sobota 18. februára 2012

Csík zenekar/ Konfráter Band 17feb2012

Týždeň bol neskutočne dlhý a som z neho aj poriadne vyšťavený. Na "elektrine magnetizme" sme zapísali 6 listov A4 formátu cyklickými integrálmi a odvodeniami prvého Maxwellovho zákona a mozoQueaux sa mi citelne skrčil jak alumíniový obal na kindervajci. Potom som si kúpil DeLuxe košielku v H&M a šiel som na najpreplnenejší vlak domov (a mrazivej zime ani nehovoriac) . Sprcha, pripravko a šlo sa znova na vlak...milujem cestovať vlakom. Šiel som za svojou láskou dobehnúť valentínsku absenciu kiticou a bielou čokoládou a šli sme na koncert maďarskej hudobnej skupiny "Csík". Fúzatý chlapík, žena v kroji, nejaký ten kontrabas, cimbal, klarinet a husle...človek by si povedal "nudáááá" resp..."ja ľudovky fakt nemusím" ...niečo také som si vravel aj ja, ale bol som zvedavý, keďže som si pozrel pár záznamov z koncertov a páčil sa mi ich alternatívny prístup k ľudovej hudbe, taký svieži a nadčasový, to cítiť dnes už zriedkakedy. PRvé tóny ma už príjemne sklamali, kvalitný zvuk (za ktorý som sa neskôr zvukárovi aj poďakoval) umocňoval hráčsku vyzretosť každého jedného člena zoskupenia. Keď prišla na pódium aj ich speváčka a začala spievať, v momente som zažil zimomriavkovú explóziu a maximálne som sa v nej vyžíval, vyžíval som sa v blízkosti svojej milej, jej voňavých vlasoch a krásnej atmosfére v pompéznej sále novozámockého kultúrneho domu. Ako zo sna, musím podotknúť, že aj vizuálna úprva pomocou svetelných skennerov bola fantastická, dokonale navodzovala atmosféru skladieb, čiže poklona patrí aj osvetľovačovi. Kapela hrala všelijaké skladby, smutné, veselé, rezké i pomalé, no ani jedna nepostrádala umeleckú hĺbku, jak citovú, tak prejavovú. Klobúk dole a musím poďakovať svojej milej za pozvanie, ktoré by som zrejme od niekoho iného určite odmietol, hanba mi :) ale teraz som o niečo lepší človek. Po burácajúcom "standing ovation" smesa pobrali do chladu ulíc na malú okienkovú pizzu pri Country, postrachovali sa pred tlupou "neprispôsobivých spoluobčanov" idúcich na diskotéku s veľkým krikom a sebavedomím. Človek s ajednoducho nemôže cítiť bezpečne, tak som teda svoju krásku odprevadil domov hoci samému mi nebolo jedno prechádzať temnými alejami mokrých studených ulíc. Vydal som sa na koncert Milana Konfrátera do Hollywood Billiard Clubu v Kine Mier. Ľudí bolo tak akurát, hudba lahodila ušiam (ale vraj sa niekto sťažoval pri pulte, že je to hlasné...ja som bol o 10 metrov bližšie ako pult a hlasitosť sa mi zdala optimálna...nuž, diskotéková mládež kontra bigbítový koncert) a postretal som pár dobrých priateľov či zo Zámkov, či z Kýru a Zemného. Predpoklad bol taký, že domov pôjdeme najneskôr o jedenástej, aj som bol patrične ospalý, ale chalani fňukali, že ešte dopijú pivo...dopili...o dvanástej :D klasika naťahovacia. Nevadí, v aute sme sa vynikajúco zabavili, večera na benzínke a prechádzka po uliciach, cyklistika domov. Dorazil som o 1 25 a do postele som si ľahol čítajúc jeden dlhočizný blog :D potvrdzujem, že to funguje ako uspávadlo. Toľko o včerajšku, kieš by ich bolo viacej takých.

pridávam ukážku z koncertu niekde inde, intro prečkáťe, aj keď ľudovky len ťažko hltáte, a viem si predstaviť, že mnohí z mojich čitateľov máte predsudky aj voči maďarčine, ale kašlem vás :D (koľko jazykov vieš, toľko krát si človekom) . Nasleduje krásna skladba ukončená verziou jednej skladby kapely Hobo Blues Band...dobrú chuť a na zdravie, ľudkovia, opatrujte sa v láske.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára