Zavŕšenie jedného vyčerpávajúceho týždňa som začal relaxačnou činnosťou so svojou priateľkou. Kreslili sme, učil som ju niektoré moje gitarové kúsky a samozrejme sme aj jedli...lebo "všetko je dobré, kým chutí ti jesť!". No ozajstné zavŕšenie týždňa sa konalo v podzemí, v priestoroch Stardust Blues Pubu. Bol totiž bluesový štátny sviatok, ôsmy ročník festivalu Jazz Blues Jamboree! Niektorí zúčastnení a ľudia blízki organizátorovi, Ferimu Sajtosovi, vedie, koľko práce a obetí prináša tento festival každý rok, no nakiec to vždy stojí za to. Inak tomu nebolo ani tohto roku.
Piatok (sviatok): S drahou sme vyrazili do ulíc Nových Zámkovo pár minút po siedmej, aby sa nám ešte ušli miesta na sedenie v Blues Pube na Komárňaskej, kde sa to už hemžilo nadšencami a samozrejme aj pripravujúcimi sa muzikantmi. Personál sa usilovne staral o pitný režim prítomných a vedúci, Robo Rečka, len-tak-tak stíhal nosiť ďalšie stoličky pri príchodivších. V Zámkoch prešlo už zopár etáp bluesu, ktoré si pamätám, no naposledy ma takto príjemne hrial pocit plného klubu iba v Blues Pube na Gúgskej. Miesta sme mali rezervované, čiže o miesto bolo postarané. Večer otvárala nesvadská kapela, História, ktorá už má kvalitné fanúšikovské zázemie a zopár albumov na svojom konte. Kultovú osobnosť ich kapely, Olivera Lábskeho (spev) podporovala kvalitne namakaná kapela. Už je to pár mesiacov, čo som ich počul naživo, no zdá sa mi, že sa ešte zlepšili. Diváci dostali nádielku drsného i príjemného bluesrocku s maďarskými textami v štýle 80tych rokov. Aranžmány ich nových skladieb nemali chybu a staré samozrejme mali svoje grády. Takže koncert na jedničku!
Medzitým padlo zopár pív a nejaká tá pizza a v prestávke si človek mohol vychutnávať sviatočnú atmosféru. Večer, ako už je zvykom, konferoval Bonzo Radványi a druhou kapelou, ktorú nám v ten večer predstavil, bola Sonia & The Soulbreakers. O mixpult sa staral Robi Gajdošík, ktorému sa skoro vlasy zježili, keď basák Huba Rátkoczi zahlásil, že si pýta basu do monitoru, že veľký aparát na pódiu nebude počuť. Podľa viacerých prítomných pôsobil dosť namyslene...ale čert to ber, mal byť na čo. Keď spolu so Soniou Zambrano z Peru, rozbalili prvú skladbu, každý zrejme pochopil, že sa máme na čo tešiť. Vysoko posadený hlas v štýle Janis Jopplin v plnom nasadení, podopretý rytmickou sekciou, akú môžete počuť napr. v skladbe Glenna Hughesa - Soul Mover, musel polahodiť mnohým milovníkom bluesrocku. Nebolo to o štandardkách a nebolo to o jamme, no presné rytmické "deviácie" Hubu a bicáka Zoltána Mózesa určite pošteklili mysle prítomných...ako aj moju. Milujem tento štýl hudby, taký trocha funk, trocha blues a kopec rocku. Keď si temperamentná Sonia dávala pauzu, o spev sa staral spevák Kyru, ktorý sa tiež nemusí za nič hanbiť. Je zbytočné sa to teraz rozplývať, dá sa to charakterizovať iba pojmom "Malo to gule!"...a poriadne chlpaté. Sonia celé vystúpenie ukončila verziou skladby Piece of my heart, od spomínanej Janis. Ak môžete a chcete, tak neváhajte. Túto peruánsko-maďarskú formáciu si proste nemôžete nechať ujsť.
Po koncerte som ešte odprevadil drahú domov a vrátil som sa k Blues Pubu, kde ma už chalani čakali v aute. Tesné sedenie, predlhá cesta, teplo a Vrbovskí Víťazi v prehrávači... "dokonalá" kombinácia :D Bol som rád, že som sa dožil rpíchodu domov.
Sobota: Človek by čakal, že študenti ako ja, najmä tí muzikantskí, v sobotu oddychujú, ale nie je tak. O ôsmej ma budil otec, že u babky treba vymeniť starý 30 metrový plot za nový. :) ach, niet nad predkoncertnú prácu vo vlhkej novembrovej záhrade s hrdzavým drôtom v blate. Ale nesťažujem sa, výslužkou bola chutná klobása a nejaký ten proviant. Poobede, keď sme sa vrátili som ešte čo-to zjedol a šiel som sa chystať na vrcholný večer festivalu, ktorý sa konal v Kine MIER.
Na miesto činu sme prišli okolo šiestej, s autom tak narvaným, ako ešte nikdy...resp. 5 vysokých ľudí, 2 gitary s tvrdým kufrom, jedna s mäkkým, rytmický bubon, činely, bassgitarový reprobox a hlava, 3 kombá, plecniak a taška nášho harmonikára. V zadnej časti kina vonku predýchávali cestu Romi Horváth a Johny Šveda. Romimu som sa veľmi potešil, lebo sme sa dlho nevideli on býva zárukou kvalitnej harmonikárskej nádielky, dlho ho nebolo a teraz sa tu len tak zjaví s Veteránmi so Salon Doré. Keď ho zbadal Feri, roztvoril náruč a na tvári sa mu zjavil úprimný šťastný úsmev. Tento festival nie je len o hudbe, je aj o medziľudských vzťahoch a rozdieloch medzi ľuďmi a národmi. Na veľkom pódiu v sále sme ešte stihli posledné sekundy zvukovej skúšky Britky Melissy James, ktorú doprevádzal Johnie Shepperd Band. O ozvučenie sa staral sám Janči Pásztor aj so svojim tímom, ktrých môžem iba chváliť. Či smerom von do sály, alebo hore na pódiu, bol som so zvukom nad mieru spokojný. Pôvodný plán bol začať hrať o siedmej, no z neznámych príčin nám bolo prikázané začať o štvrť hodinu skôr, čiže sála bola viacmenej prázdna, nos om vďačný aj za tých pár ľudkov, čo tam boli. Samozrejme postupne prichádzali ďalší. S kapelou Csukamáj Olaj vo vynovenej zostave s bicákom Vojtom "Coco" Szárazom, sme si pre skromné publikum pripravili asi 8 skladieb, no aj vďaka spomínanému ozvučeniu sa mi hralo skvele. Bol som vo fajn nálade a keď všetko znie fajn, tak sa mi hrá skvele. Ani som sa nenazdal a už sme boli u konca nášho predstavenia a dívákom bolo poručené sa ísť občerstviť pri bar v bývalom Hollywood Music Clube. Človek by povedal, že hrať na vedľajšom pódiu v prestávkych, kým ľudia popíjajú je akosi podradné, no pre mňa osobne bol trnavský Second Band rovnocenným vystupujúcim tohoto večera a svojou hodbou ma dostali, aj sme si s milou zatancovali. V backstage-i bolo pre muzikantov pripravené občerstvenie a bolo tam všeličo od výmyslu sveta. Nebolo sa na čo sťažovať.
V sále už bol pripravený levický Gero Jazz Quartet, ktorý nás navábil svojim smooth jazzom. Ľudí už bolo omnoho viac a hlavy sa kývali v pútajúcich rytmoch jazzových štandardov. Ako prvý ma upútal Gorgy Mészáros svojou virtuóznou a predsa nie prehnanou hrou na gitaru a po ňom som si všimol, že basu hrá Ľudovít Mészáros na syntetizátore. Bolo to zaujímavé. Skladby sa počúvali veľmi dobre, bol to náklad kvalitnej jazzovej hudby. O bicie nástroje sa staral Juraj Gergely a na klavír hral Aladár Birner. Po koncerte sme si dali pár pohárikov bilinného alkoholu českého pôvodu a ani sme sa nenazdali, Bonzo už predstavoval spomínaných Veteránov zo Salon Doré. Zostava bola Janko Šveda starší i mladší, Romi Horváth, Pavel Sojka a Dura Turtev. Chlapi prišli na pódium za teatrálnej tmy a blikania svetiel podporovaní strhujúcou hodobnou témou filmu Vtedy na západe, v dlhých kožených kabátoch a cowboyských klobúkoch a keď dohrala úvodná hudba, veteráni spustili nefalšovaný jug blues. Hrali na kadečo, napr. Dura na balalajku a gitaru, Ján starší na gitaru a lapsteel gitaru vyrobenú z minisúdka na pivo, palice a zopár strún, Johny na "basskanister" a fľašu, a nakoniec Pavel štrngal lyžicami o starý plech na ručné pranie. Malo to celé ten originálny nádych americkej folkbluesovej hudby z čias westernových príbehov. Bolo to skvelé oživenie už pomaly tak prísne modernej sofistikovanej hudby. Keď sa ma v prestávke Feri spýtal, či ostávam na jamming afterparty a ja som nevedel povedať nie, premkla ma únava z celého týždňa (v pondelok som bol na skoro trojhodinovom koncerte Andreja Šebana, v utorok do šiestej v škole a od 11tej do 1ej v noci koncert s Hajlok Blues Bandom v Nitre, v stredu od rána do 4tej v škole, večer skúška, na ďalší deň to isté a o piatku som vám už písal...o tých koncertoch zrejme ešte napíšem, ale dnes už nie). Veľa chutí hrať som nemal, no vedel som, že to bolo vopred dohodnuté a s chlapmi sa už poznáme, tak by to malo aj nejakú formu, nechcel som, aby sa to zosypalo kvôli mne. Poslednou pordukciou bola spominaná Mellissa James & The Johnie Shepperd Band. Popravde som si želal, keby bola hrala nejaká boogie kapela, ale jej koncert v soulovom štýle bol veľmi príjemný, osobitý a vôbec iný, než to, na čo sme v našich končiných zvyknutí. Samozrejme černošská farba hlasu spraví svoje, ale ani kapele sa nedá nič vytknúť. Hoc´ stále mi nedávala pokoj myšlienka, že Jančiho som najviac miloval v boogie/bluesrockovej úlohe gitaristu v Canned Heat Revival-e, kde sa vedel naozaj prejaviť vo svojej "plnej kráse". V soulovej hudbe pôsobí ako lev priviazaný na reťazi...ale to je iba môj dojem. Kombinácia Janči Pásztor a Mikey Šrámek je pre mňa proste nerozlučná a nenahraditeľná. Odhliadnuc od tohto malého vnútorného rozporu, koncert Mellyssy James bol jedným z tých kvalitnejších, ktorých som sa vo svojom živote zúčastnil a to potvrdzovali aj slová úžasu divákov povôkol mňa. Je to o vkuse ;) Po koncerte bol dosť veľký rozruch, každý odchádzal a značná skupina sa premiestňovala aj do Stardustu. S mojou láskou som sa žial musel rozlúčiť, bo bolo už po polnoci a tiež bola unavená. Nemal som čas ju odprevadiť a mesto pre krehké žieňa v noci môže byť nebezpečné. Zas sme sa všetci narvali do auta a pobrali sme sa do Blues Pubu, kde sa konal ešte malý jamming v zostave: ja na gitare, Robi Gajdošík na basu, Bonzo na dobro a spev, Mikey na bicie, Pali Greksa na saxofon a Romi Horváth na harmoniku. Feri ponúkol prítomných domácím páleným a mohlo sa hrať. Veľa chuti a síl hrať som už nemal, no nejak sa to dotiahlo do konca s menšími-večšími excesmi :) ale to k tomu patrí. V poslednej skladbe si zaspievala aj Mellissa a na base hral Janči Pásztor. Bola to príjemná bodka za festivalom. Monumentálnym extatickým výlevom sa vyhnem, keďže aj tento článok píšem už istý čas a a vy už čakáte kedy sa skončí. All in all - super super super...nech je tak i naďalej!
"Keep bluesin´ ! "
nedeľa 25. novembra 2012
nedeľa 11. novembra 2012
Stardust Blues Pub 9/nov/2012
Wellcome to the Music Prison
You´re free to leave
but we know you don´t want to.
So let us cover you in Stardust.
V piatok ako je už vo zvyku som si vybral voľný deň pre svoju priateľku, s ktorou sme sa rozhodli byť v tento deň kreatívni. Začalo to nakúpením potrebnej ingrediencie. Aj sme tak učinili a ešte sem sa prešli po meste. Doniesol som so sebou kopec starých tričiek, ktoré som už nenosil, lebo boli nudné, alebo detinské a zúfalo potrebovali akúsi úpravu. No naša kreativita začala najprv spoločným varením obeda pre celú rodinu. Cestoviny s hlivami na smotane so syrom. Bolo to niečo fantastické. Chvíľu sme potrávili a išlo sa upravovať, celé nám to dosť trvalo, ale výsledky stáli zato, mali sme už skúsenosti z predošlej akcie. Na večer sme mali na pláne niečo oveľa viac kultúrnejšie.
Kombo som mal na hasičskej stanici v meste a gitaru s káblami za mnou doniesol cez deň otec, ktorý mal cez mesto cestu, takže som sa ráno na vlaku nemusel teperiť s veľkou váhou. Namierené sme mali do nového klubu, Stardust, v rovnomennom Hoteli na Komárňanskej ulici v Nových Zámkoch. Už som tam bol na dvoch koncertoch, no doposial sa hralo iba v hornej reštauračnej časti. V podzemí, kde bývala pokrová herňa, je bar a dve miestnosti s peknou klenbou ladené do gala-červena. Feri a Robo Rečka, bluesový nadšenec a spolutvorca viacerých predošlých bluesových miest v meste, sa rozhodli pretvoriť toto miesto hriechu a hazardu na niečo neskutočné. Teda skutočné do posledného detailu. Neboli časovo obmedzení a mohli sa umelecky vyžiť, či už so svetlami, maľovaným pódiom, plagátmi starých koncertov, obrazmi bluesových mohikánov či špičkovo spraveným logom...dali sa na tom záležať a keď som to v ten večer všetko zbadal, ostal som stáť v nemom úžase. Cítil som sa akoby na posvätnej pôde. Galantný pocit luxusu, s gitarou v jednej ruke a krásnou ženou po druhom boku...no proste ...proste.
Na mieste činu už debatovali zodpovední a každý mal na tvári veľavravný úsmev od ucha k uchu. Zanedlho dorazil aj hosť večera, sám Dura Turtev. Prešiel dlhú cestu, bo šiel rovno z Prahy, no slovám úžasu sa tiež nevyhol. Priestory sa pomaly zaplňovali ľuďmi, objavila sa aj veľká skupinka kýrskej bázy, ba dokonca zvedavosti neodolal ani sám Andor Oláh, z Maďarska. Zanedlho sme už aj boli všetci na pódiu a zahral si aj spomínaný Andor. Hralo sa skvele, lebo zvuk bol akurátny, hudba ešte lepšia a o atmosfére ani nehovoriac. Ľudia boli úžasní a človek mal konečne pocit dobrého večera, keď medzi skladbami bolo počuť ruch preplnenej sály. Durove groovy som vždy miloval a milovať budem, je s ním radosť hrať a vôbec...s celou totuto partiou. Zostava bola: Dura (gitara/spev),Feri (basa), Laci Hlavatý (gitara), Mikey Šrámek (bicie), Andor Oláh (harmonika) a ja na gitarua doprovodný spev. V druhej polovici večera si zahral aj skelý Pali Grexa z levického D Blues Band-u, s ktorým som hral prvý krát, ale bolo mi cťou. Prvý krát som hral so saxofonistom a boli mi to velice pochuti, snáď sa to zopakuje. Euforické pocity na konci skladieb ma nemíňali no pomaly sme sa dosatali ku koncu setu a bol čas zabaliť to. Nie však nadlho. Budúci piatok sa tam koná senzačný koncert Eroll Linton & Johnie Shepperd Band, alias Janči Pásztor z bývalého Canned Heat Revivalu doprevádzajúc oceňovaného britského harmonikára. To by ste si nemali nechať ujsť!
Cesta domov s bandou z Kýru bola vtipná :D plná čísel a mien...Bol som neskutočne hladný, tak som poprosil nech ešte v Zámkoch zastavia na benzíke po bagetu... "Zastavíme, u Imiho v Kýri"...nuž, tak sme sa stavili pozrieť harmonikára Hajlok Blues Bandu pracujúceho na kýrskej čerpacej stanici. Dali sme si "raňajky?"...proste jedlo a rozprávali sme sa asi do druhej v noci. Ach, tie noci veselé. Nech je ešte veľa takých. Opatrujte sa ľudkovia!
You´re free to leave
but we know you don´t want to.
So let us cover you in Stardust.
V piatok ako je už vo zvyku som si vybral voľný deň pre svoju priateľku, s ktorou sme sa rozhodli byť v tento deň kreatívni. Začalo to nakúpením potrebnej ingrediencie. Aj sme tak učinili a ešte sem sa prešli po meste. Doniesol som so sebou kopec starých tričiek, ktoré som už nenosil, lebo boli nudné, alebo detinské a zúfalo potrebovali akúsi úpravu. No naša kreativita začala najprv spoločným varením obeda pre celú rodinu. Cestoviny s hlivami na smotane so syrom. Bolo to niečo fantastické. Chvíľu sme potrávili a išlo sa upravovať, celé nám to dosť trvalo, ale výsledky stáli zato, mali sme už skúsenosti z predošlej akcie. Na večer sme mali na pláne niečo oveľa viac kultúrnejšie.
Kombo som mal na hasičskej stanici v meste a gitaru s káblami za mnou doniesol cez deň otec, ktorý mal cez mesto cestu, takže som sa ráno na vlaku nemusel teperiť s veľkou váhou. Namierené sme mali do nového klubu, Stardust, v rovnomennom Hoteli na Komárňanskej ulici v Nových Zámkoch. Už som tam bol na dvoch koncertoch, no doposial sa hralo iba v hornej reštauračnej časti. V podzemí, kde bývala pokrová herňa, je bar a dve miestnosti s peknou klenbou ladené do gala-červena. Feri a Robo Rečka, bluesový nadšenec a spolutvorca viacerých predošlých bluesových miest v meste, sa rozhodli pretvoriť toto miesto hriechu a hazardu na niečo neskutočné. Teda skutočné do posledného detailu. Neboli časovo obmedzení a mohli sa umelecky vyžiť, či už so svetlami, maľovaným pódiom, plagátmi starých koncertov, obrazmi bluesových mohikánov či špičkovo spraveným logom...dali sa na tom záležať a keď som to v ten večer všetko zbadal, ostal som stáť v nemom úžase. Cítil som sa akoby na posvätnej pôde. Galantný pocit luxusu, s gitarou v jednej ruke a krásnou ženou po druhom boku...no proste ...proste.
Na mieste činu už debatovali zodpovední a každý mal na tvári veľavravný úsmev od ucha k uchu. Zanedlho dorazil aj hosť večera, sám Dura Turtev. Prešiel dlhú cestu, bo šiel rovno z Prahy, no slovám úžasu sa tiež nevyhol. Priestory sa pomaly zaplňovali ľuďmi, objavila sa aj veľká skupinka kýrskej bázy, ba dokonca zvedavosti neodolal ani sám Andor Oláh, z Maďarska. Zanedlho sme už aj boli všetci na pódiu a zahral si aj spomínaný Andor. Hralo sa skvele, lebo zvuk bol akurátny, hudba ešte lepšia a o atmosfére ani nehovoriac. Ľudia boli úžasní a človek mal konečne pocit dobrého večera, keď medzi skladbami bolo počuť ruch preplnenej sály. Durove groovy som vždy miloval a milovať budem, je s ním radosť hrať a vôbec...s celou totuto partiou. Zostava bola: Dura (gitara/spev),Feri (basa), Laci Hlavatý (gitara), Mikey Šrámek (bicie), Andor Oláh (harmonika) a ja na gitarua doprovodný spev. V druhej polovici večera si zahral aj skelý Pali Grexa z levického D Blues Band-u, s ktorým som hral prvý krát, ale bolo mi cťou. Prvý krát som hral so saxofonistom a boli mi to velice pochuti, snáď sa to zopakuje. Euforické pocity na konci skladieb ma nemíňali no pomaly sme sa dosatali ku koncu setu a bol čas zabaliť to. Nie však nadlho. Budúci piatok sa tam koná senzačný koncert Eroll Linton & Johnie Shepperd Band, alias Janči Pásztor z bývalého Canned Heat Revivalu doprevádzajúc oceňovaného britského harmonikára. To by ste si nemali nechať ujsť!
Cesta domov s bandou z Kýru bola vtipná :D plná čísel a mien...Bol som neskutočne hladný, tak som poprosil nech ešte v Zámkoch zastavia na benzíke po bagetu... "Zastavíme, u Imiho v Kýri"...nuž, tak sme sa stavili pozrieť harmonikára Hajlok Blues Bandu pracujúceho na kýrskej čerpacej stanici. Dali sme si "raňajky?"...proste jedlo a rozprávali sme sa asi do druhej v noci. Ach, tie noci veselé. Nech je ešte veľa takých. Opatrujte sa ľudkovia!
sobota 6. októbra 2012
Boboš & Pribojszki @ Rév, Komárno 5.10.2012
Bol piatkový deň. Vstal som okolo šiestej, neskôr siedmej, až nakoniec deviatej s plánom pracovať na protokoloch z elektroniky. Žial, bez úspechu. Okolo obeda som sa vybral do Nových Zámkov za svojou láskou, s ktorou sme sa vybrali do "chlapskej nočnej mory" - na nákupy. už keď sme okolo jednej dorazili k nákupnému stredisku a Sylvi poznamenala, že autobus späť o 15 45 nestíhame, bolo mi jasné, že sa zdržíme. Ale nebola to nočná mora. Pobehali sme síce najprv pár nudných miest, no potom prišli fajn veci, hodné skúšania a ja som si užíval módnu variabilitu svojej krásky :) Kúpili sme pár trendy vecí (keďže človek môže byť všelijak nematerialisticky založený, farebné pekné veci povzbudia sebavedomie, ktoré potrebujeme všetci ) a pobrali sme sa na ďalší bus.
Pred pár dňami som dostal od Feriho pozvanie ísť s ním na koncert B&P v Komárňaskom Rév-e, kde sme už tiež pár krát hrali...pochopiteľne pozvanie na takýto koncert sa neodmieta. O siedmej sme sa stretli v Hoteli Stardust a pobrali sa k autu.
Na mieste činu, v pivnici niekdajšej nemocnice skrytej pod stromami sa schyľovalo k niečomu magickému. Stretli sme Ericha aj Matyiho rozprávajúc sa pri stole v klasicky úsmevnej nálade. Ľudí bolo ešte pomenej, ba bolo takmer prázdno. Toto famózne harmonikárske duo v ten večer hralo v (pre mňa) doposial neznámej formácii, teda až na Pištu Lengyela, po boku ktorého som hral, keď som mal prvý krát česť hrať s Bobošom. Teda na gitare Pišta, na base Martin Gašpar a na bicích Igor "Ajdži" Sabo. Doposial som ich ešte nepočul hrať, no to čo nasledovalo nemôžem nazvať nijak inak ako mágia. ...Práve sa zamýšľam, ako vôbec poňať všetky tie nálady a emócie, čo tí chlapi povytvárali nie len v mojej hlave. Prichytával som sa v transu podobných stavoch so zatvorenými očami vlniac sa v rytme klasicky temných Bobošovských verziách štandardov. O majstrovskom umení dvoch harmonikárov som nikdy nemal pochýb, no nebolo to len o nich dvoch. Keby tam nebol hoc aj len jeden z rytmickej sekcie, zážitok by bol diametrálne odlyšný, no v tejto formácii podali LEGENDÁRNY výkon. Nehovorím to teraz preto, lebo mám ešte čerstvé spomienky, ale toto bol najlepší a najimpresionistickejší hudobný zážitok môjho doterajšieho života. Doteraz to nechápem. Banda obyčajných nenápadných ľudí, sebranka zo Slovenska a Maďarska, 5 daňopovinných ľudí...sa dotklo včera večer mojej duše. Nebudem menovať všetky tie neskutočné groovy, ktoré vyčaroval famózny virtuóz Martin Gašpar geniálne a vkusne doplnený Ajdžim, ktorý presne vedel kedy pridať na šťave aby mi odpálil procesor chápania, a takisto nebudem menovať všetky sóla, ktoré predniesli Boboš a Pribojszki, a takisto neviem vyjadriť úžas z Pištovych harmonických koncepcií každej skladby nehovoriac o lahodiacom zvuku jeho aparátu. Musím však vzdať hold aspon jednej skladbe a tá bola pomalá, smútiaca verzia skladby "Motherless Child". Neviem, možno trvala aj pol hodinu, no bol som vtedy úplne inde, a takisto moji priatelia okolo mňa. ...Bola to seánsa, duševné liečenie, nikto sa nepredvádzal, tá hudba existovala v inej dimenzii, bola taká aká musela byť a tí piati ľudkovia na pódiu boli bránou do tohto sveta...ináč by som to nevedel nazvať. Mátyás v tej skladbe dal hádam svoje najemocionálnejšie sólo aké som od neho počul. Strávil som asi 8 minút so zavretými očami a všetko iné prestalo existovať....ten večer, tá hudba, to bolo equilibrum, načistá harmónia. Ospravedlňte moje euforické vyjadrovanie, ale bolo to tak.
Bolo tam iba okolo 20-25 ľudí, ale cítim sa byť neskutočne poctený, že som mohol byť aj ja na (bez preháňania) jednom z najlepších bluesových koncertov v histórii hudby. Hral som s nimi už neraz, ale toto som nečakal. Klobúk dole, ďakujem!!!
Pred pár dňami som dostal od Feriho pozvanie ísť s ním na koncert B&P v Komárňaskom Rév-e, kde sme už tiež pár krát hrali...pochopiteľne pozvanie na takýto koncert sa neodmieta. O siedmej sme sa stretli v Hoteli Stardust a pobrali sa k autu.
Na mieste činu, v pivnici niekdajšej nemocnice skrytej pod stromami sa schyľovalo k niečomu magickému. Stretli sme Ericha aj Matyiho rozprávajúc sa pri stole v klasicky úsmevnej nálade. Ľudí bolo ešte pomenej, ba bolo takmer prázdno. Toto famózne harmonikárske duo v ten večer hralo v (pre mňa) doposial neznámej formácii, teda až na Pištu Lengyela, po boku ktorého som hral, keď som mal prvý krát česť hrať s Bobošom. Teda na gitare Pišta, na base Martin Gašpar a na bicích Igor "Ajdži" Sabo. Doposial som ich ešte nepočul hrať, no to čo nasledovalo nemôžem nazvať nijak inak ako mágia. ...Práve sa zamýšľam, ako vôbec poňať všetky tie nálady a emócie, čo tí chlapi povytvárali nie len v mojej hlave. Prichytával som sa v transu podobných stavoch so zatvorenými očami vlniac sa v rytme klasicky temných Bobošovských verziách štandardov. O majstrovskom umení dvoch harmonikárov som nikdy nemal pochýb, no nebolo to len o nich dvoch. Keby tam nebol hoc aj len jeden z rytmickej sekcie, zážitok by bol diametrálne odlyšný, no v tejto formácii podali LEGENDÁRNY výkon. Nehovorím to teraz preto, lebo mám ešte čerstvé spomienky, ale toto bol najlepší a najimpresionistickejší hudobný zážitok môjho doterajšieho života. Doteraz to nechápem. Banda obyčajných nenápadných ľudí, sebranka zo Slovenska a Maďarska, 5 daňopovinných ľudí...sa dotklo včera večer mojej duše. Nebudem menovať všetky tie neskutočné groovy, ktoré vyčaroval famózny virtuóz Martin Gašpar geniálne a vkusne doplnený Ajdžim, ktorý presne vedel kedy pridať na šťave aby mi odpálil procesor chápania, a takisto nebudem menovať všetky sóla, ktoré predniesli Boboš a Pribojszki, a takisto neviem vyjadriť úžas z Pištovych harmonických koncepcií každej skladby nehovoriac o lahodiacom zvuku jeho aparátu. Musím však vzdať hold aspon jednej skladbe a tá bola pomalá, smútiaca verzia skladby "Motherless Child". Neviem, možno trvala aj pol hodinu, no bol som vtedy úplne inde, a takisto moji priatelia okolo mňa. ...Bola to seánsa, duševné liečenie, nikto sa nepredvádzal, tá hudba existovala v inej dimenzii, bola taká aká musela byť a tí piati ľudkovia na pódiu boli bránou do tohto sveta...ináč by som to nevedel nazvať. Mátyás v tej skladbe dal hádam svoje najemocionálnejšie sólo aké som od neho počul. Strávil som asi 8 minút so zavretými očami a všetko iné prestalo existovať....ten večer, tá hudba, to bolo equilibrum, načistá harmónia. Ospravedlňte moje euforické vyjadrovanie, ale bolo to tak.
Bolo tam iba okolo 20-25 ľudí, ale cítim sa byť neskutočne poctený, že som mohol byť aj ja na (bez preháňania) jednom z najlepších bluesových koncertov v histórii hudby. Hral som s nimi už neraz, ale toto som nečakal. Klobúk dole, ďakujem!!!
pondelok 24. septembra 2012
The JointVenture @ Goppion/ Zemné/ Motofest2012
Hlásim sa z podzemia. Viem, že poslednou dobou zanedbávam blog, ale nie je to lenivosťou, ale nedostatkom koncertov. A akosi už nepíšem ani tie svoje sentimentálne veci, výlevy duše a podobne, pretože to vyzerá, ako keby som sa chcel vypísať z vecí, ktoré nechcem hovoriť nahlas priamo do očí. Keď raz niečo človek nechce na povrchu, tak nech to nechá pod ním. Ale späť ku koncertom.
Kríza dopadla aj na nás všetkých. Leto bolo dlhé a krásne, zažil som viac, než som predpokladal. Začalo to už exkurziou do Budapešti, neskôr Čerdafest, Gastrofest a s ním spojený Bluesový Maratón, Sziget, krásny výlet pri Balatone a pár ďalších menších koncertíkov. Vrátim sa k pár posledným koncertom s TJV.
V posledný augustový týždeň Niki Ivanov, voľakedajší spevák Zhody Náhod, vždy organizuje """""""Hudobný Týždeň""""""" v Goppion Café v Nitre na Farskej ul. Milujem to miesto pre svoju intímnu atmosféru. Je tot am proste útulné, no hrá sa tam dobre. Niki ma presviedčal, nech dojdeme s Csukamáj Olaj, ale kvôli viacerým drobnostiam sme nemohli, tak som aspoň vybavil kapelu Nova, tiež z Veľkého Kýru. Hrajú svojský alternatívny indie rock v zložení gitara(spev)/kláves/bicie. Mám ich rád a osobne ich poznám, dokonca majú skúšobňu hneď vedľa našej. Dotiahol som teda na ich koncert zopár svojich priateľov z Nitry, Kýru a samozrejme aj svoju milú, ktorá sa výletu do Nitry potešila. Koncert bol skvelý a čo to sme aj popili, a dokonca bol deň nášho výročia so Silvi tak sme sa pomojkali spolu s Capt. Morganom :D. (Šico "spevák kapely Nova" nahral ten koncert na diktafón, keby vás zaujímal, nájdete ho tu: http://www.ulozto.cz/xoMS3r7/nova-goppion-zip ). Na ďalší deň som obdržal telefonát od Nikiho, že mu vypadla jedna kapela zo štvrtka, že či nedojdem aspoň sám zahrať niečo aby nebolo ticho :D Tak som ho vysmial, že nie, ale presvedčil som chalanov z TJV, aby sme išli my, keď CSMO nemôžu. A tak sa aj stalo, pár telefonátov a koncert zo dňa na deň bol na svete. Zahrali sme tuším 20 skladieb na dve kolá a ako stále, cítil som sa v Goppione skvele. Zahrali sme aj dve novocvičené skladby a mali super úspech. Bolo síce pomenej ľudí, bo v meste bolo ešte málo študentov a vôbec, nitrania chodia von okolo desiatej. Ale starí chlapci zato pár krát ťažko preglgli, keď sa vo dverách objavila partia vyfintených študentiek :D Bolo nám super a mohlo sa ísť domov. Aj cesta autom bola výborná, plná gramatických analýz slovenčiny ohľadom vokalizácie niektorých slabík (vr(ü)hol, dl(ü)h, pr(ü)st atď.).
""""""Strikové dni v Zemnom""""""" pár dní na to sa v Zemnom konali Strikové Dni plné vína a klobás (aj keď klobása mohla byť aj lepšia). Presvedčil som svojho dobrého kamoša Laciho z Kýru, aby nám spravil šoféra (beztak mal v Zemnom aj svoj údel týkajúci sa nežnejšieho pohlavia). Prí hrali myslím Blues Zone, miestni pardáli z porstredia Taverna Blues Pubu, ako druhí hrali mladí entuziasti Crawling Kingsnake, ktorí hrali veci od Doors, Hendrixa, štandardy, ale aj nejaký ten hard-rock. Malo to gule aj šťavu. Potom sme hrali my s TJV. Na tom pódiu si vždy pripadám ako v 60tych rokoch, je vysoké, v celej sále je všeobecne dosť svetlo, no parket pred nami bol dosť prádzdny, ale to je iba chyba usporiadania miestnosti, keďže tak isto veľká plocha je hneď vedľa na sedenie, ale tam sme nedovideli, ale hralo sa mi skvele, čoraz lepšie. Skladby mali úspech, ale zdalo sa mi, že sme hrali krátky set, nuž, čo už. Po koncerte sme boli pozvaní do VIP priestoru, kde nás čakala už o niečo lepšia klobása a chutné vínečko, z ktorého sa ušlo aj Lacimu :) Po koncerte sme s LAcim ešte vyložili Sylvi v Nových Zámkoch a my sme sa pobrali domov. V Čerde sme popili z vína a rozprávali sa pozorujúc kýrsku mládež v hajlokoch. Mladé dievčatá, sotva skončili základku a liezli do kopca na "párty" k futbalistom a "miestnej smotánke" ako na med, úplne zhypnotizované tváre dúfajúc, že sa dostanú tiež do vychytenej miestnej spoločnosti. Ach tá mládež...kde sú vaše hodnoty? Popripitý som odvandroval domov tie dva kilometre okolo druhej v noci. Svet bol divný, vždy keď idem domov v noci, ticho je také podivné. Pod lampiónom na našej ulici sedí tmavosivá mačka čakajúc na myš, no keď ma zbadá, vidí hrozbu a ježí srsť. Keď som raz šiel tak v noci domov, hrala mi v ušiach čudná hudba a v tmavej časti Novej ulice som zahliadol celú bielu osobu, ako sú tie protichemické skafandre, resp, zle vidím, ale bola to akoby biela tepláková súprava, a tá osoba išla po železničnej trati a tancovala...divné, bohvie čo na tom piku tí idioti vidia. Ale trocha som odbočil, pardon.
"""""""Mototfest Komoča 2012""""""" veci som mal v už na mieste, čiže z Kýru som cestoval naľahko so Sylvi, ktorá ma vyprevadila až po stretko s Mikeym, ktorý ma viezol na koncert. Sylvi s nami nešla. Bolo to ešte čerstvo v spomienkach, jak sme oného rána opúšťali ten areál po Gastrofeste a boli sme tam zas. Menší stage, super ozvučenie, začínali sme o ôsmej. "Domáci" nám nalial za pohárik-dva Jacka a mohli mse ísť hrať. Hrali sme dva krát 45 minút, ale myslím, že to bolo aj viac. Znova sa mi hralo úžasne a myslím, že aj ľudia to patrične oceňovali potleskom. Medzičasom sa tam objavili Šico a Vlado (náš gitarista z CSMO), ktorí sa došli pozrieť na festival. Keď som sa v prestávke pozrel na našu výbavu na pódiu, pousmial som sa :) tri malé kombá, minimálny set bicích a predsa sme boli "veľkí". Ten malý pocit zadosťučinenia, že v našej produkcii je dôležitejšia hudba samotná, než aparát. Prosili nás ešte o jednu skladbu, ale žial, čas nás súril. Po nás nasledoval skvelý Iný Štýl. Na bicích hrá kolega môjho otca, Bari, a na kláves famózny Maroš, s ktorým sme sa spoznali pri skúškach s Entheou v júni. Ostatných som nepoznal, ale hrali skvele, samé hitovky v torch jazykoch, ľudí to bavilo....mňa len dojal "knak knak knakinon hevns dooor" :D ale inak skvelý výkon. Zvyšok noci som trávil s dvoma spomínanými nezbedníkmi. Pozreli sme si pár skladieb kapely Poisson Candy, videli sme trápny strip-tease ľutujúc tie chudery v tom chlade, prešli sme sa pár krát po areáli a zanedlho sme sa aj pobrali domov. Tiež bolo už dosť neskoro a boli sme unavení.
Osobne mám teraz svadbový maratón, predvčerom sa ženil môj bratranec, o dva týždne náš harmonikár a o tri môj druhý bratranec. So far - So good. Mám teraz trocha choré hrdlo, ale inak sa mám....zmätene :D Jak stále pri začiatku školského roka. Ale ako som vravel hore, nebudem to sem rozvádzať. človek by sa nemal trápiť, pretože ak svôj problém nevie vyriešiť, tak trápenímsa nič nedosiahne a ak ho zas nechce riešiť, tak je to znova bezdôvodné...čiže sa znova snažím žiť v prítomnosti...som hladný a idems i pustiť lekcie z elektroniky z nejakej filipínskej univrzity. Majte sa fajn :)
Kríza dopadla aj na nás všetkých. Leto bolo dlhé a krásne, zažil som viac, než som predpokladal. Začalo to už exkurziou do Budapešti, neskôr Čerdafest, Gastrofest a s ním spojený Bluesový Maratón, Sziget, krásny výlet pri Balatone a pár ďalších menších koncertíkov. Vrátim sa k pár posledným koncertom s TJV.
V posledný augustový týždeň Niki Ivanov, voľakedajší spevák Zhody Náhod, vždy organizuje """""""Hudobný Týždeň""""""" v Goppion Café v Nitre na Farskej ul. Milujem to miesto pre svoju intímnu atmosféru. Je tot am proste útulné, no hrá sa tam dobre. Niki ma presviedčal, nech dojdeme s Csukamáj Olaj, ale kvôli viacerým drobnostiam sme nemohli, tak som aspoň vybavil kapelu Nova, tiež z Veľkého Kýru. Hrajú svojský alternatívny indie rock v zložení gitara(spev)/kláves/bicie. Mám ich rád a osobne ich poznám, dokonca majú skúšobňu hneď vedľa našej. Dotiahol som teda na ich koncert zopár svojich priateľov z Nitry, Kýru a samozrejme aj svoju milú, ktorá sa výletu do Nitry potešila. Koncert bol skvelý a čo to sme aj popili, a dokonca bol deň nášho výročia so Silvi tak sme sa pomojkali spolu s Capt. Morganom :D. (Šico "spevák kapely Nova" nahral ten koncert na diktafón, keby vás zaujímal, nájdete ho tu: http://www.ulozto.cz/xoMS3r7/nova-goppion-zip ). Na ďalší deň som obdržal telefonát od Nikiho, že mu vypadla jedna kapela zo štvrtka, že či nedojdem aspoň sám zahrať niečo aby nebolo ticho :D Tak som ho vysmial, že nie, ale presvedčil som chalanov z TJV, aby sme išli my, keď CSMO nemôžu. A tak sa aj stalo, pár telefonátov a koncert zo dňa na deň bol na svete. Zahrali sme tuším 20 skladieb na dve kolá a ako stále, cítil som sa v Goppione skvele. Zahrali sme aj dve novocvičené skladby a mali super úspech. Bolo síce pomenej ľudí, bo v meste bolo ešte málo študentov a vôbec, nitrania chodia von okolo desiatej. Ale starí chlapci zato pár krát ťažko preglgli, keď sa vo dverách objavila partia vyfintených študentiek :D Bolo nám super a mohlo sa ísť domov. Aj cesta autom bola výborná, plná gramatických analýz slovenčiny ohľadom vokalizácie niektorých slabík (vr(ü)hol, dl(ü)h, pr(ü)st atď.).
""""""Strikové dni v Zemnom""""""" pár dní na to sa v Zemnom konali Strikové Dni plné vína a klobás (aj keď klobása mohla byť aj lepšia). Presvedčil som svojho dobrého kamoša Laciho z Kýru, aby nám spravil šoféra (beztak mal v Zemnom aj svoj údel týkajúci sa nežnejšieho pohlavia). Prí hrali myslím Blues Zone, miestni pardáli z porstredia Taverna Blues Pubu, ako druhí hrali mladí entuziasti Crawling Kingsnake, ktorí hrali veci od Doors, Hendrixa, štandardy, ale aj nejaký ten hard-rock. Malo to gule aj šťavu. Potom sme hrali my s TJV. Na tom pódiu si vždy pripadám ako v 60tych rokoch, je vysoké, v celej sále je všeobecne dosť svetlo, no parket pred nami bol dosť prádzdny, ale to je iba chyba usporiadania miestnosti, keďže tak isto veľká plocha je hneď vedľa na sedenie, ale tam sme nedovideli, ale hralo sa mi skvele, čoraz lepšie. Skladby mali úspech, ale zdalo sa mi, že sme hrali krátky set, nuž, čo už. Po koncerte sme boli pozvaní do VIP priestoru, kde nás čakala už o niečo lepšia klobása a chutné vínečko, z ktorého sa ušlo aj Lacimu :) Po koncerte sme s LAcim ešte vyložili Sylvi v Nových Zámkoch a my sme sa pobrali domov. V Čerde sme popili z vína a rozprávali sa pozorujúc kýrsku mládež v hajlokoch. Mladé dievčatá, sotva skončili základku a liezli do kopca na "párty" k futbalistom a "miestnej smotánke" ako na med, úplne zhypnotizované tváre dúfajúc, že sa dostanú tiež do vychytenej miestnej spoločnosti. Ach tá mládež...kde sú vaše hodnoty? Popripitý som odvandroval domov tie dva kilometre okolo druhej v noci. Svet bol divný, vždy keď idem domov v noci, ticho je také podivné. Pod lampiónom na našej ulici sedí tmavosivá mačka čakajúc na myš, no keď ma zbadá, vidí hrozbu a ježí srsť. Keď som raz šiel tak v noci domov, hrala mi v ušiach čudná hudba a v tmavej časti Novej ulice som zahliadol celú bielu osobu, ako sú tie protichemické skafandre, resp, zle vidím, ale bola to akoby biela tepláková súprava, a tá osoba išla po železničnej trati a tancovala...divné, bohvie čo na tom piku tí idioti vidia. Ale trocha som odbočil, pardon.
"""""""Mototfest Komoča 2012""""""" veci som mal v už na mieste, čiže z Kýru som cestoval naľahko so Sylvi, ktorá ma vyprevadila až po stretko s Mikeym, ktorý ma viezol na koncert. Sylvi s nami nešla. Bolo to ešte čerstvo v spomienkach, jak sme oného rána opúšťali ten areál po Gastrofeste a boli sme tam zas. Menší stage, super ozvučenie, začínali sme o ôsmej. "Domáci" nám nalial za pohárik-dva Jacka a mohli mse ísť hrať. Hrali sme dva krát 45 minút, ale myslím, že to bolo aj viac. Znova sa mi hralo úžasne a myslím, že aj ľudia to patrične oceňovali potleskom. Medzičasom sa tam objavili Šico a Vlado (náš gitarista z CSMO), ktorí sa došli pozrieť na festival. Keď som sa v prestávke pozrel na našu výbavu na pódiu, pousmial som sa :) tri malé kombá, minimálny set bicích a predsa sme boli "veľkí". Ten malý pocit zadosťučinenia, že v našej produkcii je dôležitejšia hudba samotná, než aparát. Prosili nás ešte o jednu skladbu, ale žial, čas nás súril. Po nás nasledoval skvelý Iný Štýl. Na bicích hrá kolega môjho otca, Bari, a na kláves famózny Maroš, s ktorým sme sa spoznali pri skúškach s Entheou v júni. Ostatných som nepoznal, ale hrali skvele, samé hitovky v torch jazykoch, ľudí to bavilo....mňa len dojal "knak knak knakinon hevns dooor" :D ale inak skvelý výkon. Zvyšok noci som trávil s dvoma spomínanými nezbedníkmi. Pozreli sme si pár skladieb kapely Poisson Candy, videli sme trápny strip-tease ľutujúc tie chudery v tom chlade, prešli sme sa pár krát po areáli a zanedlho sme sa aj pobrali domov. Tiež bolo už dosť neskoro a boli sme unavení.
Osobne mám teraz svadbový maratón, predvčerom sa ženil môj bratranec, o dva týždne náš harmonikár a o tri môj druhý bratranec. So far - So good. Mám teraz trocha choré hrdlo, ale inak sa mám....zmätene :D Jak stále pri začiatku školského roka. Ale ako som vravel hore, nebudem to sem rozvádzať. človek by sa nemal trápiť, pretože ak svôj problém nevie vyriešiť, tak trápenímsa nič nedosiahne a ak ho zas nechce riešiť, tak je to znova bezdôvodné...čiže sa znova snažím žiť v prítomnosti...som hladný a idems i pustiť lekcie z elektroniky z nejakej filipínskej univrzity. Majte sa fajn :)
piatok 31. augusta 2012
Spomienky na Sziget Festival 2012
Viem, že to je už pár týždňov, ale akosi som nemal chuť vypisovať sem. Odvtedy sa už čoto udialo, alo pokúsim sa priblížiť spomienky na festival Sziget, kde sme hrali s kapelami Csukamáj Olaj a The JointVenture.
Bolo 11teho augusta keď sme s partiou vyrazili z Veľkého Kýru do Nových Zámkov, kde nás čakal vlastný mikrobus. Od organizátora Bluesovej Krčmy na Sziget-e sme dostali výsadu, že každý hudobník so sebou môže ešte niekoho vziať, tak sa nás zozbierala celkom pekná hŕstka ľudí. Cesta autobusom bola veľmi vtipná, pivo takmer tieklo potokom, našlo sa aj víno a muffiny, proste all inclusive (reku čo špajza dala). Keď sme dorazili na miesto činu, bolo nám viacerým do smiechu, lebo okná autobusu boli zvonka nepriehľadné a ľudia s jasnou opicou vyliezajúc zo svojich niekedy bizarne postavených stanov nám kývali, ako keby prichádzali nejaké hviezdy. Obrovský areál sme museli trocha poprekrižovať, kým sme našli naše skromné pôsobisko. Do nášho koncertu zostávali dve hodiny a všetko bolo v pohode. Pripili sme si Becherovkou a šli sme sa so Sylvinou poobzerať po blízkom okolí. V zákulisí vo "VIP" priestoroch za pódiom sa vo veľkom riešilo sudoku a popíjalo tekuté zlato. Sum 41, punkrocková kapela, ktorú som ako malý počúval bola naživo dosť nudná, tak sme sa prešli ďalej. Sziget je zaujímavý svojou rôznorodosťou a všestrannosťou. Našli sme techno a dnb stage, odniekial znela etno hudba, videli sme "facebook/youtube" stenu, kde ste sa mohli pripojiť, stenu na nabíjanie čohokoľvej s adaptérmi, stánky so steampunkovými kostýmami vojakov, hippie stánky, obrovský stage maďarskej hudby, svetový stage, obrovské ruské oko, či ako sa volá ten obrovský kolotoč, bandží džamping....proste mrte! Keď bol náš stage pripravený, rýchlo sme sa nazvučili a s Csukamáj Olaj sme mohli začať. Miesto Erika s nami hral Coco z Hajlok Blues Bandu,ktorý s nami hral posledných pár koncertov a z môjho pohľadu to zvládol veľmi dobre. Hladina alkoholu bola optimálna, slnko svietilo, zvuk bol fasa, publikum skvelé, ale véééľa prachu :D Ešte keď tancovali, myslel som si, že sa zadrhnem. Rozprával som po anglicky, bo tam bolo strašne veľa cudzincov. Od hipisákov, cez fúru hipsterov až po bláznov vo zvieracích kostýmov tam bolo všetko :D Ďalší koncert som odohral s The JointVenture. Priznám sa, v poslednej dobe sa mi s nimi hrá lepšie. Jednak je to uvoľnenejšie a toľko ani nespievam, tak sa môžem viacej venovať doprovodnej gitare, čo ma baví asi viac. Zahral si s nami aj Radi, náš harmonikár z CsMO.
Po oboch koncertoch za mnou prišli diváci sa porozprávať. Po CsMO za mnou prišiel jeden chlapík z Brazílie, mohol mať tak 24-25 a povedal, že moja hra na gitare ho strašne motivovala, ževraj pred pár rokmi frustrovane položil gitaru a prestal hrať, a že vďaka mne znova začne. Jeho slová ma dostali, bola to pre mňa neskutočná pocta, hoc sám sa nepokladám za nejakého famózneho gitaristu. Ba sa už aj zhoršujem, lebo nie som motivovaný. Po koncerte s The JointVenture za mnou zas prišla nejaká blond hipsterka, že sme hrali skvele a že je na festivale už pár dní a bola pri viacerých pódiách, ale že môj hlas je najlepší, čo tam počula "...and you´re also pretty good looking". Nuž, dajte mi niekto facku :D Sylvi chúďa musela asi dosť žiarliť, ale z mojej stránky nemá prečo :) ale povahu človek nezaprie.
Po nás hrali vynikajúco znejúci Bad Cat Blues Band. Vyzeralo to ako akýsi moderný take na Jimiho Hendrixa. Spieval starý, dôležito vyzerajúci chlapík, štýlovo oblečený, pateticky sa správajúci, ale páčil sa mi jeho spev. Nástroje hrali mladí, pohybovo nadaní chlapci s perfektnou vizážou. Strašne sa mi páčil zvuk gitary toho chalana, ale akosi to moc preháňal, celá ich produkcia pôsobila umelo, ba až silene, odhliednuc od toho, že to odohrali perfektne s prehľadom. Smutné však bolo, že tá kopa ľudí, čo bola pred pódiom počas našich koncertov, sa tiež začala rozchádzať. Nemalo to ten magnetický rozmer.
V zákulisí sa však dialo niečo magické. Atómová Kaša sa totiž dovarila. Šošovicová kaša s párkami ♥ mňam. Bolo to niečo fantastické, úplne mega....samozrjme ten extra dojem z nás vytiahol neskutočný hlad po koncerte. Medzičasom sa nám dosť ochladilo a mal som čo robiť aby som svoju podchladenú a žiarlivú Sylvinku udržal pri zmysloch. Šli sme sa teda prejsť a splynuli sme s obrovksým davom hipsterov - prachatých módnych maniakov, ktorý chú vyzerať zanedbalo výstredne v drahom oblečení. Popravde, ich koncentrácii sa nečudujem, Sziget je dosť drahý festival, netuším koľko stojí vstupenka, ale vraj sa Maďarom moc neoplatí, čiže si ju môžu dovoliť len bohatší, alebo ľudia zo sveta, pre ktorých je táto cena smiešne malá. Ale žilo to tam pestrosťou, čo však môže na nás obyčajných dedinčanov pôsobiť mätúco. Treba si však uvedomiť naše hodnoty. Ja sa nepotrebujem vizuálne dištancovať od ostatných, predvádzať sa v drahom oblečení. Mnohí sa môžu cítiť ako šedé myšky v takomto dave, ale mne sa oveľa viac cení, keď vidím hipíka/hipíčku v otrhaných handrách, ale so spokojným šťastným úsmevom na tvári.
Čas sa pomaly naplňpval a blížil sa čas koncertu Snoop Dogga pri hlavnom pódiu. Takú hviezdu len tak hocikedy nevidíte, tak sme si to nemohli nechať ujsť. Bola to neskutočná šou, párty, tancovali sme, smiali sa a tešili. Bol tam aj jeden milý momentík, keď sme sa len oddávali hudbe a zrazu som na chrbte zacítil cudzie vlniace sa telo. Prilínala sa na mňa totiž nejaká usmiata malá blondýna a keď som zbadal zmeravený pohľad mojej Sylvinky pripravenej vraždiť, tak som si ju s úsmevom pritúlil k sebe, aby nemala obavy :D
tesne pred koncom sme odišli do autobusu v zákulisí Bluesovej Krčmy, kde dohrávala maďarská ikona Mystery Gang Trio so svojim skvelým rockabilly. Autobusom sme sa plavili doslova morom ľudí opúšťajúcich koncertnú plochu, klepali nám na autobus (znova v domnení, že sme niektoré z hviezd festivalu) a dostala nás hláška nášho rozosmiateho harmonikára "Azt hiszik hogy kitudja kik is vagyunk", čo znamená asi toľko, že "myslia si že ktovie kto sme my" ale v slovenčine to nemá taký efekt :D
Večšinu cesty domov som strávil v zohrievaním mojej drahej, ktorá sa klepala chladom, na čom ešte pridávala aj zbytočne zapnutá klimatizácia. Obetoval som veškeré pohodlie, aby som ju zahrial, až kým si Feri nevšimol, že sa klepeme od chladu, tak prikázal šoférovi vypnúť klímu. Rozlúčili sme sa znova na parkovisku Tesca v Nových Zámkoch. Domov som prišiel okolo jednej, no nik nebol doma, lebo v parku sa konal juniáles.
Toľko o pamiatke na Sziget 2012. Opatrujte seba aj svoje duše!
Bolo 11teho augusta keď sme s partiou vyrazili z Veľkého Kýru do Nových Zámkov, kde nás čakal vlastný mikrobus. Od organizátora Bluesovej Krčmy na Sziget-e sme dostali výsadu, že každý hudobník so sebou môže ešte niekoho vziať, tak sa nás zozbierala celkom pekná hŕstka ľudí. Cesta autobusom bola veľmi vtipná, pivo takmer tieklo potokom, našlo sa aj víno a muffiny, proste all inclusive (reku čo špajza dala). Keď sme dorazili na miesto činu, bolo nám viacerým do smiechu, lebo okná autobusu boli zvonka nepriehľadné a ľudia s jasnou opicou vyliezajúc zo svojich niekedy bizarne postavených stanov nám kývali, ako keby prichádzali nejaké hviezdy. Obrovský areál sme museli trocha poprekrižovať, kým sme našli naše skromné pôsobisko. Do nášho koncertu zostávali dve hodiny a všetko bolo v pohode. Pripili sme si Becherovkou a šli sme sa so Sylvinou poobzerať po blízkom okolí. V zákulisí vo "VIP" priestoroch za pódiom sa vo veľkom riešilo sudoku a popíjalo tekuté zlato. Sum 41, punkrocková kapela, ktorú som ako malý počúval bola naživo dosť nudná, tak sme sa prešli ďalej. Sziget je zaujímavý svojou rôznorodosťou a všestrannosťou. Našli sme techno a dnb stage, odniekial znela etno hudba, videli sme "facebook/youtube" stenu, kde ste sa mohli pripojiť, stenu na nabíjanie čohokoľvej s adaptérmi, stánky so steampunkovými kostýmami vojakov, hippie stánky, obrovský stage maďarskej hudby, svetový stage, obrovské ruské oko, či ako sa volá ten obrovský kolotoč, bandží džamping....proste mrte! Keď bol náš stage pripravený, rýchlo sme sa nazvučili a s Csukamáj Olaj sme mohli začať. Miesto Erika s nami hral Coco z Hajlok Blues Bandu,ktorý s nami hral posledných pár koncertov a z môjho pohľadu to zvládol veľmi dobre. Hladina alkoholu bola optimálna, slnko svietilo, zvuk bol fasa, publikum skvelé, ale véééľa prachu :D Ešte keď tancovali, myslel som si, že sa zadrhnem. Rozprával som po anglicky, bo tam bolo strašne veľa cudzincov. Od hipisákov, cez fúru hipsterov až po bláznov vo zvieracích kostýmov tam bolo všetko :D Ďalší koncert som odohral s The JointVenture. Priznám sa, v poslednej dobe sa mi s nimi hrá lepšie. Jednak je to uvoľnenejšie a toľko ani nespievam, tak sa môžem viacej venovať doprovodnej gitare, čo ma baví asi viac. Zahral si s nami aj Radi, náš harmonikár z CsMO.
Po oboch koncertoch za mnou prišli diváci sa porozprávať. Po CsMO za mnou prišiel jeden chlapík z Brazílie, mohol mať tak 24-25 a povedal, že moja hra na gitare ho strašne motivovala, ževraj pred pár rokmi frustrovane položil gitaru a prestal hrať, a že vďaka mne znova začne. Jeho slová ma dostali, bola to pre mňa neskutočná pocta, hoc sám sa nepokladám za nejakého famózneho gitaristu. Ba sa už aj zhoršujem, lebo nie som motivovaný. Po koncerte s The JointVenture za mnou zas prišla nejaká blond hipsterka, že sme hrali skvele a že je na festivale už pár dní a bola pri viacerých pódiách, ale že môj hlas je najlepší, čo tam počula "...and you´re also pretty good looking". Nuž, dajte mi niekto facku :D Sylvi chúďa musela asi dosť žiarliť, ale z mojej stránky nemá prečo :) ale povahu človek nezaprie.
Po nás hrali vynikajúco znejúci Bad Cat Blues Band. Vyzeralo to ako akýsi moderný take na Jimiho Hendrixa. Spieval starý, dôležito vyzerajúci chlapík, štýlovo oblečený, pateticky sa správajúci, ale páčil sa mi jeho spev. Nástroje hrali mladí, pohybovo nadaní chlapci s perfektnou vizážou. Strašne sa mi páčil zvuk gitary toho chalana, ale akosi to moc preháňal, celá ich produkcia pôsobila umelo, ba až silene, odhliednuc od toho, že to odohrali perfektne s prehľadom. Smutné však bolo, že tá kopa ľudí, čo bola pred pódiom počas našich koncertov, sa tiež začala rozchádzať. Nemalo to ten magnetický rozmer.
V zákulisí sa však dialo niečo magické. Atómová Kaša sa totiž dovarila. Šošovicová kaša s párkami ♥ mňam. Bolo to niečo fantastické, úplne mega....samozrjme ten extra dojem z nás vytiahol neskutočný hlad po koncerte. Medzičasom sa nám dosť ochladilo a mal som čo robiť aby som svoju podchladenú a žiarlivú Sylvinku udržal pri zmysloch. Šli sme sa teda prejsť a splynuli sme s obrovksým davom hipsterov - prachatých módnych maniakov, ktorý chú vyzerať zanedbalo výstredne v drahom oblečení. Popravde, ich koncentrácii sa nečudujem, Sziget je dosť drahý festival, netuším koľko stojí vstupenka, ale vraj sa Maďarom moc neoplatí, čiže si ju môžu dovoliť len bohatší, alebo ľudia zo sveta, pre ktorých je táto cena smiešne malá. Ale žilo to tam pestrosťou, čo však môže na nás obyčajných dedinčanov pôsobiť mätúco. Treba si však uvedomiť naše hodnoty. Ja sa nepotrebujem vizuálne dištancovať od ostatných, predvádzať sa v drahom oblečení. Mnohí sa môžu cítiť ako šedé myšky v takomto dave, ale mne sa oveľa viac cení, keď vidím hipíka/hipíčku v otrhaných handrách, ale so spokojným šťastným úsmevom na tvári.
Čas sa pomaly naplňpval a blížil sa čas koncertu Snoop Dogga pri hlavnom pódiu. Takú hviezdu len tak hocikedy nevidíte, tak sme si to nemohli nechať ujsť. Bola to neskutočná šou, párty, tancovali sme, smiali sa a tešili. Bol tam aj jeden milý momentík, keď sme sa len oddávali hudbe a zrazu som na chrbte zacítil cudzie vlniace sa telo. Prilínala sa na mňa totiž nejaká usmiata malá blondýna a keď som zbadal zmeravený pohľad mojej Sylvinky pripravenej vraždiť, tak som si ju s úsmevom pritúlil k sebe, aby nemala obavy :D
tesne pred koncom sme odišli do autobusu v zákulisí Bluesovej Krčmy, kde dohrávala maďarská ikona Mystery Gang Trio so svojim skvelým rockabilly. Autobusom sme sa plavili doslova morom ľudí opúšťajúcich koncertnú plochu, klepali nám na autobus (znova v domnení, že sme niektoré z hviezd festivalu) a dostala nás hláška nášho rozosmiateho harmonikára "Azt hiszik hogy kitudja kik is vagyunk", čo znamená asi toľko, že "myslia si že ktovie kto sme my" ale v slovenčine to nemá taký efekt :D
Večšinu cesty domov som strávil v zohrievaním mojej drahej, ktorá sa klepala chladom, na čom ešte pridávala aj zbytočne zapnutá klimatizácia. Obetoval som veškeré pohodlie, aby som ju zahrial, až kým si Feri nevšimol, že sa klepeme od chladu, tak prikázal šoférovi vypnúť klímu. Rozlúčili sme sa znova na parkovisku Tesca v Nových Zámkoch. Domov som prišiel okolo jednej, no nik nebol doma, lebo v parku sa konal juniáles.
Toľko o pamiatke na Sziget 2012. Opatrujte seba aj svoje duše!
pondelok 6. augusta 2012
Gastrofest 2012 - Blues Maraton Impressions
Ak čítavate moje články, tak si zrejme pamätte, ako som písal o plánovanom lámaní rekordov, keď sme to v Bratislave organizovali s Ferim, Bonzom, Durom Turtevom, Robim a Pavelom Sojkom u Očka na Karpatskej. Plánovalo sa hrať bluesovú hudbu súvisle 24 hodín, no vtedy sme sa stretli so skepsou, že v Maďarsku sa o to už pokúšali a dali asi len 12 hodín, čomu teraz v spätnom pohľade vzdávam poctu. Totižto, nám sa ten rekord podarilo prekonať, hoc´ sa jedná iba o slovenský rekord, no je oficiálne právoplatný a myslím, že všetci zúčastnení naň môžu byť právom hrdí, všetci. Ako to prebiehalo z môjho pohľadu?
Vo štvrtok 2.8.2012 som pricestoval do Nových Zámkou, kde sme so Sylvi chceli vo Family Shope nasprayovať nápisy "Blues Maraton" na tri 5metrové plachty no zistili sme, že tá miestnosť je na spomínanú činnosť vhodná nie. Presunuli sme sa teda na neďaleké parkovisko, kde už to šlo v poriadku (viď foto na konci článku - vfnkč).
V piatok som vstal o 7 15 a zašiel som do Nitry do RD Music kúpiť na svojho nového strakáča, konečne vlastného. Pobehal som mesto, no nič zaujímavé som nenašiel, tak som sa pobral naspäť domov a poobede okolo štvrtej ma vyzdvihli chalani z Csukamáj Olaj. Zastavili sme sa aj po Sylvi pri bývalom Blues Pube, na ktorý máme všetci len tie najkrajšie spomienky. Do Komoče sme dorazili o piatej a bolo tam mrte (veľa) ľudí :) Veď je to v podstate festival jedla. Kto nevie o čo sa jedná, tak v krátkosti, je to trojdňová akcia vrcholiaca súťažou vo varení guláša, no prihliada sa aj na tematické nápady súťažiacich. Všade rozvoniava jedlo, počuť živú hudbu na 4 nezávislých pódiách s rôznou hudbou (tento rok hrali napr. Zuzka Smatanová, Republic, Kancsapda a mnoho ďalších). Celé sa to odohráva v malebnom prostredí Oáza Camp-u pri Váhu na pieskových plážach, kde si kľudne môžete užiť takmer prímorskú atmosféru...vravím takmer!
Dvojitý stage (stäjdž) už stál pod obrovským stanom (vfnkč) a dolaďovali sa už len posledné detaily. Plánovaný začiatok bol o šiestej večer, no v celom areáli ešte boli nejaké komplikácie s el. prúdom, tak sa to oddialilo na cca 18 40, keď sme začali ako prví s Csukamáj Olaj. Hralo sa mi veľmi príjemne, v super porstredí, s priateľmi povôkol, mierne gala feeling...vravím mierne! Pri posledných skladbách sa už vedľa mňa pripravoval Dura Turtev, s ktorým som pokračoval v jammingu a poneskôr som sa odpojil. Medzitým nastali ďalšie komplikácie s prúdom, ale našťastie bol na pódiu Pavel s akustickou gitarou a celé to takpovediac zachraňoval (možno to tak celé malo byť) svojimi "naivnými" skladbami v doprovode saxofónu a miniatúrnej fujary. Bolo to milé. Po nich nastúpili skvelí D Blues Band z Levíc, proste treba počuť. Celý tento maratón bol možno aj takou malou promenádou toho, aké kapely a akých hudobníkov tu máme. Samozrejme tu neboli všetci (aj keď sa zúčastnilo vyše 100 hudobníkov), možno aj kvôli podmienkam. Nemohli sme zabezpečiť honorár ani cestovné, pochopiteľné pri takom množstve účastníkov, no mohli sme zabezpečiť parkovanie, stanovanie, jedlo a občerstvenie a samozrejme príjemnú priateľskú atmosféru a v konečnom dôsledku účasť na oficiálnom Slovenskom Rekorde. Nebolo to však také ľahké. Nasledoval na južnom Slovensku snáď najobľúbenejšia blues-rocková kapela, História, ktorá odohrala vynikajúci set skladieb. O tom čase som už bol dosť unavený a s vedomím, že v noci o tretej sa mám zúčastniť ďalšieho jammingu som zacítil zúfalú potrebu isť si ľahnúť. So Sylvi sme však stanovali hneď za pódiom, čo sa značne pričinilo k tomu, aby som nespal ani trocha :D Boli to len útržky minút mikrospánkov miestami prerušované "virtuóznymi" výkonmi niektorých gitaristov...Neviem, ja preferujem v bluese skôr emocionálne sóla, než súťaže o najviac tónov v takte. Alebo som bol len príliš unavený, neviem...okolo druhej som vyliezol zo stanu, šli sme sa prejsť, rozprúdiť krvný obeh a po sete Vlada Urbanovského sme sa pridali na jamming, resp. bol to ten kritický bod celého maratónu, keď už aj ľudia poodchádzali, aj muzikanti boli unavení, zvukári odišli spať a niekto to predssa musel držať. Tak sa tam pozbieralo zopár potulných hudobníkov ako napr. Gabi, vojensky striktne pôsobiaci basák s veľkou obľubou vo funkovom poppingu :D hralo sa s ním skvele, no občas by som bol uvítal trocha súvislejšiu basovú linku pre podporu môjho spevu, ktorý bol žial dosť naprd, bo môj repertoár sklaieb je dosť obmedzený (možno je to len výhovorka, ale nepoznám veľa skladieb a pamäť mám dosť slabú). Potom sa pridal akýsi bicák, ktorého nik nepoznal, a podľa jeho slov, teda aspon tak nejak som to zachytil, za bicími nesedel 20 rokov :D nuž, bolo to aj počuť, ale hej...keby ho nebolo, možno by sme rekord neudržali, takže veľká vďaka aj jemu...ako vravím, to bola tá kritická hodinka. Potom jammovali Dura, Vlado Urbanovský a môj naj kamoš Andy, ale keďže kontrabas sa ťažko nazvučoval, musel hrať predsa len na bassgitare.Neskôr sa pridal aj Milan Konfráter potom aj so svojim bandom, ktorým patrí obrovská poklona, najmä Milanovi za heroické výkony, keďže s Vladom už pred vlastným koncertom jammoval asi 2 hodiny v noci a svôj vlastný koncert natiahol o pár minút. Do poslednej sekundy maximálne výkony. Smiešne bolo, že Milan na festival prišiel so svojim kučeravým takmer-afrom a keď končil, mal vlasy od vyčerpania takmer úplne priľahnuté k hlave (vfnkč). Medzitým už spoza stromov vykúkali prvé slnečné lúče...idilický východ slnka nám skazili na hrádzi len komáre, tak sme sa pobrali späť ko pódiu, kde už pomali začínali Hajlok Blues Band v zostave Mišo, Attila, Coco na cajone (kachon - to oné na čom sa sedí a búcha, ako bicie, len ako skrinka) a Andy na kontrabase, ktorý bol už dosť unavený ale na niečiu škodu, ho nebolo počuť vôbec, bo mikrofón akosi nebral tie frekvencie, no neva. Aj tak to bolo v unplugged koncepcii, len Miško vybral viacmenej pomalé skladby a to ma priam zabíjalo...nesmel som zaspať, nesmel, veď po nich sme hrali my s Joint Venture. Spomienky sa mi už zlievajú, ale toto bolo cca o 7-8 ráno. Všetko bolo live vysielané na internet cez kameru, ktorá všetko aj zaznamenávala, čiže možno za pár rokov sa niekto niekde na niečom zasmeje...a to je fajn, bo smiech je zdravý. Po nás bol nejaký jam, ale teraz o tom mám okno :D Bonzo sa žial z neznámych dôvodov nedostavil, no nejak sa to nahradilo, tuším hrali znova mladí Blues Riders z Bratislavy, ktorý hrali blues výrazne okorenené funky hudbou...čo im nemám za zlé, bolo to chutné. Nasledoval polobritský Akelek Blues Band so super nástrojovou koncepciou 12strunovej gytary, slide-ového dobra, basy a bicích...znelo to na slovenské pomery netradične, príjemné okorenenie programu. So sylvi sme však potrebovali nejakú prechádzku tak sme tuším zašli na raňajky a za obeť padli nejaké tie hot-dogy. Vrátili sme sa na posledných pár skladieb Rolling Stones Blues Cirkusu, ktorý pozostáva z hudobníkov slovenskej bluesovej scény a je to akýsi Rolling Stones tribute projekt. Veľmi fajné verzie najslávnejsších skladieb. Vrátil som sa najmä kvôli legendárnemu Canned Heat Revival Bandu, ktorý sa po dvojročnej odmlke dal dokopy pre jeden posledný koncert. Niežeby som chcel zdiskreditovať ostatné kapely, ale podľa môjho názoru, bola táto kapela špicou celej akcie. Roky sú Roky a oni hrali spolu vyše 10 rokov, premakané aranžmány skladieb, pekelne zohratá rytmika, nekompromisná harmonika, famózna a najmä vkusná virtuozita gitaristu a neodmyslitelný spev Kopiho. Proste to malo gule, ale také veľké, že som sa neustále prichytal so šťastným úsmevom na tvári. Super!!! Kiež by videá z môjho telefónu nezaberali 60 MB, nahral som totiž dve posledné skladby Canned Heat RB vôbec!! škoda tej bandy...niekedy si človek želá, aby niektorí ľudia nestarli.
Kapelu Grapefruit Death sme počúvali iba spoza pódia, kde sme oddychovali na karimatkách a nasávali festivalovú atmosféru. Po nich nasledovali neskutočne profesionálne pôsobiaci Men in Age z Levíc. Mali vlastné bicie (ktoré zneli rovnako ako pódiové), mali svojich technikov, nosičov a tak...proste silný dojem. Hrali hardrockom okorenené bluesové skladby a končili dosť nebluesovou vecou, ale pome...veď Blues Rideri hrali aj funky, Mr. Guitar hral skoro metál, tak na čo sa tu hráme?! Všetko bolo na mieste a proti gustu žiaden dišputát. Dosť však ľutujem ,že Bluesweiser som úplne vynechal sakra. Neviem, kde som bol, ale už dlho som túžil ich vidieť. Toto ma dosť mrzí, kto môžte, choďte sa na nich pozrieť aj za mňa. Zrejme to bolo vtedy Keď sme boli so Sylvinou na pieskovej pláži oddychovať. Pri takej miere únavy sa už mnohé spomienky spájané s časom zlievajú. Vrátili sme sa na posledné predstavenie. Hrala kapela Oldschool Band, ktorá spôsobila pár padnutých sánok...bol to druhý vrchol podujatia. Chlapi sa sformovali pred 41 rokmi ako školská formácia a v ten deň hrali s takým nasadením, ako dvadsiatnici v najlepších rokoch. Skvelý zvuk, precízne hranie, super spev, skladby prevažne od Led Zeppelin a Cream, zopár z Blues Brothers produkcie, ale všetko to malo šťavu. Hralo sa im tak dobre, že bolo vidno radosť na ich tvárach, boli v správnom čase na správnom mieste. A keďže po avizovanej poslednej skladbe by nasledovalo už len 40 minút do 24 hodinového rekordu, nebolo čo riešiť. Naložili ako sa patrí a publikum to aj patrične ocenilo. Pri poslednej skladbe na pódium napochodoval vysmiaty Feri a zdvihol nad hlavu modré hodiny, ktoré pred môj spevový monitor položil presne pre 24 hodinami toho momentu. Bol to úžasný pocit. Prišiel na pódium aj poverený človek z organizácie pre slovenské rekordy a pochváli zúčastnených a organizátorov. Myslím, že pocta patrí Nielen Ferimu, ktorý to vymyslel, dotoval a organizoval, ale aj dvom Robertom: Gajdošíkovi a Mészárosovi, ktorí sa starali o zvukovú časť akcie. Nikomu by sa nebolo hralo dobre, keby je na pódiu zlý zvuk ,alebo keby boli s niečím problémy. Takže klobúk dole, ďakujem aj za seba. Im dvom samozrjme pomohol aj Attila Tihanyi starší, keď počas nočných jammingov dozoroval pri mixpulte práve on. Po gratuláciách a foteniach kapela dohrala ešte jednu skladbu a šlo sa oddychovať.
Toto mi pripomína, že aj v piatok večer, a tuším aj v sobotu sme so Sylvi blúdili po areáli a čuduj sa svete, na disco pódiu hral náš gitarista z The JointVenture, Laci. Skladby ako Coco Jambo a veci od Berryho White-a :D pritisli sme sa rovno pred pódium aby nás zbadal a potom sa aj on smial. Niečím si treba zarábať a povedzme si na rovinu, že na slovensku sa bluesom zarobiť nedá...a predsa s tým neprestávame. To disco bolo milé a so Sylvi sme si v piesku pred pódiom veľmi dobre zatancovali a neskôr sme šli an večeru na miesto, kde som voľakedý v auguste 2007 hral asi 4-5ty koncert s Csukamáj Olaj vôbec. Bolo to asi okolo pol štvrtej nadránom, strašná zima, amatérizmus, amati bicie, tranzistorové kombo, vyklepané kolená :) krása. Ubehlo už 5 rokov, a kde sme teraz?...v podstate tam isto :D
Sapť sme šli okolo desiatej večer, keď hrali nejaké rockové kapely na preplachtovanom nacionalisticky ladenom "Határtalan" pódiu...čo v preklade znamená bezhraničné...nebudem sa do tematiky viac zabárať, no keďže hrali len nejak do desiatej, bolo to fajn, bo pred tým sme odchádzali od hlavného pódia, kde hrala Sylvinou obľubovaná kultová maďarská kapela Republic. Divákov tam amli mrte, ale nemal som toľko síl si to tam odskákať. Nuž, musel som to nejak vyžehliť. Tak ale aspoňže pri azspávaní sme isto počuli celý koncert a neprišli sme tým pádom o nič...zobudil nás iba ohňostroj na záver.
Zobudil som sa okolo druhej nadránom, keď som si povšimol, že stan sa akosi silno vlní...pozrel som von a na oblohe nebolo ani hviezdy, ľudia nervózne pobehovali ...v diaľke už blikali blesky. Drahú som zobudil a friško sme všetko poupratali, aby sme sa presťahovali na bezpečnejšie miesto. Najprv sme sa usalašili v backstage-ovom partizán stane, no o štvrtej nás pozorný Meszo prebudil, aby sme sa presťahovali na pódium, že tam je teplejšie a neprefukuje. Milé od neho :) Spali sme na peržskom kobersi pod reflektormi :) spalo sa skvele. Budil som sa o šiestej s bozkom na čele. Boli sme dohodnutý s mojim otcom, že mu zavolám, lebo šiel domov z roboty a tak nás cestou vzal :) Bolo to super ráno. Doma ešte bolo čo dospať, no predtým ešte poihranie s bratovým novým malým pitbullom. Malý harapes ^^
Sprajovanie na parkovisku
Prvé prípravy na pódiu pred prvým koncertom
Laci s discobandom, mislím, že DJ bol Čeku
The man of sound - Robi
Hero of the night - Milan Konfráter Band
Prvé lúče slnka
Plážový veget
Na pláži, nevyspaté oči
Canned Heat Revival Band
áno, aj hyperaktívni ľudia spia
Vyspaté oči na pódiu
Doma - Spikey a Lucifer
Vo štvrtok 2.8.2012 som pricestoval do Nových Zámkou, kde sme so Sylvi chceli vo Family Shope nasprayovať nápisy "Blues Maraton" na tri 5metrové plachty no zistili sme, že tá miestnosť je na spomínanú činnosť vhodná nie. Presunuli sme sa teda na neďaleké parkovisko, kde už to šlo v poriadku (viď foto na konci článku - vfnkč).
V piatok som vstal o 7 15 a zašiel som do Nitry do RD Music kúpiť na svojho nového strakáča, konečne vlastného. Pobehal som mesto, no nič zaujímavé som nenašiel, tak som sa pobral naspäť domov a poobede okolo štvrtej ma vyzdvihli chalani z Csukamáj Olaj. Zastavili sme sa aj po Sylvi pri bývalom Blues Pube, na ktorý máme všetci len tie najkrajšie spomienky. Do Komoče sme dorazili o piatej a bolo tam mrte (veľa) ľudí :) Veď je to v podstate festival jedla. Kto nevie o čo sa jedná, tak v krátkosti, je to trojdňová akcia vrcholiaca súťažou vo varení guláša, no prihliada sa aj na tematické nápady súťažiacich. Všade rozvoniava jedlo, počuť živú hudbu na 4 nezávislých pódiách s rôznou hudbou (tento rok hrali napr. Zuzka Smatanová, Republic, Kancsapda a mnoho ďalších). Celé sa to odohráva v malebnom prostredí Oáza Camp-u pri Váhu na pieskových plážach, kde si kľudne môžete užiť takmer prímorskú atmosféru...vravím takmer!
Dvojitý stage (stäjdž) už stál pod obrovským stanom (vfnkč) a dolaďovali sa už len posledné detaily. Plánovaný začiatok bol o šiestej večer, no v celom areáli ešte boli nejaké komplikácie s el. prúdom, tak sa to oddialilo na cca 18 40, keď sme začali ako prví s Csukamáj Olaj. Hralo sa mi veľmi príjemne, v super porstredí, s priateľmi povôkol, mierne gala feeling...vravím mierne! Pri posledných skladbách sa už vedľa mňa pripravoval Dura Turtev, s ktorým som pokračoval v jammingu a poneskôr som sa odpojil. Medzitým nastali ďalšie komplikácie s prúdom, ale našťastie bol na pódiu Pavel s akustickou gitarou a celé to takpovediac zachraňoval (možno to tak celé malo byť) svojimi "naivnými" skladbami v doprovode saxofónu a miniatúrnej fujary. Bolo to milé. Po nich nastúpili skvelí D Blues Band z Levíc, proste treba počuť. Celý tento maratón bol možno aj takou malou promenádou toho, aké kapely a akých hudobníkov tu máme. Samozrejme tu neboli všetci (aj keď sa zúčastnilo vyše 100 hudobníkov), možno aj kvôli podmienkam. Nemohli sme zabezpečiť honorár ani cestovné, pochopiteľné pri takom množstve účastníkov, no mohli sme zabezpečiť parkovanie, stanovanie, jedlo a občerstvenie a samozrejme príjemnú priateľskú atmosféru a v konečnom dôsledku účasť na oficiálnom Slovenskom Rekorde. Nebolo to však také ľahké. Nasledoval na južnom Slovensku snáď najobľúbenejšia blues-rocková kapela, História, ktorá odohrala vynikajúci set skladieb. O tom čase som už bol dosť unavený a s vedomím, že v noci o tretej sa mám zúčastniť ďalšieho jammingu som zacítil zúfalú potrebu isť si ľahnúť. So Sylvi sme však stanovali hneď za pódiom, čo sa značne pričinilo k tomu, aby som nespal ani trocha :D Boli to len útržky minút mikrospánkov miestami prerušované "virtuóznymi" výkonmi niektorých gitaristov...Neviem, ja preferujem v bluese skôr emocionálne sóla, než súťaže o najviac tónov v takte. Alebo som bol len príliš unavený, neviem...okolo druhej som vyliezol zo stanu, šli sme sa prejsť, rozprúdiť krvný obeh a po sete Vlada Urbanovského sme sa pridali na jamming, resp. bol to ten kritický bod celého maratónu, keď už aj ľudia poodchádzali, aj muzikanti boli unavení, zvukári odišli spať a niekto to predssa musel držať. Tak sa tam pozbieralo zopár potulných hudobníkov ako napr. Gabi, vojensky striktne pôsobiaci basák s veľkou obľubou vo funkovom poppingu :D hralo sa s ním skvele, no občas by som bol uvítal trocha súvislejšiu basovú linku pre podporu môjho spevu, ktorý bol žial dosť naprd, bo môj repertoár sklaieb je dosť obmedzený (možno je to len výhovorka, ale nepoznám veľa skladieb a pamäť mám dosť slabú). Potom sa pridal akýsi bicák, ktorého nik nepoznal, a podľa jeho slov, teda aspon tak nejak som to zachytil, za bicími nesedel 20 rokov :D nuž, bolo to aj počuť, ale hej...keby ho nebolo, možno by sme rekord neudržali, takže veľká vďaka aj jemu...ako vravím, to bola tá kritická hodinka. Potom jammovali Dura, Vlado Urbanovský a môj naj kamoš Andy, ale keďže kontrabas sa ťažko nazvučoval, musel hrať predsa len na bassgitare.Neskôr sa pridal aj Milan Konfráter potom aj so svojim bandom, ktorým patrí obrovská poklona, najmä Milanovi za heroické výkony, keďže s Vladom už pred vlastným koncertom jammoval asi 2 hodiny v noci a svôj vlastný koncert natiahol o pár minút. Do poslednej sekundy maximálne výkony. Smiešne bolo, že Milan na festival prišiel so svojim kučeravým takmer-afrom a keď končil, mal vlasy od vyčerpania takmer úplne priľahnuté k hlave (vfnkč). Medzitým už spoza stromov vykúkali prvé slnečné lúče...idilický východ slnka nám skazili na hrádzi len komáre, tak sme sa pobrali späť ko pódiu, kde už pomali začínali Hajlok Blues Band v zostave Mišo, Attila, Coco na cajone (kachon - to oné na čom sa sedí a búcha, ako bicie, len ako skrinka) a Andy na kontrabase, ktorý bol už dosť unavený ale na niečiu škodu, ho nebolo počuť vôbec, bo mikrofón akosi nebral tie frekvencie, no neva. Aj tak to bolo v unplugged koncepcii, len Miško vybral viacmenej pomalé skladby a to ma priam zabíjalo...nesmel som zaspať, nesmel, veď po nich sme hrali my s Joint Venture. Spomienky sa mi už zlievajú, ale toto bolo cca o 7-8 ráno. Všetko bolo live vysielané na internet cez kameru, ktorá všetko aj zaznamenávala, čiže možno za pár rokov sa niekto niekde na niečom zasmeje...a to je fajn, bo smiech je zdravý. Po nás bol nejaký jam, ale teraz o tom mám okno :D Bonzo sa žial z neznámych dôvodov nedostavil, no nejak sa to nahradilo, tuším hrali znova mladí Blues Riders z Bratislavy, ktorý hrali blues výrazne okorenené funky hudbou...čo im nemám za zlé, bolo to chutné. Nasledoval polobritský Akelek Blues Band so super nástrojovou koncepciou 12strunovej gytary, slide-ového dobra, basy a bicích...znelo to na slovenské pomery netradične, príjemné okorenenie programu. So sylvi sme však potrebovali nejakú prechádzku tak sme tuším zašli na raňajky a za obeť padli nejaké tie hot-dogy. Vrátili sme sa na posledných pár skladieb Rolling Stones Blues Cirkusu, ktorý pozostáva z hudobníkov slovenskej bluesovej scény a je to akýsi Rolling Stones tribute projekt. Veľmi fajné verzie najslávnejsších skladieb. Vrátil som sa najmä kvôli legendárnemu Canned Heat Revival Bandu, ktorý sa po dvojročnej odmlke dal dokopy pre jeden posledný koncert. Niežeby som chcel zdiskreditovať ostatné kapely, ale podľa môjho názoru, bola táto kapela špicou celej akcie. Roky sú Roky a oni hrali spolu vyše 10 rokov, premakané aranžmány skladieb, pekelne zohratá rytmika, nekompromisná harmonika, famózna a najmä vkusná virtuozita gitaristu a neodmyslitelný spev Kopiho. Proste to malo gule, ale také veľké, že som sa neustále prichytal so šťastným úsmevom na tvári. Super!!! Kiež by videá z môjho telefónu nezaberali 60 MB, nahral som totiž dve posledné skladby Canned Heat RB vôbec!! škoda tej bandy...niekedy si človek želá, aby niektorí ľudia nestarli.
Kapelu Grapefruit Death sme počúvali iba spoza pódia, kde sme oddychovali na karimatkách a nasávali festivalovú atmosféru. Po nich nasledovali neskutočne profesionálne pôsobiaci Men in Age z Levíc. Mali vlastné bicie (ktoré zneli rovnako ako pódiové), mali svojich technikov, nosičov a tak...proste silný dojem. Hrali hardrockom okorenené bluesové skladby a končili dosť nebluesovou vecou, ale pome...veď Blues Rideri hrali aj funky, Mr. Guitar hral skoro metál, tak na čo sa tu hráme?! Všetko bolo na mieste a proti gustu žiaden dišputát. Dosť však ľutujem ,že Bluesweiser som úplne vynechal sakra. Neviem, kde som bol, ale už dlho som túžil ich vidieť. Toto ma dosť mrzí, kto môžte, choďte sa na nich pozrieť aj za mňa. Zrejme to bolo vtedy Keď sme boli so Sylvinou na pieskovej pláži oddychovať. Pri takej miere únavy sa už mnohé spomienky spájané s časom zlievajú. Vrátili sme sa na posledné predstavenie. Hrala kapela Oldschool Band, ktorá spôsobila pár padnutých sánok...bol to druhý vrchol podujatia. Chlapi sa sformovali pred 41 rokmi ako školská formácia a v ten deň hrali s takým nasadením, ako dvadsiatnici v najlepších rokoch. Skvelý zvuk, precízne hranie, super spev, skladby prevažne od Led Zeppelin a Cream, zopár z Blues Brothers produkcie, ale všetko to malo šťavu. Hralo sa im tak dobre, že bolo vidno radosť na ich tvárach, boli v správnom čase na správnom mieste. A keďže po avizovanej poslednej skladbe by nasledovalo už len 40 minút do 24 hodinového rekordu, nebolo čo riešiť. Naložili ako sa patrí a publikum to aj patrične ocenilo. Pri poslednej skladbe na pódium napochodoval vysmiaty Feri a zdvihol nad hlavu modré hodiny, ktoré pred môj spevový monitor položil presne pre 24 hodinami toho momentu. Bol to úžasný pocit. Prišiel na pódium aj poverený človek z organizácie pre slovenské rekordy a pochváli zúčastnených a organizátorov. Myslím, že pocta patrí Nielen Ferimu, ktorý to vymyslel, dotoval a organizoval, ale aj dvom Robertom: Gajdošíkovi a Mészárosovi, ktorí sa starali o zvukovú časť akcie. Nikomu by sa nebolo hralo dobre, keby je na pódiu zlý zvuk ,alebo keby boli s niečím problémy. Takže klobúk dole, ďakujem aj za seba. Im dvom samozrjme pomohol aj Attila Tihanyi starší, keď počas nočných jammingov dozoroval pri mixpulte práve on. Po gratuláciách a foteniach kapela dohrala ešte jednu skladbu a šlo sa oddychovať.
Toto mi pripomína, že aj v piatok večer, a tuším aj v sobotu sme so Sylvi blúdili po areáli a čuduj sa svete, na disco pódiu hral náš gitarista z The JointVenture, Laci. Skladby ako Coco Jambo a veci od Berryho White-a :D pritisli sme sa rovno pred pódium aby nás zbadal a potom sa aj on smial. Niečím si treba zarábať a povedzme si na rovinu, že na slovensku sa bluesom zarobiť nedá...a predsa s tým neprestávame. To disco bolo milé a so Sylvi sme si v piesku pred pódiom veľmi dobre zatancovali a neskôr sme šli an večeru na miesto, kde som voľakedý v auguste 2007 hral asi 4-5ty koncert s Csukamáj Olaj vôbec. Bolo to asi okolo pol štvrtej nadránom, strašná zima, amatérizmus, amati bicie, tranzistorové kombo, vyklepané kolená :) krása. Ubehlo už 5 rokov, a kde sme teraz?...v podstate tam isto :D
Sapť sme šli okolo desiatej večer, keď hrali nejaké rockové kapely na preplachtovanom nacionalisticky ladenom "Határtalan" pódiu...čo v preklade znamená bezhraničné...nebudem sa do tematiky viac zabárať, no keďže hrali len nejak do desiatej, bolo to fajn, bo pred tým sme odchádzali od hlavného pódia, kde hrala Sylvinou obľubovaná kultová maďarská kapela Republic. Divákov tam amli mrte, ale nemal som toľko síl si to tam odskákať. Nuž, musel som to nejak vyžehliť. Tak ale aspoňže pri azspávaní sme isto počuli celý koncert a neprišli sme tým pádom o nič...zobudil nás iba ohňostroj na záver.
Zobudil som sa okolo druhej nadránom, keď som si povšimol, že stan sa akosi silno vlní...pozrel som von a na oblohe nebolo ani hviezdy, ľudia nervózne pobehovali ...v diaľke už blikali blesky. Drahú som zobudil a friško sme všetko poupratali, aby sme sa presťahovali na bezpečnejšie miesto. Najprv sme sa usalašili v backstage-ovom partizán stane, no o štvrtej nás pozorný Meszo prebudil, aby sme sa presťahovali na pódium, že tam je teplejšie a neprefukuje. Milé od neho :) Spali sme na peržskom kobersi pod reflektormi :) spalo sa skvele. Budil som sa o šiestej s bozkom na čele. Boli sme dohodnutý s mojim otcom, že mu zavolám, lebo šiel domov z roboty a tak nás cestou vzal :) Bolo to super ráno. Doma ešte bolo čo dospať, no predtým ešte poihranie s bratovým novým malým pitbullom. Malý harapes ^^
Sprajovanie na parkovisku
Dura, Vlado a Andy
áno, aj hyperaktívni ľudia spia
nedeľa 15. júla 2012
Čerdafest 2012 chrono
Guľa z kocky sa neoplatí, lebo človek príde o veľa materiálu...resp. niekto iný by to tĺkol kladivom!
Tak ako už každý rok od 2007, keď to Meszo alebo Erik u Emila pri kofoli navrhli spraviť koncert pri vínnych pivniciach v kýrskej Čerde 7. júla 2007, sa konal festival aj tento rok. Ako každý nízkorozpočtový festival z iniciatívy milých ľudi, najčastejšie muzikantov neprofesionálov, aj príprava Čerdafestu stojí veľa námahy a sebaobetovania. Dojem veliteľa festivalu najviac lezie z Robiho a sekundantom je zrejme MEszo a Erik, tuším oni traja sú "akcionári"...neoficiálne, ale samozrejme tomu venovali aj najviac úsilia, telefonátov, benzínu a kalórií. Čo však znamenal ěrdafest 2012 pre mňa?
Začalo to budíkom o piatej vo štvrtok 12.7. keď som bez raňajok iba s kávou v žalúdku vybicykloval na kopec , kam zanedlho priniesli pódium z KLIKKu. Pľac bolo treba upratať, pokosiť, odstrániť smeti, črepiny skla a podobné haluze. Pomáhala nám banda kamarátov, ktorým patrí vrelá vďaka, pretože okrem pár pív zdarma, dobrej atmosféry a klobásy z toho zrejme nič nemali (teda v porovnaní s námahou, ktorú nás to stálo). Vďaka ešte raz všetkým zúčastneným.
Ako stále, konal sa aj tzv. nultý deň, keď sa na pódiu zišli len zúčastnení ľudia a znami, kontrabas, husle, viola, trubka, kazoo, gitara...kto čo priniesol, vínko a pálené samozrejme. Nezdržal som sa tam dlho, lebo na alkohol som moc nemal chuť, ľudovky hrať neviem a špekulovať sa mi veru nechcelo :D
PiatoQue: Ja osobne som trávil čas povečšinou so svojou láskou pri ich vínnej pivnici, kde jej neúnavný dedko neustále sledoval optimálnu hladinu vína v našich pohároch. Piekla sa aj kvalitná novozámocká! klobása :D
Ako prví prekvapili rozšírenou formáciou Hajlok Blues Band v akustickom podaní (gitara, kontrabas, cajon, kláves, ústna harmonika a saxofón) kde im hosťovali Dominika Titková (sax) a Andy Behul (bas) z Funny Jazz Quartet-u. Bolo to veľmi osviežujúce a príjemné, Mišo ma dokonca dojal fantastickou verziou skladby Mercy Mercy, ktorú zahral sám ako virtuózny sólista. Klobúk dole. Inak zazneli klasické skladby z ich repertoára, kotré v akustickom podaní dostali inú "fasádu". Škoda len, že ľudia sa asi piatok trinásteho trocha báli ísť do kopcov. Aj sa nám poneskôr aj rozmrholilo, zapršalo, no potom bolo všetko v poriadku a koncerty prebehli bez večších prehánok.
Po HBB hrali trnavskí Atmosferik, ktorí hrali rockovú alternatívu, ktorú žial neviem hodnotiť, keďže som sa venoval klobásovým delikatesám. Hanba mi.
Facku pozornosti som však dostal, keď som začul zvučenie kapely RAF-II z Dunajskej Stredy. Chlapi si priniesli vlastného zvukára, ktorý "svoju" kapelu poznal dokonale, čiže z pódia to liezlo ako z cédéčka. Nazval by som ich žáner progresívnym rockom, vo viacerých chvíľach sa mi to podobalo na Dream Theater, čo ma milo prekvapilo. Pre svetové publikum zádrheľ môže byť len maďarčina, ale za svoju produkciu sa "rafáci" vôbec nemusia hanbiť :) klobúk dole druhý raz.
Medzitým zosalda hmla a v dave svietielkovali blikajúce ozdôbky, ktoré deti pokúpili v stánku vedľa mixáže a pomiešaní členovia RAF-II a ďalší muzikanti vo formácii No Smoking hrali staré maďarské nostalgické veci od kapiel ako Edda, Pyramis, Omega a i. Keďže som sa viackrát pristihol v domnení, že počúvam nahrávku, tak usudzujem, že to mali chlapi namakané a ľudia toa j patrične ocenili potleskom.
Koncerty prebehli bez porblémov, ľudia pri svojich pivniciach konzumovali všetko v dosahu, vládla živá festivalová atmosféra, presne to, o čo ľuďom okolo čerdafestu ide, kultúra.
Sobbotah: Človeku sa často stáva, že má svoju víziu, ako by veci mali byť a keď sa objavia nejaké prekážky, resp. niektoré veci sa stanú nerealizovateľnými, tak je namosúrený, bez nálady a cíti sa byť ukrivdený osudom. Ale nie je to tak, je to len pripomienka, že všetko má svoj čas a miesto, všetko je v poriadku, aj keď sa nám to spočiatku javí ako niečo zlé. Treba plakať, treba prejaviť nesúhlas, ale treba aj rozjímať, prečo sme z toho nešťastní. Žeči je to chamtivá túžba byť pánom osudu, či nebodaj strojcom diania na pieskovisku púšte za veterného dňa? Nevedno. Jedno je však isté, ak budeme hľadať ponaučenie, znamenie, alebo núkajúcu sa príležitosť zmeniť veci k lepšiemu, tak ju aj nájdeme. Zázraky sa nedejú samé od seba. Zázraky majú svojho tvorcu, tak ním teda buďme aj v ťažkých chvíľach. Prosíkať vie každý, ale ďakovať málokto. ... OK, myslím, že stačilo ventilácie :)
Sobotnajší večer začal produkciou spevokolu Čemadok, ktorý som akosi zmeškal, čert to vzal, no na produkciu miestnej indie-rockovej kapely N(o)va som sa veľmi tešil. Vystupujúc na kopec so svojou milou sme boli prekvaní iskrami dopadajúcimi na zem z elektrického vedenia nad nami. Dvíhal sa vietor a nahýbajúce sa konáre sa dotýkali vedenia, ktoré skratovalo. Spôsobilo to pokles napätia až na 140 voltov, čo nestačilo na beh gitarových aparátov na pódiu. Našťastie bola kapela iba v štádiu zvučenia. Po nábehu napätia však kapela spustila skvelý set dynamických skladieb plných nápadu a atmosferických pasáží pod vedením Tomáša "Šica" Dojčána, ktorý je podpísaný pod večšinou skladieb. Na svojom exploreri však trhol strunu a tak som mu teda ponúkol svojho stratocastra, ktorý bol náhodou na pódiu a tak prebehol koncert bez večšieho pretrhnutia. Nápaditosť a spracovanie skladieb ocenil aj Dura, no zhodli sme sa, že tomu ešte stále chýba nejaké korenie, možno to bolo len chýbajúcou basovou gitarou, keďže kapela hrala v ochudobnenej formácii klávesov, gitary/spevu a bicích. V každom prípade, mňa chalani veľmi potešili, páčilo sa mi to.
Po produkcii N(o)vy sa však spomínané vedenie utrhlo a vypadol prúd, svetlá vo vínnych pivniciach pozhasínali a zvučiaca kapela ZBG z komárna frčala pár minút na agregát, kým sa dostavili opravári. Trvalo to našťastie iba pár minút a mne nič nehovoriaca kapela, resp. ich meno mi spôsbili obrovské prekvapenie. So Silvi sme zbehli k pódiu, kde sme si potancovali na neskutočne groovové funky skladby. Malo tie pravé funkové "gule"...dobre chlpaté ako sa patrí. Basa tlačila, kláves šperkoval a gitara bola nekompromisná. Harmonika, trubka a spev sviežo rytmické a hosťovanie speváčky z Maďarska prinieslo kapele ešte večšie grády. Proste kto má rád funk (napr. ja), môže ľutovať, ak tam nebol.
Medzičasom dorazili aj Feri a Laci, ktorých som už pár týždňov nevidel, starí pardáli bluesrocku. Z plagátu mi bolo jasné, že ďalší sme boli my, Dura Turtev & The JointVenture s hosťovaním speváka/harmonikára zo ZBG ,ktorý sa mi javil ako skvelý párty chlapík. Odohrali sme pár štandardných skladieb Jurajovho setu a pár našich s TJV. Bola to skvelá rozcvička, no spevovo som sa ešte necítil na mieste...chcelo to trocha červeného, tak som teda aj vyhľadal najbližší džbán a šiel som si opäť sadnúť s rodinou mojej milej.
Ďalší boli Pink Fluyd ( môžete si ich pamätať ako Meander[ Pink Floyd Tribute] ), ktorí ako jediní dbali dokonca aj na svetelné efekty, čo diváci mohli iba chváliť, lebo dokonalé prevedenia skladieb z albumu The Wall a z môjho obľúbenéhe Dark Side of the Moon, boli vyšpikované do detailov. Hudba bola plná a znela profesionálne,nie ako keď nejaká garážová kapela zahrá "Another Brick in the Wall"...proste 1:1...zazneli moje naj skladby ako Us and Them, Shine on you crazy diamond, Any Color You Like, či Money...ozaj, Money, saxofón...to je ejdiný rušivý faktor, ktorý som si všimol. Doprovodný gitarista používal gitarový syntetizér, ktorý bol dobrý, ale predsa mám slabosť pre živý saxofón...ale to eln an margo ako konštruktívnu kritiku, inak špica.
Špica, či nie, pršalo a bola už polnoc, keď som v polospánku mal ísť hrať s Csukamáj Olaj. Nejak som sa k tomu vyhecoval, keď už tam bolo na počudovanie toľko ľudí :) Technicky bolo myslím všetko v pohode, tak sme na ľudí vybalili asi 15 skladieb, ktoré boli patrične ocenené potleskom. Popravde, zakaždým, keď hráme po kapelách ako je napr. Pink Fluyd mám chuť hodiť flintu do žita, ale počas koncertu si potom vždy uvedomím, že hrám úplne odlyšný žáner a ľudia, ktorí tam ostali, si aj zatancovali. Ako vravím, bolo ich dosť a boli oduševnení, pozval som ich bližšie k pódiu, kde boli aspon čiastočne krytí spred dažďa, no atmosféra bola taká super, že im to zjavne neprekážalo. Debut mala aj naša najnovšia skladba Take My Hand, ktorá potrebuje ešte pár koncertov na kryštalizáciu, ale u ľudí snáď nájde akú-takú obľubu :) Koncert sme zaklincovali klasickou hitovkou, ktorej refrén si s nami zaspievali všetky usmievavé tváre v dave, čo samozrejme človeka vždy nakopne energiou, no bolo nám už pochopiteľne dosť. Pot zo mňa tiekol potokom, no stálo to za to, dostal som dokonca aj darčekové pivo od chlapíka, ktorý vraj kvôli nám prišiel až z Győru, čomu žial neverím, ale bolo to milé gesto :D
Pozbieral som veci, odložil bokom, rozlúčil som sa s rodinkou a so Silvi a mojou mamou sme sa pobrali do nočných ulíc Veľkého Kýru. Nemusím zrejme nikomu pripomínať, že o 03:14 som zaspal ako bábätko...a o 8:30 som zasa vstával, aby sme to šli upratať. Tým vás však už zaťažovať nebudem. Po druhej poobednej som strávil zvyšok dňa krásnymi chvíľami s rodinou a mojou milou na oslave bratovej promócie. Mali sme večer aj krásnu trojitú dúhu...tak je to super :) a keďže tento článok píšem zdanlivo už pridlho, tak by som sa mal ospravedlniť za možné preklepy, som totiž unavený, ľudkovia moji. je 12:35 stredoeurópskeho času...v noci. Buďte na seba dobrí a nepite borovičku...proste to nerobte.
nedeľa 17. júna 2012
Enthea 10te výročie 16.6.2012
Prvé spoločné skúšky sa konali v hoteli Panorama v Štúrove ,kde sa baby stretli na týždňovom sústredení, bol to náročný deň a v ten večer som ešte niekde hral, ale to som myslím spomínal už niekde v predošlých článkoch. Potom sme ešte skúšali nedávno a naposledy sme sa skúšobne stretli 15teho júna, deň pred veľkým vystúpením. Všetko bolo v poriadku, užíval som si super atmosféru veľkého pódia, krásnej sály novozámockého Kovaku. Bol to piatok. Prvú polovicu dňa som strávil prirpravovaním svojho aparátu, trúchlením nad svojou školskou neschopnosťou a okolo obeda prišla moja Sylvina, pohrali sme sa so šteniatkom, pojedli sme čo nám pred nos padlo a relaxovali sme medzi inými aj so skvelou citrónovou zmrzlinou, no onedlho sme už aj nastupovali na vlak do Zámkov, kde som malú vyprevadil a ja som sa pobral pri zadný vchod kultúrneho domu na námestí.
piatok až taký pestrý nebol, boli sme tam dovečera a do postele som padol polomŕtvy.
Dlhý spánok som si veru doprial pred dňom, čo veľa sľubov skrýval. Rodičia boli na nákupoch a brat...hmm, brata si nepamätám, ale ja som sadol na bicykel a zašiel ešte k Miškovi aby mi požičal na večer svoju lubovú epiphone sheraton2ku :) nádherný nástroj so skvelým zvukom. Musel som ju prestrunovať, lebo ju mal nastrunovanú jazzovými 11tkami a ja som ju potreboval najmä do skladby Bohemian Rhapsody (ktorú si už pár dní vkuse spievam...proste majstrovské dielo), lebo na strakáči sú single-coil snímače, ktoré nenapodobnia zvuk Briana Maya. Rodičia už boli doma, dal som si tresku s rohlíkom, prijal som vinšovania k narodeninám od svojich rodičov a užaj bol u mňa Robi na dodávke. Dve gitary, mikina a elegantné oblečenie na vešiaku a mohlo sa ísť. Cesta v starom Boxeri bola horúca a špinavá, ale tak to máme radi, no nie? :D ...kedy ako, nebudeme si klamať. Keď sme dorazili prišla mi pogratulovať moja extrémne príťažlivo nahodená polovička so super darčekom. Zašli sme na zmrzku a malú prechádzku okolo námestia, ale dlho som sa nemohol zdržať, lebo sme chystali poslednú zvukovku aj so svetlami a dymostrojom. Atmosféra na pódiu bola skvelá, cimbalovka hrala perfektne a baby boli trocha uvolnenejšie než na predošlých skúškach (z fľašky už poriadne chýbalo :P ). Všetko bolo fajn a už sme nedočkavo vysedávali a pobehovali v zákulisí. Okolo pol siedmej už ľudia prenikli cez neúprosné zvukotesné koženkou potiahnuté dvere so zlatými kľučkami, aby si pohodlne sadli na svoje miesta. To, že sála je plná ľudí, som sa dozvedel až keď sme vystúpili s kapelou v prvej skladbe "Phantom of the opera", ktorá však nebola prvou skladboiu toho večera.
Enthea má v repertoári veľa krásnych skladieb rôznych žánrov od klasiky, cez folklór, muzikál, modernu, či bigbít. Dievčatá ma veľmi prekvapili svojimi výkonmi, boli úžasné, krásne oblečené (vždy ladili s tematickým okruhom) a konferátor, ktorého pozvali bol úžasný :D Rozosmieval celú sálu svojimi vkusnými vtípkami a každého naladil na tú správnu frekvenciu pred každým vystúpením. My traja (ja a dvaja Mišovia...chybne predstavovaní ako The JointVenture(s)) sme hrali v skladbách Phantom of the opera; Lipová lyžka; Nothing else matters; Bohemian rhapsody; Joyful joyful a po burácajúcom potlesku, ďakovačkách, odovzdávaniach kvetov a slzách dojatia oslavy desaťročnice existencie Enthei, baby zaspievali ešte jednu skladbu acapella a následne sme sa pridali skladbou Aquarius s prechodom do skladby Let the sunshine in ( z muzikálu Hair), ktoré boli úplným vygradovaním celého večera, ľudia tlieskali do rytmu a zneli ovácie. Bol to skvelý večer. Po koncerte nasledovala recepcia so švédskymi stolmi, pečeným prasaťom, vínom a ovocím. Dlho sme sa však nezdržali a šli sme rozobrať aparát, s ktorým nám ochotne pomohol aj Meszo, ktorý sa práve na vlaku vrátil domov z výletu v Srbsku. Odšoféroval domov boxera, ale to už vás nemusí zaujímať. Bol to krásny večer, jedna z najkrajších osláv mojich narodenín, aj keď o tom, že mám narodeniny mali poňatie len Mikey, Mišo, Sylvi a niekto, kto mi poslal krásnu SMS-ku v maďarčine, ale žial bez podpisu z neznámeho čísla :) Domov som prišiel pred jednou v noci, dom bol prázdny,lebo v dedine sa konal Juniáles (poľovnícky ples v parku). Odložil som víno,ktoré prevýšilo v backstage-i, a odložil som aj plechovku piva a balík máčaných perníkových praciek, ktoré som ukoristil...hádam by som ich nenechal napospas upratovačke :-O ...kofolu som žial zabudol v aute, ach. No nevadí, zaspal som ako bábätko a dnes som sa prebudil do krásneho dňa ako 21-ročný. Lacko mi požužlal prst na terase a šiel som sa okúpať. Nový deň, nová šanca. Teraz by som sa mal venovať študovaniu programovacieho jazyka Java. Ale ešte chvíľu pobudnem v kyberpriestore. Pekný deň vám prajem, ľudkovia.
nedeľa 10. júna 2012
Csukamáj Olaj @ Tűzvirág, Nesvady 3.6.12
O tom, že na tomto krásnom festivale v Nesvadoch neďaleko Nových Zámkov hráme aj tenot rok som sa dozvedel v opodstate od svojej priateľky, keď zbadala meno našej kapely na plagáte. Bolo to asi mesiac pred koncertom a ja som o ničom nevedel :D ale vravím si "Nedeľa, OK". A tak to celé začalo.
Nedeľa: Nedeľu ráno sme začali ja, Miško (Hajlok Blues Band) a Mikey (The JointVenture) skúškou v kultúrnom dome s dievačatami zo speváckeho zboru. Nacvičujeme pár skladieb bigbítovej sekcie koncertu ich desaťročnice, ktorá sa uskutoční 16.6. (na moje narodky) v kulturáku v Nových Zámkoch. Skúška šla viacmenej v pohode. Po skúške ma prišla vyzdvihnúť milá a šli sme k nej na obed. Po uplynutí času trávenia potravy a nepozeraní dielu seriálu mi zavolal Erik, že za chvíľu ma vyzdvihnú. Stretli sme sa pri Family Shop-e a naložili sme môj aparát do auta, no nemal som srdce nechať moju lásku napospas zamknutým dverám, tak som ostal s ňou a využil som fakt, že moji rodičia boli v tom čase tiež v meste a tiež sa chystali na koncert do Nesvadov. Tak po prechádzke, blbnutí na ulici a čakaní na rohu sme nasadli do auta aj my. Prvá zastávka bola na Aňali u mojich starých rodičov a babke sa splnil sen, stretnúť priateľku vnuka. Po pohodičkovaní so starcami sme sa pobrali o dedinu ďalej.
_______________________________________________
Na festivale Tűzvirág (Ohnivý kvet), sme prvý krát hrali minulý rok jak s Csukamáj Olaj, Tak s JointVenture(trio) s Bonzom, keď sme hrali pred Petrom Lipom. Bol to vtedy skvelý večer plný zaujímavostí.
Tento rok to bolo znova tak :) Keď sme dorazili hrala kapela Last Blues Band a Otto s Ivette už tancovali, čiže bolo všetko v poriadku. Príjemná atmosféra zadného dvora krčmy Olivera Lábskeho zo skvelej miestnej kapely História, cigánska pečienka (má s tým názvom jedla niekto problém?!), klobásky a alkohol, kopec príjemných ľudí a všeobecná dobrá nálada. Postretali sme veľa priateľov z koncertov, rodinných príslušníkov i duše dávno stratené. Po chvíli dorazili aj rodičia mojej Sylvinky a tak došlo k tomu, k čomu raz muselo dojsť. Prvá konverzácia našich rodičov. Boli odkázaní na to sedieť pri sebe celý večer, takže nemali na výber. My dvaja sme sa ponevierali povôkol, pokecali s Csillou, fajn babou, vypili sme pivo, zatancovali sme si na unplugged verziu skladby Little Wing v podaní dua Hodossy Marianna - Gálffy József. Nadišiel však čas, aby sme so šťukami nastúpili my. Pri pive som spísal zoznam asi 11 skladieb. Hralo sa mi fakt veľmi dobre a odozva ľudí bola fantastická. Z recesie sme zahrali aj spomínanú skladbu Jimiho Hendrixa, keď už ju hral každý pred nami, no keď som zahájil poslednú skladbu, prišiel ku mne Oli a milo povedal "Chlapci, sakra, nemôžete teraz skončiť, teraz určite nie, veď sa na nich pozrite, dajte aspoň ešte tri skladby.."...Tak reku dali sme asi aj 4 a nikto neľutoval :) Bol to fantastický večer a kto nepozná Tűzvirág, je načase aby ho navštívil. Končí dnes, ale nenechajte si ho ujsť budúci rok. Kopec jedla, remeselníckych výrobkov a tradičných aktivít v prostredí príjemných ľudí s vynikajúcou hudbou rôznych žánrov od folklóru, cez jazz, blues a funky až po tvrdšie žánre.
_______________________________________________
Po koncerte ma čakala moja odmena: cigánska pečienka a klobáska, mňam. Akoby zázrakom Erik nechcel svôj podiel, tak som ho podaroval malinkej, lebo bola veľmi hladná. Jeden milý miestny chlapík, hudobný nadšenec, ktorého sme stretli aj po minuloročnom koncerte, ma pozval na panáka, čo bolo veľmi príjemné gesto. Chvíľu sme pokecali a potom sme sa pristavili so Sylvinou k našim rodičom, ktorí sa zjavne rozprávali bez veškerého náznaku vynútenosti :-O bolo to šokujúce :D Naložili sme moje veci do auta a každý sme sa pobrali svojou cestou. Bol to nádherný deň plný aktivít, ktoré pokladám za zmysel môjho života. Kiež by bolo viacej takých :)
A teraz sa vrhám do učenia Mechaniky a Elektriny&Magnetizmu, keďže v utorok a štvrok mám skúšky. Držte mi palce, nech sa stane zázrak :)
Majte sa pekne, ľudkovia. Šírte lásku k blížnym a kašlite na materializmus, ten nás iba zotročuje.
Nedeľa: Nedeľu ráno sme začali ja, Miško (Hajlok Blues Band) a Mikey (The JointVenture) skúškou v kultúrnom dome s dievačatami zo speváckeho zboru. Nacvičujeme pár skladieb bigbítovej sekcie koncertu ich desaťročnice, ktorá sa uskutoční 16.6. (na moje narodky) v kulturáku v Nových Zámkoch. Skúška šla viacmenej v pohode. Po skúške ma prišla vyzdvihnúť milá a šli sme k nej na obed. Po uplynutí času trávenia potravy a nepozeraní dielu seriálu mi zavolal Erik, že za chvíľu ma vyzdvihnú. Stretli sme sa pri Family Shop-e a naložili sme môj aparát do auta, no nemal som srdce nechať moju lásku napospas zamknutým dverám, tak som ostal s ňou a využil som fakt, že moji rodičia boli v tom čase tiež v meste a tiež sa chystali na koncert do Nesvadov. Tak po prechádzke, blbnutí na ulici a čakaní na rohu sme nasadli do auta aj my. Prvá zastávka bola na Aňali u mojich starých rodičov a babke sa splnil sen, stretnúť priateľku vnuka. Po pohodičkovaní so starcami sme sa pobrali o dedinu ďalej.
_______________________________________________
Na festivale Tűzvirág (Ohnivý kvet), sme prvý krát hrali minulý rok jak s Csukamáj Olaj, Tak s JointVenture(trio) s Bonzom, keď sme hrali pred Petrom Lipom. Bol to vtedy skvelý večer plný zaujímavostí.
Tento rok to bolo znova tak :) Keď sme dorazili hrala kapela Last Blues Band a Otto s Ivette už tancovali, čiže bolo všetko v poriadku. Príjemná atmosféra zadného dvora krčmy Olivera Lábskeho zo skvelej miestnej kapely História, cigánska pečienka (má s tým názvom jedla niekto problém?!), klobásky a alkohol, kopec príjemných ľudí a všeobecná dobrá nálada. Postretali sme veľa priateľov z koncertov, rodinných príslušníkov i duše dávno stratené. Po chvíli dorazili aj rodičia mojej Sylvinky a tak došlo k tomu, k čomu raz muselo dojsť. Prvá konverzácia našich rodičov. Boli odkázaní na to sedieť pri sebe celý večer, takže nemali na výber. My dvaja sme sa ponevierali povôkol, pokecali s Csillou, fajn babou, vypili sme pivo, zatancovali sme si na unplugged verziu skladby Little Wing v podaní dua Hodossy Marianna - Gálffy József. Nadišiel však čas, aby sme so šťukami nastúpili my. Pri pive som spísal zoznam asi 11 skladieb. Hralo sa mi fakt veľmi dobre a odozva ľudí bola fantastická. Z recesie sme zahrali aj spomínanú skladbu Jimiho Hendrixa, keď už ju hral každý pred nami, no keď som zahájil poslednú skladbu, prišiel ku mne Oli a milo povedal "Chlapci, sakra, nemôžete teraz skončiť, teraz určite nie, veď sa na nich pozrite, dajte aspoň ešte tri skladby.."...Tak reku dali sme asi aj 4 a nikto neľutoval :) Bol to fantastický večer a kto nepozná Tűzvirág, je načase aby ho navštívil. Končí dnes, ale nenechajte si ho ujsť budúci rok. Kopec jedla, remeselníckych výrobkov a tradičných aktivít v prostredí príjemných ľudí s vynikajúcou hudbou rôznych žánrov od folklóru, cez jazz, blues a funky až po tvrdšie žánre.
_______________________________________________
Po koncerte ma čakala moja odmena: cigánska pečienka a klobáska, mňam. Akoby zázrakom Erik nechcel svôj podiel, tak som ho podaroval malinkej, lebo bola veľmi hladná. Jeden milý miestny chlapík, hudobný nadšenec, ktorého sme stretli aj po minuloročnom koncerte, ma pozval na panáka, čo bolo veľmi príjemné gesto. Chvíľu sme pokecali a potom sme sa pristavili so Sylvinou k našim rodičom, ktorí sa zjavne rozprávali bez veškerého náznaku vynútenosti :-O bolo to šokujúce :D Naložili sme moje veci do auta a každý sme sa pobrali svojou cestou. Bol to nádherný deň plný aktivít, ktoré pokladám za zmysel môjho života. Kiež by bolo viacej takých :)
A teraz sa vrhám do učenia Mechaniky a Elektriny&Magnetizmu, keďže v utorok a štvrok mám skúšky. Držte mi palce, nech sa stane zázrak :)
Majte sa pekne, ľudkovia. Šírte lásku k blížnym a kašlite na materializmus, ten nás iba zotročuje.
sobota 19. mája 2012
Spoza výkladov - Csukamáj Olaj
Koho zaujíma iba koncert samotný, prosím preskočte na Sobotu.
PiatoQue
Práve prežívam skúškové obdobie druhého ročníka na vysokej škole odboru Fyzika materiálov a učím sa najťažšiu skúšku. Keď sa učím, tak mám prísny harmonogram činností, musím mať okolo seba poriadok, kľud a štuple v ušiach, aby som nepočul ani šum počítača, či písanie pera. Osvedčilo sa mi to z predošlých semestrov. Mojej láske to však samozrejme nevyhovuje, lebo v takýchto časoch kladiem do popredia štúdium, ostatné počká. No ale aby som nebol za nepríjemného, nadbehol som si v harmonograme a miesto jednej témy za deň som vo štvrtok stihol tri a tým pádom som si spravil krásny deň voľna pre svoju malú a deň voľna na dnešok.
SoBota
Začiatok dňa som ešte strávil s bratom v záhrade a neskôr pri kosení trávnika s kvalitnou hudbou v slúchadlách. No po sprche som užaj vyrážal na stretko s chalanmi pri skúšobni. Bolo pol druhej keď sme aparáty napratali do Robiho starej "feldy" a vyrazili sme do Podunajských Biskupíc pri Bratislave. Hrali sme na malom festivale Rock v Múzeu, o ktorom si detailnejšie prečítajte na strénke slovakbluesu Rock v múzeu .
V aute sme sedeli Ja, Rady, Erik a šoféroval Vlado, Robi bol na akomsi firemnom opijáši v Čechách a vyjednával nám to krásne víťazstvo v hokeji...síce dohodnutý rozdiel mal byť 6:2 a realita znela 3:1, čiže polovica, dúfam, že to neznamená, že zajtra budú tým chlapíkom s korčuľami a hokejkami vysieť na krku strieborné medaile. Ukáže čas.
Koncert samotný bol v skutku príjemný. Po dorazení na miesto zločinu sme sa poobzerali vo fascinujúcom Múzeu obchodu, pobavili sme sa na niektorých vecičkách, zo zopár vecí sme si vystrelili a šli sme ochutnať pivo. Mňa osobne žial neoslovilo, ale ostatní sa až tak nesťažovali. Po pive sme vyložili werkzeug na pódium napísal som playlist (medzitým dorazil Robi s partiou z práce v dobrej nálade samozrejme). Playlist stál z asi 7-8 skladieb + nejaký ten prídavok , ale hrali sme, dá sa povedať, pre prázdne stoličky v krásnom prostredí pod stromami na dvore múzea. Nesťažujem sa, nemám to nikomu za zlé, veď sme dohrali tesne pred začatím zápasu SVK - CZ a tiež sme sa po koncerte ponáhľali do auta počúvať zápas. Pred odchodom nás prehovárali nech si dáme úžasne vyzerajúceho grilovaného moriaka, že potreboval už len 10 minút na grile, no nedalo sa inak. Slintali sme iba "spoza výkladov". Po pár minutách jazdy nám však odišiel signál a rádio sme museli počúvať z telefónu...ach, toľké napätie. Koniec zápasu sme už dopozerali v krčme Hubert v domácom Kiero Grande a potom sme sa pobrali domov.
Teraz mi triešti v hlave a píšem tieto slová a prichádza na mňa trpký smiech, že zajtra ma znova čaká elektrina a magnetizmus. (Blbne mi blog, takže tento kúsok textu si musíte užiť v oranžovej (: ) Majte sa fajn, ľudkovia! Šírte lásku a uvedomte si svoje hodnoty, nech je život krajší, keď už nie pre nás, tak pre ďalšie generácie.
P.S: video a foto report zrejme nájdete niekde na internete v najbližších dňoch, obektívov a kamier tam totiž bolo požehnane. Dúfam, že sa ostatným kapelám hralo aspon tak dobre, ako nám :)
PiatoQue
Práve prežívam skúškové obdobie druhého ročníka na vysokej škole odboru Fyzika materiálov a učím sa najťažšiu skúšku. Keď sa učím, tak mám prísny harmonogram činností, musím mať okolo seba poriadok, kľud a štuple v ušiach, aby som nepočul ani šum počítača, či písanie pera. Osvedčilo sa mi to z predošlých semestrov. Mojej láske to však samozrejme nevyhovuje, lebo v takýchto časoch kladiem do popredia štúdium, ostatné počká. No ale aby som nebol za nepríjemného, nadbehol som si v harmonograme a miesto jednej témy za deň som vo štvrtok stihol tri a tým pádom som si spravil krásny deň voľna pre svoju malú a deň voľna na dnešok.
SoBota
Začiatok dňa som ešte strávil s bratom v záhrade a neskôr pri kosení trávnika s kvalitnou hudbou v slúchadlách. No po sprche som užaj vyrážal na stretko s chalanmi pri skúšobni. Bolo pol druhej keď sme aparáty napratali do Robiho starej "feldy" a vyrazili sme do Podunajských Biskupíc pri Bratislave. Hrali sme na malom festivale Rock v Múzeu, o ktorom si detailnejšie prečítajte na strénke slovakbluesu Rock v múzeu .
V aute sme sedeli Ja, Rady, Erik a šoféroval Vlado, Robi bol na akomsi firemnom opijáši v Čechách a vyjednával nám to krásne víťazstvo v hokeji...síce dohodnutý rozdiel mal byť 6:2 a realita znela 3:1, čiže polovica, dúfam, že to neznamená, že zajtra budú tým chlapíkom s korčuľami a hokejkami vysieť na krku strieborné medaile. Ukáže čas.
Koncert samotný bol v skutku príjemný. Po dorazení na miesto zločinu sme sa poobzerali vo fascinujúcom Múzeu obchodu, pobavili sme sa na niektorých vecičkách, zo zopár vecí sme si vystrelili a šli sme ochutnať pivo. Mňa osobne žial neoslovilo, ale ostatní sa až tak nesťažovali. Po pive sme vyložili werkzeug na pódium napísal som playlist (medzitým dorazil Robi s partiou z práce v dobrej nálade samozrejme). Playlist stál z asi 7-8 skladieb + nejaký ten prídavok , ale hrali sme, dá sa povedať, pre prázdne stoličky v krásnom prostredí pod stromami na dvore múzea. Nesťažujem sa, nemám to nikomu za zlé, veď sme dohrali tesne pred začatím zápasu SVK - CZ a tiež sme sa po koncerte ponáhľali do auta počúvať zápas. Pred odchodom nás prehovárali nech si dáme úžasne vyzerajúceho grilovaného moriaka, že potreboval už len 10 minút na grile, no nedalo sa inak. Slintali sme iba "spoza výkladov". Po pár minutách jazdy nám však odišiel signál a rádio sme museli počúvať z telefónu...ach, toľké napätie. Koniec zápasu sme už dopozerali v krčme Hubert v domácom Kiero Grande a potom sme sa pobrali domov.
Teraz mi triešti v hlave a píšem tieto slová a prichádza na mňa trpký smiech, že zajtra ma znova čaká elektrina a magnetizmus. (Blbne mi blog, takže tento kúsok textu si musíte užiť v oranžovej (: ) Majte sa fajn, ľudkovia! Šírte lásku a uvedomte si svoje hodnoty, nech je život krajší, keď už nie pre nás, tak pre ďalšie generácie.
P.S: video a foto report zrejme nájdete niekde na internete v najbližších dňoch, obektívov a kamier tam totiž bolo požehnane. Dúfam, že sa ostatným kapelám hralo aspon tak dobre, ako nám :)
streda 2. mája 2012
Trigonosauria
Neviem, či ste o tom vedeli, ale Feri s Rantom otvorili nový klub, hudobný klub pobliže námestia v Nových Zámkoch. Otvárali sme 27.4.2012 (zatial to je pod pracovným názvom Family SHop, keďže predtým tam boli akési rodinné potreby alebo čo). Veľa si zo začiatku toho dňa nepamätám, ale zrejme vás to ani nezaujíma. Prišli sme s chalanmi na miesto činu, kde už bol rozložený Bonzo na minipódiu, na stoličkách popri stoloch sedela hŕstka oddaných hudbychtivých spolutrpiteľov tohto sveta. Zo začiatku nás bolo máličko, ale neskôr sa to príjemne naplnilo milými ľuďmi (myslím tým asi 20 ľudí z blízkych kruhov). Neplánujeme tuším nič svetoborné, chceme vzdať úctu tomuto životnému štýlu a snáď nám to nejaký ten piatok vydrží. Myslím, že môžem za Bonza, seba, Feriho i Mikeyho povedať, že sa nám hralo príjemne, takto by som si to miesot chcel pamätať. Prestávky medzi troma kolami som trávil so svojou milou, ktorú som po koncerte vyprevadil domov, keďže býva iba dva-tri bloky obďaleč. S miernou spoločenskou špičkou sme sa napratali s bandou chalanov z Kiero Grande do auta šli sme domov. Zaspával som okolo jednej, ale nečakal ma dlhý spánok.
Sobota: Vstával som 6:30 ako rpibližne každý deň, ale vten deň to nebolo o škole, ale o záhrade. Rýchle raňajky, káva s bratom a šli sme polievať do záhrady. Staráme sa o kvetinky. O 8:30 som sa pobral dnu a chystal sa na vlak do ZUŠ v Nitre. Už dávno som nebol pozrieť svojich najmilších priateľov. Dobre sme pohaluzili ako sa len s nimi dá, pokochal sa skúškou ich školskej rokovej kapely, do pár skladieb som zabliakal nejaké tie vymyslené texty, ale overall som sa cítil fajn. Po príchode do dediny som šiel po svoju Silvinku a oddýchli sme si dovtedajšiu ťarchu z týždňa. O pol ôsmej mal po mňa prísť Erik. 19:52 nikde nič, ale aspoň som mal čas sa naobedovať. Vtedy prišiel a smial sa, že oni už sú všetci v Komjaticiach na pľaci, že na mňa zabudli :D no videl toto svet?! Ešte že sme nehrali v Prahe :D , ale v susedných Komjaticiach, v Pivárni. Hrali sme tam aj vlani a hralo sa nám vtedy úžasne...takisto aj teraz. Samozrejme Otto a Ivett nechýbali na tanečnej ploche a pridali sa aj ďalšie páriky, ľudia vrieskali od vytŕženia...vtedy sa mi hrá najlepšie, malo to silu. Po nás hrali ešte Nova a Imrichova Klebeta (rovnaká zostava ako v Motoreste). My sme sa však dlho nezdržali, lebo v ten večer sme hrali ešte na kopci vo Veľkom Kýre. Ivett ma vyhodila doma a aparát vzali na miesot činu. Doma som si dal za krajec chleba so šalátovou uhorkou a sadol som na bicykel. Ako každý rok na prvého mája (vyšlo to teraz na 28.4.) hráme nášmu kamarátovi a partyčloveku koncert k narodeninám na mieste, ktoré je pomenované jednoducho, ale výstižne, Tanya (čítaj Taňa). Odohrávajú sa tam najzbojníckejšie udalosti v okolí s nespočetnými súbojmi v hre "Človeče, nezlob se!" ..."hááááááát! - kätttöüm". Odohrali sme to s typickými problémami s prúdom, čo sa týka hrania z agregátu (resp. čo sa týka môjho komba a agregátu...moje kombo akosi nezvláda nestabilné napätie a tým pádom hrá potichu, už som sa s tým zmieril) a pobral som sa domov, lebo som už vážne unavený. Do tejto únavy sa vlieva suma unavenosti z každodenného robotovania v záhrade okolo kvetov po náročných dňoch v škole. Nuž, ale taký je život na vidieku na Slovensku. Ok, toľko sťažovania sa, nemá to zmysel...potrebujem kľud...a piesok. ...už mi hrabe z toľkého vypätia, vždy to príde koncom semestra, keď je največší nátlak, ale tentoraz, je to už vážne moc, tuším už počujem hlasy keď nad niečim večer rozmýšľam...rozmýšľam nad niečim konkrétnym, ale ako keby som popritom počul v pozadí aj niečie rozprávanie, nezrozumiteľne, ale ťažko sa potom zaspáva. To tá únava... už aby bolo znova ráno.
a malá ochutnávka z toho, čo mi teraz hrá...milujem túto hudbu
http://www.youtube.com/watch?v=ATX7IzY9CTE
Sobota: Vstával som 6:30 ako rpibližne každý deň, ale vten deň to nebolo o škole, ale o záhrade. Rýchle raňajky, káva s bratom a šli sme polievať do záhrady. Staráme sa o kvetinky. O 8:30 som sa pobral dnu a chystal sa na vlak do ZUŠ v Nitre. Už dávno som nebol pozrieť svojich najmilších priateľov. Dobre sme pohaluzili ako sa len s nimi dá, pokochal sa skúškou ich školskej rokovej kapely, do pár skladieb som zabliakal nejaké tie vymyslené texty, ale overall som sa cítil fajn. Po príchode do dediny som šiel po svoju Silvinku a oddýchli sme si dovtedajšiu ťarchu z týždňa. O pol ôsmej mal po mňa prísť Erik. 19:52 nikde nič, ale aspoň som mal čas sa naobedovať. Vtedy prišiel a smial sa, že oni už sú všetci v Komjaticiach na pľaci, že na mňa zabudli :D no videl toto svet?! Ešte že sme nehrali v Prahe :D , ale v susedných Komjaticiach, v Pivárni. Hrali sme tam aj vlani a hralo sa nám vtedy úžasne...takisto aj teraz. Samozrejme Otto a Ivett nechýbali na tanečnej ploche a pridali sa aj ďalšie páriky, ľudia vrieskali od vytŕženia...vtedy sa mi hrá najlepšie, malo to silu. Po nás hrali ešte Nova a Imrichova Klebeta (rovnaká zostava ako v Motoreste). My sme sa však dlho nezdržali, lebo v ten večer sme hrali ešte na kopci vo Veľkom Kýre. Ivett ma vyhodila doma a aparát vzali na miesot činu. Doma som si dal za krajec chleba so šalátovou uhorkou a sadol som na bicykel. Ako každý rok na prvého mája (vyšlo to teraz na 28.4.) hráme nášmu kamarátovi a partyčloveku koncert k narodeninám na mieste, ktoré je pomenované jednoducho, ale výstižne, Tanya (čítaj Taňa). Odohrávajú sa tam najzbojníckejšie udalosti v okolí s nespočetnými súbojmi v hre "Človeče, nezlob se!" ..."hááááááát! - kätttöüm". Odohrali sme to s typickými problémami s prúdom, čo sa týka hrania z agregátu (resp. čo sa týka môjho komba a agregátu...moje kombo akosi nezvláda nestabilné napätie a tým pádom hrá potichu, už som sa s tým zmieril) a pobral som sa domov, lebo som už vážne unavený. Do tejto únavy sa vlieva suma unavenosti z každodenného robotovania v záhrade okolo kvetov po náročných dňoch v škole. Nuž, ale taký je život na vidieku na Slovensku. Ok, toľko sťažovania sa, nemá to zmysel...potrebujem kľud...a piesok. ...už mi hrabe z toľkého vypätia, vždy to príde koncom semestra, keď je največší nátlak, ale tentoraz, je to už vážne moc, tuším už počujem hlasy keď nad niečim večer rozmýšľam...rozmýšľam nad niečim konkrétnym, ale ako keby som popritom počul v pozadí aj niečie rozprávanie, nezrozumiteľne, ale ťažko sa potom zaspáva. To tá únava... už aby bolo znova ráno.
a malá ochutnávka z toho, čo mi teraz hrá...milujem túto hudbu
http://www.youtube.com/watch?v=ATX7IzY9CTE
sobota 7. apríla 2012
Boboš/ Pribojszki & The JointVenture @ Hollywood 6/4/2012
Bolo mi znova dopriate cti zahrať si s dvoma skvelými ľudmi a hudobníkmi a samozrejme aj s kapelou okolo nich. Myslím, že Ericha "Boboša" Procházku na slovenskej bluesovej/jazzovej scéne netreba snáď nikomu predstavovať. Už dlhšiu dobu sa poneviera s Marekom Wolfom, veľmi príjemným chlapíkom hrajúcim na dvojkrké "SG-čko" (a vraj miluje variť :D človek, ktorý miluje variť proste nemôže byť zlý človek...možno sa nájdu výnimky, uznávam). Z príležitosti údajne posledného koncertu tejto sezóny v Hollywoode v Nových Zámkoch, bol pozvaný aj virtuózny harmonikár a veselá kopa, Mátyás Pribojszki z Maďarska. Prvý krát som sa s touto partiou stretol na pódiu ešte v pizzérii Fortuna, to bol akýsi predchodca Blues Pubu na gúgskej. Bolo to v roku 2009 keď som sa dostal do kolobeho Blues Carousell. Doprovod sme im hrali znova ja, Feri a Mikey.
O tom, aké netradične skvelé verzie starých, niekedy nudných štandardov, hrajú Erich s Marekom som sa už rozpisoval v jednom článku z minulého roka, takže sa nemienim opakovať. Výnimočne dobre som sa však cítil počas zdanlivo nekonečnej verzie skladby Smokestack Lightning od Howlin´ Wolf-a. Téma je položená na jeden akord, prevažne pomalá, éterická s neustálym napätím, ktoré vás niekedy vyhecuje až k zovretiu hrdla a zimomriavkam. Ja som skladbu presedel na pódiu pri Matyiho nohách v tureckom sede. Skladbu som maximálne užíval aj napriek jej takmer 20minutovému trvaniu. Zavrel som oči a povznášal sa vo víre zvukov akoby z iného sveta. Bobošovo prízračné zavíjanie do mikrofónu na harmoniku so skresleným zvukom pri prechode do hlbín jeho hlasu, celé pódium rezonovalo a ja som plával v zimomriavkach, Mátyašova kvílivá harmonika tomu dodávala úplne iný rozmer. Ťažko hľadám slová, ktorými by som vám opísal, ako som sa cítil počas toho koncertu, ale jeden z pojmov, ktorý to približne vystihuje, je "Out of this world" a myslím, že na pódiu som s tým pocitom nebol sám. Ak ste tam boli, počuli a videli ten koncert, tak možno tušíte o čom píšem. ...Ok, trocha rozdýchavam tie intenzívne spomienky. Koncert sme dokončili jemnou skladbou typickou pre Boboš/Wolf duo a ja som sa urýchlene musel zbaliť a odísť, lebo môj odvoz bol netrpezlivý. Toľko o jednom skvelom koncerte.
Počas jednej z dvoch prestávok, keď som trávil čas so svojou milou, ma oslovil Gerő zo skupiny Expired Passport, ktorý je taktiež lídrom organizácie SMAZE a mnohorakým hudobným a kultúrnym aktivistom na južnom Slovensku. Požiadal ma o interwiev pre jedno rádio. S radosťou som mu poskytol odpovede o začiatkoch mojej skromnej hudobnej kariéry, vplyvoch, vedľajších projektoch a vôbec všeobecne o hudbe. Myslím, že je to rádio Pátria, ak sa mýlim, ospravedlňujem sa...samozrejme, rozumieť maďarčine vám nezaškodí, ak z toho rozhovoru niečo chcete mať :D Rozhovor hahral aj s Ferim Sajtosom. Prajem pekné sviatky a viacej kľudu.
O tom, aké netradične skvelé verzie starých, niekedy nudných štandardov, hrajú Erich s Marekom som sa už rozpisoval v jednom článku z minulého roka, takže sa nemienim opakovať. Výnimočne dobre som sa však cítil počas zdanlivo nekonečnej verzie skladby Smokestack Lightning od Howlin´ Wolf-a. Téma je položená na jeden akord, prevažne pomalá, éterická s neustálym napätím, ktoré vás niekedy vyhecuje až k zovretiu hrdla a zimomriavkam. Ja som skladbu presedel na pódiu pri Matyiho nohách v tureckom sede. Skladbu som maximálne užíval aj napriek jej takmer 20minutovému trvaniu. Zavrel som oči a povznášal sa vo víre zvukov akoby z iného sveta. Bobošovo prízračné zavíjanie do mikrofónu na harmoniku so skresleným zvukom pri prechode do hlbín jeho hlasu, celé pódium rezonovalo a ja som plával v zimomriavkach, Mátyašova kvílivá harmonika tomu dodávala úplne iný rozmer. Ťažko hľadám slová, ktorými by som vám opísal, ako som sa cítil počas toho koncertu, ale jeden z pojmov, ktorý to približne vystihuje, je "Out of this world" a myslím, že na pódiu som s tým pocitom nebol sám. Ak ste tam boli, počuli a videli ten koncert, tak možno tušíte o čom píšem. ...Ok, trocha rozdýchavam tie intenzívne spomienky. Koncert sme dokončili jemnou skladbou typickou pre Boboš/Wolf duo a ja som sa urýchlene musel zbaliť a odísť, lebo môj odvoz bol netrpezlivý. Toľko o jednom skvelom koncerte.
Meet Eugene
In times they are dark, times they are hard, I tend to feel weak...thats when I hand the steering wheel over to a stronger one. But as it usually is, the stronger entities are much more closed and hard on the surface...in Eugenes´ case, much more evil. But nevermind, sometimes I need his help when I can´t take the pressure no longer. In these days the crap got a bit over the top, thats when I become silent and emotionless, closed into myself. But so much about it.
I was thinking about my purpose in life, what fulfills me and I came up with an interesting result. I gues if I had to choose a WoW class, I would choose to be a discipline priest. I constantly feel the urge to help people, help them grow mentally, cure their demons, calm the storms...and so far I can tell, I am pretty good at it. Dealing with peoples´ minds keeps me from concentrating on my own, or just makes me feel better to a certain level. In real life I am not the guy who will be fixing machines or sell dogfood, not anything attached to be materialistic. Mostly, the state of harmony in my soul and body comes, when I can express myself on a sprirtual level. Searching for the happiness in the moment of presence? Yes, I am. But I can´t get from worrying about the future...the future that consints from the outcome of our present chances. God give me stregth. Come what ever may!
I was thinking about my purpose in life, what fulfills me and I came up with an interesting result. I gues if I had to choose a WoW class, I would choose to be a discipline priest. I constantly feel the urge to help people, help them grow mentally, cure their demons, calm the storms...and so far I can tell, I am pretty good at it. Dealing with peoples´ minds keeps me from concentrating on my own, or just makes me feel better to a certain level. In real life I am not the guy who will be fixing machines or sell dogfood, not anything attached to be materialistic. Mostly, the state of harmony in my soul and body comes, when I can express myself on a sprirtual level. Searching for the happiness in the moment of presence? Yes, I am. But I can´t get from worrying about the future...the future that consints from the outcome of our present chances. God give me stregth. Come what ever may!
nedeľa 25. marca 2012
Motörest Boogie 24marcio2012
Tap-tarira-da-ridappa...Hojte. Ako už tradične zorganizovali sme náš prvý koncert tohto roku na domácej pôde v Motoreste vo Veľkom Kýre. Tentokrát si zahrali tri kapely: alternative indie-rocková kapela Nova (V.Kýr) , alternative rocková kapela Imrichova klebeta (Komjatice) a náš Csukamáj Olaj. Ale najprv sa povenujem aj denníčkovej činnosti z predošlého dňa. Koho by zaujímal len koncert samotný, hľadajte sobotu večer ;)
PiatoQue: V piatok nám v škole pán magister oznámil, že test sa z technických príčin odkladá zo soboty na neurčito. Učenie teda ostáva...žial na dnes, ale tým pádom som mohol naplniť pôvodný plán a zájsť do mesta za svojou malinkou. Zašli sme do secondhandov a kým si skúšala všelijaké kúsky, ja som si vymaľovával vymaľovávanku pre deti, keď sa mi v tom prihovoril pohoďácky predavač: "Len kľudne farbi...ale mňa to už prestalo baviť a jednak ma tá stolička už neunesie...a mám len ten jeden obrázok, už ma to nudí. :D zasmiali sme sa pokecali o všeličom, bol to jeden z mála sympatických predavačov s ktorými som sa kedy stretol. Silvina si konečne kúpila svoju prvú dlhú sukňu a je krásna...milujem dlhé sukne. Zašli sme sa prejsť, pobudli sme na námestí, potuľovali sme sa a potom sme zašli domov, kde som obdržal hromadné gratulácie k meninám, dostal som čokolády, konzervy, paštéty a všelijaké dobroty...a svoju druhú rubikovu kocku svojho života O.o nikdy som ju nevedel poskladať, ale hlavolam je to dobrý....jednu stranu poskladám rýchlo, ale ostatné ani nezatnem. Po chvíľkovom oddychu sme znova vyrazili do ulíc na prechádzku, zavolala mi pritom babka, s ktorou som už istý čas nehovoril, lebo sme sa akosi nestretli kvoli môjmu časovému vyťaženiu, bolo to mile. So Silvinou sme pochodili pár pekných miest, zatancovali sme si pri františkánskom kostole, posedeli pri fontáne na námestí, sledovali večerný ruch mesta, kecali sme o všeličom, proste som sa cítil fajn. Potom sme sa šli najesť do Döner Kebabu, kam ná náladu prišli zdevastovať agresívni, hluční a odporní "neprispôspbiví spoluobčania". My sme boli v pohode,jedli sme, ale nechcel som si predstavovať o koľko horšie by to mali chúďatká predavačky, keby je to miesto práve prázdne. Kričali na ňu, boli v presile, spievali a boli agresívni, hlavne "samica". Našťastie sa nič horšie nestalo. Po zastávke doma sme šli na koncert našich kamarátov do vinotéky o uličku ďalej od zeleného domčeka. Hrala skupina PubLick. Poznal som len Tomiho Garaia a Tamása Fekete-ho, ktorého som už spomínal. Hrali tri akustické gitary, perkusie a klavír. Hlavný spev mal Tomi G. a vokály mu robili Tamás a Attila, inak som ich všetkých vídal jak v Blues Pube, tak aj v Hollywoode. Koncert bol veľmi príjemný a atmosféra úžasná...a samozrejme víno fantastické (cenu som sa žial dozvedel až pri pulte). Bolo tam pár Silviných priateľov a atmošku dotvorili aj Otto s Ivett a Mirka Š. svojimi muffinmi :) Kapela hrala veľmi fajn, veci od Doors, Janis Jopplin, The Beatles, Jimiho Hendrixa. Všetko fajne odohrané a aj som si od stola zaspieval :) no pred desiatou som sa musel pobrať na vlak. V Kiero Grande som vystúpil asi o 23:04 a šiel som na "kopec" na wellcome party pre Coca, ktorý sa vrátil z Anglicka. Vonku horel ohník, pivo tieklo potokom, hrali sa karty, veľa sa smialo a čo-to sme aj zahrali zaspievali, keďže nechýbali staré amatky (Robiho bicie) , Radiho husle, akustická basová aj sólová gitara. Proste čerešnička na torte :) nehovoriac o off-road ceste domov (vyhýbajúc sa zeleným...if you know what I mean). Zaspal som jak...proste som zaspal s pocitom z úspešne zavŕšeného dňa.
Sobota: po krátkom spánku som sa zobudil na matkyno budene do povinností v záhrade. Tak som sa teda pozviechal, naraňajkoval a šli sme si odpracovať nutnú čiastku sedlače okolo fóliovníkov :) Bol krásny slnečný deň. Potom sme mali s rodičmi nie príliš ružovú dišputu o budúcnosti, zmysle života, školy a tak...proste veci, ktoré mi spôsobujú krčenie mozgu a blednutie tváre. Chvíľu sm bol strápený a nesvoj (+pretrvávajúce revné problémy, vraj znova niečo vo vzduchu, prekliate baktérie). Najedol som sa a dal si sprchu, no vtom som na nete prečítal slová jedného svojho obľúbeného moderného filozofa, Eckharta Tolleho, ktoré mi znova dodali potrebnú štipku nádeje. Napísal
Sobota večer: Nova už hrala, zmeškali sme zrejme len dve skladby, ale nie len na moje milé prekvapenie, celá kapela znela veľmi príjemne a učesane. Priznávam, bál som sa kvôli spevu, korý na skúškach nei vždy ladil, ale ako vravím, koncert znej veľmi fajn, čo som počul od viacerých divákov. Chalani hrajú veľmi zaujímavý a umelecký alternatívny rock z kuchyne frontmana Šica (za bicími Felis, na base Richie a za klávesmi Puco, podarená banda). O zvuk sa v ten večer staral Vlado Žitný a zvládol to veľmi fajn. ďalšou kapelou bola zabehnutá klasika z juhu, Imrichova Klebeta . Priznávam, začiatok nebol príjemný, neviem prečo, ale ešte to nemalo šťavu, tak sme sa šli von nadýchať, ale keď sme sa vrátili bolo to už omnoho lepšie. Rázny gitarový rock so slovenskými textami, rázny nekompromisný rytmus, proste šťavnatý rock :) Otto s Ivett sa užaj roztancovali (my dvaja s malou sme tanovali vonku na ich slaďák pod hviezdami ). A prišiel čas na rock n roll. Csukamáj Olaj. Zostavil som set 13ich skladieb, najmä tých tanečnejších, keďže dopyt po tanci bol cítiť dosť intenzívne. Dlhé zimné mesiace strávené v práci a doma pri televízore...a ako som počul, rodičovský ples dopadol katastrofálne kvôli hroznej kapele. Trebalo to teda zachrániť. Musím podotknúť, že už dávno sa mi nehralo tak fajnovo ako teraz. Ľudia tancovali s úsmevom na tvárach, mal som tam veľa známich a kamarátov, kamarátok, svoju milú, svoju rodinu. Z publika sršala energia a trebalo im to oplatiť. Prechladnutie spred týždňa dodalo môjmu hlasu šťavnatý chrapľák čiže nebolo nič, čo by mohlo narušiť dobrý pocit. Takto by som mohol pokračovať ďalšími superlatívami. Hrali sme do pol jednej a mali sme dosť. Bol aj jeden milý momnet, keď za mnou prišla jedna mamina, že "tie dve malé dievčatká" sa somnou strašne chcú odfotiť :D no ako na to zareagovať, zavolal som ich ku svojmu aparátu, kvokol som si k nim a "cheese". Pobalil som si veci a pobrali sme sa s rodinou domov, dievčinu sme žial museli vyložiť na inom vopred dohodnutom mieste...a nech vám už nemusím rozpisovať aké bolo vstávať po krátkom spánku a ísť to všetko znova upratať. Ostaňme v tom, že to bol fantastický víkend, jeden z mojich obľúbených. :) Kým sú ľudia, ktorých to baví a nie som zničený pod psa, tak to budem robiť rád. Opatrujte sa ľudkovia. Video pridám snáď neskôr.
PiatoQue: V piatok nám v škole pán magister oznámil, že test sa z technických príčin odkladá zo soboty na neurčito. Učenie teda ostáva...žial na dnes, ale tým pádom som mohol naplniť pôvodný plán a zájsť do mesta za svojou malinkou. Zašli sme do secondhandov a kým si skúšala všelijaké kúsky, ja som si vymaľovával vymaľovávanku pre deti, keď sa mi v tom prihovoril pohoďácky predavač: "Len kľudne farbi...ale mňa to už prestalo baviť a jednak ma tá stolička už neunesie...a mám len ten jeden obrázok, už ma to nudí. :D zasmiali sme sa pokecali o všeličom, bol to jeden z mála sympatických predavačov s ktorými som sa kedy stretol. Silvina si konečne kúpila svoju prvú dlhú sukňu a je krásna...milujem dlhé sukne. Zašli sme sa prejsť, pobudli sme na námestí, potuľovali sme sa a potom sme zašli domov, kde som obdržal hromadné gratulácie k meninám, dostal som čokolády, konzervy, paštéty a všelijaké dobroty...a svoju druhú rubikovu kocku svojho života O.o nikdy som ju nevedel poskladať, ale hlavolam je to dobrý....jednu stranu poskladám rýchlo, ale ostatné ani nezatnem. Po chvíľkovom oddychu sme znova vyrazili do ulíc na prechádzku, zavolala mi pritom babka, s ktorou som už istý čas nehovoril, lebo sme sa akosi nestretli kvoli môjmu časovému vyťaženiu, bolo to mile. So Silvinou sme pochodili pár pekných miest, zatancovali sme si pri františkánskom kostole, posedeli pri fontáne na námestí, sledovali večerný ruch mesta, kecali sme o všeličom, proste som sa cítil fajn. Potom sme sa šli najesť do Döner Kebabu, kam ná náladu prišli zdevastovať agresívni, hluční a odporní "neprispôspbiví spoluobčania". My sme boli v pohode,jedli sme, ale nechcel som si predstavovať o koľko horšie by to mali chúďatká predavačky, keby je to miesto práve prázdne. Kričali na ňu, boli v presile, spievali a boli agresívni, hlavne "samica". Našťastie sa nič horšie nestalo. Po zastávke doma sme šli na koncert našich kamarátov do vinotéky o uličku ďalej od zeleného domčeka. Hrala skupina PubLick. Poznal som len Tomiho Garaia a Tamása Fekete-ho, ktorého som už spomínal. Hrali tri akustické gitary, perkusie a klavír. Hlavný spev mal Tomi G. a vokály mu robili Tamás a Attila, inak som ich všetkých vídal jak v Blues Pube, tak aj v Hollywoode. Koncert bol veľmi príjemný a atmosféra úžasná...a samozrejme víno fantastické (cenu som sa žial dozvedel až pri pulte). Bolo tam pár Silviných priateľov a atmošku dotvorili aj Otto s Ivett a Mirka Š. svojimi muffinmi :) Kapela hrala veľmi fajn, veci od Doors, Janis Jopplin, The Beatles, Jimiho Hendrixa. Všetko fajne odohrané a aj som si od stola zaspieval :) no pred desiatou som sa musel pobrať na vlak. V Kiero Grande som vystúpil asi o 23:04 a šiel som na "kopec" na wellcome party pre Coca, ktorý sa vrátil z Anglicka. Vonku horel ohník, pivo tieklo potokom, hrali sa karty, veľa sa smialo a čo-to sme aj zahrali zaspievali, keďže nechýbali staré amatky (Robiho bicie) , Radiho husle, akustická basová aj sólová gitara. Proste čerešnička na torte :) nehovoriac o off-road ceste domov (vyhýbajúc sa zeleným...if you know what I mean). Zaspal som jak...proste som zaspal s pocitom z úspešne zavŕšeného dňa.
Sobota: po krátkom spánku som sa zobudil na matkyno budene do povinností v záhrade. Tak som sa teda pozviechal, naraňajkoval a šli sme si odpracovať nutnú čiastku sedlače okolo fóliovníkov :) Bol krásny slnečný deň. Potom sme mali s rodičmi nie príliš ružovú dišputu o budúcnosti, zmysle života, školy a tak...proste veci, ktoré mi spôsobujú krčenie mozgu a blednutie tváre. Chvíľu sm bol strápený a nesvoj (+pretrvávajúce revné problémy, vraj znova niečo vo vzduchu, prekliate baktérie). Najedol som sa a dal si sprchu, no vtom som na nete prečítal slová jedného svojho obľúbeného moderného filozofa, Eckharta Tolleho, ktoré mi znova dodali potrebnú štipku nádeje. Napísal
V skratke je to o tom, že žiadna budúcnosť neexistuje, neexistujú problémy, ktoré nás v nej čakajú, resp. je zbytočné sa ňou zapodievať, lebo jediné čo môžeme práve ovplyvnť, je PRÍTOMNOSŤ. To je všetko, čo sa ráta, je to ten najcennejší dar. Chvíľu na to konečne prišla malinká a po káve sme si ľahli len tak rozjímať pri hudbe. Potom zas prišla krutá realita amatérskeho muzicírovania: eskalácia alias nosenie aparatúry, ale to radšej nechcem spomínať, vravel som si, že na tento blog sa pokúsim nepísať negatívne veci, aby som si ich nemohol v budúcne vybaviť. Vrátil som sa domov prezliecť do "slávnostného" a vyrazili sme do Motorestu.
Sobota večer: Nova už hrala, zmeškali sme zrejme len dve skladby, ale nie len na moje milé prekvapenie, celá kapela znela veľmi príjemne a učesane. Priznávam, bál som sa kvôli spevu, korý na skúškach nei vždy ladil, ale ako vravím, koncert znej veľmi fajn, čo som počul od viacerých divákov. Chalani hrajú veľmi zaujímavý a umelecký alternatívny rock z kuchyne frontmana Šica (za bicími Felis, na base Richie a za klávesmi Puco, podarená banda). O zvuk sa v ten večer staral Vlado Žitný a zvládol to veľmi fajn. ďalšou kapelou bola zabehnutá klasika z juhu, Imrichova Klebeta . Priznávam, začiatok nebol príjemný, neviem prečo, ale ešte to nemalo šťavu, tak sme sa šli von nadýchať, ale keď sme sa vrátili bolo to už omnoho lepšie. Rázny gitarový rock so slovenskými textami, rázny nekompromisný rytmus, proste šťavnatý rock :) Otto s Ivett sa užaj roztancovali (my dvaja s malou sme tanovali vonku na ich slaďák pod hviezdami ). A prišiel čas na rock n roll. Csukamáj Olaj. Zostavil som set 13ich skladieb, najmä tých tanečnejších, keďže dopyt po tanci bol cítiť dosť intenzívne. Dlhé zimné mesiace strávené v práci a doma pri televízore...a ako som počul, rodičovský ples dopadol katastrofálne kvôli hroznej kapele. Trebalo to teda zachrániť. Musím podotknúť, že už dávno sa mi nehralo tak fajnovo ako teraz. Ľudia tancovali s úsmevom na tvárach, mal som tam veľa známich a kamarátov, kamarátok, svoju milú, svoju rodinu. Z publika sršala energia a trebalo im to oplatiť. Prechladnutie spred týždňa dodalo môjmu hlasu šťavnatý chrapľák čiže nebolo nič, čo by mohlo narušiť dobrý pocit. Takto by som mohol pokračovať ďalšími superlatívami. Hrali sme do pol jednej a mali sme dosť. Bol aj jeden milý momnet, keď za mnou prišla jedna mamina, že "tie dve malé dievčatká" sa somnou strašne chcú odfotiť :D no ako na to zareagovať, zavolal som ich ku svojmu aparátu, kvokol som si k nim a "cheese". Pobalil som si veci a pobrali sme sa s rodinou domov, dievčinu sme žial museli vyložiť na inom vopred dohodnutom mieste...a nech vám už nemusím rozpisovať aké bolo vstávať po krátkom spánku a ísť to všetko znova upratať. Ostaňme v tom, že to bol fantastický víkend, jeden z mojich obľúbených. :) Kým sú ľudia, ktorých to baví a nie som zničený pod psa, tak to budem robiť rád. Opatrujte sa ľudkovia. Video pridám snáď neskôr.
sobota 17. marca 2012
Pouličný muzikant/ Fekete Jenő & Bőrgyári Capriccio + Ja ako hosť
Dnes je sobota, včera bol piatok. Ako už zo zvyku, absolvoval som v škole zaujímavú takmer trojhodinovú prednášku o elektromagnetizme a pobral som sa domov. Mojim obedom bola šálka domácej mliečnej ryže s čokoládovou polevou vychladená v chladničke. a užaj som sa poberal pozbierať veci v skúšobni a pripravil ich na odvoz. Dostal som totiž telefonát od Feriho, že večer hrá v Hollywoode maďarská kapela Bőrgyári Capriccio, v ktorej hrá aj gitarista Viktor, s ktorým som sa prvý krát stretol na festival SZIGET´11 minulé leto. Feri spomenul, že Viktor plánuje aj nejaký jamming, a keďže sme sa už poznali, tak spomenul mňa. Ponuku som s radosťou prijal. ale pred tým som ešte okolo tretej odcestoval do Nových Zámkou za svojou Silvinou, ktorá ma už čakala na stanici. Prešli sme sa cez korzo, kde hral jeden pouličný muzikant. Mal cca 28-32 rokov, špinavé ošatenie, odreté topánky, strapaté vlasy, zanedbane narastenú podlhšiu bradu (ale zavidenia-hodnú), oškriabanú akustickú gitaru s nylonovými strunami....a božský hlas. Hlas hodný do rádií na popredné priečky, vedľa Čekyho a Ivana Táslera by sa vôbec nemusel hanbiť. Dali sme mu drobné, ktorých sme sa boli ochotní vzdať a chvíľu sme tam pred ním stáli a užívali si jeho lyrické piesne spievané v slovenčine. Bol vážne úžasný. V jeho usmievavých očiach pokora a trocha aj smútok, ale bol to bezprostredný zážitok, hral vtedy pre nás dvoch a ja som siahol do vrecka a dal mu jedno svoje trsátko, lebo hral iba prstami. Trsátkom to ej hlasnejšie a takto ho mohlo počuť viacero ľudí. Teraz trocha ľutujem, že som sa ho nespýtal aspoň na meno...snáď ho ešte niekedy niekde uvidím.
Šli sme ďalej a na námestí som si trocha zatancoval so Silvi, užili sme si krásne slnečné a teplé počasie, vyžíval som sa v poobedňajšom ruchu slnkom pozláteného námestia, v jej vlasoch a modrých očiach. Po káve a lievancových kúskoch vo vanilkovom prášku sme sa šli poprechádzať okrajovými zákutiami mesta, v ktorých som našiel veľký potenciál na trávenie času v letnom období. Zašli sme až pri Berek, no môj mechúr už kričal po úľave a bobliže nič súce nebolo a beztak mám problém s močením na verejnosti, ale to je na dlhšiu historku :D Doma sme pobudli už len málo a zvíšil čas len na pár pohľadov do oka/očí a sivé trabanty sťaby z neba padali. Prišiel čas vydať sa no koncert do Hollywoodu. Prišli sme síce skôr, ale zanedlho už prišiel aj Robi, Meszo, Maťo a Tomas, ktorí priniesli aparatúru na ozvučenie a moje vybavenie. Kapela sa vo vnútri už zvučila. Zvítal som sa s Viktorom, rozložil som si veci a zoznámil sa aj s ich afroamerickým basákom, Aaronom. Je to veľmi pozitívny chlapík, usmievavý, má cit pre groove a vôbec pre hudbu, hralo sa mi s ním fantasticky, to podpíšem. No koncert začal Jenő sám, v štýle Boba Dylana, s jendou akustickou gitarou a jeho chrapľavým hlasom. Malo to pár svetlých momentov, užíval som si to, ale celkový odjem bol až moc ťahavý na môj vkus. Otto s Ivett si napriek tomu v pár skladbách zatancovali a ja som sa venoval priaťeľom, veľa sme sa nasmiali a Meszo občas aj pustil nejaký ten vtip, ktorých vie kvantá. V ďalšom kole som sa musel rozlúčiť so svojou láskou, ale iba na 40 minút, lebo ma pozvali na pódium zahrať si s nimi. Zostava bola: Basa, dynamický-mne-šmakujúci bicák, Viktor na gitare, Jenő na gitare, dvaja dychári (saxík a trombón či čo je to čo sa vyťahuje...) a ja ako votrelec na gitare. Hrali sa viacmenej štandardné skladby, čiže som sa necítil stratený, ba cítil som sa úžasne. Aaron a bicák sa na pódiu skvele dopĺňali a nehovoriac o mojom splnenom sne hrať s dychovou sekciou, proste fajn. ďakujem Jenő-vi, že mi dal dosť priestoru zahrať si, a užil som si aj chvíľe, keď sme si dávali tzv. duelíky. Môžem povedať, že z pódia som šiel vysmiaty od ucha k uchu :) asi som mal už absťáky.
Silvina dosť kašľala a bola zrejme aj dosť unavená a ráno ju čakalo skoré vstávanie, tak sme sa pobrali do temných zákutí ulíc Nových Zámkov. Trocha sme podrkotali zubami,... keďže som mal iba košeľu a koženné sako, no našťastie mi teraz nič nie je, takže som neprechladol :) Vrátil som sa niečo po polnoci a kapela hrala ešte posledné dve skladby. Jenő hral na mojom kombe, lebo na jeho aparáte niečo blblo. Pokecal som ešte s chalanmi, vymenil si kontakty s Aaronom a pobrali sa domov do Budapešti. Bolo s nimi fajn a dúfam, že sa ešte stretneme. K trom hruškovým panákom som pridal ešte malý vitamín B, debatujúc pri stolíku za zhasínania posledných svetiel H.B.C. Pobrali sme sa aj my domov, rehotajúc sa v dobrej nálade. Dvere som zamkol o druhej a mohol som si tie sivomodré trabanty užiť konečne vo svojich snoch. Zaspávať takto, tos i želám čo najčastejšie. Spokojne a kľudne...spokojne a kľudne.
Šli sme ďalej a na námestí som si trocha zatancoval so Silvi, užili sme si krásne slnečné a teplé počasie, vyžíval som sa v poobedňajšom ruchu slnkom pozláteného námestia, v jej vlasoch a modrých očiach. Po káve a lievancových kúskoch vo vanilkovom prášku sme sa šli poprechádzať okrajovými zákutiami mesta, v ktorých som našiel veľký potenciál na trávenie času v letnom období. Zašli sme až pri Berek, no môj mechúr už kričal po úľave a bobliže nič súce nebolo a beztak mám problém s močením na verejnosti, ale to je na dlhšiu historku :D Doma sme pobudli už len málo a zvíšil čas len na pár pohľadov do oka/očí a sivé trabanty sťaby z neba padali. Prišiel čas vydať sa no koncert do Hollywoodu. Prišli sme síce skôr, ale zanedlho už prišiel aj Robi, Meszo, Maťo a Tomas, ktorí priniesli aparatúru na ozvučenie a moje vybavenie. Kapela sa vo vnútri už zvučila. Zvítal som sa s Viktorom, rozložil som si veci a zoznámil sa aj s ich afroamerickým basákom, Aaronom. Je to veľmi pozitívny chlapík, usmievavý, má cit pre groove a vôbec pre hudbu, hralo sa mi s ním fantasticky, to podpíšem. No koncert začal Jenő sám, v štýle Boba Dylana, s jendou akustickou gitarou a jeho chrapľavým hlasom. Malo to pár svetlých momentov, užíval som si to, ale celkový odjem bol až moc ťahavý na môj vkus. Otto s Ivett si napriek tomu v pár skladbách zatancovali a ja som sa venoval priaťeľom, veľa sme sa nasmiali a Meszo občas aj pustil nejaký ten vtip, ktorých vie kvantá. V ďalšom kole som sa musel rozlúčiť so svojou láskou, ale iba na 40 minút, lebo ma pozvali na pódium zahrať si s nimi. Zostava bola: Basa, dynamický-mne-šmakujúci bicák, Viktor na gitare, Jenő na gitare, dvaja dychári (saxík a trombón či čo je to čo sa vyťahuje...) a ja ako votrelec na gitare. Hrali sa viacmenej štandardné skladby, čiže som sa necítil stratený, ba cítil som sa úžasne. Aaron a bicák sa na pódiu skvele dopĺňali a nehovoriac o mojom splnenom sne hrať s dychovou sekciou, proste fajn. ďakujem Jenő-vi, že mi dal dosť priestoru zahrať si, a užil som si aj chvíľe, keď sme si dávali tzv. duelíky. Môžem povedať, že z pódia som šiel vysmiaty od ucha k uchu :) asi som mal už absťáky.
Silvina dosť kašľala a bola zrejme aj dosť unavená a ráno ju čakalo skoré vstávanie, tak sme sa pobrali do temných zákutí ulíc Nových Zámkov. Trocha sme podrkotali zubami,... keďže som mal iba košeľu a koženné sako, no našťastie mi teraz nič nie je, takže som neprechladol :) Vrátil som sa niečo po polnoci a kapela hrala ešte posledné dve skladby. Jenő hral na mojom kombe, lebo na jeho aparáte niečo blblo. Pokecal som ešte s chalanmi, vymenil si kontakty s Aaronom a pobrali sa domov do Budapešti. Bolo s nimi fajn a dúfam, že sa ešte stretneme. K trom hruškovým panákom som pridal ešte malý vitamín B, debatujúc pri stolíku za zhasínania posledných svetiel H.B.C. Pobrali sme sa aj my domov, rehotajúc sa v dobrej nálade. Dvere som zamkol o druhej a mohol som si tie sivomodré trabanty užiť konečne vo svojich snoch. Zaspávať takto, tos i želám čo najčastejšie. Spokojne a kľudne...spokojne a kľudne.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)