Je mi už dosť známe, že maďarská časť mládeže na Slovensku je kultúrne aktívnejšia a súdržnejšia, než tá slovenská, čo je mi aj trocha ľúto. Už viac rokov sa každé leto v auguste koná tábor pre vysokoškolských prvákov v auto-campingu pod hradom Gýmeš pri Jelenci. Je to krásne prostredie v prírode, kvázi "za božím chrbtom", chatky, jazero a najmä - veľa skvelých ľudí. Hneď po príchode na miesto činu nám cestu skrížila skupinka aktívnych ľudí, ktorí vykonávali akési skautské aktivity pri strome (ja tomu nerozumiem). Tábor je vlastne o tom ,aby sa budúci študenti spoznali a niečo zaujímavé sa aj naučili (videl som lukostrelecký oný a ešte iné haluze). Boli tam ale mladí Maďari z celého Slovenska, vraj aj z Košíc, a tuším tam bol aj niekto priamo od našich južných susedov. Tu je vidno ako táto hŕstka ľudí drží pokope aj napriek veľkej diaľke. Hneď po výstupe z auta nás privítali emancipované dievčatá, ktoré vyzerali, akoby riadili kultúrne dianie (vysielačky, štítky a predstavovanie sa) a následne sme sa dopravili k pódiu, kde sme mali o ôsmej vystupovať. Náš bicák, Coco už bol na mieste, lebo tábor trval viac dní a akurát v ten deň mal 23. narodeniny tak sme si rovno pripili na jeho zdravie...viackrát. Ešte pred koncertom po zvukovej skúške som absolvoval 20-minutový rozhovor pre táborový časopis s akousi Lillou, s ktorou som sa vraj už raz zoznámil v Blues Pube v Nových zámkoch - týmto sa jej ospravedlňujem, ale žial si na to nevspomínam...akosi :'D. Rozhovor bol fajn a sám som si pri ňom pospomínal na samé začiatky kapely, na vznik nášho vtipného mena a tak. Potom som šiel na WC do malého domčeka ktorý bol rozdelený na chlapskú a babskú polovicu, v ňom sprchy a vécka. Po vstupe ma hneď vítalo zo sprchy pár nahých chlapských pozadí :D chalani si nahlas spievali známe pesničky, bol to vtipný zážitok. Atmosféra tábora bola super a môžem ho len chváliť...dokonca aj bufet mali nazvaný "Klinika" (if you know what I mean :D ) Vedľa nej na stene bola vypnutá veľká biela plachta a k nej zavesených zopár centrofixiek, celé to slúžilo ako spomienková stena odkazov, tak som im tam aj ja niečo nechal. Neďaleko sme sa tam spoznali s nejakým Dávidom, ale Šica nepoznal :-/ . No neva, koncert samotný sme začali pomalou skladbou Red House, nech sa tam zlezú ľudkovia z celého areálu, ktorý bol mimochodom obrovský, takže mi ani nevadilo, že priamo pred pódiom nebolo až tak veľa ľudí, chápal som to a hudba bola dosť nahlas aby ju bolo príjemné počúvať aj z diaľky. K mojej super nálade určite dopomohli aj tekuté katalyzátory, ale to je všetko fajn :) Detičky tancovali, radovali sa a od SpongeBob-a som dokonca dostal počas koncertu pohárik Jägera :) Odohrali sme asi 16 skladieb no ajtak nás ešte vytlieskali naspäť a tak, ako som spomenul v rozhovore pre časopis, sme aj dali skladbu z nášho prvého dema, ktorú sme na koncerte nehrali už celé roky, "Elhagyott az asszony" alias "Nechala ma žena". Je to funková skladba s dobrým groove-om, v podstate jednoduchá, ale o to chytľavejšia. Mala hádam največší úspech a keždý skákal od radosti :) Bol t super koncert.
Po koncerte sme si dali pár pív a začala diskotéka pred pódiom, keďže nasledujúca kapela Undermind, mala počas cesty technické problémy a meškala asi hodinu alebo aj viac. To nevadí, lebo sme sa vybláznili a myslím, že ja osobne som sa na diskotéke ešte takto dobre nebavil. Ja, moja milá, Vlado a Radi sme stvárali tie nejvtipnejšie tanečné kreácie na celom "parkete" :D Vytancovali sme sa a už sme mali aj dosť "katalyzátorov" tak sme si sadli nedaľeko pódia aiba nasávali atmosféru toho miesta. Už nám bola aj zima keď Radiho napadlo založiť oheň z kopy napíleného dreva pri pahrebisku, kde sme sedeli. Sedelo tam viacej "zlomených" ľudí :D ale nenapadlo to nikoho. Radi tam doniesol nejakú sušinu, nejaké tenké drievka, papiere a už to horelo...neviem prečo, ale ja som sa toho ohníka ujal ako svojho dieťaťa a "vychoval som ho". Našiel som tie najideálnejšie, najsuchšie drevá a kultivoval som ohník, staral som sa oň, bol môj a preto bolo aj trocha ťažké ho tam nechať, keď sme sa rozhodli odísť domov. Ale ostal tam a dával teplo zlomeným deckám :) to je hlavné. Ako ten ohník, ostali tam po nás aj spomienky v hlavách viacerých ľudí. Kapela Undermind hrala skvelo, na môj kvus trocha sterilne, ale malo to šťavu, hrali covery tých najznámejších partyrockových skladieb, nechýbali Green Day, White Stripes, Szupernem či iné rockové hitovky. Bolo to super. Takže celý Gólyatábor (gólya : bocian po maď. ; označenie prvákov/ zelenáčov) hodnotím na jedničku a dúfam, že im to takto ešte dlho bude fungovať. ďakujeme zapozvanie.
piatok 23. augusta 2013
sobota 3. augusta 2013
The JointVenture v Nesvadoch + update
Už pred pár mesiacmi sme si s TJV quartetom na skúške vraveli, že by to chcelo klávesáka. Ja som si hneď spomenula na jedného fajn chlapíka menom Tamás Fekete. Spomínal som ho v jednom dávnejšom článku po návšteve jeho koncertu v Kovaku v Nových Zámkoch s mojou priateľkou. Oni dvaja boli spolužiaci na gymnáziu. Pred dvoma týždňami došlo na lámanie chleba a Tomáša sme pozvali na skúšku, ktorá sa konala v utorok tohoto týždňa. Nič záväzné, probovačka. Hralo sa nám skvelo a s kapelou sme sa zhodli, že ho pozveme na koncert, ktorý sa konal včera.
Pozval nás Oli, spevák už pomaly kultovej juhoslovenskej (severomaďarskej... komu sa ako páči) bluesrockovej kapely, História, ktorému patrí malá krčmička Kelt Garden, ale ak sa spýtate hociktorého miestneho na Kelt Garden, netušiac kývu hlavami, to miesto poznajú pod menom Oliho krčma.
Krčma má aj zadný dvor v príjemnom intímnom duchu, výčap, háláslé, altánky, stoly s lavičkami a pódium. Tomiho som presvedčil, nech donesie aj svoj starý kláves Vermona + synťák s pár kvalitnými zvukmi. Laci (gitara/spev) na skúške v utorok nebol, lebo bol pár mesiacov/týždňov vo Švajčiarsku a ešte mal nejaké povinnosti, takže to bolo tak, že po dvoch mesiacoch sme sa prvý raz stretli na pódiu. Bol tam prvý a privítal nás svojim typickým úsmevom :) Ja som pricestoval s Robim a Cocom z našej kapely. Onedlho dorazili aj Tamáš, moja žienka a ich kamoš Attila. Kopec oldschoolovej aparatúry na pódiu :D Feriho prastaré kombo Behringer, Ja a Tomi sme hrali na aparátoch Vermona zo 60/70tych rokov. Keď sme sa nakoniec nastavili na pódium a ja som zazrel do L-ka postavené klávesy, zrazu sa ma zmocnil pocit, že to bude super koncert. Splnil sa mi dávny sen, hrať v rockovej kapele s klávesákom. Začiatok koncertu sa z technických príčin posunul o asi 40 minút (čo nikomu nezazlievam, lebo som sa dopočul, že údajne vykradli skúšobňu Histórie...ak je to pravda, tak dúfam, že sa im čo najviac aparátu vráti a deti zlodejov budú krivo šťať), no nevadí, aj nám to vyhovovalo. Popravde nerád hrám viac ako dve hodiny čistého času a Feri sa aj tak ponáhľal odísť.
Koncert samotný prebiehal skvelo, klávesy dodali hudbe nový rozmer a hralo sa mi skvelo, ale to údajne každému :) Samozrejme ľudia začali tancovať až po dostatočnom množstve povzbudzovadla, ale nechýbali Otto s Ivett, a som rád že Coco šiel tancovať s mojou dievkou, nerád sa prizerám, ako sama sedí a nemá s ňou kto tancovať. Ale všetko šlo ako malo a videli sme plno vysmiatych tvári, takže to hodnotím ako jeden z tých lepších koncertíkov, aj keď to bola iba malá krčmová akcia s lkedva 30-40 divákmi, o to radšej mám takéto malé akcie. Odohrali sme dve kolá a mali sme dosť. Na posledné kolo Feriho vystriedal Robi :)
Takže týmto oficiálne vyjadrujem potešenie z účasti Tomáša v našej zostave a dúfam, že to s nami potiahne ešte dobrých pár koncertov.
UPDATE: Moja domovská kapela je Csukamáj Olaj, do ktorej som vstúpil v máji roku 2006 a prvý koncert sme hrali 7.7.2007 o 7-ej večer na nultom ročníku Čerdafestu, kde s nami hrali aj Expired Passport. Táto formácia bola asi 4-5 rokov neoficiálnym tribute-bandom legendárnej kapely Hobo Blues Band z Maďarska. Meno "Csukamáj Olaj" znamená v preklade "rybí tuk zo šťučej pečene"...to meno vzniklo spontánne pred spomínaným prvým koncertom, nik nečakal, že sa kapela takto rozbehne. Na tohtoročnom Čerdafeste sme oslavovali 6. výročie koncertovania kapely. Tuším sú to už dva roky, čo som oficiálne prevzal spevácke žezlo od Robiho, ako sme postupne zangličťovali repertoár. Teraz sme však prišli do bodu, keď sme začali viac pracovať na mojich skladbách, nápadoch, ktoré sú často dosť odlyšné od tých štandardných bluesových skladieb, ktoré sme hrávali trebárs pred 3 rokmi. Repertoár sa pomaly ale isto mení na moje dieťa, ktoré by som rád pomenoval inak. Po dlhom uvažovaní s kapelou sme dospeli k záveru, že projekt premenujeme na "Kiero Grande". Toto pomenovanie vzniklo tuším v roku 2008 v hlave nášho gitaristu Vlada, keď na plagáte k jednej akcii miesto obce pôvodu Veľký Kýr, nám napísal Kiero Grande. Mohli by sme vymýšľať všelijaké anglické filozofické názvy, no Kiero Grande je naše a neopakovateľné. Nevravím, že Csukamáj Olaj zaniká, neviem presne čo sa deje, ale viem, že najbližších pár koncertov chcem odohrať s kapelou Kiero Grande! Najbližšie nás môžete vidieť 22. augusta pod hradom Gýmeš v tábore imatrikulancov (či čo) alebo na Klokočinskom jarmoku v Nitre 31. augusta o 16:00...a potom na motofeste 5.9. v Komoči aj s Kiero Grande aj s The JointVenture hneď po sebe ;) Takže sa niekde určite vidíme.
Pozval nás Oli, spevák už pomaly kultovej juhoslovenskej (severomaďarskej... komu sa ako páči) bluesrockovej kapely, História, ktorému patrí malá krčmička Kelt Garden, ale ak sa spýtate hociktorého miestneho na Kelt Garden, netušiac kývu hlavami, to miesto poznajú pod menom Oliho krčma.
Krčma má aj zadný dvor v príjemnom intímnom duchu, výčap, háláslé, altánky, stoly s lavičkami a pódium. Tomiho som presvedčil, nech donesie aj svoj starý kláves Vermona + synťák s pár kvalitnými zvukmi. Laci (gitara/spev) na skúške v utorok nebol, lebo bol pár mesiacov/týždňov vo Švajčiarsku a ešte mal nejaké povinnosti, takže to bolo tak, že po dvoch mesiacoch sme sa prvý raz stretli na pódiu. Bol tam prvý a privítal nás svojim typickým úsmevom :) Ja som pricestoval s Robim a Cocom z našej kapely. Onedlho dorazili aj Tamáš, moja žienka a ich kamoš Attila. Kopec oldschoolovej aparatúry na pódiu :D Feriho prastaré kombo Behringer, Ja a Tomi sme hrali na aparátoch Vermona zo 60/70tych rokov. Keď sme sa nakoniec nastavili na pódium a ja som zazrel do L-ka postavené klávesy, zrazu sa ma zmocnil pocit, že to bude super koncert. Splnil sa mi dávny sen, hrať v rockovej kapele s klávesákom. Začiatok koncertu sa z technických príčin posunul o asi 40 minút (čo nikomu nezazlievam, lebo som sa dopočul, že údajne vykradli skúšobňu Histórie...ak je to pravda, tak dúfam, že sa im čo najviac aparátu vráti a deti zlodejov budú krivo šťať), no nevadí, aj nám to vyhovovalo. Popravde nerád hrám viac ako dve hodiny čistého času a Feri sa aj tak ponáhľal odísť.
Koncert samotný prebiehal skvelo, klávesy dodali hudbe nový rozmer a hralo sa mi skvelo, ale to údajne každému :) Samozrejme ľudia začali tancovať až po dostatočnom množstve povzbudzovadla, ale nechýbali Otto s Ivett, a som rád že Coco šiel tancovať s mojou dievkou, nerád sa prizerám, ako sama sedí a nemá s ňou kto tancovať. Ale všetko šlo ako malo a videli sme plno vysmiatych tvári, takže to hodnotím ako jeden z tých lepších koncertíkov, aj keď to bola iba malá krčmová akcia s lkedva 30-40 divákmi, o to radšej mám takéto malé akcie. Odohrali sme dve kolá a mali sme dosť. Na posledné kolo Feriho vystriedal Robi :)
Takže týmto oficiálne vyjadrujem potešenie z účasti Tomáša v našej zostave a dúfam, že to s nami potiahne ešte dobrých pár koncertov.
UPDATE: Moja domovská kapela je Csukamáj Olaj, do ktorej som vstúpil v máji roku 2006 a prvý koncert sme hrali 7.7.2007 o 7-ej večer na nultom ročníku Čerdafestu, kde s nami hrali aj Expired Passport. Táto formácia bola asi 4-5 rokov neoficiálnym tribute-bandom legendárnej kapely Hobo Blues Band z Maďarska. Meno "Csukamáj Olaj" znamená v preklade "rybí tuk zo šťučej pečene"...to meno vzniklo spontánne pred spomínaným prvým koncertom, nik nečakal, že sa kapela takto rozbehne. Na tohtoročnom Čerdafeste sme oslavovali 6. výročie koncertovania kapely. Tuším sú to už dva roky, čo som oficiálne prevzal spevácke žezlo od Robiho, ako sme postupne zangličťovali repertoár. Teraz sme však prišli do bodu, keď sme začali viac pracovať na mojich skladbách, nápadoch, ktoré sú často dosť odlyšné od tých štandardných bluesových skladieb, ktoré sme hrávali trebárs pred 3 rokmi. Repertoár sa pomaly ale isto mení na moje dieťa, ktoré by som rád pomenoval inak. Po dlhom uvažovaní s kapelou sme dospeli k záveru, že projekt premenujeme na "Kiero Grande". Toto pomenovanie vzniklo tuším v roku 2008 v hlave nášho gitaristu Vlada, keď na plagáte k jednej akcii miesto obce pôvodu Veľký Kýr, nám napísal Kiero Grande. Mohli by sme vymýšľať všelijaké anglické filozofické názvy, no Kiero Grande je naše a neopakovateľné. Nevravím, že Csukamáj Olaj zaniká, neviem presne čo sa deje, ale viem, že najbližších pár koncertov chcem odohrať s kapelou Kiero Grande! Najbližšie nás môžete vidieť 22. augusta pod hradom Gýmeš v tábore imatrikulancov (či čo) alebo na Klokočinskom jarmoku v Nitre 31. augusta o 16:00...a potom na motofeste 5.9. v Komoči aj s Kiero Grande aj s The JointVenture hneď po sebe ;) Takže sa niekde určite vidíme.
nedeľa 7. júla 2013
Gastroblues & Čerdafest 2013
29. júna sme ešte s Mikeym a Miškom absolvovali repete koncertu s Entheou v Kovaku na námestí v Nových Zámkoch. Koncert a atmoška povôkol boli super, trocha unavujúce, ale to k tomu patrí. Pomáhal som s nosením aparatúry Robimu, ktorý nám to celé zvučil, večer takisto všetko zložiť a doma vyložiť.
V nedeľu sme mali následne na obed skúšku s kapelou. V pondelok večer prípravný konbcert U Očka...to miesto má svoju charizmu. Hrali sme s Durom Turtevom, Ferim a Mikeym a pridal sa aj Roman Horváth na ústnej harmonike. Skúšali sme naživo repertoár, ktorý sme si pripravili na Gastroblues festival v Pakši v Maďarsku. Domov sme sa vrátili o pol jednej a ja polomŕtvy som sa vrhol do postele, aby som o tri hodiny vstal a vrátil sa späť do Bratislavy na prijímací pohovor na STU, ktorý som absolvoval s úspešným koncom.
Gastroblues festival, je jeden z tých starších a legendárnych festivalov v strednej Európe. Koná sa každé leto už 21 rokov pod vedením Kaktusa (ano, maníka prezývajú Kaktus). Gastroblues od svojich počiatkov hostil največšie hviezdy hudobného neba (v rámci žánrov Rock/Blues/Jazz). Tento rok to boli Collegium Musicum, Dana Fuchs, Eric Sardinas, Al Di Meola a iní. Ako hovorí názov, festival je úzko spätý aj s gastronómiou. Každoročne sa konajú majstrovstvá vo varení kotlíkového guláša s ochutnávkou vín a iných alkoholických nápojov.
Bolo mi teda dožičené sa tohto skvelého festivalu zúčastniť a tiež si zahrať na hlavnom pódiu pred slovenskou legendou 70tych rokov, Collegium Musicum. Aparatúru zabezpečoval profesionálne zorganizovaný tím ľudí. Nevšimol som si žiadne nedostatky, alebo zádrhely. Všetko šlo hladko, bezchybne, každý mal vlastné šatne, registračky, stravné lístky a stage manageri boli pohotoví a nápomocní. Ja osobne som "vyfasoval" také isté kombo, aké mám doma, čiže som nezažil diskomfort, ako keď som bol na Jazz Blues Jamboree sponzorovaný Marshall JVM 250kou, ktorú som vôbec nepoznal. Základ tria The JointVenture doplnili Dura Turtev a Boboš Procházka. Hralo sa mi skvele a ľudia to patrične aj oceňovali potleskom. Kvôli časovej tiesni sme však noedohrali všetky skladby nášho playlistu, keďže sme dostali iba hodinu času a pripravených sme mali 14 skladieb.
Po nás hrali spomínaní Collegium Musicum. Neviem zhodnotiť ako hrali, keďže som ich popravde počul prvý raz a osobne ma ich hudba neoslovuje. Martin Valihora doslova valil hory na tých bicích a podpíšem to, že kvôli tomu ma ešte odvtedy bolí ľavé ucho. Inak hrali kvalitne, Marián Varga vyzeral byť v pohode, žiadne excesy, gitarové sóla na jednotku, basa skvelá, len ten súlad. Samozrejme ani mladý zvukár zrejme nevedel, čo z tej hudby má vytiahnuť, keďže kláves občas nebolo skoro vôbec počuť a basa sa tiež strácala. Naopak bicie boli strašne nahlas do športovej haly (au moje ucho) :) ale all-in-all: generácia, ktorej sa CM dotklo ich koncert ocenila a početné publikum skladby odplácalo burácajúcim potleskom. Okolo ôsmej večer (hrali sme o piatej) sme sa pobrali na izbu v panzióne. Na izbe sme boli tak, ako sme aj prišli autom: Dura, Boboš, Mikey a ja. (Cestou do Paksu (pakš) sme počúvali album Simy Martausovej, ktoré mi daroval Boboš, lebo som ho spomenul s oduševnením a on na to "v tom prípade ti milý Adrián to CD darujem, mám ho vzadu v taške, hral som v jednej skladbe a dostal som ho, ale nemám to na čom prehrať". Nesmierne ma to potešilo, lebo som Simonu videl spievať v relácii Večer pod lampou a silno ma to oslovilo. Skladby sa ma duševne silno dotkli, krásne texty a hudba, ktorú si Simona píše sama, ostatné nástroje hrali vynikajúci hudobníci v štúdiu Cobra. Album má brilantný zvuk a vrele ho odporúčam. Dnes ráno keď som ho počúval, mi miestami tak zovrelo hrdlo pri chtíči do plaču v zimomriavkách, že som sa chvíľami nevedel napiť...nuž ale treba to počuť. Je to krásna hudba s hlbokými jednoducho podanými myšlienkami, v ktorých si každý nájde svoje nehovoriac o tom, že Simona je skvelá speváčka so silným hlasom, no predsa si ho krotí a z hudby cítiť, že má neskutočné skryté rezervy, ktorými v poslucháčovi udržiava neustále napätie. Zadovážte si ten album, lebo tento skvost v hlúpych rádiách sotva začujete. Odbočke koniec.). Pokúšali sme sa spať do tej jedenástej, lebo okolo polnoci nás čakal headlinerský (hedlajnerský vazzeg) post v bluesovej krčme (tiež súčasť gastrobluesu: veĺké pódium v športovej hale; afterparty v bluesovej krčme; ranný koncert v kostole) . Kým sme sa snažili spať sme počuli z diaľky nadupaný koncert Dany Fuchs. Ovácie ľudí sme počuli z uzavretej športovej haly až po náš panzión, ktorý bol asi 100 metrov od festivalu, takže to bol zrejme "nářez". Po nej hrala tuším kapela Boom Boom (žial viac neviem, nepoznám ju, ale tuším to bol nejaký maďarský All-stars band, keďže som z diaľky rozpoznal gitarové sóla Tibora Tátraiho, živej legendy. 11 minút po jedenástej vošiel do izby Feri aby nás sporiadal. Dali sme sa dokopy a vyrazili sme na miesto činu. Dve ulice od haly bola malinká krčma, ktorá mi veľmi pripomínala starú Fortunu z Nových Zámkov. Skoro taká istá konštrukcia aj pôdorys, drevené obklady na stenách. Príjemná atmoška. Ľudia ešte neprišli, lebo trval koncert v hale, kým sme sa mi pripravili. Dali sme kafe, pivo a mohlo sa hrať. Pôvodne to bolo avizované ako jam session, no zrejme došlo k dezinformácii :) Nevadí, malé kluby mám omnoho radšej ako obrovské pódiá. Pred koncertom sme ešte absolvovali malý rozhovor pre nejakú televíziu a tak. Hrali sme asi dve hodiny (do tretej nočnej). Bolo vidno, že aj Bobošovi sa hrá skvelo, vtedy takzvane "nakladá" a veru aj naložil, aj Ďurimu sa ľúbilo, bo hral na kombe pre akustické gitary a bol unesený zvukom. Ja taktiež "svojim" kombom...ach kiežby moje hralo tak jak má...má problémy s napätím a stíchne. Naopak, toto hralo na hlasitosti 2 tak, ako moje cca na 5-6, hralo úžasne a vôbec som sa nemusel trápiť s tónom čo z toho lezie (toť zrejme keci len pre muzikantov). Po koncerte za mnou došli dvaja mladíci cca v mojom veku sa poďakovať za skvelý koncert, a že reku im odchádza spevák a boli by nesmierne radi keby som sa k nim pridal, no vravím "nemôžem, cestovné dôvody - prečo, kde žiješ? - Nagykér (Veľký Kýr) - Aha..to je kde? - Asi 200 km na sever, Slovensko..." :D dobre sme sa zasmiali, ale boli to pohoďáci, len mám hroznú pamäť na mená a žial si ich nepamätám :/ nu-ž.
Na apartmán sme dorazili 03:39 a bolo načase si ľahnúť. Vstávali sme o ...ehm, tuším 8 alebo 9, aby sme stihli na 10tu do kostola, kde sa konala tretia etapa. Po slovnom úvode kantora v evanjelickom kostole a krátkom organovom koncerte sme nastúpili pred oltár ja, Dura a Boboš. V tejto mini-zostave sme zahrali tri skladby zo Šamorínskych Veršov Judity Kaššovicovej. Hrali sme A Pomlé utca (Stromy líp), Gyönyörű érzés (Krásny pocit) a Kék blues (Modroblues). Verše sú dvojjazyčné, slovenské časti spieval Dura a maďarské ja. Po prvej skladbe som sa potmehúcky ospravedlnil za svoj zrejme divný akcent, ale diváci poslucháči túto moju omluvu ocenili dosť hojným potleskom :D zlatí sú. Skladby boli pomerne éterické a v kostolnej akustike sa hralo úžasne. Páčilo sa mi to. No ihneď po odohraní koncertu sme sa čo najrýchlejšie zbalili, lebo Boboš mal byť o druhej v Šamoríne vyrážajúc na ďalší koncert ... Paks nie je zrovna pri Šamoríne :D Takže sme si to upaľovali dialnicami až do Nových Zámkov. Keďže som nemal odvoz domov, hodinku a pol som si počkal u Mikeyho a Lenky. Majú super byt :D Mikey ma odviezol na stanicu a o 14 54 mi šiel domov vlak.
Zo stanice som sa zmorený festivalmi, cestovaním a váhou svojej batožiny a gitary pobrla na kopec, kde sa konal Čerdafest. Pobudol som tam len chvíľu aby som si tam nechal káble, pedále a gitaru a so zvyškom batožiny som sa pobral na ďaleký druhý koniec dediny. Domov som došiel pred pol piatou, dal sprchu, kafe a šiel som na oslavu menín a narodenín mojich dvoch bratrancov. Tam som expresne skonzumoval asi 7 obložených chlebíčkov (šak víš, keď si hladný, nie si to ty...daj si..ehm...chlebíček?) a vydal som sa bicyklom späť na festival. Práve začali nitrianski Spins. Celkom fajná rocková partia. Neviem prečo, ale mal som fantastickú náladu a ani mi nebolo treba žiadnych podporných tekutín. Našiel som si haluz...doslovnú haluz, konárik, ktorou som terorizoval pospolitý ľud, pripomínajúc im obranné reflexy, výbušnosť ich povahy a samozrejme som obohacoval ich osobnostné vyžitie, na ktoré mnohé ovečky spomedzi nás v dnešných dňoch zabúdame. Spins teda hrali rockové pecky, žial koncert začal o šiestej a ešte nebolo dosť ľudí, verím, že keby je tam aspon stovka, tak je tam sranda. Po nich hral Kolárovský GutBand (nie, nie črevný band, Kollárovo je po maďarsky Gúta) Hrali taký swing / dixiland, bolo to veľmi príjemné spestrenie programu. Potom ma napadlo, že nemáme žiaden playlist (moja nočná mora) a ani text k najnovšej skladbe som ešte nenapísal. Tak som utekal do skúšobne po notes, kde mám zapísané názvy skladieb a vrátil som sa hore. Kapela História bola už v polke svojho programu. Ja som spísal 14 skladieb a keď som sa pustil do písania textu, napadlo ma iba "ach...f@&k it" :D takže som si znova vymýšľal. Keďže moje kombo ako som spomínal pri zvýšenom pódiovom napäťovom zaťažení stíchne až vám je z toho do plaču, ani som sa s ním nepokúšal a hral som na svoju malú Vermona MV3. Ten aparátik má 12,5 wattov, ale na hlasitosti asi 2/10 hral tak nahlas, že som všetko krásne počul a nepotreboval som sa do monitorov (s Fendrom by to bol prúser...na ten hral Radi na harmonike a na to to stačilo, ale gitara by v tom neušla) No proste radosť na tom hrať...a Bonzo ma ešte onoho času odhováral, nech to nekupujem ;D ...žeby mi nedoprial, huncút jeden? Koncert samotný?...čo ja viem, spýtajte sa ľudí, ja osobne mám dojem, že sme veľa skladieb uponáhľali, ale však nevadí, atmoška bola celkom cool :) Dohrali sme, najedol som sa, a reku že vezmem Dejva na jedno pivo, že nech nežerem, kúpim si pivo a Domča a Fredi (spolužiačky zo základky) pri výčape, že nám ho dajú zadara, zato že sme super kapela :'D milé sú, ďakujem baby. Sadli sme na kopec do trávy, kecali, haluzili, popíjali a užívali si funkrockovú produkciu motorových myší z kapely ZBG. Bol to energický festivalový nádel :) No pomali ma už premohla únava a moja milá je na 10dňovom tábore so skautmi, pobrali sme sa teda s matkou na bike-och domov. Úmrtie a zmŕtvychvstanie vám sem už písať nebudem, je to nuda :) upratovanie festu, vláčenie chladničky na pleciach a tak.
Opatrujte sa ľudkovia, gorily číhajú všade ;)
V nedeľu sme mali následne na obed skúšku s kapelou. V pondelok večer prípravný konbcert U Očka...to miesto má svoju charizmu. Hrali sme s Durom Turtevom, Ferim a Mikeym a pridal sa aj Roman Horváth na ústnej harmonike. Skúšali sme naživo repertoár, ktorý sme si pripravili na Gastroblues festival v Pakši v Maďarsku. Domov sme sa vrátili o pol jednej a ja polomŕtvy som sa vrhol do postele, aby som o tri hodiny vstal a vrátil sa späť do Bratislavy na prijímací pohovor na STU, ktorý som absolvoval s úspešným koncom.
Gastroblues festival, je jeden z tých starších a legendárnych festivalov v strednej Európe. Koná sa každé leto už 21 rokov pod vedením Kaktusa (ano, maníka prezývajú Kaktus). Gastroblues od svojich počiatkov hostil največšie hviezdy hudobného neba (v rámci žánrov Rock/Blues/Jazz). Tento rok to boli Collegium Musicum, Dana Fuchs, Eric Sardinas, Al Di Meola a iní. Ako hovorí názov, festival je úzko spätý aj s gastronómiou. Každoročne sa konajú majstrovstvá vo varení kotlíkového guláša s ochutnávkou vín a iných alkoholických nápojov.
Bolo mi teda dožičené sa tohto skvelého festivalu zúčastniť a tiež si zahrať na hlavnom pódiu pred slovenskou legendou 70tych rokov, Collegium Musicum. Aparatúru zabezpečoval profesionálne zorganizovaný tím ľudí. Nevšimol som si žiadne nedostatky, alebo zádrhely. Všetko šlo hladko, bezchybne, každý mal vlastné šatne, registračky, stravné lístky a stage manageri boli pohotoví a nápomocní. Ja osobne som "vyfasoval" také isté kombo, aké mám doma, čiže som nezažil diskomfort, ako keď som bol na Jazz Blues Jamboree sponzorovaný Marshall JVM 250kou, ktorú som vôbec nepoznal. Základ tria The JointVenture doplnili Dura Turtev a Boboš Procházka. Hralo sa mi skvele a ľudia to patrične aj oceňovali potleskom. Kvôli časovej tiesni sme však noedohrali všetky skladby nášho playlistu, keďže sme dostali iba hodinu času a pripravených sme mali 14 skladieb.
Po nás hrali spomínaní Collegium Musicum. Neviem zhodnotiť ako hrali, keďže som ich popravde počul prvý raz a osobne ma ich hudba neoslovuje. Martin Valihora doslova valil hory na tých bicích a podpíšem to, že kvôli tomu ma ešte odvtedy bolí ľavé ucho. Inak hrali kvalitne, Marián Varga vyzeral byť v pohode, žiadne excesy, gitarové sóla na jednotku, basa skvelá, len ten súlad. Samozrejme ani mladý zvukár zrejme nevedel, čo z tej hudby má vytiahnuť, keďže kláves občas nebolo skoro vôbec počuť a basa sa tiež strácala. Naopak bicie boli strašne nahlas do športovej haly (au moje ucho) :) ale all-in-all: generácia, ktorej sa CM dotklo ich koncert ocenila a početné publikum skladby odplácalo burácajúcim potleskom. Okolo ôsmej večer (hrali sme o piatej) sme sa pobrali na izbu v panzióne. Na izbe sme boli tak, ako sme aj prišli autom: Dura, Boboš, Mikey a ja. (Cestou do Paksu (pakš) sme počúvali album Simy Martausovej, ktoré mi daroval Boboš, lebo som ho spomenul s oduševnením a on na to "v tom prípade ti milý Adrián to CD darujem, mám ho vzadu v taške, hral som v jednej skladbe a dostal som ho, ale nemám to na čom prehrať". Nesmierne ma to potešilo, lebo som Simonu videl spievať v relácii Večer pod lampou a silno ma to oslovilo. Skladby sa ma duševne silno dotkli, krásne texty a hudba, ktorú si Simona píše sama, ostatné nástroje hrali vynikajúci hudobníci v štúdiu Cobra. Album má brilantný zvuk a vrele ho odporúčam. Dnes ráno keď som ho počúval, mi miestami tak zovrelo hrdlo pri chtíči do plaču v zimomriavkách, že som sa chvíľami nevedel napiť...nuž ale treba to počuť. Je to krásna hudba s hlbokými jednoducho podanými myšlienkami, v ktorých si každý nájde svoje nehovoriac o tom, že Simona je skvelá speváčka so silným hlasom, no predsa si ho krotí a z hudby cítiť, že má neskutočné skryté rezervy, ktorými v poslucháčovi udržiava neustále napätie. Zadovážte si ten album, lebo tento skvost v hlúpych rádiách sotva začujete. Odbočke koniec.). Pokúšali sme sa spať do tej jedenástej, lebo okolo polnoci nás čakal headlinerský (hedlajnerský vazzeg) post v bluesovej krčme (tiež súčasť gastrobluesu: veĺké pódium v športovej hale; afterparty v bluesovej krčme; ranný koncert v kostole) . Kým sme sa snažili spať sme počuli z diaľky nadupaný koncert Dany Fuchs. Ovácie ľudí sme počuli z uzavretej športovej haly až po náš panzión, ktorý bol asi 100 metrov od festivalu, takže to bol zrejme "nářez". Po nej hrala tuším kapela Boom Boom (žial viac neviem, nepoznám ju, ale tuším to bol nejaký maďarský All-stars band, keďže som z diaľky rozpoznal gitarové sóla Tibora Tátraiho, živej legendy. 11 minút po jedenástej vošiel do izby Feri aby nás sporiadal. Dali sme sa dokopy a vyrazili sme na miesto činu. Dve ulice od haly bola malinká krčma, ktorá mi veľmi pripomínala starú Fortunu z Nových Zámkov. Skoro taká istá konštrukcia aj pôdorys, drevené obklady na stenách. Príjemná atmoška. Ľudia ešte neprišli, lebo trval koncert v hale, kým sme sa mi pripravili. Dali sme kafe, pivo a mohlo sa hrať. Pôvodne to bolo avizované ako jam session, no zrejme došlo k dezinformácii :) Nevadí, malé kluby mám omnoho radšej ako obrovské pódiá. Pred koncertom sme ešte absolvovali malý rozhovor pre nejakú televíziu a tak. Hrali sme asi dve hodiny (do tretej nočnej). Bolo vidno, že aj Bobošovi sa hrá skvelo, vtedy takzvane "nakladá" a veru aj naložil, aj Ďurimu sa ľúbilo, bo hral na kombe pre akustické gitary a bol unesený zvukom. Ja taktiež "svojim" kombom...ach kiežby moje hralo tak jak má...má problémy s napätím a stíchne. Naopak, toto hralo na hlasitosti 2 tak, ako moje cca na 5-6, hralo úžasne a vôbec som sa nemusel trápiť s tónom čo z toho lezie (toť zrejme keci len pre muzikantov). Po koncerte za mnou došli dvaja mladíci cca v mojom veku sa poďakovať za skvelý koncert, a že reku im odchádza spevák a boli by nesmierne radi keby som sa k nim pridal, no vravím "nemôžem, cestovné dôvody - prečo, kde žiješ? - Nagykér (Veľký Kýr) - Aha..to je kde? - Asi 200 km na sever, Slovensko..." :D dobre sme sa zasmiali, ale boli to pohoďáci, len mám hroznú pamäť na mená a žial si ich nepamätám :/ nu-ž.
Na apartmán sme dorazili 03:39 a bolo načase si ľahnúť. Vstávali sme o ...ehm, tuším 8 alebo 9, aby sme stihli na 10tu do kostola, kde sa konala tretia etapa. Po slovnom úvode kantora v evanjelickom kostole a krátkom organovom koncerte sme nastúpili pred oltár ja, Dura a Boboš. V tejto mini-zostave sme zahrali tri skladby zo Šamorínskych Veršov Judity Kaššovicovej. Hrali sme A Pomlé utca (Stromy líp), Gyönyörű érzés (Krásny pocit) a Kék blues (Modroblues). Verše sú dvojjazyčné, slovenské časti spieval Dura a maďarské ja. Po prvej skladbe som sa potmehúcky ospravedlnil za svoj zrejme divný akcent, ale diváci poslucháči túto moju omluvu ocenili dosť hojným potleskom :D zlatí sú. Skladby boli pomerne éterické a v kostolnej akustike sa hralo úžasne. Páčilo sa mi to. No ihneď po odohraní koncertu sme sa čo najrýchlejšie zbalili, lebo Boboš mal byť o druhej v Šamoríne vyrážajúc na ďalší koncert ... Paks nie je zrovna pri Šamoríne :D Takže sme si to upaľovali dialnicami až do Nových Zámkov. Keďže som nemal odvoz domov, hodinku a pol som si počkal u Mikeyho a Lenky. Majú super byt :D Mikey ma odviezol na stanicu a o 14 54 mi šiel domov vlak.
Zo stanice som sa zmorený festivalmi, cestovaním a váhou svojej batožiny a gitary pobrla na kopec, kde sa konal Čerdafest. Pobudol som tam len chvíľu aby som si tam nechal káble, pedále a gitaru a so zvyškom batožiny som sa pobral na ďaleký druhý koniec dediny. Domov som došiel pred pol piatou, dal sprchu, kafe a šiel som na oslavu menín a narodenín mojich dvoch bratrancov. Tam som expresne skonzumoval asi 7 obložených chlebíčkov (šak víš, keď si hladný, nie si to ty...daj si..ehm...chlebíček?) a vydal som sa bicyklom späť na festival. Práve začali nitrianski Spins. Celkom fajná rocková partia. Neviem prečo, ale mal som fantastickú náladu a ani mi nebolo treba žiadnych podporných tekutín. Našiel som si haluz...doslovnú haluz, konárik, ktorou som terorizoval pospolitý ľud, pripomínajúc im obranné reflexy, výbušnosť ich povahy a samozrejme som obohacoval ich osobnostné vyžitie, na ktoré mnohé ovečky spomedzi nás v dnešných dňoch zabúdame. Spins teda hrali rockové pecky, žial koncert začal o šiestej a ešte nebolo dosť ľudí, verím, že keby je tam aspon stovka, tak je tam sranda. Po nich hral Kolárovský GutBand (nie, nie črevný band, Kollárovo je po maďarsky Gúta) Hrali taký swing / dixiland, bolo to veľmi príjemné spestrenie programu. Potom ma napadlo, že nemáme žiaden playlist (moja nočná mora) a ani text k najnovšej skladbe som ešte nenapísal. Tak som utekal do skúšobne po notes, kde mám zapísané názvy skladieb a vrátil som sa hore. Kapela História bola už v polke svojho programu. Ja som spísal 14 skladieb a keď som sa pustil do písania textu, napadlo ma iba "ach...f@&k it" :D takže som si znova vymýšľal. Keďže moje kombo ako som spomínal pri zvýšenom pódiovom napäťovom zaťažení stíchne až vám je z toho do plaču, ani som sa s ním nepokúšal a hral som na svoju malú Vermona MV3. Ten aparátik má 12,5 wattov, ale na hlasitosti asi 2/10 hral tak nahlas, že som všetko krásne počul a nepotreboval som sa do monitorov (s Fendrom by to bol prúser...na ten hral Radi na harmonike a na to to stačilo, ale gitara by v tom neušla) No proste radosť na tom hrať...a Bonzo ma ešte onoho času odhováral, nech to nekupujem ;D ...žeby mi nedoprial, huncút jeden? Koncert samotný?...čo ja viem, spýtajte sa ľudí, ja osobne mám dojem, že sme veľa skladieb uponáhľali, ale však nevadí, atmoška bola celkom cool :) Dohrali sme, najedol som sa, a reku že vezmem Dejva na jedno pivo, že nech nežerem, kúpim si pivo a Domča a Fredi (spolužiačky zo základky) pri výčape, že nám ho dajú zadara, zato že sme super kapela :'D milé sú, ďakujem baby. Sadli sme na kopec do trávy, kecali, haluzili, popíjali a užívali si funkrockovú produkciu motorových myší z kapely ZBG. Bol to energický festivalový nádel :) No pomali ma už premohla únava a moja milá je na 10dňovom tábore so skautmi, pobrali sme sa teda s matkou na bike-och domov. Úmrtie a zmŕtvychvstanie vám sem už písať nebudem, je to nuda :) upratovanie festu, vláčenie chladničky na pleciach a tak.
Opatrujte sa ľudkovia, gorily číhajú všade ;)
nedeľa 12. mája 2013
Quimby - Štúrovo 11/5/2013
Asi pred mesiacom som na sociálnej pasci natrafil na udalosť o koncerte kapely Quimby, o ktorej som sa dozvedel na youtube. Je to unikátna hudba, ktorá kĺbi priveľa žánrov na to, aby sa to dalo nazvať niečim jednotným. Človek by si povedal, že to musí byť rozhádzané, nerovnorodé a rozsypané. Opak je však pravdou. Maďarská kapela hrá spolu už 23 rokov a majú silné fanúšikovské zázemie aj mimo hraníc svojej domoviny. Včerajší koncert bol takmer predposledný z veľkého turné po celej Európe, no sánky z nich padali neraz už aj za veľkou mlákou.
Na koncert som šiel s rodičmi a priateľkou, lístky som kúpil v predpredaji už 19teho apríla. Po príchode do Štúrova sme najprv chvíľočku hľadali miesto počinu (akýsi kultúrny dom, celkom pekné miesto) a keď sme sa už blížili ku vchodu, asi 50 metrov pred kulturákom malá krčmička a hudobníci svetového rázu si sedia v tom malom pajzli, spevák Tibi sedel na schodoch vonku a fajčil cigaretu - ano, takí bezprostrední sú Quimby. To z nich robí obľúbencov na scéne. Sú bezprostrední, pozemskí a predsa výnimoční. Textárske kvality Tibora, jedného z dvoch hlavných spevákov, sú neskutočné (aj keď zrejme dosť poznačené hýrivým spôsobom života, ako sa na rockera patrí). Slovákovi by som asi len ťažko vysvetlil zaujímavé slovné zvraty a frázy z maďarčiny. Toto je jedna z výhod tohto jazyka, kvetnatosť a krása aj v každodennom živote. Slovenčina je žial primladý jazyk na to, aby sa v ňom dali písať tak myseľšteklivé verše ako v maďarčine. Čo sa však hudby týka, nájde si v nej každý niečo, od tvrdého rocku (zaváňajúceho spaghetti-westernom), cez funk, latinskoamerické vplyvy až po šanzón a folk, to všetko krásne sklbujú do vieruhodného celku.
Divákov bolo odhadom asi 350-400 a nálada bola úžasná, najvernejší fanúšikovia spievali texty skladieb s Tiborom a Liviusom (druhý hlavný spevák). Ľudia skákali, spievali, tancovali a radovali sa. Bol to jeden z mojich najobľúbenejších koncertov, na akom som sa zúčastnil. Celú atmosféru výborne dotváralo osvetlenie svetelnými skenermi, ktoré každej skladbe pridávali na hĺbke. Bol to veľmi inšpirujúci a motivujúci koncert pre mňa ako hudobníka. Kto Quimby nevidel naživo, môžem ho len a len vrelo odporúčať. Prikladám linky na jednu z mojich obľúbených skladieb.
P.S. : Koncert bol ukončený jedným veľkým davovým gratulovaním k 42 narodeninám Tibiho, takže to skončilo rodinnou atmosférou :) .
Na koncert som šiel s rodičmi a priateľkou, lístky som kúpil v predpredaji už 19teho apríla. Po príchode do Štúrova sme najprv chvíľočku hľadali miesto počinu (akýsi kultúrny dom, celkom pekné miesto) a keď sme sa už blížili ku vchodu, asi 50 metrov pred kulturákom malá krčmička a hudobníci svetového rázu si sedia v tom malom pajzli, spevák Tibi sedel na schodoch vonku a fajčil cigaretu - ano, takí bezprostrední sú Quimby. To z nich robí obľúbencov na scéne. Sú bezprostrední, pozemskí a predsa výnimoční. Textárske kvality Tibora, jedného z dvoch hlavných spevákov, sú neskutočné (aj keď zrejme dosť poznačené hýrivým spôsobom života, ako sa na rockera patrí). Slovákovi by som asi len ťažko vysvetlil zaujímavé slovné zvraty a frázy z maďarčiny. Toto je jedna z výhod tohto jazyka, kvetnatosť a krása aj v každodennom živote. Slovenčina je žial primladý jazyk na to, aby sa v ňom dali písať tak myseľšteklivé verše ako v maďarčine. Čo sa však hudby týka, nájde si v nej každý niečo, od tvrdého rocku (zaváňajúceho spaghetti-westernom), cez funk, latinskoamerické vplyvy až po šanzón a folk, to všetko krásne sklbujú do vieruhodného celku.
Divákov bolo odhadom asi 350-400 a nálada bola úžasná, najvernejší fanúšikovia spievali texty skladieb s Tiborom a Liviusom (druhý hlavný spevák). Ľudia skákali, spievali, tancovali a radovali sa. Bol to jeden z mojich najobľúbenejších koncertov, na akom som sa zúčastnil. Celú atmosféru výborne dotváralo osvetlenie svetelnými skenermi, ktoré každej skladbe pridávali na hĺbke. Bol to veľmi inšpirujúci a motivujúci koncert pre mňa ako hudobníka. Kto Quimby nevidel naživo, môžem ho len a len vrelo odporúčať. Prikladám linky na jednu z mojich obľúbených skladieb.
P.S. : Koncert bol ukončený jedným veľkým davovým gratulovaním k 42 narodeninám Tibiho, takže to skončilo rodinnou atmosférou :) .
Quimby - Fekete Lamoure (Sziget 2012)
sobota 6. apríla 2013
Ach, to Slovensko naše bluesové
Kedysi som počul z úst jedného černošského bluesového speváka slová "Keby sme všetci milovali svoje manželky a nemilovali by sme whisky, blues by nemal zmysel!". Dnes je tých kritérií na "blues" trocha viac. Politika, zamestnanie, školy, ...šablóny. Cítim to aj na sebe a vidím to aj na ľuďoch v meste, hlavy zvesené, zadumané, znepokojené, tváre biele, lebo všetku krv tlačia do mozgu na rozmýšľanie. Sme frustrovaní márnym bojom za ideál, ktroý nám vnúkol niekto iný. Ľudia už pomaly aj zabudnú na to, čím by chceli byť. V Nitre, kam chodím na školu, je pri Filozofickej Fakulte UKF nasprejovaný nápis na múriku popri chodníku, ktorý vídam každý deň: "Hej ty, človek, a ty si sa už stal tým, čím si vždy chcel byť?!". Je to príjemná pripomienka na každý deň. Prečo by sme mali byť študovaní právnici, lekári, astronauti, sociológovia či ekonómovia? Lebo sa to oplatí a dobre sa z toho zarába? Človek sa vie naučiť čokoľvek, poznám dokonca príbeh jedného dospeláckeho idiota, ktorý sa učí externe termofyziku ako ja, len aby mal titul...to by mohol ísť skôr na sociálnu prácu alebo čo...no a jemu sa darí robiť skúšky,...len aby mal titul. To nám tlačia do hlavy. Je to blbosť! Človek by mal robiť to, čo vie robiť najlepšie! Niekto je rodený maliar, kuchár, niektoré ženy sú súdené byť dokonalými matkami bárz aj v zlých finančných podmienkach, niekto je naozaj rodený právnik alebo ekonóm. Nie je na tom nič zlé, keď to človek robí z presvedčenie a nie v prvom rade pre peniaze. Čítal som pútavý príbeh jedného juhoamerického prezidenta, ktorý žije v chudobe z preimerného paltu a 90% svojho prezidentského platu dáva na charitu a pomoc chudobným. V tom článku ma seriózne zaujal jeden jeho výrok, ktorý by mali púšťať v televízii a vysielať v rádiu: "Nie ten je chudobný, kto má málo, ale ten, kto chce stále viac!". ...ale keď tu u nás je ešte aj v chudobe zle bývať, žiť, vychovávať. Nechcem tu zostať, musím odísť, aby som mohol niekde kľudne žiť, ďaľeko od chamtivých postkomunistických režimov a nadnárodných spolkov, ktoré sa snažia riadiť pomali už aj to, koľko jedla môžeme denne zjesť. Toľko o bluesovom slovensku ako duševnom stave...a teraz k Hudbe :)
Livin´ Blues 2013 Bratislava - Konal sa vraj 21. ročník tohto festivalu. S chalanmi z Csukamáj Olaj sme boli pozvaní, koncert sa konal v Petržalke, KD Lúky zašitý niekde medzi panelákmi v časom zapadnutom sídlisku páchnucom postkomunizmom, akoby zamrznutý v čase. Boli to už dva týždne dozadu a je mi zima, takže to trocha zostručním. Ke´dže žiadna z bratislavských a okolitých kapiel nevedela príjsť na zvukovú skúšku skôr, tak my jediní sme museli vyraziť z domu už okolo jedenástej, aby sme na jednu boli v Blave. Ak ste už boli v sále KD Lúky, viete akú optickú facku som dostal, keď som do nej vošiel :D Ten kto ju projektoval...no ruky dolámať. Optický klam, nakloneného priestoru, keďže vertikálne panely po bokoch neboli naaranžované v kolmom smere k zemi, ale približne v 65 stupňovom uhle, čo mozgu prikazovalo vyrovnávať tú nezvyklosť a ...proste to je nepríjemné :D Z pódia to už bolo iné. Zahrali sme asi 9 skladieb a to zopár vlastných premierových. ľudia tlieskali nadšenie, nie len tak umelo, čiže sa im snaď páčili, čo ma teší :) Medzitým sme si užívali kapelný život v zákulisí, pobehali kulturák, boli sme jesť a tak. Mali sme dokonca vlastnú šatňu :-O Najviac sa mi páčili asi Američania, ktorých meno som nepostrehol, boli síce už troška popoví, no mne sa to ľúbilo, spevák mal super hlas a na trojčlennú kapelu to bol super výkon. ďalej ma zaujal slovenský Rolling Stones Blues Cirkus, ktorý má môj obdiv za to, ako vie udržať a menežovať vyše desiatku muzikantov na pódiu s menami ako Dura Turtev, Beci Uherčík, Ján Šveda a mnoho ďalších, o ktorých sa najviac dočítate na stránke Slovenskej Bluesovej Spoločnosti.. Ako poslední hrali maďarskí novoavantgardisti, Mississippi Big Beat. Kĺbia elektronickú samplovanú hudbu s delta bluesom. O spev sa stará Gál Boogie Csaba, ktorého môžete poznať napr. z účinkovanie v maďarskej speváckej súťaži Megasztár. Je to unikátny týpek so zaujímavým nosovým hlasom, mne sa páči. Na ústnej harmonike mu zas čaruje Andor Oláh, ktorého myslím na bluesovej scéne netreba predstavovať, stojí za viacerými veľkými projektami v Maďarsku. V polovici ich predstavenia sme však odišli, ešte sme absolvovali milý výlev zopár divákov chváliac náš výkon, čo nás nesmierne potešilo :) cesta domov bola trocha pridlhá zvážiac vypité množstvo alkoholu niektorých účastníkov zájazdu :D ale bola sranda, aj toto musí byť. Takže all-in-all, Livin´ Blues 2013 v Bratislave sa mi páčil, schvaľujem ;) !
Včera som zas mal to šťastie zúčastniť sa koncertu kapely Bluesweiser. Bol piatok a ja som bol už zdecimovaný písaním svojej bakalárky a predstava piatkového večera v kruhu svojej rodiny, ktorá ma mala dojsť navštíviť a osláviť moje meniny (ktoré som mal v deň Livn Bluesu) bola úplne nepiatková...tak som radšej zobral svoju milú na neskutočný koncertík. Bolo to už dávno, čo som videl Bluesweiser naživo a viem, že som bol vtedy úplne unesený, ale nečakal som, že budú tak dobrí. Bolo fajn znova stretnúť aj Ivana Tomoviča, pokecať o hudbe a aparátoch. Stardust v Nových Zámkoch bol síce takmer prázdny, ale presilovka zato nebola. Odhliadnuc od toho, koľko bolo divákov, atmosféra a hudba boli neskutočné. Už pri prvej skladbe nám s láskou padli sánky. Pár skladieb som aj natočil a videá nájdete na jútjúbe, no pri niektorých skladbách sme sa neovládli a šli sme ako jediný párik tancovať...a vôbec mi to nevadilo. Bola to taká rodinná atmosféra. Klobúk dole pred Durom, Ivanom a ich Bluesweiserom s novou rytmickou sekciou. Samozrejme všetka česť aj Dokymu na saxíku, nepamätal som ho tak dobrého. Prepracované groovové funky, ktoré hrýzlo do mäsa i kosti, super!!!
Livin´ Blues 2013 Bratislava - Konal sa vraj 21. ročník tohto festivalu. S chalanmi z Csukamáj Olaj sme boli pozvaní, koncert sa konal v Petržalke, KD Lúky zašitý niekde medzi panelákmi v časom zapadnutom sídlisku páchnucom postkomunizmom, akoby zamrznutý v čase. Boli to už dva týždne dozadu a je mi zima, takže to trocha zostručním. Ke´dže žiadna z bratislavských a okolitých kapiel nevedela príjsť na zvukovú skúšku skôr, tak my jediní sme museli vyraziť z domu už okolo jedenástej, aby sme na jednu boli v Blave. Ak ste už boli v sále KD Lúky, viete akú optickú facku som dostal, keď som do nej vošiel :D Ten kto ju projektoval...no ruky dolámať. Optický klam, nakloneného priestoru, keďže vertikálne panely po bokoch neboli naaranžované v kolmom smere k zemi, ale približne v 65 stupňovom uhle, čo mozgu prikazovalo vyrovnávať tú nezvyklosť a ...proste to je nepríjemné :D Z pódia to už bolo iné. Zahrali sme asi 9 skladieb a to zopár vlastných premierových. ľudia tlieskali nadšenie, nie len tak umelo, čiže sa im snaď páčili, čo ma teší :) Medzitým sme si užívali kapelný život v zákulisí, pobehali kulturák, boli sme jesť a tak. Mali sme dokonca vlastnú šatňu :-O Najviac sa mi páčili asi Američania, ktorých meno som nepostrehol, boli síce už troška popoví, no mne sa to ľúbilo, spevák mal super hlas a na trojčlennú kapelu to bol super výkon. ďalej ma zaujal slovenský Rolling Stones Blues Cirkus, ktorý má môj obdiv za to, ako vie udržať a menežovať vyše desiatku muzikantov na pódiu s menami ako Dura Turtev, Beci Uherčík, Ján Šveda a mnoho ďalších, o ktorých sa najviac dočítate na stránke Slovenskej Bluesovej Spoločnosti.. Ako poslední hrali maďarskí novoavantgardisti, Mississippi Big Beat. Kĺbia elektronickú samplovanú hudbu s delta bluesom. O spev sa stará Gál Boogie Csaba, ktorého môžete poznať napr. z účinkovanie v maďarskej speváckej súťaži Megasztár. Je to unikátny týpek so zaujímavým nosovým hlasom, mne sa páči. Na ústnej harmonike mu zas čaruje Andor Oláh, ktorého myslím na bluesovej scéne netreba predstavovať, stojí za viacerými veľkými projektami v Maďarsku. V polovici ich predstavenia sme však odišli, ešte sme absolvovali milý výlev zopár divákov chváliac náš výkon, čo nás nesmierne potešilo :) cesta domov bola trocha pridlhá zvážiac vypité množstvo alkoholu niektorých účastníkov zájazdu :D ale bola sranda, aj toto musí byť. Takže all-in-all, Livin´ Blues 2013 v Bratislave sa mi páčil, schvaľujem ;) !
foto@Rudolf Baranovič
Včera som zas mal to šťastie zúčastniť sa koncertu kapely Bluesweiser. Bol piatok a ja som bol už zdecimovaný písaním svojej bakalárky a predstava piatkového večera v kruhu svojej rodiny, ktorá ma mala dojsť navštíviť a osláviť moje meniny (ktoré som mal v deň Livn Bluesu) bola úplne nepiatková...tak som radšej zobral svoju milú na neskutočný koncertík. Bolo to už dávno, čo som videl Bluesweiser naživo a viem, že som bol vtedy úplne unesený, ale nečakal som, že budú tak dobrí. Bolo fajn znova stretnúť aj Ivana Tomoviča, pokecať o hudbe a aparátoch. Stardust v Nových Zámkoch bol síce takmer prázdny, ale presilovka zato nebola. Odhliadnuc od toho, koľko bolo divákov, atmosféra a hudba boli neskutočné. Už pri prvej skladbe nám s láskou padli sánky. Pár skladieb som aj natočil a videá nájdete na jútjúbe, no pri niektorých skladbách sme sa neovládli a šli sme ako jediný párik tancovať...a vôbec mi to nevadilo. Bola to taká rodinná atmosféra. Klobúk dole pred Durom, Ivanom a ich Bluesweiserom s novou rytmickou sekciou. Samozrejme všetka česť aj Dokymu na saxíku, nepamätal som ho tak dobrého. Prepracované groovové funky, ktoré hrýzlo do mäsa i kosti, super!!!
foto@Dušan Teplan
nedeľa 3. februára 2013
Bodliaky a hviezdy
Z času na čas si s otcom preberáme spirituálne veci, náboženstvo, mytológiu a podobné veci. Najčastejšie pri práci v záhrade a keď príde k vyvrcholeniu debaty, otec väčšinou končí výrokom "Pozri, živé organizmy sú na Zemi už miliardy rokov, momentálne sú na vrchole ľudia, ale ak sme sa vyvinuli z opíc, prečo sa už nevyvíjajú aj opice ďalej?". Odkazuje tým na niektoré z kníh , ktoré sme obaja čítali od známeho vyznávača paleo-SETI, Ericha Von Dänikena. Domnieva sa totiž, že človek bol vybraný pre nejaký vyšší ciel.
Už malé dieťa sa na základnej škole na prírodovede/biológii učí o rozmanitosti reprodukcie života na zemi. Rastliny, ktorým počas evolúcie narastú bodliaky aby sa zachytili o srsť živočíchov a roztrúsili ich semeno po okolí, ryby, ktorým sa prispôsobia orgány, aby mohli vyliezť na súš a dýchať kyslík, chodiť po spevnených plutvách a tak ďalej by som mohol vymenúvať nespočetné množstvo malých prejavov neskonateľnosti života. Čo je vlastne život? Čo v ňom znamenáme my, a kto vlastne sme?
Touto otázkou som sa začal zaoberať pri poslednom splne mesiaca. Všimol som si totiž, že pri asi každom treťom splne som negatívne naladený, trpím depresiami a správam sa agresívnejšie. V hlave mám preludy, ktoré obhliadnuc sa späť nemajú zmysel, ale v dobe depresie sa zdajú byť priveľmi reálne. Prečítal som si teda viacej vedeckých článkov zaoberajúcich sa touto problematikou a písali, že tieto javy boli známe už pred stáročiami. V stredovekom Anglicku začali používať pojem "lunatic" pre ľudí, ktorí pod vplyvom mesiaca konali šialené veci. Najviac ma zaujal článok Dr. Buryla Paynea [link] , v ktorom odborne skúma vplyv vesmírnych javov na ľudskú myseľ. Najzaujímavejší je pre mňa fakt, že slnečná aktivita, erupcie, škvrny atď., je cyklický dej s periódou cca 11 rokov, no takisto v intervaloch cca 11 rokov sa dajú mapovať v histórii menšie-večšsie vojny, či krízy ľudskej rasy. V závere článku je otázka: "Akú máme vôbec slobodnú vôľu a do akej miery sme slobodní?".
Ďalším dielikom puzzle bol výrok mojej susedy, Viktórie. Boli sme jej včera s celou rodinou gratulovať k narodeninám. Niekto spod stola vytiahol časopis National Geographics, rozprávali sme sa o kuriozitách v prírode. Zrazu nahodila tému, ževraj vedci objavili časť ľudského genómu, ktorá je pre nás unikátna, zodpovednú za ľudskú zvedavosť. Tento úsek genómu je veľmi silný. V tom momente mi to akoby celé klaplo. Otázka zmyslu života mala v mojej hlave zrazu jasnú odpoveď - Reprodukcia.
S mojou rodinou veríme, že pod pojmom "Boh" je v Biblii a iných náboženstvách myslená všemohúca sila prírody (samozrejme môžeme sa aj zaoberať pôvodom tejto sily...neskôr). Akoby cieľom celej evolúcie bolo dopracovať sa k ľudskej bytosti. Prečo? Z hľadiska fyziológie sme takmer dokonalí. Ľudský organizmus sa tréningom vie prispôsobiť hociakým podmienkam, chce to síce generácie, ale to je pripustiteľná obeť matky prírody (analógia s karmou a reinkarnáciou z iných vierovyznaní - budeme tu na Zemi toľko generácií, až kým sa nedopracujeme k dokonalosti, kým ľudská bytosť neprekročí svoje svetské túžby sebectva a blahobytu). V Biblii sa zas píše, že cieľom ľudskej bytosti je dosiahnuť božie kráľovstvo. Vo večšine náboženstiev pochádza ono božstvo z nebies, z hviezd. Je to to nebeské kráľovstvo a nekonečno, ktoré nám bolo sľúbené? Keď už nás prestane zaujímať zlato, peniaze a lenivosť a uvedomíme si kým vlastne sme? Keď sa začneme zaoberať tým, ako presídliť ľudskú rasu a krásu života do nebies, k iným hviezdam? Albert Einstein, dokázateľne výnimočný človek raz povedal "Ľudská rasa zaznamená največšsí pokrok vtedy, keď sa veda začne zaoberať duchovným svetom". Myslím, že už čoskoro nastane ten čas, keď vznikne znova všemohúca jednota, keď sa "božia vôľa" prírody zjednotí v ľudskej vôli a zatúžime po "nebesiach". Veď už sa konajú prípravy na osídlenie Luny aj Marsu, čo je len začiatkom, akoby nám vesmír ponúkal škôlku, krok za krokom. Verím, že sme iba na úplnom počiatku. Sme prvou generáciou bodliakov Matky Zeme? Máme teda slobodnú vôľu vo forme zvedavosti zakódovanej v DNA práve preto, aby sme sa dostali do "nebies"? Ako sa vraví, život si nájde cestu. A keď sa chce dostať na iné planéty, my sme momentálne ten najdokonalejší nástroj. "Boh je láska", hlásajú v kostoloch...ale až teraz to dáva zmysel. Spýtajte sa svojich rodičov, každý správny človek v duši cíti, že žije pre svoje deti. Pocit lásky nám bol daný na to, aby sme vychovali správne mysliace potomstvo lásky a "božieho učenia" ( a vôbec sa neodvolávam na kresťanského, ani iného boha, hovorím o kráse života). Som rozhodnutý učiť svoje potomstvo v tomto duchu. Ak mám byť nástrojom reprodukcie života Matky Zeme, budem ním rád. Život a slobodná vôľa jednotlivca je postrádateľná, ale vôľa vyššej moci...
Zotrvajme teda v pokoji a prečkajme toto temné obdobie slnečného cyklu, nechcime sebecky zmeniť svet k lepšiemu za nášho života, na nás nezáleží. Záleží na tom, aké vychováme potomstvo!
Amen
Už malé dieťa sa na základnej škole na prírodovede/biológii učí o rozmanitosti reprodukcie života na zemi. Rastliny, ktorým počas evolúcie narastú bodliaky aby sa zachytili o srsť živočíchov a roztrúsili ich semeno po okolí, ryby, ktorým sa prispôsobia orgány, aby mohli vyliezť na súš a dýchať kyslík, chodiť po spevnených plutvách a tak ďalej by som mohol vymenúvať nespočetné množstvo malých prejavov neskonateľnosti života. Čo je vlastne život? Čo v ňom znamenáme my, a kto vlastne sme?
Touto otázkou som sa začal zaoberať pri poslednom splne mesiaca. Všimol som si totiž, že pri asi každom treťom splne som negatívne naladený, trpím depresiami a správam sa agresívnejšie. V hlave mám preludy, ktoré obhliadnuc sa späť nemajú zmysel, ale v dobe depresie sa zdajú byť priveľmi reálne. Prečítal som si teda viacej vedeckých článkov zaoberajúcich sa touto problematikou a písali, že tieto javy boli známe už pred stáročiami. V stredovekom Anglicku začali používať pojem "lunatic" pre ľudí, ktorí pod vplyvom mesiaca konali šialené veci. Najviac ma zaujal článok Dr. Buryla Paynea [link] , v ktorom odborne skúma vplyv vesmírnych javov na ľudskú myseľ. Najzaujímavejší je pre mňa fakt, že slnečná aktivita, erupcie, škvrny atď., je cyklický dej s periódou cca 11 rokov, no takisto v intervaloch cca 11 rokov sa dajú mapovať v histórii menšie-večšsie vojny, či krízy ľudskej rasy. V závere článku je otázka: "Akú máme vôbec slobodnú vôľu a do akej miery sme slobodní?".
Ďalším dielikom puzzle bol výrok mojej susedy, Viktórie. Boli sme jej včera s celou rodinou gratulovať k narodeninám. Niekto spod stola vytiahol časopis National Geographics, rozprávali sme sa o kuriozitách v prírode. Zrazu nahodila tému, ževraj vedci objavili časť ľudského genómu, ktorá je pre nás unikátna, zodpovednú za ľudskú zvedavosť. Tento úsek genómu je veľmi silný. V tom momente mi to akoby celé klaplo. Otázka zmyslu života mala v mojej hlave zrazu jasnú odpoveď - Reprodukcia.
S mojou rodinou veríme, že pod pojmom "Boh" je v Biblii a iných náboženstvách myslená všemohúca sila prírody (samozrejme môžeme sa aj zaoberať pôvodom tejto sily...neskôr). Akoby cieľom celej evolúcie bolo dopracovať sa k ľudskej bytosti. Prečo? Z hľadiska fyziológie sme takmer dokonalí. Ľudský organizmus sa tréningom vie prispôsobiť hociakým podmienkam, chce to síce generácie, ale to je pripustiteľná obeť matky prírody (analógia s karmou a reinkarnáciou z iných vierovyznaní - budeme tu na Zemi toľko generácií, až kým sa nedopracujeme k dokonalosti, kým ľudská bytosť neprekročí svoje svetské túžby sebectva a blahobytu). V Biblii sa zas píše, že cieľom ľudskej bytosti je dosiahnuť božie kráľovstvo. Vo večšine náboženstiev pochádza ono božstvo z nebies, z hviezd. Je to to nebeské kráľovstvo a nekonečno, ktoré nám bolo sľúbené? Keď už nás prestane zaujímať zlato, peniaze a lenivosť a uvedomíme si kým vlastne sme? Keď sa začneme zaoberať tým, ako presídliť ľudskú rasu a krásu života do nebies, k iným hviezdam? Albert Einstein, dokázateľne výnimočný človek raz povedal "Ľudská rasa zaznamená največšsí pokrok vtedy, keď sa veda začne zaoberať duchovným svetom". Myslím, že už čoskoro nastane ten čas, keď vznikne znova všemohúca jednota, keď sa "božia vôľa" prírody zjednotí v ľudskej vôli a zatúžime po "nebesiach". Veď už sa konajú prípravy na osídlenie Luny aj Marsu, čo je len začiatkom, akoby nám vesmír ponúkal škôlku, krok za krokom. Verím, že sme iba na úplnom počiatku. Sme prvou generáciou bodliakov Matky Zeme? Máme teda slobodnú vôľu vo forme zvedavosti zakódovanej v DNA práve preto, aby sme sa dostali do "nebies"? Ako sa vraví, život si nájde cestu. A keď sa chce dostať na iné planéty, my sme momentálne ten najdokonalejší nástroj. "Boh je láska", hlásajú v kostoloch...ale až teraz to dáva zmysel. Spýtajte sa svojich rodičov, každý správny človek v duši cíti, že žije pre svoje deti. Pocit lásky nám bol daný na to, aby sme vychovali správne mysliace potomstvo lásky a "božieho učenia" ( a vôbec sa neodvolávam na kresťanského, ani iného boha, hovorím o kráse života). Som rozhodnutý učiť svoje potomstvo v tomto duchu. Ak mám byť nástrojom reprodukcie života Matky Zeme, budem ním rád. Život a slobodná vôľa jednotlivca je postrádateľná, ale vôľa vyššej moci...
Zotrvajme teda v pokoji a prečkajme toto temné obdobie slnečného cyklu, nechcime sebecky zmeniť svet k lepšiemu za nášho života, na nás nezáleží. Záleží na tom, aké vychováme potomstvo!
Amen
nedeľa 25. novembra 2012
Jazz Blues Jamboree 2012 - pamäte
Zavŕšenie jedného vyčerpávajúceho týždňa som začal relaxačnou činnosťou so svojou priateľkou. Kreslili sme, učil som ju niektoré moje gitarové kúsky a samozrejme sme aj jedli...lebo "všetko je dobré, kým chutí ti jesť!". No ozajstné zavŕšenie týždňa sa konalo v podzemí, v priestoroch Stardust Blues Pubu. Bol totiž bluesový štátny sviatok, ôsmy ročník festivalu Jazz Blues Jamboree! Niektorí zúčastnení a ľudia blízki organizátorovi, Ferimu Sajtosovi, vedie, koľko práce a obetí prináša tento festival každý rok, no nakiec to vždy stojí za to. Inak tomu nebolo ani tohto roku.
Piatok (sviatok): S drahou sme vyrazili do ulíc Nových Zámkovo pár minút po siedmej, aby sa nám ešte ušli miesta na sedenie v Blues Pube na Komárňaskej, kde sa to už hemžilo nadšencami a samozrejme aj pripravujúcimi sa muzikantmi. Personál sa usilovne staral o pitný režim prítomných a vedúci, Robo Rečka, len-tak-tak stíhal nosiť ďalšie stoličky pri príchodivších. V Zámkoch prešlo už zopár etáp bluesu, ktoré si pamätám, no naposledy ma takto príjemne hrial pocit plného klubu iba v Blues Pube na Gúgskej. Miesta sme mali rezervované, čiže o miesto bolo postarané. Večer otvárala nesvadská kapela, História, ktorá už má kvalitné fanúšikovské zázemie a zopár albumov na svojom konte. Kultovú osobnosť ich kapely, Olivera Lábskeho (spev) podporovala kvalitne namakaná kapela. Už je to pár mesiacov, čo som ich počul naživo, no zdá sa mi, že sa ešte zlepšili. Diváci dostali nádielku drsného i príjemného bluesrocku s maďarskými textami v štýle 80tych rokov. Aranžmány ich nových skladieb nemali chybu a staré samozrejme mali svoje grády. Takže koncert na jedničku!
Medzitým padlo zopár pív a nejaká tá pizza a v prestávke si človek mohol vychutnávať sviatočnú atmosféru. Večer, ako už je zvykom, konferoval Bonzo Radványi a druhou kapelou, ktorú nám v ten večer predstavil, bola Sonia & The Soulbreakers. O mixpult sa staral Robi Gajdošík, ktorému sa skoro vlasy zježili, keď basák Huba Rátkoczi zahlásil, že si pýta basu do monitoru, že veľký aparát na pódiu nebude počuť. Podľa viacerých prítomných pôsobil dosť namyslene...ale čert to ber, mal byť na čo. Keď spolu so Soniou Zambrano z Peru, rozbalili prvú skladbu, každý zrejme pochopil, že sa máme na čo tešiť. Vysoko posadený hlas v štýle Janis Jopplin v plnom nasadení, podopretý rytmickou sekciou, akú môžete počuť napr. v skladbe Glenna Hughesa - Soul Mover, musel polahodiť mnohým milovníkom bluesrocku. Nebolo to o štandardkách a nebolo to o jamme, no presné rytmické "deviácie" Hubu a bicáka Zoltána Mózesa určite pošteklili mysle prítomných...ako aj moju. Milujem tento štýl hudby, taký trocha funk, trocha blues a kopec rocku. Keď si temperamentná Sonia dávala pauzu, o spev sa staral spevák Kyru, ktorý sa tiež nemusí za nič hanbiť. Je zbytočné sa to teraz rozplývať, dá sa to charakterizovať iba pojmom "Malo to gule!"...a poriadne chlpaté. Sonia celé vystúpenie ukončila verziou skladby Piece of my heart, od spomínanej Janis. Ak môžete a chcete, tak neváhajte. Túto peruánsko-maďarskú formáciu si proste nemôžete nechať ujsť.
Po koncerte som ešte odprevadil drahú domov a vrátil som sa k Blues Pubu, kde ma už chalani čakali v aute. Tesné sedenie, predlhá cesta, teplo a Vrbovskí Víťazi v prehrávači... "dokonalá" kombinácia :D Bol som rád, že som sa dožil rpíchodu domov.
Sobota: Človek by čakal, že študenti ako ja, najmä tí muzikantskí, v sobotu oddychujú, ale nie je tak. O ôsmej ma budil otec, že u babky treba vymeniť starý 30 metrový plot za nový. :) ach, niet nad predkoncertnú prácu vo vlhkej novembrovej záhrade s hrdzavým drôtom v blate. Ale nesťažujem sa, výslužkou bola chutná klobása a nejaký ten proviant. Poobede, keď sme sa vrátili som ešte čo-to zjedol a šiel som sa chystať na vrcholný večer festivalu, ktorý sa konal v Kine MIER.
Na miesto činu sme prišli okolo šiestej, s autom tak narvaným, ako ešte nikdy...resp. 5 vysokých ľudí, 2 gitary s tvrdým kufrom, jedna s mäkkým, rytmický bubon, činely, bassgitarový reprobox a hlava, 3 kombá, plecniak a taška nášho harmonikára. V zadnej časti kina vonku predýchávali cestu Romi Horváth a Johny Šveda. Romimu som sa veľmi potešil, lebo sme sa dlho nevideli on býva zárukou kvalitnej harmonikárskej nádielky, dlho ho nebolo a teraz sa tu len tak zjaví s Veteránmi so Salon Doré. Keď ho zbadal Feri, roztvoril náruč a na tvári sa mu zjavil úprimný šťastný úsmev. Tento festival nie je len o hudbe, je aj o medziľudských vzťahoch a rozdieloch medzi ľuďmi a národmi. Na veľkom pódiu v sále sme ešte stihli posledné sekundy zvukovej skúšky Britky Melissy James, ktorú doprevádzal Johnie Shepperd Band. O ozvučenie sa staral sám Janči Pásztor aj so svojim tímom, ktrých môžem iba chváliť. Či smerom von do sály, alebo hore na pódiu, bol som so zvukom nad mieru spokojný. Pôvodný plán bol začať hrať o siedmej, no z neznámych príčin nám bolo prikázané začať o štvrť hodinu skôr, čiže sála bola viacmenej prázdna, nos om vďačný aj za tých pár ľudkov, čo tam boli. Samozrejme postupne prichádzali ďalší. S kapelou Csukamáj Olaj vo vynovenej zostave s bicákom Vojtom "Coco" Szárazom, sme si pre skromné publikum pripravili asi 8 skladieb, no aj vďaka spomínanému ozvučeniu sa mi hralo skvele. Bol som vo fajn nálade a keď všetko znie fajn, tak sa mi hrá skvele. Ani som sa nenazdal a už sme boli u konca nášho predstavenia a dívákom bolo poručené sa ísť občerstviť pri bar v bývalom Hollywood Music Clube. Človek by povedal, že hrať na vedľajšom pódiu v prestávkych, kým ľudia popíjajú je akosi podradné, no pre mňa osobne bol trnavský Second Band rovnocenným vystupujúcim tohoto večera a svojou hodbou ma dostali, aj sme si s milou zatancovali. V backstage-i bolo pre muzikantov pripravené občerstvenie a bolo tam všeličo od výmyslu sveta. Nebolo sa na čo sťažovať.
V sále už bol pripravený levický Gero Jazz Quartet, ktorý nás navábil svojim smooth jazzom. Ľudí už bolo omnoho viac a hlavy sa kývali v pútajúcich rytmoch jazzových štandardov. Ako prvý ma upútal Gorgy Mészáros svojou virtuóznou a predsa nie prehnanou hrou na gitaru a po ňom som si všimol, že basu hrá Ľudovít Mészáros na syntetizátore. Bolo to zaujímavé. Skladby sa počúvali veľmi dobre, bol to náklad kvalitnej jazzovej hudby. O bicie nástroje sa staral Juraj Gergely a na klavír hral Aladár Birner. Po koncerte sme si dali pár pohárikov bilinného alkoholu českého pôvodu a ani sme sa nenazdali, Bonzo už predstavoval spomínaných Veteránov zo Salon Doré. Zostava bola Janko Šveda starší i mladší, Romi Horváth, Pavel Sojka a Dura Turtev. Chlapi prišli na pódium za teatrálnej tmy a blikania svetiel podporovaní strhujúcou hodobnou témou filmu Vtedy na západe, v dlhých kožených kabátoch a cowboyských klobúkoch a keď dohrala úvodná hudba, veteráni spustili nefalšovaný jug blues. Hrali na kadečo, napr. Dura na balalajku a gitaru, Ján starší na gitaru a lapsteel gitaru vyrobenú z minisúdka na pivo, palice a zopár strún, Johny na "basskanister" a fľašu, a nakoniec Pavel štrngal lyžicami o starý plech na ručné pranie. Malo to celé ten originálny nádych americkej folkbluesovej hudby z čias westernových príbehov. Bolo to skvelé oživenie už pomaly tak prísne modernej sofistikovanej hudby. Keď sa ma v prestávke Feri spýtal, či ostávam na jamming afterparty a ja som nevedel povedať nie, premkla ma únava z celého týždňa (v pondelok som bol na skoro trojhodinovom koncerte Andreja Šebana, v utorok do šiestej v škole a od 11tej do 1ej v noci koncert s Hajlok Blues Bandom v Nitre, v stredu od rána do 4tej v škole, večer skúška, na ďalší deň to isté a o piatku som vám už písal...o tých koncertoch zrejme ešte napíšem, ale dnes už nie). Veľa chutí hrať som nemal, no vedel som, že to bolo vopred dohodnuté a s chlapmi sa už poznáme, tak by to malo aj nejakú formu, nechcel som, aby sa to zosypalo kvôli mne. Poslednou pordukciou bola spominaná Mellissa James & The Johnie Shepperd Band. Popravde som si želal, keby bola hrala nejaká boogie kapela, ale jej koncert v soulovom štýle bol veľmi príjemný, osobitý a vôbec iný, než to, na čo sme v našich končiných zvyknutí. Samozrejme černošská farba hlasu spraví svoje, ale ani kapele sa nedá nič vytknúť. Hoc´ stále mi nedávala pokoj myšlienka, že Jančiho som najviac miloval v boogie/bluesrockovej úlohe gitaristu v Canned Heat Revival-e, kde sa vedel naozaj prejaviť vo svojej "plnej kráse". V soulovej hudbe pôsobí ako lev priviazaný na reťazi...ale to je iba môj dojem. Kombinácia Janči Pásztor a Mikey Šrámek je pre mňa proste nerozlučná a nenahraditeľná. Odhliadnuc od tohto malého vnútorného rozporu, koncert Mellyssy James bol jedným z tých kvalitnejších, ktorých som sa vo svojom živote zúčastnil a to potvrdzovali aj slová úžasu divákov povôkol mňa. Je to o vkuse ;) Po koncerte bol dosť veľký rozruch, každý odchádzal a značná skupina sa premiestňovala aj do Stardustu. S mojou láskou som sa žial musel rozlúčiť, bo bolo už po polnoci a tiež bola unavená. Nemal som čas ju odprevadiť a mesto pre krehké žieňa v noci môže byť nebezpečné. Zas sme sa všetci narvali do auta a pobrali sme sa do Blues Pubu, kde sa konal ešte malý jamming v zostave: ja na gitare, Robi Gajdošík na basu, Bonzo na dobro a spev, Mikey na bicie, Pali Greksa na saxofon a Romi Horváth na harmoniku. Feri ponúkol prítomných domácím páleným a mohlo sa hrať. Veľa chuti a síl hrať som už nemal, no nejak sa to dotiahlo do konca s menšími-večšími excesmi :) ale to k tomu patrí. V poslednej skladbe si zaspievala aj Mellissa a na base hral Janči Pásztor. Bola to príjemná bodka za festivalom. Monumentálnym extatickým výlevom sa vyhnem, keďže aj tento článok píšem už istý čas a a vy už čakáte kedy sa skončí. All in all - super super super...nech je tak i naďalej!
"Keep bluesin´ ! "
Piatok (sviatok): S drahou sme vyrazili do ulíc Nových Zámkovo pár minút po siedmej, aby sa nám ešte ušli miesta na sedenie v Blues Pube na Komárňaskej, kde sa to už hemžilo nadšencami a samozrejme aj pripravujúcimi sa muzikantmi. Personál sa usilovne staral o pitný režim prítomných a vedúci, Robo Rečka, len-tak-tak stíhal nosiť ďalšie stoličky pri príchodivších. V Zámkoch prešlo už zopár etáp bluesu, ktoré si pamätám, no naposledy ma takto príjemne hrial pocit plného klubu iba v Blues Pube na Gúgskej. Miesta sme mali rezervované, čiže o miesto bolo postarané. Večer otvárala nesvadská kapela, História, ktorá už má kvalitné fanúšikovské zázemie a zopár albumov na svojom konte. Kultovú osobnosť ich kapely, Olivera Lábskeho (spev) podporovala kvalitne namakaná kapela. Už je to pár mesiacov, čo som ich počul naživo, no zdá sa mi, že sa ešte zlepšili. Diváci dostali nádielku drsného i príjemného bluesrocku s maďarskými textami v štýle 80tych rokov. Aranžmány ich nových skladieb nemali chybu a staré samozrejme mali svoje grády. Takže koncert na jedničku!
Medzitým padlo zopár pív a nejaká tá pizza a v prestávke si človek mohol vychutnávať sviatočnú atmosféru. Večer, ako už je zvykom, konferoval Bonzo Radványi a druhou kapelou, ktorú nám v ten večer predstavil, bola Sonia & The Soulbreakers. O mixpult sa staral Robi Gajdošík, ktorému sa skoro vlasy zježili, keď basák Huba Rátkoczi zahlásil, že si pýta basu do monitoru, že veľký aparát na pódiu nebude počuť. Podľa viacerých prítomných pôsobil dosť namyslene...ale čert to ber, mal byť na čo. Keď spolu so Soniou Zambrano z Peru, rozbalili prvú skladbu, každý zrejme pochopil, že sa máme na čo tešiť. Vysoko posadený hlas v štýle Janis Jopplin v plnom nasadení, podopretý rytmickou sekciou, akú môžete počuť napr. v skladbe Glenna Hughesa - Soul Mover, musel polahodiť mnohým milovníkom bluesrocku. Nebolo to o štandardkách a nebolo to o jamme, no presné rytmické "deviácie" Hubu a bicáka Zoltána Mózesa určite pošteklili mysle prítomných...ako aj moju. Milujem tento štýl hudby, taký trocha funk, trocha blues a kopec rocku. Keď si temperamentná Sonia dávala pauzu, o spev sa staral spevák Kyru, ktorý sa tiež nemusí za nič hanbiť. Je zbytočné sa to teraz rozplývať, dá sa to charakterizovať iba pojmom "Malo to gule!"...a poriadne chlpaté. Sonia celé vystúpenie ukončila verziou skladby Piece of my heart, od spomínanej Janis. Ak môžete a chcete, tak neváhajte. Túto peruánsko-maďarskú formáciu si proste nemôžete nechať ujsť.
Po koncerte som ešte odprevadil drahú domov a vrátil som sa k Blues Pubu, kde ma už chalani čakali v aute. Tesné sedenie, predlhá cesta, teplo a Vrbovskí Víťazi v prehrávači... "dokonalá" kombinácia :D Bol som rád, že som sa dožil rpíchodu domov.
Sobota: Človek by čakal, že študenti ako ja, najmä tí muzikantskí, v sobotu oddychujú, ale nie je tak. O ôsmej ma budil otec, že u babky treba vymeniť starý 30 metrový plot za nový. :) ach, niet nad predkoncertnú prácu vo vlhkej novembrovej záhrade s hrdzavým drôtom v blate. Ale nesťažujem sa, výslužkou bola chutná klobása a nejaký ten proviant. Poobede, keď sme sa vrátili som ešte čo-to zjedol a šiel som sa chystať na vrcholný večer festivalu, ktorý sa konal v Kine MIER.
Na miesto činu sme prišli okolo šiestej, s autom tak narvaným, ako ešte nikdy...resp. 5 vysokých ľudí, 2 gitary s tvrdým kufrom, jedna s mäkkým, rytmický bubon, činely, bassgitarový reprobox a hlava, 3 kombá, plecniak a taška nášho harmonikára. V zadnej časti kina vonku predýchávali cestu Romi Horváth a Johny Šveda. Romimu som sa veľmi potešil, lebo sme sa dlho nevideli on býva zárukou kvalitnej harmonikárskej nádielky, dlho ho nebolo a teraz sa tu len tak zjaví s Veteránmi so Salon Doré. Keď ho zbadal Feri, roztvoril náruč a na tvári sa mu zjavil úprimný šťastný úsmev. Tento festival nie je len o hudbe, je aj o medziľudských vzťahoch a rozdieloch medzi ľuďmi a národmi. Na veľkom pódiu v sále sme ešte stihli posledné sekundy zvukovej skúšky Britky Melissy James, ktorú doprevádzal Johnie Shepperd Band. O ozvučenie sa staral sám Janči Pásztor aj so svojim tímom, ktrých môžem iba chváliť. Či smerom von do sály, alebo hore na pódiu, bol som so zvukom nad mieru spokojný. Pôvodný plán bol začať hrať o siedmej, no z neznámych príčin nám bolo prikázané začať o štvrť hodinu skôr, čiže sála bola viacmenej prázdna, nos om vďačný aj za tých pár ľudkov, čo tam boli. Samozrejme postupne prichádzali ďalší. S kapelou Csukamáj Olaj vo vynovenej zostave s bicákom Vojtom "Coco" Szárazom, sme si pre skromné publikum pripravili asi 8 skladieb, no aj vďaka spomínanému ozvučeniu sa mi hralo skvele. Bol som vo fajn nálade a keď všetko znie fajn, tak sa mi hrá skvele. Ani som sa nenazdal a už sme boli u konca nášho predstavenia a dívákom bolo poručené sa ísť občerstviť pri bar v bývalom Hollywood Music Clube. Človek by povedal, že hrať na vedľajšom pódiu v prestávkych, kým ľudia popíjajú je akosi podradné, no pre mňa osobne bol trnavský Second Band rovnocenným vystupujúcim tohoto večera a svojou hodbou ma dostali, aj sme si s milou zatancovali. V backstage-i bolo pre muzikantov pripravené občerstvenie a bolo tam všeličo od výmyslu sveta. Nebolo sa na čo sťažovať.
V sále už bol pripravený levický Gero Jazz Quartet, ktorý nás navábil svojim smooth jazzom. Ľudí už bolo omnoho viac a hlavy sa kývali v pútajúcich rytmoch jazzových štandardov. Ako prvý ma upútal Gorgy Mészáros svojou virtuóznou a predsa nie prehnanou hrou na gitaru a po ňom som si všimol, že basu hrá Ľudovít Mészáros na syntetizátore. Bolo to zaujímavé. Skladby sa počúvali veľmi dobre, bol to náklad kvalitnej jazzovej hudby. O bicie nástroje sa staral Juraj Gergely a na klavír hral Aladár Birner. Po koncerte sme si dali pár pohárikov bilinného alkoholu českého pôvodu a ani sme sa nenazdali, Bonzo už predstavoval spomínaných Veteránov zo Salon Doré. Zostava bola Janko Šveda starší i mladší, Romi Horváth, Pavel Sojka a Dura Turtev. Chlapi prišli na pódium za teatrálnej tmy a blikania svetiel podporovaní strhujúcou hodobnou témou filmu Vtedy na západe, v dlhých kožených kabátoch a cowboyských klobúkoch a keď dohrala úvodná hudba, veteráni spustili nefalšovaný jug blues. Hrali na kadečo, napr. Dura na balalajku a gitaru, Ján starší na gitaru a lapsteel gitaru vyrobenú z minisúdka na pivo, palice a zopár strún, Johny na "basskanister" a fľašu, a nakoniec Pavel štrngal lyžicami o starý plech na ručné pranie. Malo to celé ten originálny nádych americkej folkbluesovej hudby z čias westernových príbehov. Bolo to skvelé oživenie už pomaly tak prísne modernej sofistikovanej hudby. Keď sa ma v prestávke Feri spýtal, či ostávam na jamming afterparty a ja som nevedel povedať nie, premkla ma únava z celého týždňa (v pondelok som bol na skoro trojhodinovom koncerte Andreja Šebana, v utorok do šiestej v škole a od 11tej do 1ej v noci koncert s Hajlok Blues Bandom v Nitre, v stredu od rána do 4tej v škole, večer skúška, na ďalší deň to isté a o piatku som vám už písal...o tých koncertoch zrejme ešte napíšem, ale dnes už nie). Veľa chutí hrať som nemal, no vedel som, že to bolo vopred dohodnuté a s chlapmi sa už poznáme, tak by to malo aj nejakú formu, nechcel som, aby sa to zosypalo kvôli mne. Poslednou pordukciou bola spominaná Mellissa James & The Johnie Shepperd Band. Popravde som si želal, keby bola hrala nejaká boogie kapela, ale jej koncert v soulovom štýle bol veľmi príjemný, osobitý a vôbec iný, než to, na čo sme v našich končiných zvyknutí. Samozrejme černošská farba hlasu spraví svoje, ale ani kapele sa nedá nič vytknúť. Hoc´ stále mi nedávala pokoj myšlienka, že Jančiho som najviac miloval v boogie/bluesrockovej úlohe gitaristu v Canned Heat Revival-e, kde sa vedel naozaj prejaviť vo svojej "plnej kráse". V soulovej hudbe pôsobí ako lev priviazaný na reťazi...ale to je iba môj dojem. Kombinácia Janči Pásztor a Mikey Šrámek je pre mňa proste nerozlučná a nenahraditeľná. Odhliadnuc od tohto malého vnútorného rozporu, koncert Mellyssy James bol jedným z tých kvalitnejších, ktorých som sa vo svojom živote zúčastnil a to potvrdzovali aj slová úžasu divákov povôkol mňa. Je to o vkuse ;) Po koncerte bol dosť veľký rozruch, každý odchádzal a značná skupina sa premiestňovala aj do Stardustu. S mojou láskou som sa žial musel rozlúčiť, bo bolo už po polnoci a tiež bola unavená. Nemal som čas ju odprevadiť a mesto pre krehké žieňa v noci môže byť nebezpečné. Zas sme sa všetci narvali do auta a pobrali sme sa do Blues Pubu, kde sa konal ešte malý jamming v zostave: ja na gitare, Robi Gajdošík na basu, Bonzo na dobro a spev, Mikey na bicie, Pali Greksa na saxofon a Romi Horváth na harmoniku. Feri ponúkol prítomných domácím páleným a mohlo sa hrať. Veľa chuti a síl hrať som už nemal, no nejak sa to dotiahlo do konca s menšími-večšími excesmi :) ale to k tomu patrí. V poslednej skladbe si zaspievala aj Mellissa a na base hral Janči Pásztor. Bola to príjemná bodka za festivalom. Monumentálnym extatickým výlevom sa vyhnem, keďže aj tento článok píšem už istý čas a a vy už čakáte kedy sa skončí. All in all - super super super...nech je tak i naďalej!
"Keep bluesin´ ! "
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)