesty v čase a byť doma ešte včas a vychutnať si rodnú dedinu v takzvanom "golden hour", keď slnko zapadá a farbí všetko do zlatista. Vôňa poliatej záhrady, hranie sa so psami na terase, idylka.

Najlepšia slovenská bluesová kapela v Múzeu Obchodu

Prišlo to ako facka, kysol som na internátnej izbe a učil sa na skúšku, keď tu sa mi pod nos pribabral leták o koncerte kapely ZVA 12-28 v Múzeu Obchodu v Podunajských Biskupiciach. Pozrel som friško spoje mestskou linkou a ani strašidelných 22 zastávok ma neodradilo a povedal som si, že si doprajem kvalitný oddych od učenia (čo nakoniec skončilo nespravením skúšky, ale na rozdiel od skúšok, koncerty nemajú opravné termíny) na super mieste pri super hudbe. Na miesto som dorazil pár minút pred začatím koncertu, tak som si ešte dal "Najčerstvejšie múzejné pivo" a vôbec nebolo zlé. Keď už ľudí vpustili do múzea, všetci si pred koncertom mohli vychutnať krásne exponáty z čias, keď aj obyčajný leták, alebo etiketa, boli umením a nie len akýmsi hnacím motorom kapitalizmu. Teda, aspon sa bolo na čo dívať.
Ano, znelo to možno trocha namyslene a povýšenecky, keď hostiteľ Marcel Juck uvádzal "Najlepšiu slovenskú bluesovú kapelu, ZVA 12-28 zo Zvolena", ale iba pre tých, ktorí ešte na ich koncerte neboli. Ja som to šťastie mal už zopár krát a vedel som, že Marcel nepreháňa. Otázka "čo je vlastne blues?" by bola na mieste. Clapton a jeho aparát za pár miliónov dolárov na pódiu? Alebo praskajúca nahrávka Roberta Johnsona s jednou gitarou z roku 1935? Je to jedno... keď je to z duše, je jedno či je človek študovaný virtuóz, alebo iba človek s ťažkým osudom a ako-takou schopnosťou dačo zahrať.
Odhliadnuc od predsudkov, kapela ZVA 12-28 pod velením majstra Nora Červenáka má akési tajomné čaro, ktoré u väčšiny slovenských kapiel postrádam. Akosi cítiť, že majú svoje texty vpísané až do kostí a každý jeden verš je na základe skutočných udalostí. Samozrejme Norov humor a "rozprávkový" zjav je neodmysliteľnou súčasťou každého ich koncertu. Títo chlapi sa na nič nehrajú, otrhané šaty, strniská, fúzy až po uši, či strapaté vlasy...nehovoriac o tom, že Noro hrá na starú lubovú Jolanu. Prvý pohľad u mnohých ľudí môže byť "banda opilcov" povedzme si pravdu :D No čo poslucháčov čaká od zaznenia prvých tónov je jeden obrovský dôvod na prehodnotenie názoru. Skladby mali taký ráz a groove, že snáď každý tancoval na svojom zadku a iba nápis "strikný zákaz tancovať" (zrejme kvôli exponátom, preskleným stenám a pružiacej podlahe) udržal ľudí od toho aby sa to tam zmenilo na veselicu. Vtipné texty z každodenného života spodnej vrstvy obyvateľstva, do ktorých sa vie vžiť väčšina slovesnkého ľudu výrazne zvyšujú náchylnosť ľudí na komunikáciu s interpretom. Pri skladbe "Hrubá múka" netrebalo nikoho prosiť. "Ani toto (Noro ukazuje na mikrofón...), ani toto (...na basu...), a ani toto (...bicie...) ...nie je...múka. Čooo je to za múúúka toto?" a ľudia bez rozmýšľania: "Hrúúúúúbaaaaa" a už to šlapalo. Poobzerajúc sa po svojom boku mali ľudia úsmev na tvári a nemohol som si pomôcť, nadchol ma pocit, že "teraz a tu" je to správne miesto pre mňa.
Aj keď nebolo dosť miesta, mladí nezávisláci si posadali aj na zem pred pódium a jeden zachytil následky rezonančných frekvencií pódia spôsobených perkusívnou prácou Norových nôh (polopate,divákovi padol na hlavu stojan mikrofónu). Ale dopadlo to úsmevne a hralo sa ďalej :) Atmosféra bola skvelá, no musel som sa pobrať na posledný riadny autobus smerom na intrák. Bol to skvelý večer v príjemnej spoločosti.

ZVA 12-28 sú:
Noro Červenák - spev/gitara

Stanislav Fakan - husle/perkusie Ladislav Červenák - kontrabas Peter Krško - bicie http://www.zva12-28band.sk/

Trojkoncertový víkend - január 2014

Niet lepšieho zakončenia prvého úspešného semestra na STU BA, ako si dať tri fajn koncerty tri dni po sebe s troma rôznymi formáciami. Samozrejme práve na mňa dolieha únava, ale posnažím sa aspoň stručne opísať posledné tri koncerty.

PiatoQue: Osud priniesol tak, že nastal koncert Bonza Radványiho v Stardust Blues Pube v Nových Zámkoch. Zostava bola zaujímavá, na gitarách sme hrali ja a Bonzo a tiež sme spievali, na basovej gitare sa vystriedali Feri Sajtos a Robi Gajdošík, na ústnej harmonike skvelý Filip Puchert a za bicími bluespubový nováčik, Peter Muzika, čo však neznamená, že je nováčik aj za bicími. Má široký záber a množstvo napočúvaných jazz bluesových vecí...priznám sa, že viac než ja snáď kedy vôbec budem mať :D Bol to fajn koncert aj napriek tomu, že sa začal presilovkou, skončil celkom úspešne.

Sabath: Prituhlo, zasiahol nás mráz v podobe jemných mínus sedem a pól, pričom sme s Kiero Grande vyrážali do Tvrdošoviec. Na cestu sme si niesli aj tekutý vyhrievač. V tvrdošovskom Harley Davidson pube u Mikiho sme nehrali už dva roky a našťastie sa toho veľa nezmenilo, možno iba to, že vynikajúci guláš jeho manželky nahradila v peci pečená pizza :)
Ako prvá hrala mladá miestna kapela Infinity. Podľa ich vlastných slov to bol ich prvý koncert a na ich kabátoch som si pri príchode všimol zelené stužky :) Vspomenul som si vtedy na naše začiatky s Csukamáj Olaj, síce naše prvé koncerty začali keď som mal ja 16 a Robi 25 v roku 2007. Tuším až v roku 2008 sme hrali prvý raz u Mikiho a vždy sa nám tam hralo skvelo. Infinity, mladí nádejní punkrockeri s repertoárom Nirvana, Black Sabath, Metallica, Slash, ba dokonca aj s vlastnými skladbami so sebou priniesli aj kopec mladých fanúšikov, ktorí sa na svižnú hudbu aj patrične bavili ako sa patrí. Vtedy som si teiž spomenul, ako som v roku 2007 so spolužiakom Marekom ulietal na koncerte v Brezovom Háji v Nitre skupiny Underdose a Fallin´ Lift... ach tie časy mladé :D Ich set bol plný energie a dosť početné publikum už bolo dostatočne naladené. Priznávam, trocha som sa obával, že mladí punkáči nepochopia blues, ale opak bol pravdou, tiež si zatancovali ako aj ostatní :) V HD pube je skvelé hrať preto, lebo po dosiahnutí trestnej hladiny alkoholu v krvi za volantom ľudia začínajú tancovať a sú spontánni, čo je super, lebo sa s nimi potom dá komunikovať. Odohrali sme dve dosť dlhé kolá, ľudia ich samozrejme pretancovali a nechýbala ani neodmyslitelná dvojica Otto a Ivett, ktorí to tam roztancovali,  a samozrejme miestna dvojica Breki a Robi, ktorí nám to tam zútuľňovali schvaľujúcim prikyvkávaním po každej skladbe :D Nechceli nás odtiaľ pustiť, ale po poslednej skladbe som bol už tak unavený z tej energie, že som porste nevládal so šťavou. Samozrejme predošlé pokusy o výhovorky typu "Musíme dať pauzu, bo mi suší hrdlo" skončili troma natiahnutými rukami s pivom pred mojou tvárou :D Hralo sa mi fantasticky...jak vravievam, čím lepšie publikum, tým lepší koncert, a chalani z Infinity sú tiež super pohoďáci, tak im prajem ešte veľa skvelých koncertov. Cestou domov tekutý vyhrievač už nechutil tak dobre :D

Nie delá: Na začiatok dňa sa nejak nepamätám...jaj...aha, no aparát so sebou vzal do Nových Zámkov ráno otec, keď šiel do roboty a ja som do mesta šiel večer vlakom, zašli sme s milou na pizzu a odkráčal som do športovej haly Millenium. Myslel som si, že toto bude najmenší koncertích z troch, no keď som zbadal to gigantické pódium a svetelnú techniku, až potom mi zaplo, že koncerty toho večera sú na prezentáciu firmy, ktorá vlastnila ozvučovaciu a svetelnú techniku. Na začiatku bol jeden menší zádrhel s klávesami, ale skupina Komárňanský Dixieland aj keď s takmer hodinovým meškaním odštartovala večer skvelými evergreenmi. Po ich koncerte som sa vschopil aj ja a aj s kapelou The JointVenture sme nastúpili na pódium. Hralo sa nám skvele, zvuk bol na pódiu čistý a zrozumiteľný a svetelná technika povzbudzovala umeleckú myseľ na vyššiu úroveň s večším oduševnením. Dymostroje, svetelné skennery či malé kamery, ktorých zábery sa striedali na veľkej vizuálnej ploche za nami. V poslednej skladbe nášho setu dochádza k dosť veľkej gradácii a vtedy osvetľovač zapol stroboskopy, ktoré ešte viac pridali na vystupňovanej atmosfére, milujem, keď sú vnímaví osvetľovači....chvala bohu nie som epileptik. Po nás hrali ešte História a Takáts Tamás Blues Band, ktorí odpálili skvelý bluesrockový koncert.
Vlak domov som stihol s minutovou rezervou a čakala ma ešte 10minutová prechádzka v treskúcej zime a 10 minút jazdy na bycikli...zaspal som ani neviem jak :)

foto:
 Stardust & Millenium - Dušan Teplan
Harley Davidson pub - František Tóth

Jazz Blues Jamboree 2013

Boľavý chrbát, ruky boľavé od hrania a nosenia aparátu, prsty opuchnuté, že si človek nevie dať dole prstene, telo tak unavené, že sa ťažko zaspáva... deviaty ročník Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch bol znova jedným skvelým ročníkom. Ponúkam vám teda chronologické spomienky na tento največší buesový sviatok na Slovensku.

Piatok pre mňa začal večernou cestou do Kina Mier spolu s Robim a Vladom, mojimi kapelníkmi z Kiero Grande. Prišli sme predčasne, lebo Robi, keďže je snáď najšikovnejším zvukárom zo skromného okolia, bol požiadaný postarať sa o malé pódium v pridruženom Hollywood Billiard Clube, kde oba dni hrali kapely v prestávkach, kým sa na veľkom pódiu v kinosále pripravovali večšie kapely.

Prísť do Hollywoodu pre mňa bolo dosť nostalgické. Ako prísť do starého divadla, videť zaprášené pódium, kde sa kedysi odohrávali rôzne predstavenia. Po "páde" Bluespubu na Gúgskej ulici tu bolo totiž dočasné útočisko bluesovej hudby v Nových Zámkoch a vôbec to tu nebolo zlé. Koncom roku 2011 sme potom spojazdnili malý, skromný, takmer súkromný...ako to nazvať...klub "Family Shop", ktorý bol tiež len sezónnym riešením situácie, no bol dôležitou súčasťou hudobnej scény, ktorá aj vďaka nemu pretrvala. Následné vykúpenie prišlo vo forme luxusných podzemných priestorov hotelu Stardust na Komárňanskej ulici.

Na pódiu Hollywoodu sa už pripravovala skupina Memphis Bell, ktorá pôvodne fungovala ako trio pod speváckym vedením Mareka Žemberu. Z pôvodnej zostavy s ním hral ešte skvelý gitarista Libor Ondrejčík, doplnili ich skvelý jazzový bassgitarista Pali Farkas, virtuózny klavirista Tamás Fekete a ďalší charizmatický gitarista Dávid Kitka . Táto číro novozámocká formácia predviedla veľmi vkusné predstavenia klasických bluesových štandardov, ako aj viacerých skvelých prevedení skladieb The Doors, nehovoriac o tom, že Marekov spev sa takmer úplne ponášal na Jima Morrisona. O kvalite ich predstavení počas prestávok svedčili aj ľudia nahromadení pred malým pódiom, boli to plnohodnotné malé koncertíky, pedantné a kvalitné :) ľudia si samozrejme vychutnávali aj ponuky baru s obsluhou personálu z tvrdošovského Harley Davidson Music Pubu.

Po prvej polhodinke aj keď s mierným meškaním a bez zvukovej skúšky svoju šou odpálil famózny René Lacko so svojim Downtown Bandom. Keďže sa celý festival ponášal v spomienke na legenendu bluesrockovej hudby, Jimiho Hendrixa, René postavil celý svoj setlist na jeho skladbách a musím vám povedať, že na širokom okolí, je práve René ten najpovolanejší hrať jeho skladby. Opotrebovaný stratocaster, "vypečený" marshall za chrbtom, klobúk na hlave, hranie zubami, či za chrbtom alebo za hlavou, to všetko bolo obsahom silného rockového nárezu v podaní Downtownu. Silu tohoto power-tria už novozámčania mohli okúsiť v Stardust Blues Pube a aj teraz ostalo v sále mnoho sánok padnutých. Treba však uznať, že za skvelý zvukový zážitok sa treba poďakovať aj Csabovi zo zvukárskeho tímu Jancsiho Pásztora (Johnnie Shepperd Band), lebo hudba v sále znela čisto a vyrovnane.

Po ďalšej prestávke s Memphis Bellom a stretávke s mnohými známymi nás na pódiu čakalo predstavenie srbskej kapely Fingerbang. Žial, informácií o tejto kapele je na internete málo, taže mená členov vám neviem ponúknuť, ale viem vám povedať, že kapela zahrala veľa silných a aranžmánovo bohatých skladieb. Speváci boli dvaja, jeden energický multiinštrumentalista, ktorý občas hral na klavír, občas na ústnu harmoniku a občas iba spieval; a potom ten druhý so svojim silným chrapľákom hrajúc na gitare. Nemohol som si však užiť celú ich produkciu, lebo ma premkol desný hlad a musel som s tým niečo robiť. Keď som sa vrátil, už bola prestávka a na hlavnom pódiu sa pripravovala legenda slovenskej progresívnej hudby, Collegium Musicum, ktoré sem prilákalo mnoho pamätníkov starých čias, ale aj mladých nadšencov. Pán Griglák hral na gitare plynule a virtuózne, ako keby pre neho čas nič neznamenal, doprevádzaný hromivými bicími pána Valihoru, znova, ako aj v Paksi na Gastroblues festivale, valil hory. Samozreme nechýbal vysmiaty pohodový Fedor Frešo na bassgitare a klenot pódia, Marián Varga. Veľa krát sa vravelo, že pán Varga už končí, no tento koncert bol dôkazom, že ešte zďaleka neprišiel ten čas. Aj keď na pódium ho museli doprevadiť, za svojím Hammondom bol ako malé dieťa. Koncert bol famózny a vyslúžil si aj „standing ovation“ ako sa na legendu patrí. Bol to posledný koncert prvého večera a Bonzo všetkých odkázal do Stardust Blues Pubu o dve ulice ďalej, kde sa konala afterparty. 

Na prvej afterparty som si zahral ja s našou skupinou Kiero Grande, aj keď mnoho miestnych divákov si nás pamätalo skôr pod bývalým názvom „Csukamáj Olaj“. Zahrali sme zopár skladieb, o ktorých by vám mal referovať zrejme niekto iný, nezainteresovaný, ale poviem len toľko, že sa mi hralo dobre, zvuk bol fajn, ľudia tancovali aj tlieskali, čo dodať. Po asi siedmich skladbách sme ponúkli možnosť zahrať pár skladieb aj prítomným členom Fingerbangu zo Srbska, ktorí tiež prišli na jamsession. Čo čert nechcel, asi v tretej ich skladbe bicák roztrhol blanu na kopáku a situácia sa musela zachraňovať pár skladbami bez bicích a kým zohnali ďalšiu blanu sme sa my ostatní prítomní už dosť unavili, bo bolo po druhej nočnej. Chlapi hrali dobre, ľudia sa bavili, ale hrali na našich nástrojoch, čo popravde nemám moc rád, ale čo už nespraví človek pre kolegu muzikanta, neboli to žiadni punkáči, aj keď tá blana... :D Tak, či onak, pobrali sme sa domov a nechali sme im tam len jednu gitaru a bicie, zvyšok si zohnali inak. Doma som zaspal ako bábätko.

Sobota začala klasicky bluesovo: otec ma zavolal do záhrady, že treba vykopať fóliak a natiahnuť na konštrukciu novú fóliu :D Viete si predstaviť, ako veľmi som sa tešil. Nuž, aj taký je život muzikanta/ záhradkára. Poobede ma ešte navštívila moja milá, ktorej som musel ukázať moje najnovšie hudobné objavy, resp. zahrať jej svoje najnovšie skladby, keďže sa vídame iba cez víkend. Bolo to už tretie Jamboree, ktoré sme strávili spolu. 
Program začal znova o siedmej a na malom pódiu už hrala príjemná jazz-bluesová formácia Free Songs Jazz. Znova, o jej členoch vám žial veľa povedať neviem, ale zdelím toľko, že hrali príjemnú jazzovú hudbu, pomalé verzie známych aj popových skladieb v podaní šarmantnej speváčky v sprievode klavíru, gitary a bicích. Občas si zaspieval aj pán gitarista a treba povedať, že mu to aj slušne išlo. Bola to vhodná kapela na podmaz barovej atmosféry, ktorá vládla v Hollywod Billiard Clube v Kine Mier. 
Na hlavnom pódiu už bola nazvučená jediná zaoceánska umelkyňa tohto ročníku, Dorey Lin Lyles. Gospelová speváčka afroamerického pôvodu si získala publikum hneď od začiatku jej koncertu v sprievode Johnnie Shepperd bandu svojím bezprostredným kontaktom s divákmi, širokým úsmevom a pozitívnym vyžarovaním. Mala úžasný hlas a feeling a spievala skvele. Bola to tá „Amerika“, čo tu v Európe postrádame. Zostava bola síce neúplná a skromnejšia, takže Janči Pásztor si musel doprovody loopovať, o rytmiku sa staral perkusionista a doprevádzali ich ešte hostia Erich  „Boboš“ Procházka a Dura Turtev. Z pódia sálala dobrá nálada a to ľudia ocenili výdatným potleskom v stoji. V zákulisí som sa stretol s Dorey a bola užasnutá nadšením miestnych divákov, vraj sa málokrát s takým niečím stretáva. Je to veľmi milá a príjemná osôbka.
Ďalšou kapelou na pódiu bol maďarský Varga János Project. Jazzrocková formácia, ktorá má tiež dlhú históriu. Virtuózny gitarový mág, pán János Varga bol členom tiež legendárnej jazzrockovej formácie East, ktorá mala mnoho fanúšikov aj tu v Nových Zámkoch. Musím priznať, že v tomto ročníku to bola jediná kapela, ktorá na mne vyvolala zimomriavkový efekt. Dokonale prepracované skladby, strhujúca rytmika v podaní jedného bicáka a dvoch perkusionistov, ktorý bubnovali hádam na všetko, čo vydáva nejaký zvuk. Klenotom pódia bola taktiež vituózna a krásna huslistka Luca, ktorá ohurila celé publikum štýlom hrania, aký u huslistov vidno málokrát, nehovoriac a neskutočních unizónoch spolu s gitarou. Ten koncert ma proste nadchol a mal ten „wow“ faktor. Keby mám klobúk, tak ho zložím pred Varga János Project-tom. No akonáhle sa zložili z pódia po burácajúcom potlesku, museli sme sa poponáhľať, aby sme sa naložili na pódium s The JointVenture and Friends. Priznám sa, že som nemal najlepšiu náladu a nemyslel som si, že zahráme dobrý koncert po takých esách pred nami. Našťastie sa mi však podarilo zo svojho skromného aparátu dostať tón blízky môjmu vysnívanému a hralo sa mi skvelo po boku usmievavého Boboša . Naším hosťom bol taktiež aj Dura Turtev a konečne sa dostalo večšiemu svetlu aj nášmu najnovšiemu členovi Tomimu. Hralo sa mi skvele, aj keď sme mali zopár kiksov, čo bolo spôsobené zrejme tým, že sme ani raz neskúšali s tou zostavou, ktorá stála na pódiu :D ono to tak býva, že keď je veľa členov v kapele tak je to ťažšie zosúladiť. Ale myslím, že sme dostali standing ovation a boli sme tiež vytlieskaní zahrať ešte jednu skladbu, čo bol veľmi upokojujúci pocit. Som vďační všetkým, ktorí to tam s nami potiahli do pol jednej, hralo sa mi skvele. Na jamsession s Vladom Urbanovským, Bonzom, Mišom Lőrinczom, Mikeym a myslím, že aj s Filipom Puchertom som žial už nešiel, bol som unavený a teraz sedím na stanici v Šuranoch na ceste do Bratislavy začať ďalší zo šedých týždňov jadrového energetika J  Jazz Blues Jamboree 2013 bolo skvelé „se vším všudy“, ďakujeme organizátorom a najmä Ferimu Sajtosovi. Vidíme sa určite ja na jubilejnom desiatom ročníku. Keep Bluesin´, alebo „Do zbluesnenia“ ako by povedal aj Bonzo.

Gibberish

Been a while since I wrote here something, I just wish to say hello to...to anyone who reads this. These days I´m having a good time living on college and having a lot of fun with my roommates. The school goes well, it offers a lot of immense challenges for me, and that is what keeps me going. But sometimes I find myself thinking of letting things that are not chalenging me anymore go. Maybe it´s the full Moon again :D but the neutron difusion project would need to get the best of me...but I´m affraid I´m reahing for my bottom limits according to my recently discoverd math skills :D which are equal to a grammar school level. STOP! This is getting nowhere again :D laughing at myself. I can already controll these states of mine. Something positive? I have a lot of new musical ideas worth recording. We are saving our gigmoney with Kiero Grande and would like to record an album containing about six or seven songs. As I said, I need challenges for my life, maybe thats why I study nuclear engineering instead of playing music in some music school as my friends. And according to this I got really tired of playing the typical 12bar blues. Of course I love to play those old songs with the band, but In case of writing new songs I tend to go into my comfort zone, which is a little bit of a different path than the traditional bluesrock. Time shall show. There are always things you can´t utter, thats one of the hardest things in life. Imagine a dog with human understanding, a talking dog. Your favourite dog liking it as it is, but one day you´d tell him that he is colorblind and there are many beautifulcolors in the world....he´d live his whole life being sad about the inability of seeing them. I was told I could become anything and I´m standing at the crossroads of choices again, I hear the devil speaking to me in fancy ways. I am standing strong, following my aims...my aims...my aims? Are they mine? The vision of being succesful with my studies, earning enuff money to have a family and play music...isn´t it an illusion? I have my questions, but do I want to know the answer? "Don´t seek what you don´t wish to find" "Don´t ask if you don´t want no answer". I live my world not knowing what is real...I just live it without insurance