Jazz Blues Jamboree 2013

Boľavý chrbát, ruky boľavé od hrania a nosenia aparátu, prsty opuchnuté, že si človek nevie dať dole prstene, telo tak unavené, že sa ťažko zaspáva... deviaty ročník Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch bol znova jedným skvelým ročníkom. Ponúkam vám teda chronologické spomienky na tento največší buesový sviatok na Slovensku.

Piatok pre mňa začal večernou cestou do Kina Mier spolu s Robim a Vladom, mojimi kapelníkmi z Kiero Grande. Prišli sme predčasne, lebo Robi, keďže je snáď najšikovnejším zvukárom zo skromného okolia, bol požiadaný postarať sa o malé pódium v pridruženom Hollywood Billiard Clube, kde oba dni hrali kapely v prestávkach, kým sa na veľkom pódiu v kinosále pripravovali večšie kapely.

Prísť do Hollywoodu pre mňa bolo dosť nostalgické. Ako prísť do starého divadla, videť zaprášené pódium, kde sa kedysi odohrávali rôzne predstavenia. Po "páde" Bluespubu na Gúgskej ulici tu bolo totiž dočasné útočisko bluesovej hudby v Nových Zámkoch a vôbec to tu nebolo zlé. Koncom roku 2011 sme potom spojazdnili malý, skromný, takmer súkromný...ako to nazvať...klub "Family Shop", ktorý bol tiež len sezónnym riešením situácie, no bol dôležitou súčasťou hudobnej scény, ktorá aj vďaka nemu pretrvala. Následné vykúpenie prišlo vo forme luxusných podzemných priestorov hotelu Stardust na Komárňanskej ulici.

Na pódiu Hollywoodu sa už pripravovala skupina Memphis Bell, ktorá pôvodne fungovala ako trio pod speváckym vedením Mareka Žemberu. Z pôvodnej zostavy s ním hral ešte skvelý gitarista Libor Ondrejčík, doplnili ich skvelý jazzový bassgitarista Pali Farkas, virtuózny klavirista Tamás Fekete a ďalší charizmatický gitarista Dávid Kitka . Táto číro novozámocká formácia predviedla veľmi vkusné predstavenia klasických bluesových štandardov, ako aj viacerých skvelých prevedení skladieb The Doors, nehovoriac o tom, že Marekov spev sa takmer úplne ponášal na Jima Morrisona. O kvalite ich predstavení počas prestávok svedčili aj ľudia nahromadení pred malým pódiom, boli to plnohodnotné malé koncertíky, pedantné a kvalitné :) ľudia si samozrejme vychutnávali aj ponuky baru s obsluhou personálu z tvrdošovského Harley Davidson Music Pubu.

Po prvej polhodinke aj keď s mierným meškaním a bez zvukovej skúšky svoju šou odpálil famózny René Lacko so svojim Downtown Bandom. Keďže sa celý festival ponášal v spomienke na legenendu bluesrockovej hudby, Jimiho Hendrixa, René postavil celý svoj setlist na jeho skladbách a musím vám povedať, že na širokom okolí, je práve René ten najpovolanejší hrať jeho skladby. Opotrebovaný stratocaster, "vypečený" marshall za chrbtom, klobúk na hlave, hranie zubami, či za chrbtom alebo za hlavou, to všetko bolo obsahom silného rockového nárezu v podaní Downtownu. Silu tohoto power-tria už novozámčania mohli okúsiť v Stardust Blues Pube a aj teraz ostalo v sále mnoho sánok padnutých. Treba však uznať, že za skvelý zvukový zážitok sa treba poďakovať aj Csabovi zo zvukárskeho tímu Jancsiho Pásztora (Johnnie Shepperd Band), lebo hudba v sále znela čisto a vyrovnane.

Po ďalšej prestávke s Memphis Bellom a stretávke s mnohými známymi nás na pódiu čakalo predstavenie srbskej kapely Fingerbang. Žial, informácií o tejto kapele je na internete málo, taže mená členov vám neviem ponúknuť, ale viem vám povedať, že kapela zahrala veľa silných a aranžmánovo bohatých skladieb. Speváci boli dvaja, jeden energický multiinštrumentalista, ktorý občas hral na klavír, občas na ústnu harmoniku a občas iba spieval; a potom ten druhý so svojim silným chrapľákom hrajúc na gitare. Nemohol som si však užiť celú ich produkciu, lebo ma premkol desný hlad a musel som s tým niečo robiť. Keď som sa vrátil, už bola prestávka a na hlavnom pódiu sa pripravovala legenda slovenskej progresívnej hudby, Collegium Musicum, ktoré sem prilákalo mnoho pamätníkov starých čias, ale aj mladých nadšencov. Pán Griglák hral na gitare plynule a virtuózne, ako keby pre neho čas nič neznamenal, doprevádzaný hromivými bicími pána Valihoru, znova, ako aj v Paksi na Gastroblues festivale, valil hory. Samozreme nechýbal vysmiaty pohodový Fedor Frešo na bassgitare a klenot pódia, Marián Varga. Veľa krát sa vravelo, že pán Varga už končí, no tento koncert bol dôkazom, že ešte zďaleka neprišiel ten čas. Aj keď na pódium ho museli doprevadiť, za svojím Hammondom bol ako malé dieťa. Koncert bol famózny a vyslúžil si aj „standing ovation“ ako sa na legendu patrí. Bol to posledný koncert prvého večera a Bonzo všetkých odkázal do Stardust Blues Pubu o dve ulice ďalej, kde sa konala afterparty. 

Na prvej afterparty som si zahral ja s našou skupinou Kiero Grande, aj keď mnoho miestnych divákov si nás pamätalo skôr pod bývalým názvom „Csukamáj Olaj“. Zahrali sme zopár skladieb, o ktorých by vám mal referovať zrejme niekto iný, nezainteresovaný, ale poviem len toľko, že sa mi hralo dobre, zvuk bol fajn, ľudia tancovali aj tlieskali, čo dodať. Po asi siedmich skladbách sme ponúkli možnosť zahrať pár skladieb aj prítomným členom Fingerbangu zo Srbska, ktorí tiež prišli na jamsession. Čo čert nechcel, asi v tretej ich skladbe bicák roztrhol blanu na kopáku a situácia sa musela zachraňovať pár skladbami bez bicích a kým zohnali ďalšiu blanu sme sa my ostatní prítomní už dosť unavili, bo bolo po druhej nočnej. Chlapi hrali dobre, ľudia sa bavili, ale hrali na našich nástrojoch, čo popravde nemám moc rád, ale čo už nespraví človek pre kolegu muzikanta, neboli to žiadni punkáči, aj keď tá blana... :D Tak, či onak, pobrali sme sa domov a nechali sme im tam len jednu gitaru a bicie, zvyšok si zohnali inak. Doma som zaspal ako bábätko.

Sobota začala klasicky bluesovo: otec ma zavolal do záhrady, že treba vykopať fóliak a natiahnuť na konštrukciu novú fóliu :D Viete si predstaviť, ako veľmi som sa tešil. Nuž, aj taký je život muzikanta/ záhradkára. Poobede ma ešte navštívila moja milá, ktorej som musel ukázať moje najnovšie hudobné objavy, resp. zahrať jej svoje najnovšie skladby, keďže sa vídame iba cez víkend. Bolo to už tretie Jamboree, ktoré sme strávili spolu. 
Program začal znova o siedmej a na malom pódiu už hrala príjemná jazz-bluesová formácia Free Songs Jazz. Znova, o jej členoch vám žial veľa povedať neviem, ale zdelím toľko, že hrali príjemnú jazzovú hudbu, pomalé verzie známych aj popových skladieb v podaní šarmantnej speváčky v sprievode klavíru, gitary a bicích. Občas si zaspieval aj pán gitarista a treba povedať, že mu to aj slušne išlo. Bola to vhodná kapela na podmaz barovej atmosféry, ktorá vládla v Hollywod Billiard Clube v Kine Mier. 
Na hlavnom pódiu už bola nazvučená jediná zaoceánska umelkyňa tohto ročníku, Dorey Lin Lyles. Gospelová speváčka afroamerického pôvodu si získala publikum hneď od začiatku jej koncertu v sprievode Johnnie Shepperd bandu svojím bezprostredným kontaktom s divákmi, širokým úsmevom a pozitívnym vyžarovaním. Mala úžasný hlas a feeling a spievala skvele. Bola to tá „Amerika“, čo tu v Európe postrádame. Zostava bola síce neúplná a skromnejšia, takže Janči Pásztor si musel doprovody loopovať, o rytmiku sa staral perkusionista a doprevádzali ich ešte hostia Erich  „Boboš“ Procházka a Dura Turtev. Z pódia sálala dobrá nálada a to ľudia ocenili výdatným potleskom v stoji. V zákulisí som sa stretol s Dorey a bola užasnutá nadšením miestnych divákov, vraj sa málokrát s takým niečím stretáva. Je to veľmi milá a príjemná osôbka.
Ďalšou kapelou na pódiu bol maďarský Varga János Project. Jazzrocková formácia, ktorá má tiež dlhú históriu. Virtuózny gitarový mág, pán János Varga bol členom tiež legendárnej jazzrockovej formácie East, ktorá mala mnoho fanúšikov aj tu v Nových Zámkoch. Musím priznať, že v tomto ročníku to bola jediná kapela, ktorá na mne vyvolala zimomriavkový efekt. Dokonale prepracované skladby, strhujúca rytmika v podaní jedného bicáka a dvoch perkusionistov, ktorý bubnovali hádam na všetko, čo vydáva nejaký zvuk. Klenotom pódia bola taktiež vituózna a krásna huslistka Luca, ktorá ohurila celé publikum štýlom hrania, aký u huslistov vidno málokrát, nehovoriac a neskutočních unizónoch spolu s gitarou. Ten koncert ma proste nadchol a mal ten „wow“ faktor. Keby mám klobúk, tak ho zložím pred Varga János Project-tom. No akonáhle sa zložili z pódia po burácajúcom potlesku, museli sme sa poponáhľať, aby sme sa naložili na pódium s The JointVenture and Friends. Priznám sa, že som nemal najlepšiu náladu a nemyslel som si, že zahráme dobrý koncert po takých esách pred nami. Našťastie sa mi však podarilo zo svojho skromného aparátu dostať tón blízky môjmu vysnívanému a hralo sa mi skvelo po boku usmievavého Boboša . Naším hosťom bol taktiež aj Dura Turtev a konečne sa dostalo večšiemu svetlu aj nášmu najnovšiemu členovi Tomimu. Hralo sa mi skvele, aj keď sme mali zopár kiksov, čo bolo spôsobené zrejme tým, že sme ani raz neskúšali s tou zostavou, ktorá stála na pódiu :D ono to tak býva, že keď je veľa členov v kapele tak je to ťažšie zosúladiť. Ale myslím, že sme dostali standing ovation a boli sme tiež vytlieskaní zahrať ešte jednu skladbu, čo bol veľmi upokojujúci pocit. Som vďační všetkým, ktorí to tam s nami potiahli do pol jednej, hralo sa mi skvele. Na jamsession s Vladom Urbanovským, Bonzom, Mišom Lőrinczom, Mikeym a myslím, že aj s Filipom Puchertom som žial už nešiel, bol som unavený a teraz sedím na stanici v Šuranoch na ceste do Bratislavy začať ďalší zo šedých týždňov jadrového energetika J  Jazz Blues Jamboree 2013 bolo skvelé „se vším všudy“, ďakujeme organizátorom a najmä Ferimu Sajtosovi. Vidíme sa určite ja na jubilejnom desiatom ročníku. Keep Bluesin´, alebo „Do zbluesnenia“ ako by povedal aj Bonzo.

Gibberish

Been a while since I wrote here something, I just wish to say hello to...to anyone who reads this. These days I´m having a good time living on college and having a lot of fun with my roommates. The school goes well, it offers a lot of immense challenges for me, and that is what keeps me going. But sometimes I find myself thinking of letting things that are not chalenging me anymore go. Maybe it´s the full Moon again :D but the neutron difusion project would need to get the best of me...but I´m affraid I´m reahing for my bottom limits according to my recently discoverd math skills :D which are equal to a grammar school level. STOP! This is getting nowhere again :D laughing at myself. I can already controll these states of mine. Something positive? I have a lot of new musical ideas worth recording. We are saving our gigmoney with Kiero Grande and would like to record an album containing about six or seven songs. As I said, I need challenges for my life, maybe thats why I study nuclear engineering instead of playing music in some music school as my friends. And according to this I got really tired of playing the typical 12bar blues. Of course I love to play those old songs with the band, but In case of writing new songs I tend to go into my comfort zone, which is a little bit of a different path than the traditional bluesrock. Time shall show. There are always things you can´t utter, thats one of the hardest things in life. Imagine a dog with human understanding, a talking dog. Your favourite dog liking it as it is, but one day you´d tell him that he is colorblind and there are many beautifulcolors in the world....he´d live his whole life being sad about the inability of seeing them. I was told I could become anything and I´m standing at the crossroads of choices again, I hear the devil speaking to me in fancy ways. I am standing strong, following my aims...my aims...my aims? Are they mine? The vision of being succesful with my studies, earning enuff money to have a family and play music...isn´t it an illusion? I have my questions, but do I want to know the answer? "Don´t seek what you don´t wish to find" "Don´t ask if you don´t want no answer". I live my world not knowing what is real...I just live it without insurance

Kiero Grande na Klokočinskom jarmoku v NR 31/8/13

Koncert sa konal posledný augustový deň na každoročnom jarmoku v Nitre na Klokočine. Naposledy som tam hral ešte so ZUŠkármi pod menom Rockmania :D asi v roku 2010. Hralo sa mi tam fajn ,aj keď sa vtedy rozpršalo...my sme ostali suchí, diváci mali dáždniky. 

Tohto roku to bolo iné, svietilo slnko, bolo teplo a "milión" ľudí, kolotoče, cukrová vata, stánky a balóny. Prišli sme s Vladom a Radim na aute, Robi v ten deň zvučil v Kolíňanoch obecné slávnosti či čo, tak došiel priamo odtial, Coco prišiel priamo z práce. Keď sme traja vystupovali z auta, tak sme si všimli, že pár metrov od nás bol nejaký extrémistický zraz (vašportovaní holohlaví junáci jak keby ich jedna matěr mala uniformne oblečení) a dúfali sme, že nedostaneme popapuli, bo keby zistia, že sme z kapely Csukamáj Olaj, tak by nám asi nebolo všetko jedno. V nitre je žial koncentrácia takýchto hnevuchtivých indivíduí trocha vyššia než je zapotreby a potom to robí bordel. Títo konkretne asi 40ti sa chystali na zápas Nitra - Dunajská Streda. Neviem ako to tam dopadlo, ale som rád, že som tam nebol :D
Nanosili sme veci za pódium, kde už malé tanečnice z Domina tancovali  svoje nacvičené tanečné kreácie na rozne dubstepové skladby, bolo to zaujímavé a poučné...asi.
Koncert samotný začal s omeškaním cca o 16:15 a odohrali sme hodinový živý set našich obľúbených skladieb. Samozrejme nemôžeme čakať, že z dubstepovej jarmočnej skupinky ľudí sa každému bude páčiť rock n rollový blues, pochopitelne zopár ich odišlo, ale ako vidno na fotke, stále ich dosť ostalo, aby potlesk nebol len akýmsi šumom z pozadia :) Začiatok bol rozpačitý, lebo nikdy nemôžete úplne vyhovieť tak rozmanitej spoločnosti divákov, no neskôr keď sa to vyselektovalo, tam ostali tí, ktorým naša hudba navdila :D Dokonca nás po koncerte prišli dve staršie paničky pochváliť, že to bolo najlepšie vystúpenie na jarmoku "hudba nášho mládí", poteší. Čo ma však prekvapilo najviac je, že hneď po konci koncertu k pódiu prišla jedna milá pani a pýtala sa prečo sme nehrali maďarské skladby? Že si nás pozrela na nete a že nás videla na youtube hrať maďarské veci, a že sa jej to páčilo, aj keď po maďarsky nerozumie....v Nitre naozajstný unikát takáto žena, kiež by ich bolo viac :)
Cesta domov sa niesla vo funkovom duchu: nahlas pustené Red Hot Chilli Peppers. Zriedkakedy som doma z koncertu o pol siedmej večer, tak to bolo také výnimočné :) Večer sme ešte s Vladom a mojou Silvinou skočili von do krčmy a zdržali sme sa do neskorej noci. Aj takýchto koncertov by mohli byť viac :) keď nemusím čakať do 10ej po začiatok nášho koncertov s vedomím, že ma čaká ešte nosenie aparátu a cesta domov do spiaceho domu. Ale all-in-all, koncert na Klokočinskom jarmoku som si užil, ďakujem za pozvanie od organizátorov.
Prikladám video, ktoré obsahuje kúsky nášho koncertu (od 0:30)

 po nás hrala country skupina Pengagy

a toto je publikum, sktorým sme sa rozlúčili :)

Kiero Grande @ Gýmeš (Gólyatábor)

Je mi už dosť známe, že maďarská časť mládeže na Slovensku je kultúrne aktívnejšia a súdržnejšia, než tá slovenská, čo je mi aj trocha ľúto. Už viac rokov sa každé leto v auguste koná tábor pre vysokoškolských prvákov v auto-campingu pod hradom Gýmeš pri Jelenci. Je to krásne prostredie v prírode, kvázi "za božím chrbtom", chatky, jazero a najmä - veľa skvelých ľudí. Hneď po príchode na miesto činu nám cestu skrížila skupinka aktívnych ľudí, ktorí vykonávali akési skautské aktivity pri strome (ja tomu nerozumiem). Tábor je vlastne o tom ,aby sa budúci študenti spoznali a niečo zaujímavé sa aj naučili (videl som lukostrelecký oný a ešte iné haluze). Boli tam ale mladí Maďari z celého Slovenska, vraj aj z Košíc, a tuším tam bol aj niekto priamo od našich južných susedov. Tu je vidno ako táto hŕstka ľudí drží pokope aj napriek veľkej diaľke. Hneď po výstupe z auta nás privítali emancipované dievčatá, ktoré vyzerali, akoby riadili kultúrne dianie (vysielačky, štítky a predstavovanie sa) a následne sme sa dopravili k pódiu, kde sme mali o ôsmej vystupovať. Náš bicák, Coco už bol na mieste, lebo tábor trval viac dní a akurát v ten deň mal 23. narodeniny tak sme si rovno pripili na jeho zdravie...viackrát. Ešte pred koncertom po zvukovej skúške som absolvoval 20-minutový rozhovor pre táborový časopis s akousi Lillou, s ktorou som sa vraj už raz zoznámil v Blues Pube v Nových zámkoch - týmto sa jej ospravedlňujem, ale žial si na to nevspomínam...akosi :'D. Rozhovor bol fajn a sám som si pri ňom pospomínal na samé začiatky kapely, na vznik nášho vtipného mena a tak. Potom som šiel na WC do malého domčeka ktorý bol rozdelený na chlapskú a babskú polovicu, v ňom sprchy a vécka. Po vstupe ma hneď vítalo zo sprchy pár nahých chlapských pozadí :D chalani si nahlas spievali známe pesničky, bol to vtipný zážitok. Atmosféra tábora bola super a môžem ho len chváliť...dokonca aj bufet mali nazvaný "Klinika" (if you know what I mean :D ) Vedľa nej na stene bola vypnutá veľká biela plachta a k nej zavesených zopár centrofixiek, celé to slúžilo ako spomienková stena odkazov, tak som im tam aj ja niečo nechal. Neďaleko sme sa tam spoznali s nejakým Dávidom, ale Šica nepoznal :-/ . No neva, koncert samotný sme začali pomalou skladbou Red House, nech sa tam zlezú ľudkovia z celého areálu, ktorý bol mimochodom obrovský, takže mi ani nevadilo, že priamo pred pódiom nebolo až tak veľa ľudí, chápal som to a hudba bola dosť nahlas aby ju bolo príjemné počúvať aj z diaľky. K mojej super nálade určite dopomohli aj tekuté katalyzátory, ale to je všetko fajn :) Detičky tancovali, radovali sa a od SpongeBob-a som dokonca dostal počas koncertu pohárik Jägera :) Odohrali sme asi 16 skladieb no ajtak nás ešte vytlieskali naspäť a tak, ako som spomenul v rozhovore pre časopis, sme aj dali skladbu z nášho prvého dema, ktorú sme na koncerte nehrali už celé roky, "Elhagyott az asszony" alias "Nechala ma žena". Je to funková skladba s dobrým groove-om, v podstate jednoduchá, ale o to chytľavejšia. Mala hádam največší úspech a keždý skákal od radosti :) Bol t super koncert.

Po koncerte sme si dali pár pív a začala diskotéka pred pódiom, keďže nasledujúca kapela Undermind, mala počas cesty technické problémy a meškala asi hodinu alebo aj viac. To nevadí, lebo sme sa vybláznili a myslím, že ja osobne som sa na diskotéke ešte takto dobre nebavil. Ja, moja milá, Vlado a Radi sme stvárali tie nejvtipnejšie tanečné kreácie na celom "parkete" :D Vytancovali sme sa a už sme mali aj dosť "katalyzátorov" tak sme si sadli nedaľeko pódia aiba nasávali atmosféru toho miesta. Už nám bola aj zima keď Radiho napadlo založiť oheň z kopy napíleného dreva pri pahrebisku, kde sme sedeli. Sedelo tam viacej "zlomených" ľudí :D ale nenapadlo to nikoho. Radi tam doniesol nejakú sušinu, nejaké tenké drievka, papiere a už to horelo...neviem prečo, ale ja som sa toho ohníka ujal ako svojho dieťaťa a "vychoval som ho". Našiel som tie najideálnejšie, najsuchšie drevá a kultivoval som ohník, staral som sa oň, bol môj a preto bolo aj trocha ťažké ho tam nechať, keď sme sa rozhodli odísť domov. Ale ostal tam a dával teplo zlomeným deckám :) to je hlavné. Ako ten ohník, ostali tam po nás aj spomienky v hlavách viacerých ľudí. Kapela Undermind hrala skvelo, na môj kvus trocha sterilne, ale malo to šťavu, hrali covery tých najznámejších partyrockových skladieb, nechýbali Green Day, White Stripes, Szupernem či iné rockové hitovky. Bolo to super. Takže celý Gólyatábor (gólya : bocian po maď. ; označenie prvákov/ zelenáčov) hodnotím na jedničku a dúfam, že im to takto ešte dlho bude fungovať. ďakujeme zapozvanie.

The JointVenture v Nesvadoch + update

Už pred pár mesiacmi sme si s TJV quartetom na skúške vraveli, že by to chcelo klávesáka. Ja som si hneď spomenula na jedného fajn chlapíka menom Tamás Fekete. Spomínal som ho v jednom dávnejšom článku po návšteve jeho koncertu v Kovaku v Nových Zámkoch s mojou priateľkou. Oni dvaja boli spolužiaci na gymnáziu. Pred dvoma týždňami došlo na lámanie chleba a Tomáša sme pozvali na skúšku, ktorá sa konala v utorok tohoto týždňa. Nič záväzné, probovačka. Hralo sa nám skvelo a s kapelou sme sa zhodli, že ho pozveme na koncert, ktorý sa konal včera.
Pozval nás Oli, spevák už pomaly kultovej juhoslovenskej (severomaďarskej... komu sa ako páči) bluesrockovej kapely, História, ktorému patrí malá krčmička Kelt Garden, ale ak sa spýtate hociktorého miestneho na Kelt Garden, netušiac kývu hlavami, to miesto poznajú pod menom Oliho krčma.
Krčma má aj zadný dvor v príjemnom intímnom duchu, výčap, háláslé, altánky, stoly s lavičkami a pódium. Tomiho som presvedčil, nech donesie aj svoj starý kláves Vermona + synťák s pár kvalitnými zvukmi. Laci (gitara/spev) na skúške v utorok nebol, lebo bol pár mesiacov/týždňov vo Švajčiarsku a ešte mal nejaké povinnosti, takže to bolo tak, že po dvoch mesiacoch sme sa prvý raz stretli na pódiu. Bol tam prvý a privítal nás svojim typickým úsmevom :) Ja som pricestoval s Robim a Cocom z našej kapely. Onedlho dorazili aj Tamáš, moja žienka a ich kamoš Attila. Kopec oldschoolovej aparatúry na pódiu :D Feriho prastaré kombo Behringer, Ja a Tomi sme hrali na aparátoch Vermona zo 60/70tych rokov. Keď sme sa nakoniec nastavili na pódium a ja som zazrel do L-ka postavené klávesy, zrazu sa ma zmocnil pocit, že to bude super koncert. Splnil sa mi dávny sen, hrať v rockovej kapele s klávesákom. Začiatok koncertu sa z technických príčin posunul o asi 40 minút (čo nikomu nezazlievam, lebo som sa dopočul, že údajne vykradli skúšobňu Histórie...ak je to pravda, tak dúfam, že sa im čo najviac aparátu vráti a deti zlodejov budú krivo šťať), no nevadí, aj nám to vyhovovalo. Popravde nerád hrám viac ako dve hodiny čistého času a Feri sa aj tak ponáhľal odísť.
Koncert samotný prebiehal skvelo, klávesy dodali hudbe nový rozmer a hralo sa mi skvelo, ale to údajne každému :) Samozrejme ľudia začali tancovať až po dostatočnom množstve povzbudzovadla, ale nechýbali Otto s Ivett, a som rád že Coco šiel tancovať s mojou dievkou, nerád sa prizerám, ako sama sedí a nemá s ňou kto tancovať. Ale všetko šlo ako malo a videli sme plno vysmiatych tvári, takže to hodnotím ako jeden z tých lepších koncertíkov, aj keď to bola iba malá krčmová akcia s lkedva 30-40 divákmi, o to radšej mám takéto malé akcie. Odohrali sme dve kolá a mali sme dosť. Na posledné kolo Feriho vystriedal Robi :)
Takže týmto oficiálne vyjadrujem potešenie z účasti Tomáša v našej zostave a dúfam, že to s nami potiahne ešte dobrých pár koncertov.

UPDATE: Moja domovská kapela je Csukamáj Olaj, do ktorej som vstúpil v máji roku 2006 a prvý koncert sme hrali 7.7.2007 o 7-ej večer na nultom ročníku Čerdafestu, kde s nami hrali aj Expired Passport. Táto formácia bola asi 4-5 rokov neoficiálnym tribute-bandom legendárnej kapely Hobo Blues Band z Maďarska. Meno "Csukamáj Olaj" znamená v preklade "rybí tuk zo šťučej pečene"...to meno vzniklo spontánne pred spomínaným prvým koncertom, nik nečakal, že sa kapela takto rozbehne. Na tohtoročnom Čerdafeste sme oslavovali 6. výročie koncertovania kapely. Tuším sú to už dva roky, čo som oficiálne prevzal spevácke žezlo od Robiho, ako sme postupne zangličťovali repertoár. Teraz sme však prišli do bodu, keď sme začali viac pracovať na mojich skladbách, nápadoch, ktoré sú často dosť odlyšné od tých štandardných bluesových skladieb, ktoré sme hrávali trebárs pred 3 rokmi. Repertoár sa pomaly ale isto mení na moje dieťa, ktoré by som rád pomenoval inak. Po dlhom uvažovaní s kapelou sme dospeli k záveru, že projekt premenujeme na "Kiero Grande". Toto pomenovanie vzniklo tuším v roku 2008 v hlave nášho gitaristu Vlada, keď na plagáte k jednej akcii miesto obce pôvodu Veľký Kýr, nám napísal Kiero Grande. Mohli by sme vymýšľať všelijaké anglické filozofické názvy, no Kiero Grande je naše a neopakovateľné. Nevravím, že Csukamáj Olaj zaniká, neviem presne čo sa deje, ale viem, že najbližších pár koncertov chcem odohrať s kapelou Kiero Grande! Najbližšie nás môžete vidieť 22. augusta pod hradom Gýmeš v tábore imatrikulancov (či čo) alebo na Klokočinskom jarmoku v Nitre 31. augusta o 16:00...a potom na motofeste 5.9. v Komoči aj s Kiero Grande aj s The JointVenture hneď po sebe ;) Takže sa niekde určite vidíme.

Gastroblues & Čerdafest 2013

29. júna sme ešte s Mikeym a Miškom absolvovali repete koncertu s Entheou v Kovaku na námestí v Nových Zámkoch. Koncert a atmoška povôkol boli super, trocha unavujúce, ale to k tomu patrí. Pomáhal som s nosením aparatúry Robimu, ktorý nám to celé zvučil, večer takisto všetko zložiť a doma vyložiť.
V nedeľu sme mali následne na obed skúšku s kapelou. V pondelok večer prípravný konbcert U Očka...to miesto má svoju charizmu. Hrali sme s Durom Turtevom, Ferim a Mikeym a pridal sa aj Roman Horváth na ústnej harmonike. Skúšali sme naživo repertoár, ktorý sme si pripravili na Gastroblues festival v Pakši v Maďarsku. Domov sme sa vrátili o pol jednej a ja polomŕtvy som sa vrhol do postele, aby som o tri hodiny vstal a vrátil sa späť do Bratislavy na prijímací pohovor na STU, ktorý som absolvoval s úspešným koncom.

Gastroblues festival, je jeden z tých starších a legendárnych festivalov v strednej Európe. Koná sa každé leto už 21 rokov pod vedením Kaktusa (ano, maníka prezývajú Kaktus). Gastroblues od svojich počiatkov hostil največšie hviezdy hudobného neba (v rámci žánrov Rock/Blues/Jazz). Tento rok to boli Collegium Musicum, Dana Fuchs, Eric Sardinas, Al Di Meola a iní. Ako hovorí názov, festival je úzko spätý aj s gastronómiou. Každoročne sa konajú majstrovstvá vo varení kotlíkového guláša s ochutnávkou vín a iných alkoholických nápojov.

Bolo mi teda dožičené sa tohto skvelého festivalu zúčastniť a tiež si zahrať na hlavnom pódiu pred slovenskou legendou 70tych rokov, Collegium Musicum. Aparatúru zabezpečoval profesionálne zorganizovaný tím ľudí. Nevšimol som si žiadne nedostatky, alebo zádrhely. Všetko šlo hladko, bezchybne, každý mal vlastné šatne, registračky, stravné lístky a stage manageri boli pohotoví a nápomocní. Ja osobne som "vyfasoval" také isté kombo, aké mám doma, čiže som nezažil diskomfort, ako keď som bol na Jazz Blues Jamboree sponzorovaný Marshall JVM 250kou, ktorú som vôbec nepoznal. Základ tria The JointVenture doplnili Dura Turtev a Boboš Procházka. Hralo sa mi skvele a ľudia to patrične aj oceňovali potleskom. Kvôli časovej tiesni sme však noedohrali všetky skladby nášho playlistu, keďže sme dostali iba hodinu času a pripravených sme mali 14 skladieb.

Po nás hrali spomínaní Collegium Musicum. Neviem zhodnotiť ako hrali, keďže som ich popravde počul prvý raz a osobne ma ich hudba neoslovuje. Martin Valihora doslova valil hory na tých bicích a podpíšem to, že kvôli tomu ma ešte odvtedy bolí ľavé ucho. Inak hrali kvalitne, Marián Varga vyzeral byť v pohode, žiadne excesy, gitarové sóla na jednotku, basa skvelá, len ten súlad. Samozrejme ani mladý zvukár zrejme nevedel, čo z tej hudby má vytiahnuť, keďže kláves občas nebolo skoro vôbec počuť a basa sa tiež strácala. Naopak bicie boli strašne nahlas do športovej haly (au moje ucho) :) ale all-in-all: generácia, ktorej sa CM dotklo ich koncert ocenila a početné publikum skladby odplácalo burácajúcim potleskom. Okolo ôsmej večer (hrali sme o piatej) sme sa pobrali na izbu v panzióne. Na izbe sme boli tak, ako sme aj prišli autom: Dura, Boboš, Mikey a ja. (Cestou do Paksu (pakš) sme počúvali album Simy Martausovej, ktoré mi daroval Boboš, lebo som ho spomenul s oduševnením a on na to "v tom prípade ti milý Adrián to CD darujem, mám ho vzadu v taške, hral som v jednej skladbe a dostal som ho, ale nemám to na čom prehrať". Nesmierne ma to potešilo, lebo som Simonu videl spievať v relácii Večer pod lampou a silno ma to oslovilo. Skladby sa ma duševne silno dotkli, krásne texty a hudba, ktorú si Simona píše sama, ostatné nástroje hrali vynikajúci hudobníci v štúdiu Cobra. Album má brilantný zvuk a vrele ho odporúčam. Dnes ráno keď som ho počúval, mi miestami tak zovrelo hrdlo pri chtíči do plaču v zimomriavkách, že som sa chvíľami nevedel napiť...nuž ale treba to počuť. Je to krásna hudba s hlbokými jednoducho podanými myšlienkami, v ktorých si každý nájde svoje nehovoriac o tom, že Simona je skvelá speváčka so silným hlasom, no predsa si ho krotí a z hudby cítiť, že má neskutočné skryté rezervy, ktorými v poslucháčovi udržiava neustále napätie. Zadovážte si ten album, lebo tento skvost v hlúpych rádiách sotva začujete. Odbočke koniec.). Pokúšali sme sa spať do tej jedenástej, lebo okolo polnoci nás čakal headlinerský (hedlajnerský vazzeg) post v bluesovej krčme (tiež súčasť gastrobluesu: veĺké pódium v športovej hale; afterparty v bluesovej krčme; ranný koncert v kostole) . Kým sme sa snažili spať sme počuli z diaľky nadupaný koncert Dany Fuchs. Ovácie ľudí sme počuli z uzavretej športovej haly až po náš panzión, ktorý bol asi 100 metrov od festivalu, takže to bol zrejme "nářez". Po nej hrala tuším kapela Boom Boom (žial viac neviem, nepoznám ju, ale tuším to bol nejaký maďarský All-stars band, keďže som z diaľky rozpoznal gitarové sóla Tibora Tátraiho, živej legendy. 11 minút po jedenástej vošiel do izby Feri aby nás sporiadal. Dali sme sa dokopy a vyrazili sme na miesto činu. Dve ulice od haly bola malinká krčma, ktorá mi veľmi pripomínala starú Fortunu z Nových Zámkov. Skoro taká istá konštrukcia aj pôdorys, drevené obklady na stenách. Príjemná atmoška. Ľudia ešte neprišli, lebo trval koncert v hale, kým sme sa mi pripravili. Dali sme kafe, pivo a mohlo sa hrať. Pôvodne to bolo avizované ako jam session, no zrejme došlo k dezinformácii :) Nevadí, malé kluby mám omnoho radšej ako obrovské pódiá. Pred koncertom sme ešte absolvovali malý rozhovor pre nejakú televíziu a tak. Hrali sme asi dve hodiny (do tretej nočnej). Bolo vidno, že aj Bobošovi sa hrá skvelo, vtedy takzvane "nakladá" a veru aj naložil, aj Ďurimu sa ľúbilo, bo hral na kombe pre akustické gitary a bol unesený zvukom. Ja taktiež "svojim" kombom...ach kiežby moje hralo tak jak má...má problémy s napätím a stíchne. Naopak, toto hralo na hlasitosti 2 tak, ako moje cca na 5-6, hralo úžasne a vôbec som sa nemusel trápiť s tónom čo z toho lezie (toť zrejme keci len pre muzikantov). Po koncerte za mnou došli dvaja mladíci cca v mojom veku sa poďakovať za skvelý koncert, a že reku im odchádza spevák a boli by nesmierne radi keby som sa k nim pridal, no vravím "nemôžem, cestovné dôvody - prečo, kde žiješ? - Nagykér (Veľký Kýr) - Aha..to je kde? - Asi 200 km na sever, Slovensko..." :D dobre sme sa zasmiali, ale boli to pohoďáci, len mám hroznú pamäť na mená a žial si ich nepamätám :/ nu-ž.
Na apartmán sme dorazili 03:39 a bolo načase si ľahnúť. Vstávali sme o ...ehm, tuším 8 alebo 9, aby sme stihli na 10tu do kostola, kde sa konala tretia etapa. Po slovnom úvode kantora v evanjelickom kostole a krátkom organovom koncerte sme nastúpili pred oltár ja, Dura a Boboš. V tejto mini-zostave sme zahrali tri skladby zo Šamorínskych Veršov Judity Kaššovicovej. Hrali sme A Pomlé utca (Stromy líp), Gyönyörű érzés (Krásny pocit) a Kék blues (Modroblues). Verše sú dvojjazyčné, slovenské časti spieval Dura a maďarské ja. Po prvej skladbe som sa potmehúcky ospravedlnil za svoj zrejme divný akcent, ale diváci poslucháči túto moju omluvu ocenili dosť hojným potleskom :D zlatí sú. Skladby boli pomerne éterické a v kostolnej akustike sa hralo úžasne. Páčilo sa mi to. No ihneď po odohraní koncertu sme sa čo najrýchlejšie zbalili, lebo Boboš mal byť o druhej v Šamoríne vyrážajúc na ďalší koncert ... Paks nie je zrovna pri Šamoríne :D Takže sme si to upaľovali dialnicami až do Nových Zámkov. Keďže som nemal odvoz domov, hodinku a pol som si počkal u Mikeyho a Lenky. Majú super byt :D Mikey ma odviezol na stanicu a o 14 54 mi šiel domov vlak.

Zo stanice som sa zmorený festivalmi, cestovaním a váhou svojej batožiny a gitary pobrla na kopec, kde sa konal Čerdafest. Pobudol som tam len chvíľu aby som si tam nechal káble, pedále a gitaru a so zvyškom batožiny som sa pobral na ďaleký druhý koniec dediny. Domov som došiel pred pol piatou, dal sprchu, kafe a šiel som na oslavu menín a narodenín mojich dvoch bratrancov. Tam som expresne skonzumoval asi 7 obložených chlebíčkov (šak víš, keď si hladný, nie si to ty...daj si..ehm...chlebíček?) a vydal som sa bicyklom späť na festival. Práve začali nitrianski Spins. Celkom fajná rocková partia. Neviem prečo, ale mal som fantastickú náladu a ani mi nebolo treba žiadnych podporných tekutín. Našiel som si haluz...doslovnú haluz, konárik, ktorou som terorizoval pospolitý ľud, pripomínajúc im obranné reflexy, výbušnosť ich povahy a samozrejme som obohacoval ich osobnostné vyžitie, na ktoré mnohé ovečky spomedzi nás v dnešných dňoch zabúdame. Spins teda hrali rockové pecky, žial koncert začal o šiestej a ešte nebolo dosť ľudí, verím, že keby je tam aspon stovka, tak je tam sranda. Po nich hral Kolárovský GutBand (nie, nie črevný band, Kollárovo je po maďarsky Gúta) Hrali taký swing / dixiland, bolo to veľmi príjemné spestrenie programu. Potom ma napadlo, že nemáme žiaden playlist (moja nočná mora) a ani text k najnovšej skladbe som ešte nenapísal. Tak som utekal do skúšobne po notes, kde mám zapísané názvy skladieb a vrátil som sa hore. Kapela História bola už v polke svojho programu. Ja som spísal 14 skladieb a keď som sa pustil do písania textu, napadlo ma iba "ach...f@&k it" :D takže som si znova vymýšľal. Keďže moje kombo ako som spomínal pri zvýšenom pódiovom napäťovom zaťažení stíchne až vám je z toho do plaču, ani som sa s ním nepokúšal a hral som na svoju malú Vermona MV3. Ten aparátik má 12,5 wattov, ale na hlasitosti asi 2/10 hral tak nahlas, že som všetko krásne počul a nepotreboval som sa do monitorov (s Fendrom by to bol prúser...na ten hral Radi na harmonike a na to to stačilo, ale gitara by v tom neušla) No proste radosť na tom hrať...a Bonzo ma ešte onoho času odhováral, nech to nekupujem ;D ...žeby mi nedoprial, huncút jeden? Koncert samotný?...čo ja viem, spýtajte sa ľudí, ja osobne mám dojem, že sme veľa skladieb uponáhľali, ale však nevadí, atmoška bola celkom cool :) Dohrali sme, najedol som sa, a reku že vezmem Dejva na jedno pivo, že nech nežerem, kúpim si pivo a Domča a Fredi (spolužiačky zo základky) pri výčape, že nám ho dajú zadara, zato že sme super kapela :'D milé sú, ďakujem baby. Sadli sme na kopec do trávy, kecali, haluzili, popíjali a užívali si funkrockovú produkciu motorových myší z kapely ZBG. Bol to energický festivalový nádel :) No pomali ma už premohla únava a moja milá je na 10dňovom tábore so skautmi, pobrali sme sa teda s matkou na bike-och domov. Úmrtie a zmŕtvychvstanie vám sem už písať nebudem, je to nuda :) upratovanie festu, vláčenie chladničky na pleciach a tak.
Opatrujte sa ľudkovia, gorily číhajú všade ;)

Quimby - Štúrovo 11/5/2013

Asi pred mesiacom som na sociálnej pasci natrafil na udalosť o koncerte kapely Quimby, o ktorej som sa dozvedel na youtube. Je to unikátna hudba, ktorá kĺbi priveľa žánrov na to, aby sa to dalo nazvať niečim jednotným. Človek by si povedal, že to musí byť rozhádzané, nerovnorodé a rozsypané. Opak je však pravdou. Maďarská kapela hrá spolu už 23 rokov a majú silné fanúšikovské zázemie aj mimo hraníc svojej domoviny. Včerajší koncert bol takmer predposledný z veľkého turné po celej Európe, no sánky z nich padali neraz už aj za veľkou mlákou.
Na koncert som šiel s rodičmi a priateľkou, lístky som kúpil v predpredaji už 19teho apríla. Po príchode do Štúrova sme najprv chvíľočku hľadali miesto počinu (akýsi kultúrny dom, celkom pekné miesto) a keď sme sa už blížili ku vchodu, asi 50 metrov pred kulturákom malá krčmička a hudobníci svetového rázu si sedia v tom malom pajzli, spevák Tibi sedel na schodoch vonku a fajčil cigaretu - ano, takí bezprostrední sú Quimby. To z nich robí obľúbencov na scéne. Sú bezprostrední, pozemskí a predsa výnimoční. Textárske kvality Tibora, jedného z dvoch hlavných spevákov, sú neskutočné (aj keď zrejme dosť poznačené hýrivým spôsobom života, ako sa na rockera patrí). Slovákovi by som asi len ťažko vysvetlil zaujímavé slovné zvraty a frázy z maďarčiny. Toto je jedna z výhod tohto jazyka, kvetnatosť a krása aj v každodennom živote. Slovenčina je žial primladý jazyk na to, aby sa v ňom dali písať tak myseľšteklivé verše ako v maďarčine. Čo sa však hudby týka, nájde si v nej každý niečo, od tvrdého rocku (zaváňajúceho spaghetti-westernom), cez funk, latinskoamerické vplyvy až po šanzón a folk, to všetko krásne sklbujú do vieruhodného celku.
Divákov bolo odhadom asi 350-400 a nálada bola úžasná, najvernejší fanúšikovia spievali texty skladieb s Tiborom a  Liviusom (druhý hlavný spevák). Ľudia skákali, spievali, tancovali a radovali sa. Bol to jeden z mojich najobľúbenejších koncertov, na akom som sa zúčastnil. Celú atmosféru výborne dotváralo osvetlenie svetelnými skenermi, ktoré každej skladbe pridávali na hĺbke. Bol to veľmi inšpirujúci a motivujúci koncert pre mňa ako hudobníka. Kto Quimby nevidel naživo, môžem ho len a len vrelo odporúčať. Prikladám linky na jednu z mojich obľúbených skladieb.
P.S. : Koncert bol ukončený jedným veľkým davovým gratulovaním k 42 narodeninám Tibiho, takže to skončilo rodinnou atmosférou :) .

Quimby - Fekete Lamoure (Sziget 2012)

Ach, to Slovensko naše bluesové

Kedysi som počul z úst jedného černošského bluesového speváka slová "Keby sme všetci milovali svoje manželky a nemilovali by sme whisky, blues by nemal zmysel!". Dnes je tých kritérií na "blues" trocha viac. Politika, zamestnanie, školy, ...šablóny. Cítim to aj na sebe a vidím to aj na ľuďoch v meste, hlavy zvesené, zadumané, znepokojené, tváre biele, lebo všetku krv tlačia do mozgu na rozmýšľanie. Sme frustrovaní márnym bojom za ideál, ktroý nám vnúkol niekto iný. Ľudia už pomaly aj zabudnú na to, čím by chceli byť. V Nitre, kam chodím na školu, je pri Filozofickej Fakulte UKF nasprejovaný nápis na múriku popri chodníku, ktorý vídam každý deň: "Hej ty, človek, a ty si sa už stal tým, čím si vždy chcel byť?!". Je to príjemná pripomienka na každý deň. Prečo by sme mali byť študovaní právnici, lekári, astronauti, sociológovia či ekonómovia? Lebo sa to oplatí a dobre sa z toho zarába? Človek sa vie naučiť čokoľvek, poznám dokonca príbeh jedného dospeláckeho idiota, ktorý sa učí externe termofyziku ako ja, len aby mal titul...to by mohol ísť skôr na sociálnu prácu alebo čo...no a jemu sa darí robiť skúšky,...len aby mal titul. To nám tlačia do hlavy. Je to blbosť! Človek by mal robiť to, čo vie robiť najlepšie! Niekto je rodený maliar, kuchár, niektoré ženy sú súdené byť dokonalými matkami bárz aj v zlých finančných podmienkach, niekto je naozaj rodený právnik alebo ekonóm. Nie je na tom nič zlé, keď to človek robí z presvedčenie a nie v prvom rade pre peniaze. Čítal som pútavý príbeh jedného juhoamerického prezidenta, ktorý žije v chudobe z preimerného paltu a 90% svojho prezidentského platu dáva na charitu a pomoc chudobným. V tom článku ma seriózne zaujal jeden jeho výrok, ktorý by mali púšťať v televízii a vysielať v rádiu: "Nie ten je chudobný, kto má málo, ale ten, kto chce stále viac!". ...ale keď tu u nás je ešte aj v chudobe zle bývať, žiť, vychovávať. Nechcem tu zostať, musím odísť, aby som mohol niekde kľudne žiť, ďaľeko od chamtivých postkomunistických režimov a nadnárodných spolkov, ktoré sa snažia riadiť pomali už aj to, koľko jedla môžeme denne zjesť. Toľko o bluesovom slovensku ako duševnom stave...a teraz k Hudbe :)

Livin´ Blues 2013 Bratislava - Konal sa vraj 21. ročník tohto festivalu. S chalanmi z Csukamáj Olaj sme boli pozvaní, koncert sa konal v Petržalke, KD Lúky zašitý niekde medzi panelákmi v časom zapadnutom sídlisku páchnucom postkomunizmom, akoby zamrznutý v čase. Boli to už dva týždne dozadu a je mi zima, takže to trocha zostručním. Ke´dže žiadna z bratislavských a okolitých kapiel nevedela príjsť na zvukovú skúšku skôr, tak my jediní sme museli vyraziť z domu už okolo jedenástej, aby sme na jednu boli v Blave. Ak ste už boli v sále KD Lúky, viete akú optickú facku som dostal, keď som do nej vošiel :D Ten kto ju projektoval...no ruky dolámať. Optický klam, nakloneného priestoru, keďže vertikálne panely po bokoch neboli naaranžované v kolmom smere k zemi, ale približne v 65 stupňovom uhle, čo mozgu prikazovalo vyrovnávať tú nezvyklosť a ...proste to je nepríjemné :D Z pódia to už bolo iné. Zahrali sme asi 9 skladieb a to zopár vlastných premierových. ľudia tlieskali nadšenie, nie len tak umelo, čiže sa im snaď páčili, čo ma teší :) Medzitým sme si užívali kapelný život v zákulisí, pobehali kulturák, boli sme jesť a tak. Mali sme dokonca vlastnú šatňu :-O Najviac sa mi páčili asi Američania, ktorých meno som nepostrehol, boli síce už troška popoví, no mne sa to ľúbilo, spevák mal super hlas a na trojčlennú kapelu to bol super výkon. ďalej ma zaujal slovenský Rolling Stones Blues Cirkus, ktorý má môj obdiv za to, ako vie udržať a menežovať vyše desiatku muzikantov na pódiu s menami ako Dura Turtev, Beci Uherčík, Ján Šveda a mnoho ďalších, o ktorých sa najviac dočítate na stránke Slovenskej Bluesovej Spoločnosti.. Ako poslední hrali maďarskí novoavantgardisti, Mississippi Big Beat. Kĺbia elektronickú samplovanú hudbu s delta bluesom. O spev sa stará Gál Boogie Csaba, ktorého môžete poznať napr. z účinkovanie v maďarskej speváckej súťaži Megasztár. Je to unikátny týpek so zaujímavým nosovým hlasom, mne sa páči. Na ústnej harmonike mu zas čaruje Andor Oláh, ktorého myslím na bluesovej scéne netreba predstavovať, stojí za viacerými veľkými projektami v Maďarsku. V polovici ich predstavenia sme však odišli, ešte sme absolvovali milý výlev zopár divákov chváliac náš výkon, čo nás nesmierne potešilo :) cesta domov bola trocha pridlhá zvážiac vypité množstvo alkoholu niektorých účastníkov zájazdu :D ale bola sranda, aj toto musí byť. Takže all-in-all, Livin´ Blues 2013 v Bratislave sa mi páčil, schvaľujem ;) !

foto@Rudolf Baranovič

Včera som zas mal to šťastie zúčastniť sa koncertu kapely Bluesweiser. Bol piatok a ja som bol už zdecimovaný písaním svojej bakalárky a predstava piatkového večera v kruhu svojej rodiny, ktorá ma mala dojsť navštíviť a osláviť moje meniny (ktoré som mal v deň Livn Bluesu) bola úplne nepiatková...tak som radšej zobral svoju milú na neskutočný koncertík. Bolo to už dávno, čo som videl Bluesweiser naživo a viem, že som bol vtedy úplne unesený, ale nečakal som, že budú tak dobrí. Bolo fajn znova stretnúť aj Ivana Tomoviča, pokecať o hudbe a aparátoch. Stardust v Nových Zámkoch bol síce takmer prázdny, ale presilovka zato nebola. Odhliadnuc od toho, koľko bolo divákov, atmosféra a hudba boli neskutočné. Už pri prvej skladbe nám s láskou padli sánky. Pár skladieb som aj natočil a videá nájdete na jútjúbe, no pri niektorých skladbách sme sa neovládli a šli sme ako jediný párik tancovať...a vôbec mi to nevadilo. Bola to taká rodinná atmosféra. Klobúk dole pred Durom, Ivanom a ich Bluesweiserom s novou rytmickou sekciou. Samozrejme všetka česť aj Dokymu na saxíku, nepamätal som ho tak dobrého. Prepracované groovové funky, ktoré hrýzlo do mäsa i kosti, super!!!

foto@Dušan Teplan

Bodliaky a hviezdy

Z času na čas si s otcom preberáme spirituálne veci, náboženstvo, mytológiu a podobné veci. Najčastejšie pri práci v záhrade a keď príde k vyvrcholeniu debaty, otec väčšinou končí výrokom "Pozri, živé organizmy sú na Zemi už miliardy rokov, momentálne sú na vrchole ľudia, ale ak sme sa vyvinuli z opíc, prečo sa už nevyvíjajú aj opice ďalej?". Odkazuje tým na niektoré z kníh , ktoré sme obaja čítali od známeho vyznávača paleo-SETI, Ericha Von Dänikena. Domnieva sa totiž, že človek bol vybraný pre nejaký vyšší ciel.
         Už malé dieťa sa na základnej škole na prírodovede/biológii učí o rozmanitosti reprodukcie života na zemi. Rastliny, ktorým počas evolúcie narastú bodliaky aby sa zachytili o srsť živočíchov a roztrúsili ich semeno po okolí, ryby, ktorým sa prispôsobia orgány, aby mohli vyliezť na súš a dýchať kyslík, chodiť po spevnených plutvách a tak ďalej by som mohol vymenúvať nespočetné množstvo malých prejavov neskonateľnosti života. Čo je vlastne život? Čo v ňom znamenáme my, a kto vlastne sme?
        Touto otázkou som sa začal zaoberať pri poslednom splne mesiaca. Všimol som si totiž, že pri asi každom treťom splne som negatívne naladený, trpím depresiami a správam sa agresívnejšie. V hlave mám preludy, ktoré obhliadnuc sa späť nemajú zmysel, ale v dobe depresie sa zdajú byť priveľmi reálne. Prečítal som si teda viacej vedeckých článkov zaoberajúcich sa touto problematikou a písali, že tieto javy boli známe už pred stáročiami. V stredovekom Anglicku začali používať pojem "lunatic" pre ľudí, ktorí pod vplyvom mesiaca konali šialené veci. Najviac ma zaujal článok Dr. Buryla Paynea [link] , v ktorom odborne skúma vplyv vesmírnych javov na ľudskú myseľ. Najzaujímavejší je pre mňa fakt, že slnečná aktivita, erupcie, škvrny atď., je cyklický dej s periódou cca 11 rokov, no takisto v intervaloch cca 11 rokov sa dajú mapovať v histórii menšie-večšsie vojny, či krízy ľudskej rasy. V závere článku je otázka: "Akú máme vôbec slobodnú vôľu a do akej miery sme slobodní?".
       Ďalším dielikom puzzle bol výrok mojej susedy, Viktórie. Boli sme jej včera s celou rodinou gratulovať k narodeninám. Niekto spod stola vytiahol časopis National Geographics, rozprávali sme sa o kuriozitách v prírode. Zrazu nahodila tému, ževraj vedci objavili časť ľudského genómu, ktorá je pre nás unikátna, zodpovednú za ľudskú zvedavosť. Tento úsek genómu je veľmi silný. V tom momente mi to akoby celé klaplo. Otázka zmyslu života mala v mojej hlave zrazu jasnú odpoveď - Reprodukcia.
      S mojou rodinou veríme, že pod pojmom "Boh" je v Biblii a iných náboženstvách myslená všemohúca sila prírody (samozrejme môžeme sa aj zaoberať pôvodom tejto sily...neskôr). Akoby cieľom celej evolúcie bolo dopracovať sa k ľudskej bytosti. Prečo? Z hľadiska fyziológie sme takmer dokonalí. Ľudský organizmus sa tréningom vie prispôsobiť hociakým podmienkam, chce to síce generácie, ale to je pripustiteľná obeť matky prírody (analógia s karmou a reinkarnáciou z iných vierovyznaní - budeme tu na Zemi toľko generácií, až kým sa nedopracujeme k dokonalosti, kým ľudská bytosť neprekročí svoje svetské túžby sebectva a blahobytu). V Biblii sa zas píše, že cieľom ľudskej bytosti je dosiahnuť božie kráľovstvo. Vo večšine náboženstiev pochádza ono božstvo z nebies, z hviezd. Je to to nebeské kráľovstvo a nekonečno, ktoré nám bolo sľúbené? Keď už nás prestane zaujímať zlato, peniaze a lenivosť a uvedomíme si kým vlastne sme? Keď sa začneme zaoberať tým, ako presídliť ľudskú rasu a krásu života do nebies, k iným hviezdam? Albert Einstein, dokázateľne výnimočný človek raz povedal "Ľudská rasa zaznamená največšsí pokrok vtedy, keď sa veda začne zaoberať duchovným svetom". Myslím, že už čoskoro nastane ten čas, keď vznikne znova všemohúca jednota, keď sa "božia vôľa" prírody zjednotí v ľudskej vôli a zatúžime po "nebesiach". Veď už sa konajú prípravy na osídlenie Luny aj Marsu, čo je len začiatkom, akoby nám vesmír ponúkal škôlku, krok za krokom. Verím, že sme iba na úplnom počiatku. Sme prvou generáciou bodliakov Matky Zeme? Máme teda slobodnú vôľu vo forme zvedavosti zakódovanej v DNA práve preto, aby sme sa dostali do "nebies"? Ako sa vraví, život si nájde cestu. A keď sa chce dostať na iné planéty, my sme momentálne ten najdokonalejší nástroj. "Boh je láska", hlásajú v kostoloch...ale až teraz to dáva zmysel. Spýtajte sa svojich rodičov, každý správny človek v duši cíti, že žije pre svoje deti. Pocit lásky nám bol daný na to, aby sme vychovali správne mysliace potomstvo lásky a "božieho učenia" ( a vôbec sa neodvolávam na kresťanského, ani iného boha, hovorím o kráse života). Som rozhodnutý učiť svoje potomstvo v tomto duchu. Ak mám byť nástrojom reprodukcie života Matky Zeme, budem ním rád. Život a slobodná vôľa jednotlivca je postrádateľná, ale vôľa vyššej moci...

Zotrvajme teda v pokoji a prečkajme toto temné obdobie slnečného cyklu, nechcime sebecky zmeniť svet k lepšiemu za nášho života, na nás nezáleží. Záleží na tom, aké vychováme potomstvo!
Amen